Jana Oľhová patrí k najrešpektovanejším osobnostiam slovenského divadla a filmu. Matka šiestich detí, ktorá dokázala spojiť rodinný život s náročnou umeleckou prácou, prehovorila o svojom živote, herectve a pohľade na kolegov z brandže.
Herecká ikona a matka šiestich detí
Byť matkou šiestich detí a zároveň stáť pevne na nohách v umeleckej brandži nie je bežné ani jednoduché. Jana Oľhová to však zvládla s gráciou. Hoci nikdy netúžila po veľkej rodine, osud rozhodol inak - dnes má päť dcér a jedného syna, ktorí sú jej najväčšou oporou.
Herečka sa však o súkromí vyjadruje len zriedka. Nie preto, že by sa zaň hanbila - jednoducho verí, že nie všetko patrí na verejnosť. O to výnimočnejšie bolo jej vystúpenie v Novej synagóge v Žiline, kde počas Žilinského literárneho festivalu prehovorila úprimnejšie než kedykoľvek predtým. Počas otvorenej diskusie prekvapila úprimnosťou.
Otvorenosť a triezvy pohľad na herectvo
Jana Oľhová tak opäť potvrdila, že nepatrí medzi hviezdy, ktoré si na niečo hrajú. Herečka Jana Oľhová svojím hereckým prejavom nepatrí k herečkám, ktoré by sa prezentovali postavami zvodných žien. "Nie som typ, ktorý by vzbudzoval to, že ho treba ukazovať krásnym, ja to mám celkom rada, keď som zdevastovaná.
"Herci - mnohí z nás, a teda moja branža - sú, priznám sa, často dosť povrchní. Podľa nej sa herci navonok často javia ako intelektuálne a hlboké osobnosti, no realita býva iná: „Možno sa to navonok nezdá, pretože cez postavy, ktoré hráme, cez ich charaktery - hlboké, múdre, silné - pôsobíme ako ľudia s veľkou hĺbkou. Ale úroveň samotných hercov nie je vždy taká, ako by sa mohlo zdať. Ako príklad spomenula rolu Zory Jesenskej, skvelej prekladateľky Shakespeara. Jej pohľad na herectvo je dnes oveľa zrelší.
Prečítajte si tiež: Julia Volkova: Životný príbeh
Detstvo a štúdium
Jana Oľhová, rodená Geišbergová, sa narodila 31. decembra 1959 v Myjave. Štúdium herectva na bratislavskej Vysokej škole múzických umení (VŠMU) absolvovala v roku 1982. Okrem svojej domovskej martinskej scény pravidelne účinkuje v Mestskom divadle Žilina a hrala aj na doskách Divadla Aréna či v Astorke Korzo '90.
Cesta k herectvu a divadlu
Slovenské komorné divadlo v Martine uviedlo v roku 2009 premiéru hry Williama Shakespeara Macbeth. Klenot svetovej dramatiky, jedna z najslávnejších Shakespearových veľkých tragédií sa takto po polstoročí vrátila na martinské javisko. Cenu Literárneho fondu dostala za postavu Juany v inscenácii Don(a) Juan(a), za postavu Zuzy v inscenácii Skon Paľa Ročku a za postavu Faidry v inscenácii Faidra.
Na záverečnom ceremoniáli 8. ročníka festivalu Nová dráma/New Drama 2012 v bratislavskom Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava (MDPOH) sa udeľovali tri festivalové ceny a ceny súťaže Dráma. Medzi piatimi inscenáciami slovenského programu Divadelnej Nitry 2016 figurovala aj dramatizácia autobiografického románu Žo Langerovej Vtedy v Bratislave s podtitulom Môj život s Oskarom L. Osud židovskej intelektuálky a niekdajšej marxistky Žo Langerovej, ktorej život ovplyvnil hlboký komunizmus 50. rokov, stvárnila Jana Oľhová.
Filmografia
Jeden z prvých filmov, v ktorých sa Jana Oľhová objavila, bola komédia Sladké starosti (1984) v réžii Juraja Herza. V roku 2019 vstúpil do kín slovenský film Ostrým nožom. Snímku inšpirovanú doposiaľ nevyriešeným prípadom zavraždeného študenta Daniela Tupého z roku 2005 nakrútil Teodor Kuhn, producentom je Jakub Viktorín. Jednu z postáv stvárnila aj Jana Oľhová. Zastihla som vás počas skúšok v SND. Hru izraelského dramatika Chanocha Levina „Pohreb v zime“. My ju uvádzame pod názvom „Pohreb alebo svadba - čo skôr?“. Neverili by ste, ako to zvýšilo predajnosť.
