Stalo sa vám, že ste mali kvalitný vzťah so svojím dieťaťom, rozišli ste sa ako rodičia, z domácnosti ste odišla/odišiel a dieťa vás postupne začalo odmietať, začalo byť voči vám arogantné, očierňuje vás a ponižuje? Nechápete, čo sa stalo a zrazu máte do činenia s úplne iným potomkom? Dôvodov môže byť viacero, od syndrómu zavrhnutého rodiča až po toxické správanie v rodine. V tomto článku sa pozrieme na možné príčiny a spôsoby, ako túto situáciu zvládnuť.
Syndróm zavrhnutého rodiča: Keď rozvod ovplyvní vzťah s dieťaťom
Termín syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča (SZR) je na Slovensku pomerne málo známy, no jeho symptómy, ktoré popísal R. A. Gardner už pred desiatkami rokov, možno pozorovať u mnohých detí v rozvodových a porozvodových sporoch. Ide o patologický jav, pri ktorom dieťa sústavne a neodôvodnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov. Warshak dopĺňa, že syndróm zavrhnutého rodiča je porucha, pri ktorej je primárnym prejavom neodôvodnená kampaň dieťaťa za degradáciu rodiča alebo odmietanie tohto rodiča, spôsobená vplyvom druhého rodiča v kombinácii s vlastným prispením dieťaťa.
Charakteristické znaky syndrómu zavrhnutého rodiča
- Nenávisť a očierňovanie jedného z rodičov.
- Absurdné zdôvodňovanie tejto nenávisti.
- Neprítomnosť ambivalencie (čiernobiele hodnotenie rodičov).
- Reflexívna podpora programujúceho rodiča.
- Neprítomnosť pocitu viny.
- Vypožičané scenáre (papagájovanie).
Kontroverznosť syndrómu zavrhnutého rodiča
Pavlát a Janotová uvádzajú, že je štúdium SZR obohacujúcim pre poznanie psychických problémov rodičov a detí v rozvodových sporoch, no zároveň poukazujú na vysoký výskyt porúch psychického stavu u rodičov. Podľa nich len v ojedinelých prípadoch bolo možné jednoznačne hodnotiť postoje detí ako „syndróm zavrhnutého rodiča“. Na odmietaní druhého rodiča sa často podieľali vlastné negatívne zážitky s odmietaným rodičom. Navrhujú vhodnejší preklad „odcudzený“ rodič a upozorňujú na dôležitosť včasného zachytenia a mediácie ako významný preventívny faktor.
Pavlát a Janáčková uvádzajú, že Medzinárodná klasifikácia duševných chorôb DSM IV nepozná takýto syndróm. Americká psychiatrická asociácia, odborný garant DSM, nepovažuje parental alienation syndrome za psychickú poruchu a neuvažuje o jeho zaradení medzi psychické poruchy z dôvodu obmedzenej validity výskumov na túto tému. Preto je podľa nich tento pojem parental alienation syndrome kontroverzný a je to skôr popis situácie medzi rodičom a dieťaťom v sporoch o styk a o zverenie do starostlivosti.
Dôsledky syndrómu zavrhnutého rodiča
Bakalář uvádza, že vytesňovanie či nahradzovanie prirodzených a pôvodných pozitívnych emócií môže byť spúšťačom psychopatologických prejavov a rizikového správania dieťaťa. Frizell Reiter a kol. publikovali štúdiu, ktorá odhalila výrazný nárast zdravotných ťažkostí, keď dospievajúci stratili kontakt s rodičom po rozvode. Metaanalýza ukázala, že deti, ktoré zažili rozvod so stratou rodičovského kontaktu, vykazovali dokonca nižšiu pohodu než deti, ktoré zažili smrť rodiča.
Prečítajte si tiež: Nárok na výživné po dosiahnutí dospelosti
Príklad z praxe
Rodina s jedným dieťaťom žijúca v spoločnom dome s matkou manžela sa kvôli pretrvávajúcim nezhodám rozhodla pre rozvod. V tom čase bol dvojročný chlapec zverený do starostlivosti matky, ktorá bránila otcovi v kontakte so synom. Neskôr sa situácia zopakovala, ale v opačnom garde - otec bránil matke v stretávaní so synom. Prípad bol matkou viackrát medializovaný.
Toxickí rodičia a ich vplyv na dospelé deti
Je mýtus, že všetci rodičia milujú svoje deti. Niektorí nemajú vyvinutú empatiu a nedokážu sa na dieťa naladiť. Vo vzťahu dieťa a rodič vždy ide o hľadanie istej rovnováhy, treba uspokojovať rozmanité potreby dieťaťa, no aj potreby rodiča potrebujú byť napĺňané. Láskavý rodič je schopný empatie a vie sa s empatickým záujmom naladiť na potreby dieťaťa. Pri toxických rodičoch empatia z nejakého dôvodu chýba alebo je výrazne oslabená.
Helikoptéroví rodičia
V súčasnosti je dosť bežná distorzia vzťahu rodič - dieťa, ktorú navyše podporuje aj kult rodičovstva, akého sme svedkami. Vžil sa istý termín, ktorý to veľmi dobre vystihuje - helikoptéroví rodičia, ktorí neustále obiehajú okolo detí, excesívne sa o ne starajú, nerešpektujúc pritom individualitu dieťaťa, a uprednostňujú svoje predstavy o tom, aké by to dieťa malo byť, dieťa na seba nezdravo viažu. Majú totiž silnú potrebu, aby dieťa vyzeralo podľa ich obrazu.
