Stravovanie našich predkov bolo úzko späté s prírodou, sezónnosťou a lokálnymi zdrojmi. Etnologička Katarína Nádaská nám priblíži, ako vyzerala strava našich prarodičov, aké zvyky sa s ňou spájali a ako sa mení náš postoj k jedlu v súčasnosti.
Návrat k lokálnym výrobcom
Pandémia priniesla pozitívnu zmenu v našom postoji k lokálnym slovenským výrobcom. Začali sme si viac všímať pôvod potravín a prepojenie medzi tým, čo jeme, a naším imunitným systémom. Ožila aj solidarita k slovenským výrobcom, ktorých osud závisí od našich nákupných rozhodnutí.
Stravovanie v minulosti: Sezónnosť a lokálnosť
Až do polovice 20. storočia sa ľudia stravovali sezónne a lokálne. Jedli to, čo sa urodilo v danej oblasti. Obchody s potravinami existovali, ale navštevovali sa zriedkavo, pri výnimočných príležitostiach.
Rodinné zvyky a rola muža a ženy
V 19. storočí bol muž hlavou domácnosti. To sa odzrkadľovalo aj pri stolovaní. Muž sedel za vrchom stola, žena stála za ním s dieťaťom na rukách. Jedlo sa z jednej misky. Kuchyňa bola výlučne ženská doména. Dievčatá pomáhali pri varení už od šiestich rokov. Na každú príležitosť sa pripravovali poctivé pečené buchty a kysnuté koláče.
Ľudia mali veľa detí, pretože ich potrebovali na prácu. Muž potreboval gazdinú, preto sa po ovdovení hneď oženil. Problém s nájdením partnera mali ženy s deťmi bez partnera (prespanky). Tieto dve skupiny sa často brávali, pretože manželstvo zlepšilo ich životnú situáciu.
Prečítajte si tiež: Diéta Kataríny Cséfalvayovej
Sezónne potraviny a ich príprava
Na jeseň sa nakladala kapusta. Niekde sa pridávali vinicové listy, inde kôpor alebo jabĺčka. Na Kysuciach sa kapusta tlačila do 300-litrových sudov a jedla sa do konca marca. Na Zelený štvrtok sa zvykla dať posledná hrsť kyslej kapusty pod ovocný strom.
Cez zimu sa jedli zemiaky a kyslá kapusta. Pestovanie zemiakov nariadila Mária Terézia, aby ochránila Slovákov pred hladom. Trvalo viac ako sto rokov, kým ich Slováci prijali. Ešte v časoch Ľudovíta Štúra sa zemiaky bežne nejedli.
Kaše ako národné jedlo
Podľa etnologičky Kataríny Nádaskej sú našim národným jedlom kaše z obilnín, ktoré sa pripravovali na slano aj na sladko. V sladkej verzii sa sladili medom a zdobili jedlými kvetmi z lúk. V zime sa varili strukoviny, najčastejšie šošovica a fazuľa. Populárne boli jačmenné a ovsené kaše. Ovsená kaša bola ešte začiatkom 20. storočia súčasťou svadobnej hostiny.
Chlieb a jeho príprava
Už starí Slovania piekli chlieb. Najskôr nekysnuté placky, postupne z kvásku. Kvások sa robil zo striedky starého chleba, droždie, ako ho poznáme dnes, nebolo. Pekári sa delili na bielych a čiernych. Bieli piekli z bielej pšeničnej múky, ktorá bola luxusom. Ani mešťania si nemohli dovoliť biely chlieb každý deň. Na vidieku mala každá rodina svoju pekárenskú pec. Chlieb sa piekol v sobotu a gazdiná zarobila toľko pecňov, koľko bolo členov rodiny.
Stravovanie počas dňa
Chlieb bol mohutný, často aj trojkilový. Upečený sa zabalil do ľanovej vyšívanej handričky a odložil do chlebníka. Jedlo sa trikrát za deň. Raňajky boli hutné a výdatné, aby človek vládal pracovať. Počas žatvy sa na raňajky varila hustá polievka, obed bol suchý. Desiatu a olovrant si užívali v mestách.
Prečítajte si tiež: MUDr. Rašlová: Hodnotenia pacientiek
Štíhla línia našich predkov
Vďaka kombinácii stravy a pohybu nemali naši prarodičia problém s nadváhou. Zo strukovín, obilnín a obilninových kaší čerpali sacharidy, rastlinné bielkoviny a vlákninu. Jednoduché, neprekombinované pokrmy a dostatok fyzickej práce boli tajomstvom ich štíhlej línie.