Osobný život a rodina
Exmanželom Jany Oľhovej je režisér Matúš Oľha. Majú spolu šesť detí - Adam, Mária, Juliána, Tereza a Hana sú už dospelí a tiež si vybrali umeleckú dráhu, najmladšia Eva je stredoškoláčka. Mala len jeden rok, keď sa jej rodičia rozviedli… Učiteľka ju raz upozornila, že jej deti nemajú dostatočné „laktíky“ do tohto sveta. „Možno to myslela v dobrom, no podľa mňa deti treba vychovávať inak,“ hovorí Jana Oľhová.
Prečítajte si tiež: Umelé Oplodnenie: Inšpirácia pre Páry
Rozvod a výchova detí
MARTIN - Koniec prišiel úplne nečakane. Herečka Jana Oľhová a režisér Matúš Oľha sa rozišli, keď ich najmladšie dieťa malo len rok. Ich životy sa rozdelili po 20 rokoch a 6 deťoch.
Na margo svojej početnej rodiny zase v minulosti povedala: „Byť matkou šiestich detí a zároveň stáť pevne na nohách v umeleckej brandži nie je bežné ani jednoduché. Tak ako život mnohých ľudí, ktorí si racionálne povedia, že budú mať dve deti. Neverili by ste, koľko rečí vznikne okolo toho, keď má človek viac detí! Málokto to chápe. Máte šesť detí. Nie, nikdy. Ani som sa nechcela vydať. Lenže realita je často úplne iná ako vaše predstavy. Ja som neplánovala veľkú rodinu, a mám ju.
Podľa mňa sú to výhovorky. Ľudia žili v oveľa ťažších podmienkach a napriek tomu vychovali deti. Záleží na tom, čo presne si predstavujeme pod „zázemím“, ktoré by sme mali dať dieťaťu. My sme nikdy nemali veľa peňazí. Mala som dvoch starších bratov a naša mama nikdy nemala veľa peňazí. Pamätám si, ako som s papierikom od mamy išla požičiavať peniaze od jej kolegyne učiteľky. Trochu som sa hanbila, ale vtedy si ľudia naozaj viac pomáhali. Bolo úplne normálne, že si požičiavali - peniaze, veci, potraviny. Teraz to už neexistuje, tieto vzťahy vymizli. Ako dieťa som často chodila kupovať niečo za fľašky. No a neskôr som sa už so svojou vlastnou rodinou ocitla v situácii, keď sme nemali vôbec žiadne peniaze.
Výchovné princípy a inšpirácie
Vyrastala som v ateistickej rodine, otec bol úradník, mama učiteľka. Mama kedysi bola veriaca, ale vzhľadom na dobu, v ktorej žila, prestala chodiť do kostola. Aj otec ako ateista to v nej udupal. Mama nechcela robiť problémy, mňa už radšej ani nedala pokrstiť. A neskôr bola veľmi prekvapená, keď som k tomu prišla sama v dospelosti. Pri svojich deťoch často podvedome opakujeme model výchovy, ktorý sme sami zažili v detstve. Možno je to paradox, ale napriek tomu, že naši rodičia boli ateisti, vychovali nás kresťansky. Otec bol uzavretejší a do výchovy sa veľmi nemiešal, no mama nám dala skvelý model výchovy, ktorý aj ja uplatňujem pri svojich deťoch. Tak ako mňa rodičia nikdy nechválili, ani ja nechválim svoje deti. Dosť mi to vyčítajú. V dnešnej dobe je trend deti neustále chváliť. Všetci máme nesmierne talentované a múdre deti, mnohí sa predháňajú v tom, že ich treba dať do špeciálnych škôl pre nadmieru inteligentné deti so zameraním na jazyk, najlepšie anglický, francúzsky, možno aj španielsky. Moje deti chodili do normálnych „základiek“, mali v triede aj kopu Rómov. Niektorí si dnes zariadia ešte aj to, aby v triede s ich dieťaťom nebol žiadny Róm.
