Úvod
Starostlivosť o mentálne postihnutých má na Slovensku dlhú a zložitú históriu, ktorá prešla rôznymi fázami vývoja. Od prvotných foriem pomoci v kláštoroch a charitatívnych spolkoch až po moderné špeciálne pedagogické inštitúcie, starostlivosť o túto skupinu obyvateľov sa neustále vyvíjala. Významným medzníkom v tomto procese bolo založenie Zemského spolku pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku v roku 1932. Tento článok sa zameriava na históriu tohto spolku a na širší kontext vývoja starostlivosti o mentálne postihnutých na Slovensku.
Počiatky starostlivosti o postihnutých vo svete
Už v staroveku sa ľudia zamýšľali nad osudom postihnutých jednotlivcov. Starovekí myslitelia ako Platón a Aristoteles sa vyjadrovali k otázkam starostlivosti o postihnutých, no ich názory boli často ovplyvnené dobovým vnímaním a spoločenskými normami. Platón napríklad odporúčal usmrcovať slabé a choré deti, čo odrážalo vtedajší utilitaristický pohľad na spoločnosť.
V stredoveku sa starostlivosť o postihnutých často spájala s kresťanskou charitou. Kláštory a cirkevné rády poskytovali útočisko a základnú pomoc ľuďom s rôznymi druhmi postihnutia. Rozširovaním humanizmu sa začali objavovať požiadavky na výchovu a vzdelávanie postihnutých detí.
V novoveku, najmä v 18. storočí, sa vplyvom priemyselnej revolúcie a myšlienok osvietenstva začali v Európe otvárať prvé ústavy pre postihnutých. Prvé ústavy pre nevidiacich a nepočujúcich vznikli v Paríži v poslednej tretine 18. storočia.
Vývoj špeciálnej pedagogiky a starostlivosti o mentálne postihnutých v Európe
Vývoj špeciálnej pedagogiky v Európe bol ovplyvnený prácou mnohých priekopníkov. Karel Herford, zakladateľ pražského ústavu Ernestínum, sa venoval štúdiu mentálneho postihnutia a usiloval sa viesť chovancov k práci prostredníctvom ručných prác a pracovnej výchovy. Významné miesto v európskej pedagogike patrí aj Marii Montessori, ktorá nadviazala na práce Itarda a Seguina a zostavila rozsiahly súbor pedagogických pomôcok, známy ako ,,Montessoriovej výchovný materiál.´´ Tento materiál je určený pre zmyslovú výchovu, rečovú výchovu, vyučovaniu matematiky a vyučovaniu pre praktický život.
Prečítajte si tiež: Prekonávanie prekážok
Na Slovensku sa počiatky starostlivosti o postihnutých líšili od podmienok v Čechách. V Rakúsko-Uhorsku platili odlišné zákony. Po vzniku ČSR v roku 1918 prešlo z Uhorska do československej správy na Slovensku iba 5 ústavov pre postihnutých, všetky s vyučovacím jazykom maďarským.
V starostlivosti o postihnutých na Slovensku zohrali dôležitú úlohu dobročinné spolky ako Spolok pre pečlivosť o hluchonemých na Slovensku (1919), Spolok pre pečlivosť o zmrzačelých na Slovensku (1925) a Zemský spolok pre pečlivosť o slabomyseľných na Slovensku (1932).
Zemský spolok pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku
Zemský spolok pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku bol zriadený v roku 1932 v Žiline. Jeho sídlom bola Trenčianska pomocná škola. Prvým predsedom bol Viliam Gaňo a tajomníkom Vladimír Predmerský. Spolok vznikol ako praktický prejav snáh pomôcť postihnutým a udržat ich pri živote.
Organizačnú pomoc spolkom poskytoval „Zemský zväz sociálnych a sociálno-zdravotníckych spolkov pre Slovensko“, ktorý sídlil v Bratislave.