Zabudnuté obilniny: Pšeno
Z prirodzených lokálnych obilnín, ako jačmeň či pšeno, získavali vysoké množstvo vitamínov a vlákniny. Mnohí mladí ľudia dnes považujú pšeno za modernú potravinu, ktorá nemá miesto v ich kuchyni. Je to paradox, pretože pšeno patrí medzi najstaršie obilniny na svete a bolo jednou zo základných obilnín, z ktorých sa pripravovalo veľké množstvo pokrmov.
Mliečne výrobky a ich význam
Každý gazda túžil po krave. Rodina sa o ňu starala, na porážku išla, až keď ochorela alebo zostarla. V minulosti mal dobytok prednosť. Často sa stávalo, že rodičia nezaplatili drahého lekára pre choré dieťa, ale radšej kúpili kravu. Krava dávala plnohodnotnú obživu: mlieko, maslo, tvaroh, kyslé mlieko, syr. Ak si niekto nemohol dovoliť kravu, choval kozu na mlieko a syr. Statusom bohatstva bol kôň.
Bryndza a valasi
Ovce a brynzu nám v 17. storočí priniesli valasi, ktorých k nám z Rumunska a z Balkánu pozvali uhorskí šľachtici. Doviedli so sebou špeciálne ovce, valašky, ktorým neprekážala ani zima, ani mráz. Od apríla do konca septembra sa pásli pod holým nebom a dvakrát denne sa dojili. Valasi so sebou priniesli aj recept na bryndzu. Natláčali ju do ovčích čriev, bola veľmi hustá. Slováci ju skvalitnili a začali vyrábať vo veľkom. Vznikli bryndziarne v Detve a vo Zvolene, kde bryndzu začali mlieť, čím nadobudla lepšiu kvalitu. Keď sa začali jedávať zemiaky, ľudia prišli na recept halušiek s bryndzou, nielen s kyslou kapustou. Bryndzové halušky boli regionálne jedlo, v oblastiach, kde boli valasi. Zľudovelo, až keď pohostinstvá nahradili motoresty.
Probiotický poklad: Bryndza
Výživová expertka Ivka Maheľová považuje bryndzu za probiotický poklad. Má protizápalový účinok, pôsobí ako prevencia pred vznikom rakoviny hrubého čreva, alergií, upravuje trávenie a je skvelá aj pri cukrovke. Najprospešnejšia je letná bryndza, ktorá sa vyrába od Veľkej noci, kedy je dostatok ovčieho mlieka. Najväčšie benefity má tradičná bryndza, ktorá sa vyrába zo surového nepasterizovaného ovčieho mlieka.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Tvaroh a jeho využitie
Hodnotný obsah živín nájdeme aj v tvarohu. Tvaroh je flexibilná potravina. Dá sa pripraviť na sladko, na slano, ako hlavné jedlo aj ako dezert. Je skvelou potravinou pri budovaní svalovej hmoty aj pri redukčnej strave. Z vitamínov a minerálov obsahuje vápnik, draslík, zinok, železo i horčík.
Mäso a mäsiarstvo v minulosti
Mäsové výrobky sa dali kúpiť v stánkoch na jarmokoch. V 14. storočí mäsiari spracovávali dobytok priamo pred svojim stánkom a mäsové výrobky boli čerstvé. Obľúbeným snackom fyzicky pracujúcich mužov bola slanina. V čase žatvy alebo pri práci v lese si so sebou brávali vyúdenú slaninu s krajcom chleba. Mäsiarstvo je veľmi staré remeslo. V 13. storočí sa v mestách zdržiavali remeselníci - špecialisti, ku ktorým patrili aj mäsiari. Pomerne staré sú Spišské párky, za ktoré vďačíme Nemcom na našom území. Na chudobnejšom vidieku sa snažili využiť všetko z prasiatka. Varili sa aj ratice, zo štetín sa robili štetky na maľovanie.
