Očkovanie, jeden z najväčších úspechov medicíny, zmenilo priebeh ľudskej histórie a zachránilo nespočetné množstvo životov. História očkovania je dlhá a siaha ďaleko do minulosti, pričom prvé pokusy o ovplyvnenie imunity ľudí sa datujú do starovekej Indie a Číny. V súčasnosti sa vedú debaty o zavedení povinného očkovania proti ochoreniu COVID-19, no princíp povinného očkovania nie je žiadnou novinkou.
Počiatky očkovania a imunizácie
Už budhistickí mnísi pili hadí jed, aby získali imunitu proti hadiemu uštipnutiu. V 17. storočí si zas v Číne ľudia potierali kožu kravskými kiahňami, veriac, že ich to ochráni pred nakazením. Tieto praktiky predstavovali rané formy imunizácie, ktoré predchádzali modernej vakcinácii.
V starovekých civilizáciách v Číne, Indii, Arábii, Grécku a Ríme sa snažili vyriešiť ochranu pred infekčnými chorobami zákrokmi, ktoré sú podobné dnešnému očkovaniu. Vnášanie materiálu z pustúl chorého na kiahne do kože zdravého jedinca, u detí vkladanie tampónov z rozdrvenými kiahňovými chrastami do nosa, obliekanie košieľok, ktoré nosili deti choré na kiahne, patrili k preventívnym opatreniam na zabránenie strát. Všetky tieto opatrenia označované ako variolizácia, viedli však k umele navodenej infekcii a ďalšiemu šíreniu ochorenia zanechávajúcemu imunitu. Prvú variolizáciu v Európe vykonal na anglickom kráľovskom dvore lekár Maitland v roku 1721.
Edward Jenner a prvá moderná vakcína
Otcom modernej vakcinológie je britský praktický lekár Edward Jenner (1749 - 1823). V roku 1796 Jenner zaočkoval 13-ročného chlapca vírusom kravských kiahní. Chlapec tak získal imunitu proti tomuto ochoreniu a očkovanie sa ukázalo ako vysoko efektívna metóda. V roku 1798 bola vyvinutá prvá vakcína proti kiahňam. V 18. a 19. storočí prebiehali systematické masové očkovania proti tomuto ochoreniu, ktoré viedli k jeho úplnému vymiznutiu v roku 1979.
Jenner si všimol, že dojičky kráv, ktoré sa nakazili takzvanými kravskými kiahňami, boli odolné proti nákaze pravými kiahňami. Na základe tohto pozorovania uskutočnil v máji 1796 nebezpečný vedecký experiment. Osemročnému chlapcovi najprv naočkoval kravské kiahne a o šesť týždňov vniesol do jeho organizmu vírus pravých kiahní. Tento postup, pomenovaný "vakcinácia" čiže očkovanie, vyplývajúce zo slova "vacca" (po latinsky krava), potvrdil možnosť vytvorenia umelej imunity.
Prečítajte si tiež: História a súčasnosť očkovania proti kliešťovej encefalitíde
Louis Pasteur a ďalší priekopníci
O 100 rokov neskôr v roku 1885 použil francúzsky vedec Louis Pasteur (1822 - 1895) oslabený vírus besnoty ako očkovaciu látku, ktorá chránila proti infekcii. Pasteur, zakladateľ mikrobiológie, lekárskej imunológie a stereochémie, vynašiel pasterizáciu a objasnil fermentačný proces. Za jeho najväčší prínos sa považuje vyvinutie účinnej vakcíny proti besnote.
Pasteur správne predpokladal, že pôvodca ochorenia sa nachádza v centrálnom nervovom systéme, v mieche a mozgu. Odobral tkanivo z mozgu psa, ktorý uhynul na besnotu, a spracoval ho. Následne suspenziou infikoval niekoľkých králikov, ktoré potom uhynuli na ochorenie. V priebehu ďalších pokusov s prenosom sa mu podarilo udržať podozrivý patogén virulentný počas viac než 100 opakovaní. Vzorky z mŕtvych zvierat následne sušil na vzduchu. Po niekoľkých dňoch sušenia sa vírus v tkanive postupne oslaboval. Pasteur tak získal oslabenú infekčnú suspenziu z vysušenej miechy infikovaného králika, ktorú v systematických intervaloch a dávkach aplikoval svojim laboratórnym psom.
Koncom 19. storočia bola vynájdená aj vakcína proti moru. Po vymiznutí kiahní sa vedci zamerali na to, aby dosiahli ten istý výsledok aj s ostatnými chorobami. V tejto snahe im pomáhal rýchly pokrok v technológii, ktorý umožnil výskumníkom lepšie pochopiť mechanizmy, ktoré vyvolávajú imunitnú odpoveď.
