Článok sa zaoberá psychologickými aspektmi preferencie jedného rodiča dieťaťom pred druhým, skúma príčiny tohto javu a ponúka stratégie, ako sa s touto situáciou vyrovnať. Analyzuje tiež vplyv pretrvávajúceho oidipovského komplexu a emočne nezrelých rodičov na vývoj dieťaťa a jeho preferencie.
Rodinná situácia a preferencia jedného z rodičov
"10. 11. pani doktorka, potrebujem poradit. nasa rodinna situacia je taka ze svokrovci byvaju snami v jednom dome, domacnosti mame oddelene. Moj problem je,ze ked maly ide k babke tak ta sa na neho vyskiera , co sa mamlemu strasne paci, ale je to strasne neprirodzene a preafektovane, vsetko mu dovoli a robi vsetko tak ako chce on. Tiez ked poviem ze nieco nesmie tak ona pouzije vetu ze tam nejdeme alebo toto nesmies lebo maminka sa bude hnevat. Ked ju na to upozornim ze to nesmie , tak on povie ze on je este malicky a ze tomu nerozumie. V poslednych tyzdnoch mam problem s malym ze ho chytaju nervy ked mu nieco nedovolim alebo nespravimako on chce, ked ho beriem od babky tak reve a mna odmieta, tiez ked babku co i len zahliadne a vidi ze nejdeme knej tak spusti rev. Ked som babku na to upozornila ze treba k nemu zmenit pristup tak sa urazila a ked sme to preberali s manzelom tak dal vinu mne ze nechcem babke dopriat vnuka a rozkazujem im este aj to ako sa spravat. zaujimave je ze u druhej babky toto nerobi, tam ho tiez rozmaznavaju ale ma tam stanovene hranice a nema vsetko dovolene, vtedy nereve ked ho beriem a nerobi cirkus. Maly bude ma rok a dva mesiace a nechcem aby toto prerastlo do vacsieho problemu. Prosim poradte ako dalej, uz somna pochybach ci nerobym chybu ja."
V odborných kruhoch sa uprednostňuje, aby dieťa bolo vychovávané podobným či rovnakým spôsobom. No je to nereálne, lebo sme rôzni, máme k deťom rôzny prístup a máme v živote dieťaťa rôzne funkcie. Babky a dedkovia zvyčajne deťom viac dovolia, niekedy si nechajú skákať po hlave, no je to pochopiteľné - majú svoje skúsenosti so svojimi deťmi, vedia, čo je dôležité a čo netreba preháňať a čiastočne je to aj fajn, že deti majú niekoho, kto im dáva veľký životný priestor. Váš syn by mal byť vedený k tomu, že doma sú určité pravidlá a treba ich dodržiavať. Ak mu babka dovolí viac, je to na nej. Samozrejme, mala by rešpektovať vážne rozhodnutia rodičov - ak dieťa napríklad nesmie niečo jesť, lebo je na to alergické alebo má tráviace ťažkosti po takom jedle, mala by babka rešpektovať a nedať mu to. Niekedy sú konflikty okolo výchovy náhradou za konflikt medzi dospelými. Možno by stálo za úvahu, aký je váš vzťah k svokrovcom, čo im zazlievate atď. Možno by vám pomohlo odpútať sa trochu od týchto konfliktov, keby ste na tom trochu popracovali s psychologičkou.
Obdobie vzdoru a reakcie na zákazy
"03. 07. Dobrý deň, chcem sa spýtať, čo mám robiť alebo ako mám reagovať??? Určite máme obdobie vzdoru, mám dva a polročnú dcérku, prejavovala vzdor plačom a hnevaním sa, tak tri krát do týždňa, ale teraz sa jej to stáva skoro každý deň a skoro pri každom zákaze, a najhoršie je, že k tomu pridala kopanie a normálne ma búcha po tvári, kedˇ jej to chcem pekne vysvetliť, potom už mám toho aj ja dosť a zvýšim na ňu hlas, alebo dostane po ritke. No nič nezaberá, nakoniec sa chce mojkať a musím ju utíšiť na rukách. Bacanie sa naučila od druhých detí, lebo to nikdy nerobila, ale ked sme sa začali stretávať s druhými deťmi, kde ju začali biť, ked im zobrala nejakú hračku, tak odvtedy to praktikuje aj na nás ale aj na druhých deťoch. Prosím vás ako nám správne reagovať??? Mám ešte jednu otázku, malá sa už pýta na nočník, ale kakať chce len do plienky, normálne to zadržuje pokiaľ nemá plienku, a až do nej sa vykaká, o nočníku nechce ani počuť."