Myslím si, že som bola vo výchove dosť liberálna, rovnako ako moja mama. No keďže medzi nami bol mierny generačný rozdiel, veľa vecí som jej nehovorila. Myslím si, že áno. Mám päť dcér a čo nepovedia mne, to si povedia medzi sebou. Neviem, či naozaj platí, že matka pozná svoje dieťa najlepšie. Skôr si myslím, že žiadny rodič nikdy celkom nepozná svoje dieťa. Hlavne keď už to dieťa dospieva a má svoj svet. Samozrejme, ale deťom vraj treba dať taký rozlet, aby si prešli aj ohňom. Už dlhší čas vychovávate svoje deti sama. Nie som vorkoholička. Vlastne ani neviem, čo znamená byť vorkoholička. Že si beriem nadbytok práce? Ja si ho brať musím, lebo živím toľko detí. No ako môžem byť vorkoholička, keď sa starám o rodinu?
Prečítajte si tiež: Dovolenka v Oraviciach
Film "Nový život" a pohľad na minulosť
Ich rodinný príbeh v roku 2012 zachytil v intímnom dokumente Nový život najstarší syn Adam. Film rozoberá nielen rozpad manželstva rodičov, ale aj snahu detí pochopiť svet dospelých, ktorí si museli prejsť vlastnými zlyhaniami. Oľhová sa v snímke nehrala na hrdinku. Jej rozprávanie je vecné, pokorné a bez veľkých gest, napriek tomu priznala, že odchod manžela bol pre ňu šok. „Bolo to veľmi nečakané,“ uviedla, no namiesto zatrpknutia v nej zostala vďačnosť. „Môžem však povedať, že som zažila veľkú lásku. To si možno niekto povedať nemôže, takže som mala šťastie… Napriek tomu, čo sa stalo, môžem povedať, že môj život bol naplnený.“
Po rozvode sa stala ženou, ktorá musela prežiť, aby mohla ísť ďalej. Keď o tomto období hovorila, nechýbal jej životný nadhľad. „Vôbec si neviem predstaviť zháňať pre deti nového otca alebo pre mňa nového partnera. Niežeby som sa tomu veľmi bránila, ale pripadá mi to absurdné,“ priznala vo filme s tým, že sa viac nechce piplať v tejto životnej etape. Jana však všeobecne o svojom súkromí hovorí iba zriedka. Nie preto, že by sa zaň hanbila, ale preto, že citlivé veci nepovažuje za témy pre verejnosť.
Literatúra ako záchrana a inšpirácia
O to zaujímavejšie pôsobilo jej nedávne vystúpenie v Novej synagóge v Žiline počas Žilinského literárneho festivalu. Tam prehovorila nielen o jej vzťahu ku knihám a k literatúre vo všeobecnosti, ale aj o svojom pestrom umeleckom živote. Bez pózy, otvorene a najmä s humorom. Priznala, že práve literatúra ju zachraňovala v rôznych životných obdobiach.
Priznáva, že mnohé roly ju presahovali a musela sa na ne „doťahovať“. „Často som hrala postavy, ktoré som musela pochopiť, dorásť k nim, inteligenčne ich dobehnúť. Napríklad Zoru Jesenskú - skvelú prekladateľku Shakespeara. Intelektom som jej nesiahala ani po päty, ale učila som sa od nej vnímať svet, rozmýšľať jej spôsobom, byť jej aspoň trochu podobná. Herectvo je možno aj o tom, že sa cez cudzie postavy človek posúva, rastie - niekedy aj inteligenčne,“ zamyslela sa.
Umelkyňa má pritom najradšej reálne postavy - tie, ktoré vychádzajú zo života. „Hrala som napríklad Žofiu Langerovú - ženu, ktorú počas akcie B vysídlili z Bratislavy. Zobrali jej byt a skončila s dvoma dcérami v malej kuchynke s pieckou kdesi v Tvrdošovciach, na rovine smerom na Galantu… Neviem si to ani predstaviť - a predsa bola neuveriteľne vtipná, aj v najťažších chvíľach. V nej som sa videla. Povedala som si, že aj keby bol môj život akokoľvek ťažký, chcem to zvládnuť tak ako ona,“ vyznala sa a doplnila: „Keď som ju hrala, mala som pocit, že som ňou. Rozumela som jej.“
Nečudo, ani ona nemala v živote ustlané na ružiach. Práve preto jej nič nehovorí fantasy literatúra, a dokonca ani televízne seriály. „Tam je realita posunutá a ľudia si potom myslia, že tak vyzerá skutočný život. Ale nie - seriály sú veľmi skreslené. Ľudia by chceli žiť ako v nich, no my žijeme obyčajné životy, s nohami pevne na zemi. Preto ich ani nepozerám… Aj keď v nich občas dokonca hrám, nikdy si ich potom nepozriem. Stačí mi, že som to odohrala a potom na to chcem rýchlo zabudnúť,“ uviedla otvorene.