Súčasnosť a budúcnosť tradičnej kuchyne
Slováci milujú svoju tradičnú kuchyňu, ktorá ale nie je najvhodnejšia. Všeobecné povedomie o zdravej životospráve stúpa, ale ikonou slovenskej kuchyne sú stále bryndzové halušky so slaninou. Medzi najčastejšie chyby v stravovaní Slovákov patrí nepravidelná strava, vynechávanie raňajok a popoludňajšieho čaju. Slováci tiež maškrtia medzi jedlami a konzumujú málo mlieka, tmavého pečiva, ovocia a zeleniny. Jednou z hlavných príčin zlej životosprávy sú nesprávne stravovacie návyky a rýchle životné tempo s ľahkou dostupnosťou fast foodov.
Stravovacie návyky v mestách a na dedinách
Podľa výskumu Millward Brown majú obyvatelia miest lepšie stravovacie návyky. Viac mestského obyvateľstva konzumuje ovocie a zeleninu 2-3 krát denne, zatiaľ čo väčšina ľudí z dediny konzumuje ovocie a zeleninu raz denne. Svetová zdravotnícka organizácia odporúča jesť aspoň 5 porcií ovocia a zeleniny denne. Konzumácia džúsov a pyré je pomerne nízka. Pyré je 100% prírodný produkt, ktorý má podobnú nutričnú hodnotu ako ovocie a zelenina.
Zabudnuté pochúťky: Žihľava, šťavel, medvedí cesnak
Kedysi sa ľudia snažili využiť čo najviac vecí z prírody. Napríklad žihľavu, šťavel či medvedí cesnak, ktoré sa dnes považujú za burinu. Robili sa z nich polievky, prívarky či omáčky. Na Slovensku máme až 99 % jedlých rastlín a kvetov, takže využiť sa dá množstvo vecí. Zdobenie jedál jedlými kvetmi bolo bežné.
Kombinácie jedál v minulosti
Keď prišla zima, naši predkovia jedli veľa strukovín a kombinovali ich s kyslým mliekom. Strukoviny nahrádzali mäso a zasýtili. Stôl v kuchyni bol považovaný za posvätný predmet. Patril naň chlieb, prípadne Biblia.
Chute Slovenska v BILLE
BILLA prináša to najlepšie z tradičnej slovenskej kuchyne pod privátnou značkou Chute Slovenska. Ponúka stovky kvalitných potravín od lokálnych dodávateľov. Značka získala ocenenie Best Buy Award za najlepší pomer ceny a kvality. V ponuke sú výrobky zo syra, mäso, čerstvé ovocie, zelenina, med, džemy, pečivo či nápoje. Produkty tejto značky vyrábajú lokálni producenti priamo na Slovensku a mnohé z nich obsahujú viac ako 75 % surovín domáceho pôvodu.
Vianočné zvyky v stravovaní
Na východnom Slovensku sa v prvej polovici 20. storočia servírovalo až 12 jedál, symbolicky odkazujúcich na 12 mesiacov v roku. Každý mal ochutnať z každého jedla. Všetky jedlá, ktoré sa uvarili na Štedrý večer, sa museli zjesť. Vyprážaná ryba so šalátom sa na Slovensku rozšírila až po 2. svetovej vojne. Výrazný vplyv priniesla aj prvá Československá republika. Katolíci držali pôst počas celého adventu a aj na Štedrý večer, preto u nich dominovali ryby. Protestanti, kde pôst pred Vianocami nebol, si zvykli dopriať výdatnejšie jedlá. Dnes má väčšina domácností na štedrovečernom stole kapustnicu, v minulosti mal každý región svoju vianočnú polievku. Na juhu krajiny preferovali rybacie polievky ako halászlé, v Bratislave a okolí prešporskú vianočnú rybaciu polievku. Po polievke nasledovala ryba a rôzne druhy kaší. Gazdiné pripravovali obilninové kaše, ktoré zvykli osladiť medom, kukuričné kaše, ale aj „Ježiškovu kašičku“ (krupicovú kašu). Niekde sa podávali aj prívarky - napríklad šošovicový prívarok, alebo hrachová zapekaná kaša.
Bryndza v koži: Príbeh tradičnej slovenskej pochúťky
Bryndza je miesený a solený ovčí syr, ktorého názov má pôvod v pastierskych kultúrach Balkánskeho polostrova a Stredomoria. Na naše územie sa dostala prostredníctvom valaskej kolonizácie v priebehu 14. - 17. storočia. Prvá bryndza sa vyrábala tak, že sa vyzretý, dobre premiesený a osolený ovčí hrudkový syr natlačil dovnútra očistenej a vysušenej ovčej kože, do ktorej sa zašil. V koži sa zavesil do dymu, aby sa konzervoval údením.