Ako som už veľakrát napísala, bitie treba dieťaťu jasne "označiť" ako neprijateľné. To znamená, že veľmi dôrazne a stroho poviete, že to nesmie, prípadne ak sa to práva deje, tak jej chytíte ruku alebo ju položíte na zem a držíte si ju dosť ďaleko od tela, ale držíte ju. Kakanie do plienky v tomto veku, v prechodovom období z plienok a záchod/nočník sa tu tiež objavuje často.
Prečítajte si tiež: Martinská nemocnica: Pôrod a starostlivosť
Potreba poznávania a frustrácia
"11. 04. Mgr. S poznávaním sveta je to u detí tak ako s inými potrebami. Najmä u zvedavých detí je nedostatok primeraných podnetov ako nedostatok iných vecí, ktoré sýtia nejaké základné potreby - napr. ak je dieťa hladné, dáva najavo svoj hlad, ak je smädné, tak smäd… A to, ako to dáva najavo, je veľmi individuálne - plače, kričí, mrnká, povie, zúri… Tak zrejme aj váš syn, ak je uspokojená je potreba poznávať v tých oblastiach, ktoré ho zaujímajú a lákajú, je spokojný, ak ale nemá nikoho práve k dispozícii, kto by sa mu venoval tak, ako to on potrebuje, je frustrovaný a dáva to najavo. No aj to patrí k životu, že nie vždy mu môže byť vyhovené hneď a tak, ako si to on predstavuje. Musí sa s tým naučiť žiť a nejako si pomôcť sám - "čítať" si sám, pozerať nejaké náučné filmíky, tvoriť niečo… U zvedavých a intelektovo nadaných detí sa niekedy stretávame s istou náladovosťou alebo tým, že sa akosi celkom nezmestia do správania, ktoré od detí očakávame. A niekedy tým len skúšajú, akú majú moc, či pravidlá naozaj platia, či to mama myslí naozaj vážne a vytrvá v svojom snažení alebo povolí, popustí…"
Adaptačný proces v škôlke a zmena správania
"21. 09. Mgr. Táto zmena v správaní môže byť súčasťou adaptačného procesu, teda prispôsobovania sa veľkej zmene, ktorú dieťa nástupom do škôlky podstupuje. Tento proces trvá niekoľko dní, týždňov alebo aj mesiacov. U niektorých detí to prebieha podobne ako u vašej dcéry- v škôlke je všetko v poriadku, no doma sa dieťa začne správať inak. Buď sa zvýraznia jeho podráždené reakcie alebo je plačlivejšie, ustráchanejšie atď. Ak sa vám dá, skúste ju brať vy alebo starí rodičia aspoň raz za týždeň domov už skôr, ešte pred spaním v škôlke, aby ste s ňou mohli stráviť trošku viac času - teda hlavne ona s vami."