Dôsledky toxickej výchovy
Deti toxických rodičov si často nevyvíjajú vlastnú identitu a žijú iba pre radosť a pre obraz svojich rodičov. Stávajú sa akoby realizovanou predstavou svojich rodičov, poplatnou často dobovým predstavám o tom, čo znamená byť úspešným a dobrým človekom. Iné deti sa tomu tlaku nepodriaďujú a ocitnú sa v ťažkej rebélii a vo vzdore.
Manipulácia a citové vydieranie
Vážne narušení rodičia nemajú vyvinutú empatiu alebo ju len málo. Niektorí, aj keď ju majú vyvinutú, empatiu zneužívajú na manipuláciu, lebo ak chcú niekoho zmanipulovať, musia vedieť odhadnúť, ako sa druhý človek cíti. Taký človek vie byť empatický, ale „má žalúdok“ na to, aby empatiu zneužil vo svoj prospech, vykorisťoval druhých a dosiahol svoje egocentrické ciele.
Prečítajte si tiež: Exekúcia výživného
Dospelé deti toxických rodičov
Ľudia vyrastajúci v neempatickom prostredí, ktoré ich vedie k tomu, aby nevnímali samých seba a svoje potreby, si často buď nájdu niekoho, kto sa k nim bude správať rovnako, respektíve sú závislí od toho, aby ich niekto zvonku stále riadil. Takíto ľudia vnímajú okolitý svet polarizovanejšie a snažia sa svoj deficit, ktorý vznikol v detstve, nejakým spôsobom dohnať a riešiť alebo si ho nechcú všímať, a to ich ženie do rôznych extrémnych situácií a pozícií. Ich prežívanie je polarizovanejšie, nestabilnejšie, preto často podliehajú depresiám, impulzivite alebo rôznym závislostiam, ktorými by si „uľahčili“ život.
Ako sa cítia deti toxických rodičov?
Úplne malé deti, ktoré ešte nemajú kontakt s rovesníkmi a nemajú ešte vyvinuté porozumenie, ako to vyzerá vo vzťahoch, nemajú možnosť si niečo takéto uvedomiť. Hlbšia reflexia toho, čo sa deje vo vzťahoch, sa začína, prirodzene, niekedy okolo puberty. Vtedy dieťa začína uvažovať nad tým, v čom vyrastá, akí sú jeho rodičia, ako to je u iných detí a iných rodičov. Tieto deti majú často veľmi ťažké dospievanie v zmysle rôznych porúch správania, rozbiehajúcich sa závislostí, sebapoškodzovania, čo sa často objavuje u dospievajúcich, ktorí si nevedia poradiť so svojím prežívaním.
Čo robiť, ak máte toxických rodičov?
Sú rodičia, ktorí sú neskôr prístupní takémuto porozumeniu, pretože sami prešli nejakým vývinom - možno si prešli vlastnou terapiou a svoje činy a to, ako vychovávali svoje deti, vidia už inak. Možno im životné skúsenosti pomohli odpútať sa od deštruktívneho správania. Sú však aj takí rodičia, ktorým dieťa niečo kritické povie, ale oni si idú ďalej svoje, nič si neuvedomia. Potom je to iba na dospelom dieťati, nakoľko bude chrániť samo seba.
Dospelé deti zvyknú mať fantázie o tom, že rodičia ich pochopia a zmenia sa. Veria napríklad v zázrak, že rodič alkoholik prestane piť, chladná matka či otec, ktorí sa zaujímali len o seba, sa zmenia na vrelých rodičov, len sa treba snažiť a podobne. Často však prichádza len opakované veľké sklamanie.
Stanovenie hraníc a ochrana vlastného priestoru
Ak máte toxických rodičov, dôležité je stanoviť si jasné hranice a držať sa ich. Naučte sa hovoriť „nie“ a chrániť svoj vlastný priestor a čas. Vyhľadajte podporu u priateľov, terapeutov alebo podporných skupín. Naučte sa komunikovať otvorene a úprimne o svojich pocitoch a povedzte rodičom, ako vás ich správanie zraňuje a ubíja.
Prečítajte si tiež: Harmonické spolužitie s dospelým dieťaťom
Prerušenie kontaktu s rodičmi
Rozhodnutie prerušiť kontakt s vlastným rodičom patrí medzi tie najťažšie, aké môže dospelé dieťa urobiť. Takéto ticho často nevzniká z nenávisti, ale z potreby chrániť vlastné duševné zdravie. Odchod nebýva náhly ani impulzívny - zvyčajne mu predchádza dlhé obdobie premýšľania, vnútorného napätia a opakovaných pokusov o zlepšenie vzťahu.
Najčastejšie dôvody, prečo deti prerušia kontakt s rodičmi
- Dlhodobá emočná bolesť alebo zranenia z detstva.
- Rodičovská manipulácia, kontrola a narúšanie hraníc.
- Neuznanie hraníc v dospelosti.
- Toxicita vo vzťahu: Kritika, ponižovanie, porovnávanie.
- Zanedbávanie alebo neprítomnosť v detstve.
- Závislosti, agresivita alebo iné rizikové správanie rodiča.
- Rodič odmieta uznať problémy z minulosti.
Odlúčenie ako akt sebazáchovy
Odlúčenie od rodiča by nemalo byť považované za trest ani pomstu - pre mnohých je to posledný krok k tomu, aby sa cítili psychicky v bezpečí. Ak vzťah s rodičom opakovane spôsobuje stres, strach, zahanbenie alebo emocionálne zranenia, telo aj myseľ reagujú podobne ako pri akomkoľvek inom toxickom prostredí. V takých situáciách môže byť prerušenie kontaktu jediným spôsobom, ako zastaviť škodlivý cyklus a vytvoriť si priestor na zotavenie, pokoj a budovanie vlastnej identity bez neustáleho tlaku.