Rozvoj starostlivosti o mentálne postihnutých po 2. svetovej vojne
Po 2. svetovej vojne nastal na Slovensku rozvoj starostlivosti o mentálne postihnutých. V roku 1946 bolo na Slovensku 6 osobitných škôl, v roku 1989 ich bolo 181. Neskôr sa premenovali na Špeciálne základné školy. Vznikali výskumné, teoretické a metodické pracoviská, kde sa rozvíjala psychopedická problematika.
Prečítajte si tiež: Striedavá starostlivosť a dospievajúci
V roku 1947 vzniklo aj oddelenie Špeciálnej pedagogiky, oddelenie Defektológie pri Štátnom pedagogickom ústave v Bratislave. Vzdelávanie pedagógov pre mentálne postihnutých zohrávalo významnú úlohu. Od roku 1967 to bolo riadne vysokoškolské vzdelávanie dennou aj externou formou. Organizovalo sa na Filozofickej fakulte v Bratislave, od roku 1972 v Trnave, a od roku 1986 opäť v Bratislave a až dodnes.
Vývoj špeciálneho školstva na Slovensku
Prvá pomocná škola vznikla na Slovensku v roku 1923 v Petrovanoch pri Zdravotno-sociálnom ústave pod názvom Súkromná pomocná škola v Petrovanoch. Najvýznamnejšiu úlohu medzi pomocnými školami zohrala pomocná škola v Trenčíne, ktorú založil a viedol Vladimír Predmerský. Škola slúžila ako metodicko-odborné centrum slovenských pomocných škôl. Toto vedúce postavenie si uchovala až do 60tych rokov.
Pomocné školy pracovali podľa špeciálnej zákonnej úpravy (zákon 86/zn o pomoc.skolach). Jestvovali len Učebne osnovy a vychovne smernice škol pre deti úchylne (r.1928-minister.školstva).
Časopisectvo v špeciálnej pedagogike
Časopisectvo sa u nás rozvinulo za vzniku prvej ČSR - celoštátne vychádzal časopis „Úchylná mládež“, „Pedagogické rozhledy“, „Nápravná pedgogika“. Za 1 Slovenské periodikum z odboru špeciálnej pedagogiky sa pokladá „Abnormálna mládež“, čo bola príloha soc. zdrav. časopisu Sociálne rozhledy. V roku 1957 - 1958 časopis „Špeciálna škola“ a v ČR „Mládež vyžadujúca špec.péče“ . Oba tieto časopisy sa zlúčili do celoštátneho „ Otázky defektológie“.
Príprava špeciálnych pedagógov
Príprava špeciálnych pedagógov sa v priebehu 19. a najmä 20. storočia výrazne menila. Spočiatku sa musel ten, kto pracoval s postihnutými v ústave, či ako učiteľ pomocnej školy, vzdelávať sám, na vlastné náklady a prevažne samoštúdiom.
Prečítajte si tiež: Postupy kontroly starostlivosti
V Rakúsku, v r. 1875 a v Uhorsku v r. 1877 ministerstvo školstva uložilo školským radám urobiť opatrenia, aby sa kandidáti učiteľstva poučili o výchove abnormálnych detí. Neskôr absolvovali školenia - kurzy, ktoré mali charakter nadstavbového štúdia, až dvojročného, ktoré zabezpečoval budapeštiansky Liečebno-pedagogický učiteľský ústav a pripravoval poslucháčov pre spôsobilosť vyučovať hluchonemých, slepých, slabomyseľných a naprávať chyby reči (začiatkom 20. storočia). Tu študovali aj niektorí slovenskí špeciálni pedagógovia.
V Čechách sa učitelia pomocných škôl školili v kurzoch organizovaných prevažne spolkami. Skladali odborné skúšky z pedopatológie a nápravnej pedagogiky. Aj na Slovensku však spolky realizovali rôzne kurzy, napr. „Zemský spolok pre pečlivosť o slabomyseľných na Slovensku" uskutočnil 10. - 16. 10. 1932 prvý kurz pre učiteľov pomocných škôl v Trenčíne. Druhý kurz sa konal o rok neskôr v Banskej Bystrici.