Stanovenie hraníc a pevná vôľa dieťaťa
"30. 08. Mám 4 ročného syna ,je to v celku milé dieťa a veľmi rozumné:Doposial sme s ním nemali nejaké problémy avšak po dovršení 4. Mgr. Je celkom zbytočné očakávať, že ak dieťaťu dávate všetko a beriete ho na dovolenky atď., bude poslušné, vďačné a neviem aké ešte. Ak sa mladému pánovi nepáči, že máte rožky, nech neje. Na vašom mieste by som sa ho ja s kľudom Angličana spýtala, či chce jesť alebo nie a ak by povedal nie, že chce to, čo nemáte, poslala by som ho hrať sa, že iné nie je. Nenechajte so sebou mávať, lebo si z vás urobí otrokyňu. A bude to vaša chyba. Svojou drzosťou vás vyzýva, aby ste mu stanovili pevnejšie hranice.""19. 04. Dobrý deň. Potrebovala by som sa poradiť. Máme 2r. a 8 mesačného syna. Doposiaľ veľmi milé dieťa. Vždy sme sa mu snažili venovať, snažili sme sa dobre ho vychovávať ,bez kriku a chránili sme ho od akýchkoľvek stresov a zlých vplyvov či už z okolia, alebo rodiny. Náš syn sa nevie päť minút zahrať sám. Má kopec hračiek, ktoré ležia v koši a ani jedna ho nezaujme. Ak sa mu hračka kúpi baví ho krátko a hodí ju do kúta. Je veľmi bystrý a vnímavý, rýchlo sa učí ba dokonca snaží sa učiť číslice a písmená. My nemôžeme pri ňom uvariť ,upratať proste nič. Ak umývam riady tak ma odstrkuje od drezu. Ak mám inú prácu v domácnosti, ktorú musím urobiť, tak začne rolovať koberce, búcha mi do linky, kreslí po obruse a mám pocit, že robí zákernosti, ktoré vie, že ma vytočia. Jeho nudu sme riešili adaptačným pobytom v škôlke na 4 hodinky. To však skončilo na tretí deň veľkým krikom, hodením sa v škôlke o zem a cirkusom, kedy som ho ani nevedela prezliecť a to len učiteľka mi syna vzala jemne z rúk povedala, že si aj dosť poplakal. Syn bol vždy odvážne dieťa, utekal nám aj v obchode, ničoho sa nebál avšak škôlka je preňho nočnou morou. V noci plače, kričí zo sna bije a kope okolo seba a ak ho chceme objať, tak kope ešte viac až sa bojíme, že si ublíži. Škôlka po 3.dňoch skončila chorobou, takže sme stále doma avšak o škôlke nechce ani počuť. Syn sa znova doma nudí, je na mňa veľmi upätý avšak tak, že ide so mnou aj na WC. Nechce nikde spať, ani u babky, stále chce ísť domov a vôbec sa nechce ísť hrať k deťom. Chce byť sám so mnou. Ak s nim chcem ísť niekam, kde ma kamaráta, tak cirkus je zas na svete. Neviem si s ním poradiť. Začal si všetko presadzovať, začal mi rozkazovať ak mu niečo nedovolím robí veci, ktoré ma vytočia začne sa hocikde vonku vyzúvať aj úplne do bosých nôh aj v zime. Nemôžem nato nereagovať. Ak niekam ideme a on nechce ísť my sa skryjeme za roh on ostane sedieť, povyzúva sa a začne plakať. Sme zas donútení vrátiť sa preňho. Vždy nám povie ľúbim Vás, je zlatý, ale od rána do večera bojovať s ním ma už nebaví. Nechce sa prezliekať ak ho zobliekam chytí rukáv a nepustí. Sem tam capnem po zadku avšak nechceme ho biť a deptať avšak neviem ako s ním mám vyjsť. Mám pokračovať v škôlke po uzdravení aj napriek nočným morám, ktoré má? Alebo si myslíte, že ešte nie je zrelý na škôlku? Myslíte, že náš syn s nami cvičí? Je to vzdor? Ako sa máme k nemu správať a nebiť ho."
