Život prináša rôzne situácie a vzťahy sa vyvíjajú nepredvídateľnými smermi. Komediálne seriály a divadelné hry sa často zameriavajú na rodinné radosti a starosti, pričom diváci sa s mnohými situáciami okamžite stotožňujú. Jednou z takých situácií je aj výchova dieťaťa bývalej priateľky, čo môže byť zdrojom mnohých komických, ale aj dojímavých momentov. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty tejto témy, od komediálnych seriálov až po divadelné inscenácie, ktoré s humorom a iróniou zobrazujú partnerské spolužitie a vzorce správania sa v dlhodobých vzťahoch.
Rodinné radosti a starosti v komediálnom seriáli
Už vo štvrtok štartuje nový komediálny seriál, ktorý sa zameriava na rodinné radosti i starosti bežnej rodinky. V seriáli budeme sledovať život päťčlennej rodiny, ktorej hlava, Marián Rodina, výchováva s manželkou Lujzou tri šibalské deti. Postavu Mariána si zahral herec Marián Miezga, ktorého oslovil priamo režisér a skúsenému hercovi sa tento projekt okamžite zapáčil.
Marián Miezga hovorí: „Som Marián Rodina, hlava rodiny, toto je naša spálňa. Mám manželku Lujzu a tri krásne deti: Samko, Oliver a Tomáš.“ K účinkovaniu v seriáli ho oslovil priamo režisér a skúsenému hercovi sa tento projekt okamžite zapáčil. „Spýtal sa ma, či by som chcel robiť otca trom deťom. Ja že, áno, samozrejme. Ukázal mi scenáre, ktoré sa mi veľmi páčili. Oslovila ma celá práca, nebolo o čom premýšľať,“ hovorí otec dvoch synov.
Formát seriálu je vynikajúci v tom, že je zo života rodiny a každý sa v ňom nájde a nájde si tam to svoje. Sú tam veci, ktoré aj on zažíva v rodine. Aj jeho deti sú šibali a majú zmysel pre humor, či už seriálové alebo vlastné. So seriálovými deťmi si skvele rozumel nielen na pľaci, ale aj mimo neho, keďže neplechu decká robili aj mimo zábery. Uvidíme teda, čo z Mariánových skutočných aj seriálových detí napokon vyrastie.
Komédia v divadle: Terapia partnerských vzťahov s nadhľadom
Moderné vzťahy sú nesmierne komplexné a často v nich vzniká rozpor medzi ideálmi, romantickými predstavami o láske a realitou. Vzájomne nenaplnené vysoké očakávania v partnerskom spolužití vedú k frustrácii, napätiu a konfliktom. Aj preto dnes rastie popularita partnerskej terapie ako nástroja na riešenie vzťahových problémov.
Prečítajte si tiež: Pohľady na rodičovstvo cez filmové komédie
Známa párová terapeutka Esther Perel poukazuje na to, že dnes od partnerov očakávame všetko, čo kedysi jednotlivcovi poskytovala širšia komunita. To však jeden človek nedokáže naplniť. Chceme, aby náš partner či partnerka boli súčasne naším najlepším priateľom, vášnivým milencom, terapeutom, rodičom detí, dobrodružným spoločníkom a spriaznenou dušou. Keď v niečom zlyhá, máme pocit, že sme si vybrali zle. Chceme stabilitu, bezpečnosť, ekonomickú aj emocionálnu istotu, no zároveň túžime po vášni, novosti, dobrodružstve a spontánnosti. Rôznorodé partnerské potreby sa často navzájom vylučujú, čo vedie ku konfliktom, neverám a rozchodom.
Tieto otázky a mnohé ďalšie otvára aj inscenácia Divadla Jána Palárika v Trnave Terapia, ktorá vznikla v sezóne 2024/2025 a uvádza sa samostatne v dvoch variantoch - Terapia: Prečo máme mopslíky? Autorka konceptu a oboch textových variant Lucia Mihálová volí cestu humoru, irónie, nadhľadu a skratky. Pri vytváraní dramatických situácií čerpá zo života a výsledkom je konverzačná hra, ktorá jemnou karikatúrou vystihuje nuansy partnerského spolužitia a vzorcov správania sa partnerov v dlhodobých vzťahoch, bezdetných alebo s deťmi, či v kratšie trvajúcich partnerstvách, kde sa vášeň ešte zdanlivo nevytratila. Vtipne poukazuje na rôzne aspekty lásky a jej vnímania, pričom ironizuje vieru v mýtické koncepty, horoskopy či dokonca odborné psychologické prístupy.
