Tento článok sa zaoberá zložitou problematikou styku otca s dieťaťom, keď je otec vo výkone trestu odňatia slobody. Analyzuje podmienky, za ktorých má otec právo vidieť svoje dieťa, a skúma vplyv väzenia na toto právo, s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa.
Úvod
Prítomnosť oboch rodičov je pre dieťa zásadná pre budovanie zdravého a funkčného vzťahu. Pre všestranný harmonický vývin dieťaťa je najlepšie vyrastať v prítomnosti oboch rodičov. Štát má povinnosť napomáhať tomuto poslaniu a poskytnúť mu osobitnú právnu ochranu.
Právo na styk s dieťaťom ako súčasť rodinného života
Právo na styk s dieťaťom je súčasťou rodinného života chráneného Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Skutočnosť, že rodič vykonáva trest odňatia slobody, ho nemôže zbaviť práva na rodinný život a v ňom obsiahnuté právo na styk s dieťaťom.
Obmedzenia práva na rodinný život
Právo na rodinný život nemá absolútny charakter a je ho možné obmedziť. Každý výkon trestu odňatia slobody predstavuje obmedzenie práva na rodinný život. Štát zabezpečuje právo väzňov na kontakt s rodinou prostredníctvom zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ´´ZVTOS´´) a vykonávacej vyhlášky č. 368/2008 Z. z. ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len ´´vyhláška´´).
Podmienky styku odsúdeného s dieťaťom
Odsúdený má právo prijímať návštevu blízkych osôb (teda aj detí, bez ohľadu na ich vek, obmedzenie je dané len v prípade maloletých mladších ako 15 rokov, ktorí sa môžu návštevy zúčastniť len v sprievode plnoletej osoby) najmenej raz za kalendárny mesiac v trvaní dvoch hodín. Ďalšie podmienky návštev sú upravené v ústavných poriadkoch jednotlivých ústavov na výkon trestu (ďalej len ´´ÚVT´´).
Prečítajte si tiež: Podmienky vzdelávania
Kritika podmienok návštev
Európsky výbor na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (CPT) kritizoval dni návštev (streda, štvrtok a piatok) v ÚVT Leopoldov, ktoré sú pre blízke osoby, obzvlášť maloleté deti, často až nemožné vzhľadom na pracovné povinnosti resp. povinnú školskú dochádzku. Výbor zároveň pripomenul, že všetci väzni by mali mať nárok a v praxi aj reálnu možnosť na návštevu aspoň jednu hodinu týždenne.
Forma návštev
Návšteva odsúdeného v ÚVT s minimálnym stupňom stráženia a so stredným stupňom stráženia sa vykonáva spravidla priamym kontaktom, návšteva odsúdeného zaradeného do ÚVT s maximálnym stupňom stráženia sa vykonáva spravidla bezkontaktne prostredníctvom telekomunikačného zariadenia alebo cez perforovanú stavebnú prekážku. Riaditeľ ÚVT môže v odôvodnených prípadoch rozhodnúť, či sa návšteva odsúdeného vykoná s priamym kontaktom alebo bez priameho kontaktu.
Iniciatíva na návštevu
V podmienkach Slovenskej republiky sa návštevy realizujú výlučne na základe iniciatívy odsúdeného a to formou ´´pozvánky´´ určenej osobám, o ktorých návštevu má odsúdený záujem. Dieťa odsúdeného resp. jeho blízka osoba teda nemôže sama iniciovať návštevu s odsúdeným. Ak ide o maloleté deti odsúdeného, ktoré nie sú na pozvánke výslovne uvedené, môžu sa návštevy zúčastniť iba ak s tým odsúdený súhlasí.
Povinnosť styku s maloletým dieťaťom
ZR je potrebné chápať v prvom rade ako príkaz rodičovi na sústavnú a dôslednú starostlivosť a všestranný vývin maloletého dieťaťa. Dieťa má právo na styk so svojim rodičom a tomu následne zodpovedá aj povinnosť rodiča tento styk realizovať.
Najlepší záujem dieťaťa
Pri vážení záujmu dieťaťa o stály kontakt s rodičom so záujmom rodiča o absenciu takéhoto kontaktu by sa malo záujmu dieťaťa prikladať oveľa väčšia váha, ako prianiam rodiča. Je preto opodstatnené prinútiť rodiča, aby bol v kontakte so svojím dieťaťom - aj keď by to znamenalo zásah do jeho osobnej sféry - ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Zverenie dieťaťa starej matke
Negatívne aspekty vynúteného styku
Pri kontakte dieťaťa s rodičom to nie je len o samotnej prítomnosti rodiča, ale predovšetkým o náklonnosti a poskytnutí emocionálneho tepla, ktoré dieťa potrebuje cítiť. Pokiaľ rodič vehementne odmieta styk so svojím dieťaťom, takéto teplo neucíti, ucíti osobné odmietnutie, a to nie od kohokoľvek, ale od rodiča, teda osoby, ku ktorej každé dieťa prirodzene silno emocionálne inklinuje, čo v dieťati môže vyvolať veľmi negatívne pocity, nedokáže pochopiť prečo ho rodič odmieta a môže mať preto sklony k sebaobviňovaniu. Z pohľadu emocionálneho a psychologického zaťaženia, ktorému môže byť dieťa vystavené na stretnutí s odsúdeným rodičom, ktorý ho odmieta a zúčastňuje sa na stretnutí iba z donútenia, nemožno spravidla vychádzať z predpokladu, že takýto kontakt je za týchto okolností v najlepšom záujme dieťaťa.