Bryndza ako liek
V 18. storočí sa za najlepšiu považovala liptovská bryndza. Bola porovnávaná so zázračným liekom z Benátok, tzv. theriakom. Do „liečivej“ bryndze sa primiešavalo víno, potlčená materina dúška a iné aromatické byliny. Takto dochutená sa nechávala dozrieť a zaliala sa maslom, aby nesplesnivela. V drevených geletách sa posielala do cudziny. Zakladateľ slovenskej etnografie Ján Čaplovič pokladal bryndzu za slovenskú špecialitu, ktorá bola známa v regiónoch Oravy, Turca, Liptova, Zvolena, Spiša, Gemera a Šariša.
Doprava bryndze do Viedne
V 18. storočí vznikli manufaktúry na spracovanie bryndze: prvá bola založená v Detve v roku 1787, druhá vo Zvolenskej Slatine v roku 1797, ktorá funguje dodnes. Prvé bryndziarne pracovali sezónne, keď bol dostatočný prísun hrudkového syra zo salašov. Syr sa ručne miesil so soľou a vaľkal. Mletie bryndze na ručných mlynoch je známe od roku 1800. Prvý export bryndze smeroval do Viedne. Tovar sa prevážal na vozoch i pltiach. Spracovaná bryndza tzv. šnajdka sa „nabila“ ako pevný blok do voza so slamenou košinou alebo dreveného voza vyloženého slamou a plátnom. Neskôr sa začala bryndza dopravovať v jedľových sudoch a geletkách.
Z tvrdej mäkká bryndza
V posledných desaťročiach 19. storočia sa začala zásadne meniť kvalita bryndze. Tvrdá bryndza, ktorá sa musela rezať nožom, sa postupne zmenila na mäkkú treciu bryndzu. Dosiahol to známy bryndziar T. Wallo tak, že do bryndze pridal špeciálny soľný roztok.
Bryndziarne v medzivojnovom období
V čase medzi dvoma vojnami bolo na Slovensku takmer 50 bryndziarní. Druhá svetová vojna spôsobila pokles chovu oviec a počtu výrobní bryndze. V roku 1948 boli všetky prevádzky na výrobu bryndze znárodnené a v roku 1955 začlenené do štátnych mliekarenských podnikov, čo sa odrazilo na poklese kvality bryndze. Po roku 1989 sa niektoré tradičné bryndziarne vrátili v reštitúcii do rúk pôvodných vlastníkov, ale väčšina bryndze sa vyrába vo veľkých mliekarenských závodoch.
Letná a zimná bryndza
V súčasnosti sa vyrába „liptovská bryndza“ len z ovčieho syra a „letná bryndza“ a „zimná bryndza“, ktoré obsahujú aj časť kravského syra. „Slovenská bryndza“ spolu s oštiepkom a parenicou patrí medzi tradičné syrárske výrobky a má štatút chráneného výrobku v rámci Európskej únie. Bryndza sa konzumovala s chlebom alebo sa ňou mastili jedlá. K najznámejším patria bryndzové halušky, ktoré patria k symbolom slovenskej národnej kuchyne a bryndzová polievka - demikát. Aj v súčasnosti platí, že najchutnejšia je májová bryndza, ktorá je lahodná spolu s domácim chlebíkom a jarnou cibuľkou je skvelým jedlom na raňajky, či olovrant. Jarná bryndza patrí k slovenským špecialitám s veľkými zdravotnými bonusmi a preto si nenechajme ujsť začiatok čerstvej jarnej bryndzovej sezóny.
Pôvod bryndzových halušiek
Slovo bryndza pochádza z rumunského slova brânză. Valasi z tejto krajiny priniesli v 17. storočí na naše územie aj bryndzové halušky. Najmä v podhorských oblastiach tak zľudoveli, že sa u nás postupne udomácnili. Roľníci, pastieri, drevorubači, uhliari, baníci či furmani ich mali často ako ranné jedlo, ktoré ich malo nasýtiť pred ťažkou prácou. Podľa slov etnologičky Kataríny Nádaskej ich považujeme za osvojené jedlo, ktoré ešte začiatkom minulého storočia na Záhorí ani na juhu Slovenska nepoznali. V 50. rokoch 20. storočia sa halušky varili na dedinách v severoslovenskej a východoslovenskej oblasti dva- až trikrát do týždňa.