Vzhľadom na to, že nikdy nepôsobila ako romantická a naivná hrdinka, tieto postavy sa jej celý život vyhýbali, no rozhodne to neľutuje. „Júlia či princezná - to ku mne nikdy nesedelo,“ pousmiala sa. „Hrala som skôr tragikomické, výstredné, kontroverzné postavy - lebo aj môj život je, povedzme si, dosť extrémny. Môj život je nonsens…“ Narážala pritom na svoju veľkú rodinu. „Niečo také je pre herečku naozaj nezmysel. Mať šesť detí? To sa v tomto povolaní naozaj len tak nevidí… Poznala som ešte Katarínu Kolníkovú z Radošinského naivného divadla - tá mala štyri. Aj sme sa priatelili. Ale inak nepoznám herečku, ktorá by mala šesť detí. Možno ešte Meryl Streep - ale aj tá má štyri deti, čo je, samozrejme, úžasné, no stále v tejto našej profesii nezvyčajné,“ uviedla a vzápätí doplnila: „Ale veľká rodina vás drží pri zemi. Posunie vás do reality, do správnej roviny. A vďaka tomu, myslím si, človek oveľa lepšie rozumie životu.“
Spomienka na brata Maroša Geišberga
Pri prepojení na literatúru si spomenula aj na svoje spisovateľské pokusy, ktoré sa začali už v tínedžerskom veku pri písaní denníkov. Hoci si presne nespomína, aké témy v nich riešila, dodnes si pamätá vetu, ktorá sa na jednotlivých stránkach objavovala najčastejšie. „Bola to veta: ‚Nikto ma nemá rád!‘ A za ňou nasledovalo pätnásť výkričníkov.“ Čo ju do týchto pocitov uvádzalo, nevie. „Cítila som sa strašne opustená. To je asi pocit dievčat, ktoré čakajú veľkú lásku a ona neprichádza.“
Neskôr sa pokúšala skladať básne, ale vraj jej to išlo hrozne. „Napríklad som chcela napísať text piesne za klavírom, ale tie rýmy ako: jesenné lístie padá - strašné klišé…“
Následne skúsila prózu, no napokon viac pri písaní nezostala. Zrejme preto, že v porovnaní so starším bratom Marošom Geišbergom (†64) mal podľa nej práve on skutočný talent na písané slovo. „Písal úžasné texty už na gymnáziu v Myjave. Mal len šestnásť alebo sedemnásť rokov a jeho texty zneli, akoby ich písal niekto so skúsenosťou aj sklamaním. Boli drásavé, zrelé.“
Keď bol starší, tieto texty zhudobnil. „A mohol ich bez hanby hrať aj po tridsiatke. Ja som nevedela napísať taký zrelý text. Raz sa mi páčil jeden chlapec, chcela som mu napísať báseň - ale nevedela som, ako na to, tak som jednu báseň ,šlohla‘ Marošovi. Volala sa Hľadanie na tri doby,“ priznala s úsmevom a následne ju pred publikom zarecitovala:
„Blúdim po priestore, kde ťa niet.Blúdiš po priestore, kde ma niet.Tvoje je nádych, výdych, nádych.Moje je výdych, nádych, výdych.Už vieš, prečo sme sa nestretli?“
Herečke sa zdalo, že tieto verše sa k jej vtedajšej ľúbostnej situácii hodia. „Nikdy som to však Marošovi nepovedala, ale verím, že by mi odpustil,“ uviedla dúfajúc. Bol to práve on, kto herečku naučil vnímať svet inak a priviedol ju nielen k hereckej profesii, ale aj k schopnosti hľadať krásu v obyčajných veciach. „Maroš bol odo mňa o šesť rokov starší. Počúval Led Zeppelin a Rolling Stones a mňa mal v detstve úplne ‚na háku‘. (Smiech.) Obdivovala som ho, chcela som sa naňho doťahovať. Ale v mladosti bol taký túlavý typ a veľa pil. Často sa hádal s otcom a ja som potom počúvala cez stenu, ako v izbe plakal, lebo ho to mrzelo,“ zaspomínala si na milovaného brata, ktorý z tohto sveta nečakane odišiel v roku 2018.