Na príklade dvoch heterosexuálnych párov v každej verzii ukazuje, ako sa partneri vyrovnávajú s nespokojnosťou, odcudzením a neporozumením vo vzťahoch, a ako balansujú medzi akceptovaním toho druhého a vlastným naplnením. Hrdinovia hry sa ocitajú nielen v partnerských, ale aj v osobných krízach, z ktorých sa snažia uniknúť prostredníctvom nových vzťahov alebo sa vydávajú na cestu sebapoznania.
Dve alternácie, rôzne herecké obsadenie, rovnaká téma
Dve alternácie inscenácie sú témou aj štruktúrou takmer totožné diela, líšia sa hereckým obsadením a predovšetkým zmenou jedného z dvojice párov, čím sa zároveň mení celkové vyznenie príbehu. V oboch verziách vystupuje pár Dominik a Soňa. V časti Prečo máme mopslíky? sa ich príbeh prelína s osudmi Henricha a Karin, vo verzii Kde je moja čokoláda? zasa s Nikou a Karolom.
Zápletka je v oboch variantoch prostá. Muž a žena z dvoch rôznych dvojíc prípadovej štúdie sa náhodne stretnú, pričom sa ukáže, že ide o známych z minulosti. Obaja, prežívajúci partnerskú krízu, podľahnú vzájomnému čaru a novej iskre, zamilujú sa do seba a vytvoria nový vzťah, v ktorom čelia ďalším výzvam. Jednu vec majú tieto páry - staré aj novovzniknuté - spoločnú.
Prečítajte si tiež: Starostlivosť o novorodenca
Štyridsiatnici Dominik a Soňa sú dlhoročným manželským párom, obaja zubári, ktorí vlastnia stomatologickú kliniku. Spávajú v oddelených spálňach a z párovej terapie si do praxe vzali niekoľko ponaučení; teatrálnym spôsobom si prejavujú uznanie (napríklad, keď Dominik pripraví dezert, Soňa mu tlieska a pokrikuje „bravó“ ako po bravúrnom divadelnom predstavení), do kalendárov si pravidelne značia termíny sexu a experimentujú s otvoreným vzťahom, s ktorým však ani jeden z nich nie v skutočnosti stotožnený. Vzájomne sa oslovujú v zdrobneninách „láska“, no tej v ich vzťahu už nie je veľa. Milé slová a silené úsmevy sú chabou náplasťou vzájomného odcudzenia a hodnotového neporozumenia. Za zdanlivo nežnými osloveniami sa skrýva dešpekt, podráždenie a pasívna agresia, a to predovšetkým zo strany Sone. Voči Dominikovi je chladná a rezervovaná, vyhýba sa jeho dotykom a objatiam a nedôveruje mu ani ako zubárovi - dokonca sa bráni aj vtedy, keď jej chce ako lekár skontrolovať ústnu dutinu. Keď sa on nepozerá, mimikou dáva najavo otrávenie z konverzácie či jeho otázok. Odfukuje, gúľa očami a občas zvýši hlas. Počas hádky, keď jej vyčíta nedokonalosti, Soňa stojí pevne so založenými rukami, otočená smerom do publika, chladne hľadí do diaľky a namyslene špúli pery. V Soldanovej stvárnení je Soňa sebaistou ženou, hrdou feministkou, doma varí muž, ona sa venuje zariaďovaniu bytu. Uprednostňuje kariéru pred založením rodiny a záleží jej na postavení, reputácii a dojme, ktorý vytvára na ostatných. Svoju istotu a dominanciu dáva najavo predovšetkým rečou tela (ruky vo vrecku, vzpriamený postoj a vztýčená hlava).
