Úvod
Čo znamená šesťsto rokov histórie v živote národa a v živote a vývoji jednej malej obce ako je Chmeľnica? Je to veľa a či málo? Toto okrúhle výročie nás oprávňuje pozastaviť sa a trochu zaspomínať na časy minulé a obdobie vývoja, ktorým obec prešla.
Počiatky osídlenia a prvá písomná zmienka
Prvá písomná zmienka o obci sa uvádza v súvislosti s Čachtickým hradom. Je to darovacia listina kráľa Žigmunda, ktorou dňa 7. marca 1392 daroval bratislavskému šľachticovi poľského pôvodu Ctiborovi zo Ctiboríc hrad Čachtice spolu s okolitými obcami a osadami, ktoré patrili k hradu. Medzi nimi je uvedená i obec pod názvom Wath. Ďalšie údaje o pôvode a názve obce možno čerpať z Monografie Nitrianskej župy, kde sa ako prvá historická zmienka o obci uvádza rok 1414 pod názvom Wadovich. Neskoršie názvy sú poznačené ako Wadowych, Wagyouch a v 16. storočí ako Wadocz. V ďalších obdobiach sa názov obce vyvíjal: rok 1773 - Vagyocz, Wagyowetz, Vagyovcze; rok 1786 - Wagyócz; rok 1808 - Vagyócz, Wadowce; rok 1863 - 1913 - Vagyóc; od roku 1920 - Vaďovce.
Počiatky osídlenia chotára a vznik obce ako aj väčšiny miest a obcí na okolí nie sú známe. Aj keď prvá písomná zmienka o obci je až konca 14. storočia, je isté, že ľudia tu žili oveľa skôr. Domnievame sa, že jej osídlenie je asi tak staré ako Čachtický hrad vzdialený od nás asi 3 km, to je začiatkom 13. Výraznejšie osídlovanie územia nášho kraja sa predpokladá na konci 16. a 17. storočia po tureckých vpádoch na Považie. Obyvateľstvo z južných oblastí utekalo pred tureckým plienením na sever do hornatých oblastí Slovenska.
Kostol a náboženské vplyvy
Ďalšia priama zmienka v súvislosti s Čachtickým hradom sa viaže na miestny rímsko-katolícky kostol. Po smrti majiteľa hradu Ctibora zo Ctiboríc zdedil čachtické panstvo jeho syn Ctibor mladší. Pre nás je pamätný tým, že v roku 1424 až 1427 a v roku 1770 bola k nej pristavená veža. Po veľkom požiari v roku 1779 bola cesá budova obnovená a upravená do približne terajšieho stavu. Štátnym pamiatkovým úradom v Bratislave bol tento barokový kostol vyhlásený za chránenú kultúrnu pamiatku.
V období náboženských nepokojov a zmien bol kostol využívaný podľa toho, akého náboženského vierovyznania bol čachtický zemepán. Tak sa stalo, že v rokoch 1579 až 1660 a neskoršie v rokoch 1705 až 1710 kostol slúžil pre náboženské obrady evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. V období protireformácie patril opäť rímsko-katolíckej cirkvi, ktorá ho používa pre svoje obrady do posiaľ.
Prečítajte si tiež: Informácie o MŠ Cabaj
Zdroje obživy a remeslá
Obyvatelia obce sa v minulosti zamestnávali hlavne poľnohospodárstvom. Celý povrch chotára obce spolu s južnými svahmi Javoriny pokrýval hustý les, ľudovo nazvaný ako „Čierny les“. Ľudia, ktorí sa tu usadili, museli najprv vyklčovať lesné porasty a primitívnym spôsobom obrábali pôdu, na ktorej pestovali hospodárske plodiny ako žito, raž, ovos, hrach, konope, kapustu a neskoršie aj ovocné stromky. V jednom súpisnom zázname z roku 1661 je uvedená aj chmelnica, ktorá patrila panstvu.
Prvá písomná zmienka o ovocinárstve v obci je z roku 1611 v Abrahamidesovom cirkevnom vizitačnom protokole, v ktorom sa pri súpise majetku vaďovskej cirkvi uvádza: „ … Ďalšia písomná zmienka je z roku 1635, kde v zápise v obecnej knihe sa hovorí o odpredaji „novosadu“ na Nezi. V minulosti boli pokusy aj s pestovním viniča. Zmienka o ňom je tiež v Abrahamidesovom vizitačnom protokole z roku 1637 a v súpise urbára z roku 1611. Pre zlé klimatické podmienky vinohrady v obci zanikli. Doteraz nám tu však zostal chotárny názov Hrozienok, kde podľa predpokladu sa vinič pestoval. Zemiaky začali naši predkovia pestovať až koncom 18. storočia a to s veľkou nedôverou. Zo začiatku ich používali len ako krmivo pre dobytok. Až hladové roky koncom prvej polovice 19. storočia ich prinútili začať ich pestovať pre vlastnú spotrebu.