Váš syn má dosť pevnú vôľu a chce dosiahnuť svoje. Na tom nie je nič nezvyčajné, najmä v tomto kritickom veku. Púta vašu pozornosť aktivitami, o ktorých zistil, že zaručene zafungujú. Chce byť s vami, pretože ste pre neho najdôležitejšia na svete a on ešte celkom nevie, ako prežiť bez vás. S takýmito deťmi je výchova veľká alchýmia. Inteligentné a zvedavé deti sa často nedokážu hrať s hračkami, lebo tie sú často len prázdnymi peknými vecami, ktoré ale nerozvíjajú žiadne detské schopnosti alebo zručnosti, nevyzývajú dieťa k poznávaniu a preto sú zaujímavé iba chvíľu. Preto je jednou z vašich úloh vymyslieť také činnosti, ktoré ho zaujmú aspoň na 10-15 minút a počas tejto doby vy budete môcť robiť, čo treba. Alebo mu nachystáte veľký papier na stenu a dáte mu pastelky alebo fixky a vy zatiaľ umyjete riady, alebo mu dáte zošit, v ktorom môže obkresľovať nejaké tvary alebo opisovať čísla, písmená, ak ho zaujímajú… skrátka čokoľvek, čo ho aspoň trošku baví. Netreba ale čakať, že bude pracovať bez vás nejak dlho. V tomto veku deti často ešte potrebujú sprievod dospelého pri svojich hrách, akéhosi svedka, aj keď sa hrajú samé.
Emočne nezrelí rodičia a ich vplyv na dieťa
Emočne nezrelí rodičia si so svojím dieťaťom nevedia vytvoriť emocionálne puto a uprednostňujú svoje vlastné potreby pred potrebami dieťaťa. Citlivejšie deti cítia, že im niečo chýba. „Bohužiaľ, vinu deti často hádžu na seba,“ hovorí v rozhovore psychologička Stanislava Kováčová. „V útlom detstve je rodič pre ne celým svetom. Deti prirodzene vzťahujú všetko na seba. Myslia si, že všetko, čo sa deje, sa ich týka. Ak im rodič nedáva niečo, čo potrebujú, tak čia to v očiach detí môže byť vina, ak nie ich vlastná? Nevytvárajú si s dieťaťom emočné puto a nedokážu ho emočne uspokojiť. Vo vzťahu chýba láskyplná interakcia, ktorá by vychádzala z potrieb detí a nie z potrieb rodiča. Takíto rodičia sú menej predvídateľní, môžu byť reaktívni a reagovať prehnane aj na malé problémy, s ktorými dieťa príde. Pozornosť a porozumenie deťom dokážu bez problémov dávať, keď sú choré. Empatiu môže prejaviť, ak nie je v strese. Reagovať na smútok si však vyžaduje blízkosť a to, že sa rodič na chvíľu odosobní a venuje sa naplno dieťaťu. Lenže emočne nezrelí rodičia sa boja emočnej blízkosti. Je tam potrebné aj to, aby si rodič vedel predstaviť, čo dieťa pociťuje. Emočne nezrelí ľudia majú problém vcítiť sa do prežívania druhého, takže veľakrát dieťa odbijú, zmenia tému alebo jeho problém bagatelizujú a povedia: „Nepreháňaj, nie je to také strašné.“ Hovoria to preto, lebo pre nich je náročné byť tam pre to dieťa. A čo sa týka iných oblastí? Viem si predstaviť rôzne reakcie emočne nezrelého rodiča na rozbité koleno. Po fyzickej stránke sa možno o dieťa postarať vie, ale fyzické zranenie má aj emočný rozmer. Možno bude mať dobrú náladu a možno vyjadrí akési porozumenie bolesti dieťaťa. Ale viem si predstaviť aj situáciu, že sa rodič rozčúli a pokarhá dieťa, prečo si rozbilo koleno, prečo spadlo z bicykla. Emočne nezrelý rodič si nedokáže pudy podržať v sebe a zareagovať tak, ako by dieťa v tom momente potrebovalo. Nedokáže mu vyjadriť porozumenie a postarať sa oň z emočnej stránky. A presne to potom môžu použiť ako argument, že dieťaťu nič nechýba, však? Je to