Učitelia vyučujúci postihnuté deti museli od r. 1886 vykonávať skúšky učiteľskej spôsobilosti na základe platnosti Skúšobného poriadku učiteľskej spôsobilosti. Do nich boli zahrnuté aj špeciálne skúšky pre vyučovanie slepých, hluchonemých, slabých na duchu a mravne spustlých. Významným opatrením pre skvalitnenie práce učiteľov bol učebný poriadok pre odborné skúšky spôsobilosti učiteľstva v školách (ústavoch) pre úchylnú mládež z r. 1937.
Po vojne v r. 1946 bola do zväzku Univerzity Komenského v Bratislave inkorporovaná Pedagogická fakulta UK ako prvá povojnová pedagogická fakulta na Slovensku. Pedagogická fakulta UK v Bratislave (rovnako ako fakulta v Prahe) zabezpečovala najskôr vzdelávanie pre učiteľov škôl pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť ako 2-semestrové nadstavbové štúdium. Toto štúdium sa ale otvorilo až v akad. roku 1949/1950. Štúdium sa realizovalo ako štúdium defektológie zamerané v jednej skupine na prípravu učiteľov škôl pre mládež duševne alebo sociálne chybnú; v druhej skupine pre mládež telesne alebo zmyslovo chybnú.
Významným medzníkom v príprave špeciálnych pedagógov bolo zriadenie Inštitútu pre špeciálnu a liečebnú pedagogiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave dňa 1. 10. 1967. Štúdium špeciálnej a liečebnej pedagogiky v Bratislave sa od akad. r. 1967/68 realizovalo ako 5-ročné denné štúdium v špecializáciách: somatopédia, tyflopédia, surdopédia, logopédia, psychopédia, liečebná pedagogika (pre ťažkovychovateľných, mala učiteľský a terapeuticko-výchovný smer).
V súčasnosti sa podľa zákona NR SR č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov zabezpečuje príprava špeciálnych pedagógov v tzv. trojstupňovom štúdiu - v bakalárskom stupni, v magisterskom stupni a v doktorandskom stupni štúdia, ktoré môže mať charakter denného prezenčného, alebo externého dištančného štúdia.
Významné osobnosti slovenskej špeciálnej pedagogiky
Z osobností, ktoré pomohli rozvoju slovenskej pedagogiky mentálne postihnutých v druhej polovici 20. storočia možno okrem už vyššie uvedených Gaňa či Predmerského menovať prof. J.Brťku, CSc, prof. Š.Vašeka, CSc, doc. I. Baja, CSc, Dr. I. Jakabčica, CSc, prof. I.Drobného, DrSc. (a ostatných pracovníkov katedry špeciálnej pedagogiky) - pracovali, resp. pracujú na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Ďalej Dr. G. Rehuša, Dr. M. Gažiho, CSc, Dr. I. Učňa, MUDr. L. Kvasničku, Dr. O. Matušku, Dr. A. Pajdlhausera, CSc, Mgr. J. Hučíka a mnoho iných.
Zmeny v špeciálnej pedagogike po roku 1990
Špeciálna pedagogika ako pomerne rozsiahla a obsiahla vedná oblasť prešla v poslednom období výraznými kvalitatívnymi aj kvantitatívnymi zmenami, najmä v roku 1990 zmenami paradigmy špeciálnej pedagogiky, rozširovaním jej pôsobnosti na javy a procesy, s ktorými sa predtým nezaoberala.
Starostlivosť o sociálne odkázaných na Slovensku
Podobne, ako v ostatnej časti Európy, aj na Slovensku sa postupne začína vytvárať akási sieť zariadení poskytujúcich starostlivosť pre sociálne odkázaných. Táto činnosť sa zameriavala predovšetkým na najcitlivejšie skupiny obyvateľstva a tými sú deti, zdravotne postihnutí, chorí, starí ľudia ako aj ľudia žijúci na okraji spoločnosti.