Vplyv globalizácie na stravovanie
Strava ako základná biologická potreba človeka bola po stáročia ovplyvňovaná mnohými faktormi - prírodnými, historickými, sociálnymi, či ekonomickými. Spolu so spôsobmi stravovania tvorí súčasť kultúry každého etnika a vďaka svojmu vývoju a formám je súčasťou kultúrneho dedičstva aj jadrom kulinárnej kultúry. Napriek snahám o zachovanie tohto kultúrneho javu sa čoraz častejšie stáva neprehliadnuteľným celosvetový trend globalizácie, ktorý svojim prienikom prináša negatíva v podobe nivelizácie jedinečnosti národných kultúr, typických a charakteristických pre každú krajinu. Tento aspekt zvýrazňuje i súčasný multikulturalizmus, ktorý v stravovaní vidíme predovšetkým pod rúškom „zákazníckej konvergencie“ - zákaznícke chovanie vo svete sa začína zbližovať a jedlá typické pre jednu krajinu sa stávajú populárne aj inde vo svete. V nadväznosti na gastronomické trendy vo svete si čoraz častejšie uvedomujeme potrebu zachovávania tradičných hodnôt v stravovaní.
Katarína Nádaská a jej prínos k popularizácii slovenskej kuchyne
Až na zopár významných etnológov venujúcich sa strave a stravovaniu na Slovensku, nebola táto problematika doposiaľ tak komerčne spracovaná, ako nám ponúkla autorka publikácie „Rok v slovenskej ľudovej kuchyni“ Katarína Nádaská. Ide o známu etnologičku, ktorá sa v rámci svojho odborného pôsobenia venuje popularizácii vedy, predovšetkým v oblasti tradičnej kultúry. V rámci svojho odborného zamerania sa najnovšie sústredila na tradičnú slovenskú kuchyňu, o ktorej je presvedčená, že môže byť: „žriedlom originálnych farieb, chutí a vôní Slovenska, ku ktorým sa oplatí vracať aj v dnešných časoch, keď do našej stravy masívne prenikajú vplyvy svetovej kuchyne.“ Keďže slovenská kuchyňa je spätá s rodinným životom a obyčajovými tradíciami našich predkov, je to dôvod, prečo sa Nádaská rozhodla predstaviť túto časť kultúry verejnosti.
Rok v slovenskej ľudovej kuchyni: Obsah a štruktúra knihy
Publikácia je rozdelená na tri hlavné okruhy, pričom rozsahovo má 232 strán. V prvej časti sa Nádaská venuje vývinu stolovania od histórie používania stola, stolovania a zasadacieho poriadku až po použitie príboru a spôsobov prípravy pokrmov. Túto časť uzatvára najčastejšie používanými surovinami v našej kuchyni - konkrétne v kapitole „Z čoho sa varilo a pieklo v tradičnej kuchyni“. Práve tá je obsahovo najpodrobnejšie rozdelená na podkapitoly, v ktorých detailne opisuje najvýznamnejšie suroviny využívané k príprave tradičnej slovenskej stravy - obilniny, zelenina, huby, ovocie, vajcia, mäso, živočíšne tuky, rastlinné oleje a nápoje. Druhá časť plynule prechádza ku charakteristike regiónov Slovenska, v ktorej autorka približuje regióny zaujímavé z pohľadu typických jedál a nápojov. Z praktického hľadiska je publikácia najvýznamnejšia práve treťou časťou. Je najrozsiahlejšia a tvoria ju recepty. Usporiadané sú podľa ročných období do samostatných podkapitol. Všetky recepty sú upravené tak, aby sa podľa nich dalo variť aj dnes. Recepty sú doplnené zaujímavými profesionálnymi fotografiami a autorka pridáva i alternatívnu zdravšiu verziu, ktorou oslovuje oveľa väčší okruh čitateľov. Ďalším plusom publikácie je, že K. Nádaská oslovila k spolupráci významné slovenské foodblogerky Anetu Orosiovú a Janicu Lacovú. Tie sú známe predovšetkým ako autorky kníh o varení a spolumajiteľky školy varenia. Založili popredný foodblog „JEM INE“ a taktiež sú ambasádorkami nadácie šéfkuchára Jamieho Olivera. Práve ony ponúkli receptom K. Nádaskej zdravšiu verziu.