častý argument, pretože emočne nezrelí rodičia to vnímajú tak, že starostlivosť o dieťa znamená zabezpečiť jeho základné fyziologické potreby v zmysle, aby nebolo hladné, malo kde spať, kde bývať. Okrem toho, jednou z ich charakteristík je, že nereflektujú to, čo sa im deje a nedokážu si svoje správanie dať do kontextu. Možno nerozumejú súvislostiam, prečo je dieťa nespokojné. Deti majú akúsi fantáziu, že rodičia to pochopia a jedného dňa si uvedomia, kde robili chybu a bude všetko dobré. Skutočne si neuvedomujú, že dieťa potrebuje cítiť záujem zo strany rodiča, potrebuje mať jeho empatiu? Nerobia to naschvál. Robia to preto, lebo sú v emočnej oblasti na vývinovo nižšej úrovni. Zároveň môžu byť v mnohých ďalších oblastiach veľmi zrelí - úspešní manažéri, politici, obľúbení vo svojich sociálnych skupinách, intelektovo vyspelí. Koncept emočne nezrelých rodičov nevnímam ako binárny, že buď ste emočne nezrelý, alebo ste zrelý, ale skôr ako škálu, pričom človek sa môže pohybovať pri jednom extréme, na druhom konci škály alebo niekde v strede. Psychologička Stanislava Kováčová. Povedali ste, že takíto rodičia uprednostňujú svoje potreby pred potrebami dieťaťa. Pretože sa veľmi ťažko odpútavajú od toho, čo pociťujú oni a je u nich veľmi silne rozvinutý egocentrizmus. Potrebujú, aby sa veci točili okolo nich, aby ich potreby boli napĺňané, aby im v tom ľudia asistovali a upokojovali ich, keď to potrebujú. Takto isto sa však správajú aj deti, u ktorých to je pochopiteľné, lebo ony ešte nedozreli. Bohužiaľ, väčšinou sa dieťa naladí na potreby rodiča, pretože dieťa je od vzťahu s rodičom závislé, ten vzťah je preň prvoradý. Urobí všetko preto, aby ho nestratilo. Tým pádom prispôsobí aj samo seba, potlačí seba a svoje potreby preto, aby mohlo s rodičom fungovať. Zo strany rodiča potom dochádza k tomu, čomu hovoríme pripútanie (v angličtine enmeshment), a v podstate je to akási náhrada emočnej blízkosti. Je to niečo ako búranie hraníc vo vzťahoch medzi jednotlivými členmi rodiny. Rodič napríklad nerešpektuje súkromie detí a možno ani svojho partnera. Je to taká potreba byť na emočnej úrovni jedným. Keď rodič prežíva nejakú emóciu, „nakazí“ ňou aj ostatných. Nepovedala by som, že sa stáva rodičom svojho rodiča, ale je pravda, že dieťa sa naučí prispôsobiť sa a naučí sa, že jeho vnútorné prežívanie nie je podstatné. Možno trochu dochádza k výmene rolí v tom zmysle, že rodič potrebuje byť centrom pozornosti, má svoje emócie, ktoré sú premenlivé a potrebuje od svojho okolia, aby mu pomáhalo s reguláciou. Toto má byť bežné v obrátenom garde, deti potrebujú pozornosť svojich rodičov a to, aby im rodič pomáhal spracovávať vlastné emočné stavy, regulovať ich vlastnú nervovú sústavu. Ako to emočne nezrelí rodičia dosiahnu? Keď poviete manipulácia, tak si predstavím vedomé, racionálne, premyslené konanie. Ale to, čo sa deje v prípade emočne nezrelých rodičov, nie je úplne vedomé. Toto správanie je skôr inštinktom prežitia. Robia všetko, čo musia, aby v danej chvíli cítili, že majú veci pod kontrolou a sú v bezpečí. Oni nechcú vedome ublížiť dieťaťu. To, ako sa správajú, je pre nich prirodzené. Možno to má niečo spoločné s manipuláciou, ale nenazvala by som to tak. Oni si ani spätne neuvedomujú, že urobili niečo