Koncom 18. a začiatkom 19. storočia sa aj na Slovensku začína rozvíjať špecializovaná starostlivosť o ľudí so zdravotným postihnutím. Táto skupina obyvateľov, vrátane detí a starcov, bola predtým odkázaná na milosrdenstvo kláštorov, majetných jednotlivcov atď. Veľká časť z nich sa živila žobraním. Preto na otváranie špecializovaných zariadení pre ľudí s postihnutím môžeme pozerať aj ako na výraznú zmenu vo vedomí spoločnosti k tejto skupine občanov. Tieto zariadenia boli otvárané pre deti a mládež, ale aj pre dospelých.
Vývoj sociálnej práce a legislatívy
Vývoj sociálnej práce bol ovplyvnený aj legislatívnymi normami, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú sociálnej problematiky obyvateľstva. Medzi najstaršie patrí napríklad Chamurapiho zákonník, ktorý obsahoval informácie o úsilí kráľa Chamurapiho zlepšiť postavenie najchudobnejších vrstiev slobodného obyvateľstva Asýrie.
V novoveku patrili k dôležitým krokom vo vývoji sociálneho zákonodarstva napríklad zákony obmedzujúce prácu detí vo Veľkej Británii (1833) a zákony o verejnom zdraví (1848). Významným krokom bol aj vznik Úradu pre sociálnu politiku v r. Odborné postupy v pedagogickej a poradenskej praxi sú odborným textom, ktorý podrobne popisuje priebeh riešenia vybraných 50 okruhov odborných tém. Odborné postupy zaznamenávajú spoluprácu viacerých odborníkov, kde sa problém rieši komplexne a nepracuje sa len na jeho izolovaných častiach. Zameriava sa predovšetkým na multidisciplinárny prístup v spomínaných inštitúciách.
Každý odborný postup bol vytvorený pod vedením autora/kolektívu autorov a konzultantov/recenzentov, odborníkov v danej oblasti, ktorí na odborných postupoch pracovali v rokoch 2020 - 2022.
Prečo odborné postupy?
Zmyslom odborných postupov bolo vytvoriť sériu podporných odborných dokumentov pre pedagogickú a odbornú prax vo forme prehľadných inšpiratívnych návodov pri poskytovaní odbornej starostlivosti vo vybraných témach.
Odborné postupy odborne rozširujú a dopĺňajú zostavené obsahové štandardy (napríklad: Odborný postup Školská spôsobilosť (diagnostika aj z pohľadu špecifík diagnostiky pri deťoch zo SZP, ŠVVP, s mentálnym postihnutím dopĺňa obsahový štandard Školská spôsobilosť).
Vývoj organizovanej sociálnej práce
Rozvoj organizovanej sociálnej práce na jej jednotlivých úsekov sa v histórii neobjavuje v jednotnom čase. K jej organizácii prichádza postupne, podľa spoločenskej aktuálnosti a stupňa závažnosti jednotlivých problémov. Určité náznaky o snahu organizovať rozvoj sociálnej starostlivosti môžeme nájsť už v 16. a 17. storočí. K jej väčšiemu rozmachu však prichádza až v 18. ale predovšetkým v 19.
Starostlivosť o zdravotne postihnutých v Európe
Rozvoj organizovanej praktickej sociálnej práce zameranej na ľudí so zdravotným postihnutím, ktorá nadväzovala predovšetkým na charitatívnu činnosť, priniesol so sebou až ekonomický rozvoj a nástup osvietenstva v 18. storočí, s ktorými prichádza i do Európy aj rozvoj ústavnej starostlivosti o postihnutých. Prvé ústavy pre postihnutých začali vznikať v druhej polovici 18. storočia a zameriavali sa zo začiatku na najťažšie postihnutia ako napr. slepota, hluchota a pod.. História ústavnej starostlivosti je sama o sebe veľmi rozsiahla a svojou podstatou patrí rovnako do dejín špeciálnej pedagogiky, ošetrovatľstva, penitencionárnej starostlivosti atď., ako aj sociálnej práce.