Dominik v podaní Michala Jánoša má nádych grotesknej postavičky - navonok pôsobí rázne a rozhodne, no neustále ho zneisťuje vlastná žena, ktorá ho považuje za netalentovaného zubára. Nevie nielen to, čo by od neho chcela ona, ale ani to, čo chce sám. Rovnováhu nachádza až po jej odchode - začne cvičiť, objavuje nové vášne a otvorí si reštauráciu. Jánoš ho stvárňuje kombináciou civilnosti a žoviálnosti, čo sa prejavuje v hlase aj gestách, najmä v interakciách s inými postavami. Keď sa napríklad Henrichovi vo vínnej pivnici zveruje, že ho Soňa podviedla s pacientom Rasťom, teatrálne predvádza, ako mu pri ďalšej návšteve v ambulancii pichol injekciu. Vravník v tomto dynamickom dialógu o feminizme, menštruačnom cykle žien a otvorenom vzťahu výborne sekunduje Jánošovi - prirodzeným citom pre komiku a rýchlymi reakciami dodáva ich výmene energiu a humor. Táto dynamika rozhovoru dvoch opíjajúcich sa mužov sa však vo verzii Kde je moja čokoláda? značne vytráca. V nej totiž k Soni a Dominikovi prichádzajú na návštevu Nika s Karolom. Namiesto Henricha sa Dominik opíja s Karolom (Martin Kochan), manželom svojej bývalej frajerky Niky. Kochan na rozdiel od Vravníka pôsobí menej živo. Komediálny potenciál založený na vzájomnom neporozumení - keď Dominik hovorí o sexe a Karol o futbale - zostáva nevyužitý.
Henrich alebo inak Heňo, ezoterický fotograf po štyridsiatke, je manipulatívny egocentrik, ktorý si buduje sebahodnotu na ilúzii vlastnej žiadúcnosti. Aj po rozchode s Karin, hoci už tvorí pár so Soňou, neprestáva bývalej priateľke vypisovať a udržiavať s ňou kontakt - nie preto, že by mu chýbala, ale aby si udržal pocit, že je stále v centre pozornosti. Tomáš Vravník jeho charakter vystihuje s citom pre hyperbolu a komiku, čím z Heňa vytvára karikatúru pseudoumelca a jogového pozéra. Jeho snaha o mystiku a duchovno pôsobí viac smiešne než presvedčivo. Teatrálne predvádza jogové pozície alebo si pri návšteve u priateľov, kde „cíti“ pozitívne vibrácie, ostentatívne ľahne na zem a začne vydávať bzučivé zvuky. Karin (Dana Droppová), takmer o dve dekády mladšia než Heňo, sa mu vo všetkom prispôsobuje. Navonok pôsobí naivne a submisívne, no v skutočnosti je bystrá žena, ktorá vie nájsť v sebe odvahu. Kým sa tak stane, necháva si prekračovať vlastné hranice a jej nezdravá zhovievavosť voči partnerovi dosahuje absurdné rozmery - akceptuje dokonca aj domácu izoláciu, keďže Heňo sa s ňou stretáva len u seba v byte, a pred svojimi synmi z troch rôznych vzťahov ochotne predstiera, že je len upratovačka. Karinina servilnosť voči Henrichovi a potláčanie samej seba sa odráža v hereckom prejave Droppovej predovšetkým v drobných nuansách mimiky. Rozpačitosť a vnútorný boj tejto postavy sú zreteľné v silených, až priam kŕčovitých úsmevoch, ktoré kontrastujú so zmäteným, sklamaným pohľadom, v ktorom sa miestami objavujú aj slzy. Tento rozpor obzvlášť vyniká v momentoch, keď sa Henrichove činy rozchádzajú s Karininými očakávaniami - napríklad, keď plná vzrušenia čaká zásnubný prsteň, no namiesto toho dostane zafírový análny kolík. Zlom nastáva, keď sa Karin dozvie, že ju Henrich podvádza so Soňou.