Vedecký základ pre masové využitie očkovania položil v druhej polovici 19. storočia francúzsky mikrobiológ Louis Pasteur. Pri obsiahlejšom výskume kvasenia dospel Pasteur okrem iného aj k záveru, že choroby všetkých živých organizmov spôsobujú mikróby a baktérie. V roku 1881 na jednom gazdovstve južne od Paríža vo Francúzsku uskutočnil slávny pokus so sneťou slezinnou. Po tomto úspešnom experimente v roku 1884 začal Pasteur pracovať na vakcíne proti besnote. V júli 1885 k nemu priviedli chlapca, ktorého pohrýzol besný pes. Pasteur mu aplikoval vakcínu a chlapec neochorel.
Ďalšími významnými vedcami boli Weright, ktorý v roku 1896 odskúšal prvú neživú antitýfovú vakcínu na ľuďoch, a Widal, ktorý v roku 1915 doporučil použitie trojvakcíny. Calmette a Guerin pripravili vakcínu proti TBC. Vakcíny proti chrípke a proti žltej zimnici boli pripravené v roku 1937.
Prečítajte si tiež: Pôvod a princípy kvetovej diéty
Očkovanie na Slovensku a v Československu
História očkovania na našom území siaha do obdobia Rakúsko-Uhorska. Prvý zákon o povinnom očkovaní proti pravým kiahňam bol vydaný 9. júla 1836. V Česko-Slovensku sa povinné očkovanie proti pravým kiahňam zaviedlo v roku 1919. Posledný prípad pravých kiahní na území Slovenska nahlásili v roku 1924. Od roku 1980 sa očkovať prestalo, keďže Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vyhlásila koniec výskytu tohto ochorenia na celom svete.
Ďalej nasledovalo očkovanie proti tetanu (1927). Povinným sa stalo v roku 1958. Proti záškrtu sa očkuje od roku 1942, povinným sa stalo o štyri roky neskôr. Od roku 1953 sa Slováci povinne očkujú proti tuberkulóze.
Česko-Slovensko bolo jedným z prvých štátov, kde vymizla detská obrna. V roku 1957 sa na našom území začalo prvé celonárodné očkovanie na svete proti tomuto ochoreniu. O dva roky neskôr sa zaviedla povinnosť očkovania proti čiernemu kašľu a odvtedy na toto ochorenie nikto neumrel.
Povinné očkovanie proti vírusovej hepatitíde typu B sa zavádzalo postupne. Najskôr povinnosť zaočkovať sa udelili len zdravotníckym pracovníkom, od roku 1989 rizikovým skupinám a od roku 1998 sa povinne proti tomuto ochoreniu očkujú aj deti.
V priebehu 20. storočia sa zaviedli povinné očkovania proti osýpkam, rubeole a mumpsu. Vďaka očkovaniu mohla napríklad Svetová zdravotnícka organizácia v roku 1979 vyhlásiť, že sa podarilo vyhubiť variolu (kiahne) vo svete.
Prečítajte si tiež: Skúsenosti rodičov s očkovaním proti ovčím kiahňam
Eradikácia varioly a ďalšie úspechy
Jedným z najväčších zdravotníckych úspechov minulého storočia je eradikácia čiže vykorenenie varioly. Epidémie varioly v Európe vyvrcholili v 18. storočí keď na ne zomrelo asi 60 miliónov ľudí. Na osemnástom zasadaní SZO v roku 1965 bol prijatý program celosvetovej eradikácie varioly a SZO vyzvala všetky členské štáty, aby podľa svojich možností prispeli k uskutočneniu tohto cieľa. V roku 1979 bola variola vyhlásená za eradikovanú na celom svete a od roku 1980 sa ustúpilo od povinného očkovania. Eradikácia kiahní je konkrétnym príkladom účinnej medzinárodnej spolupráce v boji proti vážnym epidemickým chorobám. V roku 1988 SZO vyhlásila program eradikácie detskej obrny do roku 2000.
Moderné vakcíny a budúcnosť očkovania
Viac ako 200 rokov po prvej vakcinácii proti variole umožnil veľký rozvoj vedy zlepšiť preventívnu sociálno-zdravotnú starostlivosť o deti. Za posledných 15 rokov bola vytvorená nová generácia vakcín, ktorá bude môcť zachrániť životy viac ako 18 miliónov detí ročne. Dramatický rozvoj molekulárnej biológie a použitie techniky genetického inžinierstva umožňuje výrobu čistých vakcín pre imunizačné programy a zavedenie vakcinácie i proti ochoreniam, ktoré doposiaľ neboli očkovaním ovplyvnené.
Už pred viac ako 100 rokmi boli objavené dva základné princípy vakcín - oslabovanie živých mikroorganizmov a ich inaktivácia. Krátko po prvej svetovej vojne bola pripravená tretia skupina očkovacích látok - toxoidy. Štvrtá skupina vakcín bola objavená s rozvojom molekulárnej biológie a s klonovaním mikrobiálnych génov vo vhodných vektoroch. Potencionálne väčší význam má však niekoľko novo vyvinutých technológií.