Kuchyňa ako posvätné miesto
Kuchyňa nebola pre našich predkov iba priestorom, kde spoločne zasadali ku stolu, ale aj posvätným miestom opradeným zvykmi, obradmi či dokonca poverami.
Vývoj kuchyne v priebehu storočí
Ranostredoveká kuchyňa mala ohnisko v strede miestnosti, pričom dym unikal cez otvor v streche. Hovorilo sa o čiernej kuchyni, pretože dym sa často zdržiaval vo vnútri a steny boli od sadzí neustále čierne. Neskôr sa ohnisko presunulo do kúta, otvorené ohnisko nahradila pec a dym sa vyvádzal cez komín. Tento spôsob sa neustále zlepšoval, čiže aj jedlo, ktoré sa najprv pripravovalo opekaním na ražni alebo varením v kotlíku sa postupne skvalitňovalo varením na peci.
Stolovanie v šľachtických a roľníckych rodinách
V šľachtických rodinách a neskôr aj v bohatých meštianskych rodinách bola kuchyňa miestnosť, kde sa varilo, pripravovalo a servírovalo jedlo, ktoré sa potom odnášalo panstvu. To stolovalo v inej miestnosti, obyčajne aj na inom poschodí, aby vône z kuchyni nepôsobili rušivo. V roľníckom prostredí bola kuchyňa s pecou miestom na prípravu stravy, ale zároveň to bola jedáleň, obývačka a spálňa.
Stôl ako posvätné miesto v roľníckej kultúre
Stôl bol posvätným miestom. Na stôl sa nesmelo sadnúť zadkom, lebo by naň človek dostal vredy, na stôl patril iba chlieb a strava. Za vrchstolom sedel najstarší gazda, okolo stola jeho synovia. Nevesty stáli za svojimi mužmi a na rukách držali malé deti. Jedlo sa zo spoločnej misy, hlbokými lyžicami. Hierarchia sedenia pri stole sa časom trochu menila - najstarší gazda sedel za vrchstolom, najstaršia gazdiná sedela tiež.
Najstaršie tradičné jedlá
Určite jedlá z obilnín - jačmenné, prosné či ovsenné kaše, sladené medom. Aj sa tak hovorí: Kaša - matka naša a chlebíček náš tatíček. Ďalej to boli chlebové placky, kysnutý chlieb, mäso opekané na ražni a neskôr varené a dusené jedlá. K zdomácneným jedlám patria bryndzové halušky, ktoré vznikli až v 18. storočí po valašskej kolonizácii a uchytení sa zemiakov v Uhorsku. Bryndzové halušky sa však jedli len v určitých lokalitách, napríklad na Liptove, v Detve, skrátka tam, kde valašská kolonizácia prebiehala. Na celom území Slovenska sa rozšírili až po 2.
Suroviny používané v minulosti
Najprv obilie, bylinky (púpava, šťavel, žihľava…), mäso z hydiny, bravčové, menej hovädzie. Od konca 18. storočia to boli zemiaky a zelenina (najmä kyslá kapusta v zime). Obľúbená bola kvaka či ovocie ako drienka, moruša, dula, oskoruša, slivka, jablká. Najmä zo sliviek sa varil lekvár.
Spôsob konzumácie mäsa
Mäso sa jedlo raz v týždni, obyčajne v nedeľu, zabíjačky sa robili počas fašiangov a mäso sa nakladalo do masti alebo sa pomaly údilo, aby sa predĺžila jeho životnosť. S mäsom sa šetrilo. Šľachta jedla viacej mäsa aj z vysokej zveri (poľovačky), hydinu, bravčové, ale aj hovädzie a divé vtáky získané poľovníctvom. Jedlo sa pomerne veľa rýb čerstvých, ale i údených a sušených, alebo nakladaných (haringy).
Špeciálne pokrmy na sviatky
Určite to boli Vianoce a Veľká noc. Vtedy sa jedlo viacej druhov jedál, ktoré sa konzumovali počas roka, na Vianoce však boli sústredené do Štedrej večere, ktorá mala viacero chodov. Naši predkovia pred Vianocami a Veľkou nocou držali pôst, aj piatky cez rok boli pôstnymi dňami.