Vo verzii Terapia: Kde je moja čokoláda? nahrádza dvojicu Heňa a Karin už spomínaný manželský pár Nika a Karol. Karol, bývalý futbalista, sa v pohodlí dlhodobého vzťahu prestal starať o seba aj o domácnosť a nepodieľa sa ani na starostlivosti o deti - dvojičky (Silvia Soldanová a Michal Jánoš). Podobne ako Dominik, aj on nájde sám seba až po rozvode - začne opäť cvičiť, je empatickejší a viac sa venuje deťom. Nika, frustrovaná matka, nesie na pleciach nielen celú domácnosť, ale aj všetky rodičovské povinnosti. Ako prekladateľka a milovníčka literatúry navyše túži po intelektuálnom naplnení, ktorému Karol nerozumie. Prekáža jej manželova lenivosť, nedokončená rekonštrukcia bytu a predovšetkým to, že muž nechápe jej potrebu sebarealizácie a nezaujíma sa o jej pracovné úspechy. Postavu Niky Natália Fašánková stvárňuje pomerne civilne, čo dobre vystihuje unavenú a vyčerpanú matku. Tento dojem podčiarkuje ešte aj jej vzhľad - sivé tepláky, vyťahaný sveter a strapatý drdol zvýrazňujú jej rezignáciu a únavu. Jej prejav je však pričasto monotónny a používa opakované mimické prostriedky - keď je napríklad nespokojná, dvíha obočie a krčí čelo. Predovšetkým v scénach, kde vyjadruje hnev voči manželovi, jej chýba väčšia intenzita a emocionálna presvedčivosť. Fašánková navyše túto civilnosť prenáša aj do postavy Panny, čím vo verzii Kde je moja čokoláda? chýba výraznejšie rozlíšenie medzi dvoma charaktermi, ktoré stvárňuje. Najmenej výraznou postavou je Karol v podaní Martina Kochana. Hoci z dialógov a postojov ostatných postáv vyplýva, že Karol často nechápe situácie, akoby mu chýbalo pomyselné „koliesko“, tento charakterový rys zostáva herecky nevyužitý.
Amor, Oxytocín, Panna a Gauč: Ironický pohľad na lásku
V každej inscenačnej verzii do príbehov oboch párov vstupujú štyri ďalšie postavy, ktoré dej nielen komentujú, ale ho aj svojimi poznámkami posúvajú namiesto hranej akcie. Amor, Oxytocín, Panna a Gauč (nadnesené pomenovanie párového terapeuta) dodávajú hre o láske a vzťahoch výrazne ironický rozmer. V mierne hyperbolizovanej podobe ilustrujú rôzne pohľady na lásku - od romantických mýtov o Amorovom šípe a osudovej predurčenosti až po racionálny, vedecký či psychologický prístup s jemne cynickým nádychom.
Prečítajte si tiež: Predčasný pôrod: Čo potrebujete vedieť
Amor je karikatúrou boha lásky, zosmiešnením mytologického ideálu. V pásikavom župane starého pána, s plienkou, lukom a šípom pripomína skôr dôchodcu túžiaceho po stratenej sláve než mladého a krásneho Adonisa. Znie unavene a uhundrane a hladkajúc si zaoblené bruško narieka nad povrchnosťou dnešných vzťahov a nostalgicky vzdychá nad úpadkom mytológie v láske. V dvoch verziách inscenácie postava získava odlišné herecké interpretácie. V porovnaní s Jánošovým ironickým stvárnením Amora (Prečo máme mopslíky?) pôsobí sprofanovaný boh lásky Martina Kochana (Kde je moja čokoláda?) príliš všedne. Chýba mu šmrnc starnúceho „dudroša“ a nostalgia so zmyslom pre sebairóniu. Kým Jánoš vie byť prirodzený komik, Kochan je v tejto role málo výrazný. Jeho moralizujúce repliky bez nadhľadu a vtipu oslabujú dynamiku postavy, najmä v kontraste s Jánošovým energickým podaním. V ostatných alternáciách sú herecké výkony vyrovnanejšie.
Hormón lásky Oxytocín v podaní Dany Droppovej (Prečo máme mopslíky?) a Silvie Soldanovej (Kde je moja čokoláda?) vystupuje ako príťažlivá a spontánna laborantka v bielych šatách, s ochrannými okuliarmi a zvlnenými vlasmi. Ich rýchle a náruživo vyslovované repliky a nižšie položený hlas sprevádzajú vášnivé gestá a kontaktné interakcie s mužskými postavami, čím zdôrazňujú dynamiku chemických procesov v láske.