Okrem toho, že vedel písať krásne verše, zároveň ich vedel nádherne recitovať. „A vôbec sa nehanbil. U chlapcov je recitácia často problém, lebo vyžaduje otvoriť intimitu. On to dokázal. Aj za to som ho obdivovala,“ doplnila s nostalgickým úsmevom.
Viera a náboženská literatúra
Samostatnou kapitolou v literárnom svete Jany Oľhovej je náboženská literatúra, ku ktorej si našla cestu až v dospelosti. „Dala som sa pokrstiť ako 24-ročná. Moja mama, učiteľka, ma v socializme nedala pokrstiť - bála sa,“ priznala s tým, že dnes ju oslovujú autori, ktorí spájajú vieru s rozumom a so slobodou myslenia. „Objavila som Marka Orko Vácha - teraz je, žiaľ, v katolíckej cirkvi veľmi zaznávaný… Ďalej mám veľmi rada Tomáša Halíka - to sú podľa mňa avantgardní kňazi. My náboženstvo často vnímame ako niečo uzavreté a ohraničené, ale oni ho dokážu otvoriť. A ich knihy sú skvelé - odporúčam ich každému, bez ohľadu na vieru.“
Herečka však nie je človekom dogiem, ale hľadajúca bytosť - s otvorenou mysľou a prirodzenou zvedavosťou a pokorou pred tajomstvom života. Hoci hovorí o viere, literatúre či rodine s rovnakou hĺbkou, na hlavu si nekladie svätožiaru.
Dôvody rozpadu manželstva
Závidel jej slávu, no zakrývala to veľká láska. „Narodila sa nám dcéra Eva. „Matúš sa ma hneď ráno často pýtal, čo budeme obedovať, ale mňa to vytáčalo, pretože ja som na to ešte ani nemyslela. Možno to bola moja chyba, možno by žena mala vedieť už deň dopredu, čo bude variť. Ale mňa to fakt nebaví, nejakým spôsobom ma to urážalo,“ vravela otvorene Jana Oľhová. „Či bol on spokojný? Keby možno o tom viac rozprával, tak by som to pochopila. Možno si to celé nechával pre seba, ako mu je,“ analyzovala manželove rozhodnutie, ktoré rozoberali aj jej staršie deti. „Mama, to je veľmi komplikovaná žena. Myslím si, že ten problém mali od začiatku. Tam sa niečo udialo a možno spolu ani nemali začať chodiť. Už v tom počiatku ich vzťahu bol nejaký problém - otec nezniesol, že mama bola úspešná a mamu ten otec sral v zásadných veciach. „My si vystačíme bez toho otca, ale nie je to normálne. Nie je to normálny stav.
Vzťah k študentom a deťom
Uznávaná herečka Jana Oľhová vychovala šesť detí: Čo jej stále vyčítajú? „Som dosť prísna na svoje deti. Myslím, že to si aj občas zliznú,“ priznala otvorene s tým, že podstatne slobodnejší vzťah má ako pedagogička k svojim študentom herectva. Mimochodom, jedným z nich je aj herec Jakub Jablonský (29), ktorý len nedávno získal titul kráľa tanečného parketu v deviatej sérii tanečnej šou Let’s Dance. V šou sa na herečkinu adresu veľmi pekne vyjadril a aj samotná Jana Oľhová priznala, že so svojimi zverencami má úprimný kamarátsky vzťah.
„Moje deti mi často vyčítajú, že sa správam lepšie k študentom ako k nim samým, lebo ja sa v škole naozaj správam asi liberálnejšie. Mám svojich študentov tak zvláštne rada v tom, že vidím, ako zápasia v priestore. Viem sa vcítiť do toho, čo asi prežívajú. Snažím sa im to pomôcť prekonať a potom sa ideme prejsť. Rozprávame sa o všeličom. Poznám všetky ich osobné problémy, teda ak sa mi zdôveria. Poznám ich názory, viem, čo prežívajú s rodičmi. Je pravda, že pri herectve býva vzťah pedagóg a žiak asi otvorenejší než pri iných odboroch na vysokej škole… Ale aby to nevyznelo zle, je to skrátka iný vzťah ako medzi mnou a mojimi deťmi.“ V škole za nich nemá až takú zodpovednosť ako za vlastné deti, preto spomínaná prísnosť k jej študentom nie je až taká veľká.
Napriek tomu, že herečkine deti sú dnes už dospelé a úspešné najmä v umeleckom svete, stretávajú sa (už aj s vnúčatami) napríklad v nedeľu za jedným stolom.