Ústavy pre mentálne handicapovaných začali vznikať až v 19. storočí a to aj z toho dôvodu, že mentálne postihnutí bývali často prijímaní do ústavov pre iný druh postihnutia a ťažším formám postihnutia sa svojou starostlivosťou venovali kláštory.
Sociálna starostlivosť o chorých a umierajúcich
Aj v oblasti sociálnej starostlivosti o chorých a umierajúcich môžeme nájsť príklady starostlivosti práve v dejinách kláštorov pri ktorých často vznikali nemocnice, či opatrovne. Nemocnice, opatrovne ale aj hospice vznikajú však postupne aj z iniciatívy väčších miest. V 18. a 19. stor. sa rozvinula aj spolková činnosť (či už na náboženskom alebo pracovnom - cechy a pod. podklade). Spolky sa vo svojej činnosti orientovali aj na pomoc ťažko chorým, umierajúcim, vdovám a pod.. V oblasti sociálnej práce s umierajúcimi môžeme nájsť stopy hospicovej starostlivosti už v 16. storočí, kedy sv. Ján Gótsky poukazuje na nedeliteľnosť fyzickej a psychickej starostlivosti o umierajúceho, čím podporil šírenie myšlienok komplexnej starostlivosti o umierajúceho.
Chudoba a jej vplyv na starostlivosť o deti
Chudoba je stav charakterizujúci nedostatok základných životných prostriedkov a prístup k službám, keď príjmy nepostačujú na krytie existenčného minima. Chudoba v takomto chápaní ako keby tvorila vytrvalého sprievodcu ľudskými dejinami. Je paradoxom, že s rozvojom civilizácie narastá vo svete aj chudoba, ba v našom 20.
Z hľadiska spoločenského vývoja starostlivosť o chudobných sa dostáva do spoločenského povedomia s rozširovaním kresťanstva. Kresťanské prikázanie “miluj blížneho svojho” priamo vyzývalo kresťanov k starostlivosti o chudobných a opustených. Kláštory sa stali pre mnohých z nich útočiskom. Niektorým poskytovali možnosť práce a zárobku, iným aspoň chlieb a šatstvo.
Niektoré z manufaktúr nevládzu oddolávať konkurenčnému tlaku a krachujú, zamestnanci zostávajú bez práce. Ale ani práca nezabezpečuje robotníka pred chudobou. Spolu s takouto sociálnou situáciou ako spolučiniteľ biedy pôsobia rôzne vojnové konflikty, veľké lokálne požiare ako aj epidémie (predovšetkým mor a cholera). Starostlivosť o chudobu patrila k morálnym povinnostiam obcí. S narastajúcim počtom dedinskej a mestskej chudoby ako aj s množstvom žobrákov sa obce túto nepísanú povinnosť snažia minimalizovať. Od 16. storočia môžeme preto v krajinách Európy sledovať postupne sa vyvíjajúce zákonodarstvo na ochranu chudobných.
Penitencionárna starostlivosť a jej premeny
Až do 18. storočia boli väzni, umiestňovaní v tzv. trestniciach či žalároch. V tomto období bolo bežné, že odsúdení boli, okrem trestu straty slobody, trestaní bičovaním, okovami, pôstom a pod.. Koncom 18. stor. sa v penitencionárnej starostlivosti objavujú čaraz častejšie myšlienky o prevýchovnom účinku trestu. Určité poľudštenie v zaobchádzaní s odsúdenými nastáva až pod vplyvom takých osobností ako bola napr. Jej práca vyvolala v anglickej verejnosti záujem o túto skupinu občanov.