Zanedbanie povinnej výživy a jeho trestnoprávne aspekty
Trestný čin zanedbania povinnej výživy má svoje špecifiká tak v rovine hmotnoprávnej, ako aj procesnej. Osobitosťou je deliaci moment skutku, ktorým je pri trestnom čine podľa § 207 Tr. zák. nie moment vznesenia obvinenia, ale až moment vyhlásenia rozsudku súdom prvého stupňa, resp. v prípade odvolania moment odobratia sa súdu druhého stupňa na záverečnú poradu. Z § 207 Tr. zák. vyplýva, že trestnoprávnu ochranu požívajú len také vyživovacie vzťahy, ktoré vznikajú a zanikajú ex lege.
Vyživovacia povinnosť ako súkromnoprávny záväzok s trestnoprávnou ochranou
Výživné v pravom zmysle slova predstavuje osobitný druh súkromnoprávneho záväzku, vychádzajúci zo solidarity v rodinných vzťahoch a vznikajúci na základe inej právnej skutočnosti než zmluva. Ide o inštitút rodinného práva, účelom ktorého nie je len uhradzovanie výživy v užšom slova zmysle (strava), ale aj o uspokojovanie ostatných hmotných (ošatenie, hračky, školské, hygienické či športové potreby) či nehmotných potrieb (vzdelanie, zdravotná starostlivosť, kultúrny či duchovný rozvoj, bývanie). Osobitnú ochranu, ktorú rodine poskytuje Ústava Slovenskej republiky, zákonodarca reflektuje aj v tom, že rodinnoprávny vyživovací vzťah má v porovnaní s tým občianskoprávnym privilegované a nadradené postavenie čo do obsahu a rozsahu poskytovanej ochrany. Príkladom nech je ochrana prostriedkami trestného práva, kedy § 207 Tr. zák. chráni len vyživovacie vzťahy zakotvené v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov („ZR“).
Dobré mravy a ich vplyv na vyživovaciu povinnosť
Pri rozhodovaní civilného súdu o výživnom musí tento okrem parametrov podľa § 75 ods. 1 ZR skúmať (a to z úradnej povinnosti) tiež to, či by priznanie výživného nebolo v rozpore s dobrými mravmi. Ak je však oprávneným maloleté dieťa, výživné je možné priznať aj napriek rozporu s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi je totižto v zmysle § 75 ods. 2 ZR dôvodom nepriznania výživného. Pri vyživovacích vzťahoch vznikajúcich ex lege má prípadné súdne rozhodnutie len deklaratórne účinky. Rovnako to platí aj o rozhodnutí, ktorým by súd výživné nepriznal z dôvodu, že (dospelý) oprávnený konal v rozpore s dobrými mravmi (contra bonos mores).
Vydedenie a jeho podmienky
Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým výslovne prejaví svoju vôľu o vylúčení neopomenuteľného dediča (dedičov) z dedenia. Tzv. neopomenuteľnými dedičmi sú potomkovia poručiteľa. Poručiteľom v dedičskom práve je fyzická osoba, po ktorej sa dedí. Poručiteľ môže vydediť potomka iba z dôvodov, upravených priamo v § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dôvody vydedenia sa môžu vzťahovať i na deti potomkov (vnuci, pravnuci).
Prečítajte si tiež: Rodinná psychologická pomoc na Slovensku
Dôvody vydedenia
Dôvody vydedenia sú taxatívne stanovené v Občianskom zákonníku a predstavujú materiálnu náležitosť vydedenia. Formálna náležitosť vydedenia je spôsob, forma vyhotovenia listiny o vydedení. Táto forma listiny musí takisto napĺňať znaky, ktoré sú potrebné pre závet a musí obsahovať dôvod vydedenia potomka. Je potrebné, aby listina o vydedení bola urobená vždy písomne. Prejav vôle poručiteľa o vydedení potomka musí byť urobený výslovne. V listine o vydedení sa musí uviesť deň, mesiac, rok podpísania.
Formy listiny o vydedení
V prvom rade môže byť listina napísaná vlastnou rukou poručiteľa (tzv. holografná listina). Listina musí byť i vlastnoručne podpísaná poručiteľom. V druhom rade môže nastať prípad, ak nie je listina napísaná vlastnou rukou poručiteľa (tzv. alografná listina), je napísaná strojom, počítačom (mechanicky) alebo je napísaná cudzou rukou, než poručiteľovou. Uvedené nastáva vtedy, ak poručiteľ síce nemôže čítať ani písať, ale môže sa aspoň vlastnoručne podpísať. Listinu vlastnoručne poručiteľ podpíše. V prípade, že poručiteľ sa nemôže ani len vlastnoručne podpísať, musí pred troma svedkami poručiteľ prejaviť svoju vôľu vydediť potomka a táto vôľa sa zachytí v listine. Uvedie sa v nej, že poručiteľ nemôže písať ani čítať. Svedkovia túto listinu vlastnoručne podpíšu a potvrdia, že listina obsahuje vôľu poručiteľa o vydedení potomka. V listine sa musí uviesť kto ju napísal za poručiteľa, kto ju nahlas svedkom prečítal a akým spôsobom dal poručiteľ najavo svoju vôľu, resp. potvrdil, že obsahuje jeho vôľu (napr. kývnutím). Pre nepočujúcich zákon vyžaduje, aby svedkovia ovládali znakovú (posunkovú) reč a aby bola listina pretlmočená do tejto reči. Svedkami môžu byť iba osoby, spôsobilé na právne úkony. Listina o vydedení môže byť napísaná aj vo forme notárskej zápisnice.