nevhodné, pretože na to by museli najprv reflektovať, zamýšľať sa nad svojou úlohou v rodine, nad tým, či by nemali niečo napraviť a čo sa vlastne stalo. Ale u emočne nezrelých ľudí toto všetko z veľkej časti chýba. Ako sa cíti dieťa takéhoto rodiča? Uvedomuje si vôbec, že takto to nemá byť? Dieťa má jednu rodinu, v ktorej vyrastá, a nevie svoju skúsenosť príliš porovnať, pretože nevyrastalo v inej rodine. Deti, ktoré sú citlivejšie a vnímavé, pociťujú určitú frustráciu alebo osamelosť. Môžu mať pocit, že im rodičia nerozumejú, ale nedokážu pomenovať, čo je za tým. Tú frustráciu a osamelosť začnú preto vnímať ako normu. Dokážu deti zhodnotiť, že ich osamelosť je spôsobená rodičom? V útlom detstve je rodič pre ne celým svetom. Deti prirodzene vzťahujú všetko na seba. Myslia si, že všetko, čo sa deje, sa ich týka. Ak im rodič nedáva niečo, čo potrebujú, tak čia to v očiach dieťaťa môže byť vina, ak nie jeho vlastná? Hovorí si - ak by som bol taký alebo onaký, jednoducho iný, ak by som bol lepší, tak by sa nemuselo diať to, čo sa deje. Deti potrebujú blízku osobu, rodiča, pretože ešte nedokážu fungovať samostatne. Ten je pre ne na prvom mieste, až po ňom radia seba. Je to veľmi individuálne. Citlivé deti emočne nezrelých rodičov sa naučia vnímať, ako sa cítia ostatní. V mnohom to môže byť výhoda a v mnohom nevýhoda. Prílišná zameranosť na emočný stav toho druhého na vlastný úkor je tou nevýhodou. Môžu mať ďalej silný pocit, že „ak som skutočne sám sebou, nebudem milovaný“. Nedá sa povedať, že všetky deti, ktoré vyrastali s emočne nezrelými rodičmi, si tieto vzorce prenesú do svojich vzťahov v dospelosti, ale je časté, že človek hľadá niečo, čo mu je známe. Dynamiku, s ktorou má skúsenosť. V tom prípade sa deti emočne nezrelých rodičov dostanú do vzťahu, v ktorom budú fungovať podobne, ako fungovali v detstve. Môže to dopadnúť aj naopak? Že keď tieto deti vyrastú, nebudú klásť seba na posledné miesto, ale začnú opakovať model, ktorý poznajú z domu, a začnú sa správať tak, ako ich rodič? Budú klásť svoje potreby na prvé miesto? Keď budú mať deti, neuprednostnia ich potreby pred svojimi. Určite sa to môže stať. Hlavne vtedy, ak sa dieťa v dospelosti nezaujíma o to, ako ho formovala skúsenosť z jeho rodiny. Lindsay Gibson napísala knihu o emočne nezrelých rodičoch a ich deti rozdelila na dve skupiny: internalizátorov a externalizátorov. Externalizátori svoju frustráciu vyjadrujú správaním, sú považovaní za rebelov, veria, že zmena musí prísť z vonkajšieho sveta. Napríklad narodenie vlastného dieťaťa môže byť moment, keď človek intenzívnejšie uvažuje nad tým, ako chce vychovávať svoje dieťa, a zároveň môže byť táto nová životná udalosť spúšťačom spomienok na vlastné detstvo. Ale takýchto momentov s potenciálom nás zastaviť je v živote veľa a pre každého to môže byť niečo iné. To, čo tieto deti dostanú do vienka, je, že spochybňujú svoje pocity, myšlienky, pohľad na realitu a pochybujú o svojej vlastnej hodnote. To je často prvý krok k tomu, aby sa u nich rozvinuli ťažkosti ako úzkosti, nízka sebadôvera, depresívne stavy. Bohužiaľ, veľakrát to spolu súvisí. Našťastie človek v dospelosti už nie je závislý od druhých tak, ako bol v detstve, a preberá starostlivosť o seba do vlastných rúk. Hovorili ste, že v detstve