Sociálna práca na úseku starostlivosti o deti, mládež a rodinu
Sociálna práca na úseku starostlivosti o deti, mládež a rodinu patrí k najstarším, ale zároveň aj k najcitlivejším úsekom sociálnej práce. Bez nadsádzky môžeme tvrdiť, že úroveň starostlivosti o deti, mládež a rodinu je ukazovateľom úrovne všeobecnej starostlivosti o svojich občanov. Do tohto úseku sociálnej práce patrí aj problematika detí bitých, týraných, ale rovnako aj problematika výchovnoproblémových detí a mládeže, patrí sem problematika chudoby, ako faktor ovplyvňujúci vývoj dieťaťa a zdravé životné podmienky rodiny, ako základnej bunky spoločnosti a podobne.
V celej histórii ľudstva sa môžeme stretnúť s deťmi osirelými, chorými, zdravotne postihnutými. Ale tiež s deťmi, ktoré sú predmetom obchodu, s deťmi týranými, zneužívanými, zanedbávanými. Ľudské dejiny sú plné nielen smutných príbehov detí - jendotlivcov, ktoré sa stali obeťami telesného týrania (ako výsledku krutého zaobchádzania dospelých členov v spoločnosti), ale tiež fyzického mrzačenia detí (uväzovanie chodidiel dievčatkám v Číne), za účelom dodržania nezmyselných spoločenských noriem “krásy”. Dokonca si spoločnosť vymyslela teórie o výhodách detskej práce, kde základným atribútom sa stali napr. detských prstov, útlosť detských tiel (napr. pri práci v bani). V podstate až do 19. storočia môžeme hovoriť skôr o akceptácii domáceho i v spoločnosti uskutočňovaného týrania a zneužívania detí, ako o ich spoločenskej ochrane.
Najstarším spôsobom sociálnej starostlivosti o nedospelých členov spoločnosti je prichýlenie sirôt. Zobratie dieťaťa, ktorému zomreli obaja rodičia, do osobnej starostlivosti inej dospelej osoby, je akt starý možno ako samo ľudstvo.
Rodinná politika a starostlivosť o deti
Koncom 19. ale predovšetkým začiatkom 20. storočia sa pod vplyvom spoločenskej situácie v krajinách Európy čoraz častejšie diskutuje o tzv. rodinnej politike. Pôvodným cieľom bola snaha o zmenšenie prílišných ekonomických rozdieľov, najmä pri viacpočetných rodinách. Prílišné rozdiely vyvolávali otvorenú nespokojnosť medzi robotníkmi, snaha o zaistenie sociálneho zmieru bola tiež jedným z dôvodov určitej kompenzácie výloh. Rodinná politika dosiahla celosvetového rozvoja predovšetkým po II.
Starostlivosť o pracujúcich
So snahou o zlepšenie ekonomickej situácie pracujúcich sa začína formovať aj sociálna práca na úseku starostlivosti o pracujúcich. V nedávnej minulosti bol tento úsek práce prezentovaný u nás predovšetkým ako problém robotnícky. Realita je však taká, že k pracujúcim vždy patrili aj poľnohospodársky pracovníci, ale tiež učitelia,lekári, štátni zamestnanci a pod.. Ich ekonomická situácia sa v dejinnom vývoji veľa razy podobala situácii robotníkov.
Starostlivosť o utečencov
V súvislosti s utečencami sa u nás hovorí o poskytovaní azylu. Tento zdvojený obsah pojmu "azyl" vyplýva predovšetkým z jeho historického vývoja. zaoberať problematikou azylu poskytovaného tzv. svojho pôvodného štátu, napr. občianske vojny, rasové, náboženské, či politické prenasledovanie, hlad a pod.. príkladov či už o jednotlivých, alebo hromadných pohybov obyvateľov.
Detský domov v Malackách: Príklad vývoja ústavnej starostlivosti
Podľa historických záznamov nachádzajúcich sa v Štátnom archíve v Modre boli deti z okresu Malacky do roku 1940 umiestňované do detských domovov v rôznych kútoch Slovenska, napríklad aj do Detského domova v Rimavskej Sobote.