Chotárny názov Suché dolo dokazuje, že v tejto časti chotára sa niekedy dolovalo uhlie. Výskyt uhlia sa potvrdil neskoršie aj pri geologickom prieskume. Do 18. storočia sa však okrem zmienky Mateja Béla žiadna iná písomná zmienka o dolovaní uhlia nezachovala. Prvá nepriama zmienka bola v záverečnom účte obce za rok 1848, kde obec vykazovala položku za dodávku uhlia do Trnavy. Ďalšie údaje sú uvádzané vo Vlastivednom spravodaji č. 3 z roku 1957 Podjavorinského múzea v Novom Meste nad Váhom, kde sa okrem iného píše: „V roku 1852 odkúpil kutacie právo od obce zámožný brnenský občan Artur Haupt. Dňa 9. júla 1854 našli v chotári tunajšej obce v hĺbke 3,5 viedenskej siahy /1 viedenská siaha = 1,9 m/ prvé stopy uhlia a medzi hlinou našli aj kúsky jantáru. Ťažba trvala asi 4 roky. Jeden viedenský cent uhlia sa na mieste predával za 18 - 21 grajciarov. V rokoch 1871-1872 robil prieskum pán Fafchaus, tiež občan z Brna. Tento zanechal v Suchom doli štôlňu dlhú asi 60 siah čo je 114 m s úplným vybavením.
Po vydaní patentu o zrušení nevoľníctva v Uhorsku v roku 1785 cisárom Jozefom II., podľa ktorého už nebol potrebný súhlas zemepána na sťahovanie, ženenie, učenie sa remeslu k štúdiu a podobne, začali sa aj na dedinách rozširovať remeslá a obchod. V našej obci sa ujali hlavne tkáči, kováči a mlynári. Remeselníci sa však nerozvinuli do väčších rozmerov. Bolo to pravdepodobne z toho dôvodu, že obec sa nenachádzala v blízkosi žiadneho väčšieho mesta a bola bokom aj od hlavných komunikácií. Zo začiatku remeselníci slúžili hlavne pre potreby čachtického panstva, neskoršie aj pre ostatných občanov. V našj obci sa ujalo hlavne tkáčstvo a v 18. a 19. storočí aj povozníctvo. Tkáči, ktorí boli nazývaní kadleci, tkali doma na drevených vrštakoch konopné plátno a v menšom rozsahu tiež hrubé súkno, ľudovo nazývané „garažia“.
Majetnejší sedliaci, ktorí vlastnili kone, využívali ich okrem prác na poľnohospodárstve aj na furmánskú zárobkovú činnosť nazývanú ako chodenie do dveta“. Obchodovali s dreveným dechtom /kolmažov/ , ktorú vtedy nazývali smola, z čoho vaďovčanom prischla prezývka, že sú „Smolári“, ktorá sa nýám prilepila a používa sa doposiaľ. Povozníci - furmani rozšírili neskoršie sortiment svojho tovaru. Nakupovali od iných občanov v obci i na kopaniciach hlavne ovocie a chodili ho predávať na vozoch do miest a dedín v južnejších častiach Slovenska.
Prečítajte si tiež: Iliašovce 155 - materská škola
Chudobnejší občania hlavne v 19. a začiatkom 20. storočia chodili tiež na sezónne poľnohospodárske práce na majere i k bohatším gazdom „do žatvy“ alebo „na tovarych“, to je jarné a jesenné poľnohospodárske práce. Ďalšie doplnkové zdroje obživy si naši občania hľadali v mieste bydliska. V chotári obce bývalo veľa dobrých pasienkov. Boli to výhodné podmienky na chov dobytka, ktoré mnohí občania využívali. Chovali sa hlavne kravy, kozy i ovce, ktoré mladší príslušníci rodiny chodili pásť po celý rok na pašu. V jesenných mesiacoch si niektorí občania privyrábali aj pri zbere borovičiek a šípok, čo bolo zaužívané najmä koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Bôr /jalovec/ rástol v chotári na mnohých miestach na hôrkach a pasienkoch, takže zber týchto plodov bol dobrým hoc i tvrdým jednorázovým zdrojom zárobku. Dnes sa už jalovec u nás vyskytuje veľmi málo.