rodičia nerešpektujú súkromie svojich potomkov. Pokračujú v tom aj vtedy, keď sa dospelé deti odsťahujú a majú vlastnú rodinu? Emočne nezrelí rodičia sú s najväčšou pravdepodobnosťou stále tými istými ľuďmi ako vtedy, keď boli ich deti malé. Stále sa môžu pokúšať držať si kontrolu nad svojimi už dospelými deťmi. Rozdiel je v tom, že dospelé deti majú už viac uvedomenia a nástrojov na to, aby si dokázali nastavovať hranice v kontakte, aby dokázali rozpoznať podpásovky, zastať sa samých seba a nedať sa zahltiť. Keď dieťa vyrastie a v dospelosti si uvedomí, že takto vzťahy medzi deťmi a rodičmi vyzerať nemajú, že mu v detstve bolo odopreté niečo, čo všetky deti potrebujú, má podľa vás zmysel sa o tom s rodičom rozprávať? Lebo ten rodič je pravdepodobne stále emočne nezrelý. Neexistuje na to jedna správna odpoveď. Ale treba si dávať pozor, pretože možno potreba porozprávať sa s rodičmi pramení z fantázie, ktorú deti majú, že môžu zmeniť pocity a správanie iných voči nim. Chcú mať rodičov, ktorí sú vnímaví, dobrí, dokonalí. Možno veria, že jedného dňa sa všetko zmení, rodičia si vstúpia do svedomia, pochopia, čo robili zle, dajú deťom blízkosť, uznanie, a ich vzťah sa zlepší. Nehovorím, že to nie je možné, ale netreba do toho ísť s veľkými očakávaniami. Emočne nezrelé osoby sa nad takýmito vecami nezamýšľajú a s najväčšou pravdepodobnosťou sa to nezmení ani v momente, ak by im ich dieťa rozpovedalo, nad čím premýšľa v súvislosti so svojím detstvom. Druhých ľudí nezmeníme. Zmenia sa len vtedy, ak ten impulz vzíde z nich samých. Ako napríklad sa to dá spraviť? Zastaviť rodiča, keď ma emocionálne vydiera? Pomáhajúce býva naučiť sa vnímať interakcie s emocionálne nezrelým rodičom s odstupom ako nejaký výskumník a pozorovať. Vtedy máme situáciu pod kontrolou. Napríklad ak chceme rodičovi odkomunikovať, aby nechodil na neohlásené návštevy, takáto požiadavka môže byť pre emocionálne nezrelých rodičov znepokojujúca. Môže to byť vnímané ako odmietnutie, že ich nemáme radi. Môžu reagovať nahnevane. Pozorovanie interakcie spočíva v tom, že rozpoznáme, o čo sa rodič pokúša. Dôležité je mať na pamäti, s akým cieľom človek za rodičom prišiel. „Ako chcem, aby táto situácia dopadla? Chcem odkomunikovať, že rodiča rada uvidím, ale potrebujem, aby o sebe dával vopred vedieť. Ak to nebude rešpektovať, nebudem ho môcť prijať, aj keď príde.“ Celé sa to dá povedať empaticky, láskavo a zároveň zrozumiteľne. Dôležité je nesnažiť sa rodiča zmeniť. Hovoríte, že ak chceme vzťah zachovať… A ak nechceme? Ak je vzťah pre človeka príliš ubíjajúci a toxický, prerušenie kontaktu je tiež riešením. Keď sa dospelé deti emočne nezrelých rodičov stanú rodičmi, dokážu byť emočne zrelými rodičmi? Pretože aj keď si uvedomia, že nedostávali v detstve to, čo potrebovali, odkiaľ majú vedieť, ako to majú dať svojim deťom? Bezpochyby sa môžu stať emočne zrelými rodičmi. Už len to, že sa nad tým zamýšľajú, je veľmi dobrým znamením. O rodičov, ktorí si prečítali tento rozhovor až do konca, by som sa neobávala. Uvedomujú si pravdepodobne dôležitosť emočnej blízkosti vo vzťahu so svojimi deťmi a vedome na sebe pracujú.
Prečítajte si tiež: Povinnosti pri rozvode počas MD
Prečítajte si tiež: Ako manžel osvojí dieťa?
tags: #manzel #uprednostnuje #dieta