Kombinácia väčšieho počtu antigénov v jednej dávke je cieľom všetkých výrobcov očkovacích látok. „Vakcína snov“ predstavuje kombináciu antigénov záškrtu, tetanu, čierneho kašľa, detskej obrny, hemofilových infekcií a žltačky typu B, ktorá sa v ostatných dvoch rokoch dostala aj na slovenský trh. Významným zlepšením by bola príprava základného očkovania jedinou dávkou vakcíny. Najsľubnejšou cestou k takémuto cieľu je podávanie antigénov v mikročasticiach.
Jonas Salk a vakcína proti detskej obrne
Americký virológ, imunológ a detský lekár Jonas Edward Salk (1914-1995) sa stal národným hrdinom, pretože objavil proti detskej obrne vakcínu, o čom verejnosť informoval 26. marca 1953. Pri práci mu pomohol objav ďalšieho amerického lekára a virológa Thomasa Huckle Wellera, objaviteľa metódy na kultiváciu vírusu poliomyelitídy na humánnych tkanivách v laboratórnych podmienkach. Výskumníci zásobovaní potrebným množstvom kultivácií vírusu mohli v príprave vakcíny rýchlejšie napredovať.
Vakcínu doktora Salka v roku 1953 použili v rozsiahlom pokuse, na ktorom sa zúčastnili takmer dva milióny detí. Pokusné očkovanie bolo úspešné, prinieslo očakávané výsledky a ochorenie bolo takmer porazené. Počas rokov 1955 až 1957, keď sa začalo s plošným očkovaním a výskyt ochorenia klesol o 90 percent. Jonas Edward Salk si vakcínu nikdy nedal patentovať.
Na Slovensku sa s celoplošným očkovaním proti detskej obrne začalo v roku 1957.
Mýty o očkovaní a dôležitosť overovania faktov
Mýty spojené s očkovaním sú rovnako staré ako samo očkovanie. Prvý mýtus vznikol práve s prvou vakcínou, kedy sa ľudia báli, že im z tejto vakcíny narastú rohy alebo kravská papuľa. Mýty o očkovaní môžu v spoločnosti pretrvať desiatky rokov, a to aj napriek vedeckým štúdiám, dokazujúcich ich nepodloženosť. Preto je dôležité overovať si fakty.
Očkovanie pritom podľa odborníkov spolu s antibiotikami a zlepšením hygieny patrí k najväčším výdobytkom vedy.
Očkovanie v Rakúsko-Uhorsku a nepriame donútenie
Rakúsko bolo prvou krajinou, v ktorej sa s úspechom verejne očkovalo za hranicami Anglicka po Jennerovom vakcinačnom objave. Rakúsko však v období do rozpadu Habsburskej ani Rakúsko-Uhorskej monarchie neuzákonilo priamo vynútiteľnú očkovaciu povinnosť (peňažný trest alebo trest odňatia slobody za nesplnenie povinnosti).
Žiadny z panujúcich rodov nepodceňoval problematiku boja proti kiahňam, ktoré postihnutím pracujúcich más ohrozovali hospodárstvo, ale aj armádu či samotných nástupcov trónu a členov kráľovských rodín. Anglicko a Viedeň boli však jediné oblasti, kde sa pred rokom 1800 efektívne vykonávala profylaktická imunizácia.
Prvým celoplošným štátnym opatrením bolo vydanie obežníka dolnorakúskou vládou v roku 1802, v ktorom verejnosti odporúčala očkovanie ako bezpečný, neškodný a ľahko aplikovateľný ochranný prostriedok proti nákaze kiahňami. V Habsburskej monarchii boli tieto opatrenia zhrnuté a nepriame donútenie zo strany štátu potvrdené nariadením o očkovaní kravskými kiahňami v cisársko-kráľovských štátoch č. 13192/1113 z r. 1836. Toto nariadenie ustanovovalo protomedika za vrchného zodpovedného za očkovanie v každej provincii, stanovovalo, že očkovať môže len preskúšaný lekár alebo ránhojič, a zabezpečovalo dostatok dobrej, čerstvej a pravej očkovacej látky. Duchovní a učitelia mali kázať o potrebe podstúpenia očkovania a rozdávať bezplatné ľudové letáky s poučeniami a osobnými skúsenosťami bežných ľudí s očkovaním.
Celosvetové úsilie a záchrana miliónov životov
Vďaka celosvetovému úsiliu v oblasti očkovania sa podarilo za uplynulých 50 rokov zachrániť najmenej 154 miliónov životov. Podľa WHO majú z očkovania najväčší prínos malé deti. V priemere to za toto obdobie predstavuje šesť zachránených životov za minútu. Najväčší účinok má očkovanie proti osýpkam, ktorému možno pripísať až 60 percent životov zachránených vďaka imunizácii.