Železnica a jej vplyv
Začiatkom 20. storočia prispelo k väčšiemu zamestnávaniu obyvateľstva aj budovanie železničnej trate v smere Nové Mesto nad Váhom - Veselí nad Moravou prechádzajúca cez chotár našej obce. Železnica sa začala stavať v roku 1924 a do prevádzky bola uvedená v roku 1929. Umožnila sa tým lepšia dochádzka za prácou našim občanom do iných miest a krajov. Prvý vlak cez našu obec prešiel 28. októbra 1929. Bola to dôstojná oslava veľkého diela. Všetci cestujúci sa mohli v tento deň zadarmo voziť po celej trati. Väčšina z nich po prvýkrát sedela vo vlaku a niektorí ho dokonca prvýkrát videli. Naši občania využívali železnicu zo začiatku veľmi málo, lebo na vtedajšie zárobkové pomery bolo cestovné vysoké. Cestovný lístok z Vaďoviec do Nového Mesta nad Váhom stál až 3,- Kčs. A tak i naďalej chodili do okolitých obcí a miest pešo alebo na vozoch.
Šatstvo a kroje
Ťažké a drsné životné podmienky našich predkov sa prejavili nielen v prísnych náboženských mravoch ale aj v oblečení. Ich odev bol jednoduchý, striedmy, len s najnutnejšími ozdobami. Základnými farbami odevov boli biela, čierna a modrá. Len u detí a mládeže boli na odevoch veselejšie strakaté vzory. Odev si zhotovovali naši predkovia väčšinou sami, pričom základnými surovinami boli konope, ľan a vlna. Konope sa pestovali takmer v každej domácnosti. Priadzu tkali kadleci, ktorých bolo aj v našej obci niekoľko. Neskoršie po rozvinutí strojovej výroby boli ľudové kroje doplňované a zhotovované z jemnejších látok. Vo Vaďovciach sa pôvodne nosil kroj príbuzný myjavskému, neskôr na začiatku 20. storočia začali mladé ženy a dievčatá nosiť kroj lubinský. Tento sa oproti pôvodnému vyznačoval bohatosťou farieb, čipiek a mašieľ /stuhy/. Postupne však, najmä po 2. svetovej vojne, ženy nosili kroj ojedinele a dnes sa nosí už len pri folklórnych vystúpeniach mládeže.
Spoločenské členenie obyvateľov
Podľa práv a majetku sa obyvatelia obce delili na niekoľko skupín. Toto rozdelenie pretrvávalo až do polovice 19. storočia. Nižšia šľachta - zemani. V našej obci ju tvorili príslušníci rodu Nagy /Naď/. Nie je to pôvodný vaďovský rod, pochádza z južných maďarských oblastí. Prvá písomná zmienka o ňom je v matričných záznamoch z roku 1716. Prvý člen tohto rodu sa, podľa ústneho podania, už ako zeman usadil v časti obce, ktorá sa ešte aj dnes nazýva Zemanský dvor. Zemani, hoci mali politické práva a neplatili dane, pôdu obrábali sami. Rastom počtu príslušníkov rodiny sa pôda drobila, takže postupne schudobneli a dostali sa na úroveň poddaných. Ďalšiu skupinu tvorili slobodníci - libertíni. Boli oslobodení od naturálnej povinnosti to je od robotovania a platenia daní, ale nemali politické právo. Mohli sa venovať aj obchodnej činnosti. Treťou skupinou boli poddaní, ktorí žili a bývali na panských pozemkoch a znášali všetky poddanské ťarchy.
Školstvo a kultúra
Úroveň vzdelania nebývala v minulosti vždy najlepšia. Za bývalého Rakúsko - Uhorska študovali z našej obce traja občania a počas vyše dvadsaťročnj existencie prvej ČSR študovalo od nás len dvanásť študentov na vysokých školách. Pre školské účely sa v minulosti využívali tri cirkevné budovy. Bola to býval rímsko-katolícka škola, ktorá sa v záznamoch obce spomína už v roku 1661. V roku 1927 pre nedostatok žiakov zanikla. Dnes je budova zbúraná. Ďalšie dve školy postavila a zriadila ev. a. v. cirkev a to v roku 1873 /stará škola/ a v roku 1908/ nová škola. Pre školské účely sa v minulosti využívali tri cirkevné budovy. Bola to bývalá rímsko-katolícka škola, ktorá sa v záznamoch obce spomína už v roku 1661. V roku 1927 pre nedostatok žiakov zanikla. Dnes je budova zbúraná. Ďalšie dve školy postavila a zriadila ev. a v. cirkev a to v roku 1873 / stará škola/ a v roku 1908 /nová škola/. Aj tieto cirkevné školy zanikli pre nedostatok financií na ich prevádzku. V roku 1930 bola v obci postavená nová jednoposchodová budova pre 1. až 5. ročník základnej školy. V jednej zo starších školských bodov bola po rekonštrukcii v roku 1964 umiestnená materská škola.