V roku 1940 Okresná starostlivosť o mládež v Malackách predložila do Bratislavy žiadosť o zriadenie Detského domova v Malackách. Tej bolo v roku 1941 vyhovené. Okresná starostlivosť o mládež si prenajala dom od obyvateľa Malaciek - miestneho advokáta - Adalberta Prenoszila. Dom mal 8 izieb, 1 kuchyňu, 1 kúpeľňu, 3 toalety, 3 chodby, 1 povalu, dvor, záhradu. Prenajali si ho na 5 rokov od 1. 1. 1941 do 31. 12. 1945 za sumu 8 000 korún slovenských ročne. V roku 1942 bolo v detskom domove 30 detí, 3 vychovávateľky. V roku 1946 boli v detskom domove umiestnené deti slovenských Nemcov z východného Slovenska.
Dňa 27.4.1961 bol z rozhodnutia Krajského národného výboru v Bratislave pri nemocnici s poliklinikou zriadený Detský domov v Malackách s kapacitou 27 miest. Sídlil na Záhoráckej ulici, v dnes už neexistujúcej prístavbe dnešnej budovy základnej umeleckej školy. Významnými zamestnancami v tomto období boli rehoľné sestry z kongregácie Notre dame. V roku 1962 už bola kapacita 60 miest. V tomto období sa do detského domova začali umiestňovať deti s telesným a duševným postihnutím vo veku od 1 - 3 rokov. Pre tieto deti bolo vyčlenených 20 miest.
Z dôvodu bytovej výstavby centra mesta bol detský domov asanovaný a 22. júna 1984 presťahovaný do náhradných priestorov, do detských jaslí na Rakárenskej ulici s kapacitou 55 miest. Išlo o budovu pavilónového typu na okraji mesta, v blízkosti nemocnice. Od roku 1990 do roku 1997 boli nevyhnutné viaceré rekonštrukcie objektu z dôvodu jeho nevyhovujúcej statiky a deti boli presúvané do náhradných priestorov. V tomto období sa v dôsledku presunov detí znížila kapacita zariadenia na 35 detí, prevažne s postihnutím.
V roku 1997 bol detský domov odčlenený (delimitovaný) od nemocnice s poliklinikou a prešiel do zriaďovateľskej pôsobnosti Krajského úradu, odboru sociálnych vecí v Bratislave, ktorý zriaďovacou listinou zriadil z pôvodného detského domova Špecializovaný detský domov s kapacitou 39 miest pre deti vo veku od 1 roka do dosiahnutia plnoletosti. Z toho bolo 26 miest vyčlenených pre deti mentálne a telesne postihnuté. V súlade so zmenami legislatívy sa menili nielen zriaďovatelia, názvy, ale aj činnosť zariadenia. Od 1.7.1998 bol názov zariadenia Detský domov a domov sociálnych služieb pre deti. Od roku 2004 do roku 2011 bol zriaďovateľom detského domova Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, pričom došlo aj k ďalšej zmene názvu zariadenia. Od 1.7.2007 do 31.12.2018 zariadenie nieslo názov Detský domov Macejko.
V uvedených obdobiach prešiel detský domov aj výraznými priestorovými zmenami. Prvé transformačné zmeny v rokoch 2004 a 2005 týkajúce sa rekonštrukcie a výstavby dvoch rodinných domov odvážne realizoval riaditeľ Ing. Dovičín. Ďalší rodinný dom detský domov získal kúpou v roku 2010. Posledný štvrtý rodinný dom bol získaný zámenou majetku štátu s mestom Malacky. Mesto získalo pôvodnú pavilónovú budovu na Rakárenskej ulici pre účely zriadenia materskej školy a detský domov získal rodinný dom v centre mesta, spolu so samostatnými priestormi pre administratívu.