Soldanovej Panna (Prečo máme mopslíky?), stelesňujúca astrologický pohľad na lásku, je jemnou a naivnou dušou, ktorá pohoršene híka a zakrýva si oči a uši, keď Oxytocín rozpráva o orgazme, alebo keď Gaučovi spadnú nohavice. V dlhých rifľových šatách evokujúcich kostým morskej panny, s trblietavým zvrškom a jemným afektom éterickej bytosti, výraznou mimikou a veľkými gestami (často vzpiera ruky k hviezdam) pôsobí ako presvedčivá nadšenkyňa horoskopov a osudových stretnutí. Natália Fašánková menej pracuje s afektom a postave Panny (Kde je moja čokoláda?) dodáva civilnejší rozmer.
Gauč kontrastuje s tromi postavami mytologizujúcimi lásku a predstavuje racionálny, miestami cynický pohľad na vzťahy. Pripomína, že treba na nich aktívne pracovať - čo nás nikto neučil. Tomáš Vravník (Prečo máme mopslíky?) a Michal Jánoš (Kde je moja čokoláda?) do tejto postavy vnášajú uvoľnenosť, komiku a iróniu. Terapeut v ich podaní si uťahuje nielen z klientov a profesie, ale aj sám zo seba. Skôr než empatického psychológa pripomína excentrického moderátora zábavnej šou - skáče ako klokan, tancuje a spieva pred klientmi. Vravník v ležérnom saku a vzdušných nohaviciach pôsobí ako „guru lásky“, s pobavením rozpráva anekdoty a kladie rečnícke otázky. Jánoš dodáva postave viac cynizmu, hrá s výraznými gestami a škrekľavým smiechom, čím pripomína Jima Carreyho vo filme Maska.
Tieto štyri postavy nielenže vstupujú do deja vtipnými komentármi, ale zároveň vytvárajú epilóg a prológ k prezentácii tzv. „prípadových štúdií“ zo života párov. V úvode sa humorne prihovárajú divákom a vedú medzi sebou vtipné dišputy o tom, ktorý z jednotlivo prezentovaných aspektov je v láske najpodstatnejší. Herci a herečky nestvárňujú komplexné dramatické postavy, ale skôr typizované figúry v jemne zosmiešnenej podobe.
Inšpirácia televíznymi sitcomami
Lucia Mihálová vytvorila dve verzie konverzačnej hry, v ktorej sa dej odhaľuje predovšetkým prostredníctvom dialógov. Divák tak správanie a povahy postáv dešifruje skôr na základe ich replík a rozhovorov než cez ich konkrétne činy a konanie. Režisérka Mariana Luteránová sa s touto danosťou textu vyrovnala mimoriadne tvorivo - jej réžia je hravá, nápaditá a herecky energická. Inšpiruje sa estetikou televíznych sitcomov, ktorá sa prejavuje v epizodickej štruktúre, striedaním temporytmu a prácou s obrazovou kompozíciou. Príbehy jednotlivých párov sa prelínajú v rýchlo prestriedaných skečoch, pričom prechody medzi nimi evokujú seriálový strih. Tento dojem umocňuje aj hudba Martina Husovského, ktorá jemnými trianglovými tónmi môže pripomínať seriálovú znelku.
Práca so zvukom naberá metaforický rozmer aj v hereckom prejave. Napríklad výmena správ a zintenzívňujúci sa kontakt medzi Soňou a Henrichom, ktorí sa do seba zamilúvajú, je na javisku stvárnený ako hudobno-dramatický výstup pripomínajúci viachlasný koncert. Amor, Oxytocín a dvaja milenci vydávajú do mikrofónov rôzne zvukomalebné citoslovcia, evokujúce zvukové signály prichádzajúcich správ. Spevavé „cinkanie“ Sone a Henricha postupne graduje, až napokon vyústi do priam rockového podania slova „cink“ v interpretácii Silvie Soldanovej, čo môže obrazne odkazovať aj na moment sexuálneho vyvrcholenia. Atmosféra tohto výstupu je navyše vizuálne podporená červeno-ružovým svetlom. Podobný zvukovo hravý princíp je využitý aj pri tzv. „small talku“ medzi Henrichom a Soňou, a v druhej verzii medzi Dominikom a N.