Prečítajte si tiež: Poslanie MŠ Modra Kráľová
V starých cirkevných školách zo začiatku učili väčšinou učitelia z miestnej obce. Boli to jednoduchí ľudia, ktorí vedeli trochu čítať, písať a počítať. Posledne menovaný Pavel Chrabačka sa zapísal do povedomia našich ľudí ako dobrý organizátor ochotníckeho divadla, ktoré dosahovalo v našej obci veľmi pekné výsledky, na ktoré nadviazali divadelníci aj v neskorších rokoch. Je známe, že učitelia minulosti boli hlavnými šíriteľmi kultúry a vôbec osvety a vzdelávania na našich dedinách. Podľa záznamov v Bibliografickom zborníku medzi aktívnych slovenských národovcov sa zaraďuje aj učiteľ Ján Krasko - Zápotocký, narodený 23.07.1892 v Békescabe v Maďarsku, ktorý zomrel 28.07.1967 v Bratislave. V našej obci pôsobil v rokoch 1908 až 1918 spolu so svojou manželkou Štefániou, rodenou Bednárovou, narodenou v roku 1887 v Trnave. Ján Krasko, ktorý používal pseudonym Zápotocký, bol nielen dobrým pedagógom a osvetovým pracovníkom, ale aj hudobným skladateľom.
Ako učiteľ pôsobil najprv vo svojom rodisku v Békescabe, potom vo Vaďovciach, neskoršie v Modre, Bukovci a Galante. Od roku 1926 do roku 1950 bol pracovníkom Ministerstva školstva a národnej osvety, resp. Ján Krasko bol zberateľom ľudových piesní, ktoré upravil pre klavír a zbor. Niektoré z nich vyšli v zborníku Miloša Ruppeldta, v Zbierke slovenských mužských zborov 1 - 5, Zbierke slovenských zmiešaných a ženských zborov 1 -3, iné vyšli samostatne. Bol tiež autorom skladieb pre detské zbory, zborníkov pre potreby stredoškolských zborov a učebníc spevu. Neskôr komponoval aj symfonické diela, kantáty, komorné a cirkevné skladby. Medzi jeho známejšie zhudobnené diela patria napríklad básne: Slovensko, Jánošík, Svätopluk, Turčín Poničan. Tiež kantáty: Slovenská pieseň, Žatevná kantáta a knižné: Hoj zem drahá, Za tú našu slovenčinu. Patril k popredným ľudovýchovným pracovníkom v medzivojnovom období. Svoje príspevky o hudbe uverejňoval v časopisoch: Hudba a škola, Hudobná výchova, Hudobná revue, Slovenské pohľady, Prúdy.
Medzi uvedomelých národovcov v maďarizačnom období sa počíta tiež miestny rodák Michal Cibulka, narodený v roku 1901 vo Vaďovciach. Svoje národné povedomie aktívne prejavoval hlavne počas svojich vysokoškolských štúdií Bratislave, kde vyštudoval teológiu a neskôr si doplnil vzdelanie jednoročným pobytom vo Francúzsku. Pôsobil ako evanjelický farár augsburského vyznania v Badani a Svätoplukove /Šalgov/. Zomrel v roku 1970 v Nitre, pochovaný je v Svätoplukove.
Zvyky a tradície
Aj keď život našich predkov bol drsný a tvrdý, vedeli žiť a radovať sa aj v ťažkých podmienkach. Hľadali svoju cestu a svoj osobitý výraz na prejavenie životných potrieb a zvyklostí. Zachovávali si zvyky pri svadbách, pri krstinách i v bežnom živote, ktoré prechádzali z pokolenia na pokolenie. Mládenci chodievali do domov dievčat na vohľady a na šibačky. Stavanie májov sa udržuje doteraz. Ľudia verili na rôzne povery a strašidlá. Počas dlhých zimných večerov, keď sa poschádzali susedia na drapačkách peria rozprávali si rôzne historky o strašidlách a zážitky z vojny, ako to bolo ,,na Piave˝. Najviac sa báli ,,svetlonosov˝, ktorí vraj po nociach strašili a vodili ľudí po močariskách na Dolných lúkach. Iné strašidelné miesto bolo označované v lokalite na Šalovom vrchu, kadiaľ prechádzala poľná cesta do Hrušového. Po tejto ceste chodili furmani, keď sa vracali ,,zo sveta˝, alebo mládenci, ktorí chodievali na vohľady do susednej obce. Občas sa v živote vyskytnú rôzne príhody, na ktoré ľudia potom dlho spomínajú. Aj u nás sa udiala jedna zábavná kuriozita, ktorú Vaďovčanom …