Tento článok sa zaoberá komplexnou témou materstva, partnerských vzťahov a hľadania seba samého v každodennom kolotoči života. Skúma psychologické aspekty, ktoré ovplyvňujú naše správanie, pocity a vzťahy, a ponúka pohľad na to, ako sa s týmito výzvami vyrovnať.
Úvod: Hľadanie seba samého v materstve
Materstvo je jednou z najkrajších, ale zároveň najnáročnejších úloh v živote ženy. Obnáša veľa sebaobetovania a často vedie k strate vlastnej identity. Ženy sa snažia naplniť očakávania spoločnosti, partnera, rodiny a zároveň chcú byť dobrými matkami. V tomto procese sa však môžu stratiť a zabudnúť na svoje vlastné potreby a záujmy.
Materstvo a sebaobetovanie
Materstvo so sebou prináša množstvo očakávaní a spoločenských predstáv, ktoré môžu ženu vyčerpať. Prvomatky sa často snažia robiť všetko na sto dvadsať percent, aby dokázali sebe, mužovi, rodičom, svokre aj dieťaťu, že sú dobré matky. Boja sa, aby niečo nepokazili a aby sa dieťaťu nič nestalo. Chcú mu dať správne plienky a príkrmy, chcú z neho vychovať dobrého človeka.
Po pôrodoch sa žena môže stratiť v materstve na dlhý čas. Rok, tri a po druhom dieťati šesť rokov preč z práce, preč od seba. Po rokoch sa žena vracia k sebe, nachádza sa a skladá nanovo. Dôležité je nájsť si niečo, čo vám dáva hlbokú radosť prameniacu z najväčšieho vnútra. Niečo, pri čom sa cítite, že ste to vy; že vás to baví, prináša vám to šťastie a rastiete v tom. Niečomu, k čomu, keď si sadnete a podarí sa vám to, cítite sa plnohodnotne, zodpovedne a dôstojne. Cítite sa byť lepším človekom aj lepšou mamou.
Návrat k sebe a tvorba materských rutín
Vytvorenie materských rutín a nájdenie si v nich priestoru pre seba trvá dlho. Predtým sa žena neustále konfrontovala a sebabičovala, či veci robí dobre a či sa nedá robiť viac. Či sa o nich dobre stará, či sa dobre stravujú. Veľmi ju to vyčerpávalo, až sa dostala do momentu, kedy takto nedokázala fungovať už ani chvíľu, inak by ju rozdrapilo.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Začala si veriť. Možno to bolo tým, že už boli dvaja a neostal jej priestor na neustále spochybňovanie sa. Odpustila si a začala si byť istá, že to, čo robí, robí dobre a najlepšie ako vie. Deťom veľa netreba. Stačí im, aby tam bola, venovala sa im a ľúbila ich. A aby si tým boli istí aj keď sa im náhodou nevenuje.
Veľa žien si dokáže vyčítať každú minútu, ktorú sa im nevenuje. Stále sa to učia, nezmenilo sa to šmahom ruky. Veľmi si to však uvedomujú a spočívajú v momente. Je to veľmi ťažké, pretože máš strach, že nič nevieš. Musíš si čítať, googliť, máš pocit, že to nerobíš dobre. Pričom môžeš pokaziť len málo!
Ženy sú inteligentné. Viedli firmy, vedeli sa postarať o množstvo vecí, o seba. Mali zodpovednosť. Dieťatko nepotrebuje k životu veľa. Potrebuje pokojnú maminu, ktorá si ho pritúli. Potrebuje jedlo, ktoré nemusí byť vždy stodvadsaťpercentné, hračky detto. V momente, keď sa vám zdá, že nič nestíhate, všetko odložte (ak to práve nie je odlet lietadla). Stačí aj ľahká sebakontrola: „Polož ten riad. Choď si sadnúť k deťom, vidíš, že tam sedia."
Počas mnohých večerov zaspávala s pocitom, že nie je dobrá matka. Každopádne som mala zo seba zlý pocit. S počtom detí narástol aj ten pocit. Prišiel však moment, kedy sa už viac nechcela cítiť v materstve nekompetentná. Nikto nechce robiť sedem rokov prácu, v ktorej sa cíti nekompetentne. Materstvo je veľmi ťažká práca s dlhou pracovnou dobou a extrémnym minimom ocenenia. Od detí ani od manžela ho očakávať nemôžeš, musíš si ho dať sama sebe. Len sa v tom cíť dobre a kompetentne. Aj v zamestnaní si chceš byť istá, že to robíš dobre a že ti to ide. Prichádza to so skúsenosťou.
Na začiatku som chcela všetko robiť na stodvadsať percent, teraz sa snažím spočívať v jednoduchosti a v momente. Veľa ich zapájam do spoločných aktivít. Je to tabu, ale úprimne, niekedy ma už nebavia kocky a stavebnice. Kým som si to priznala, bol to proces. Mám štyridsať a som inteligentná žena, ktorá má svoje koníčky a ja som sedem rokov presedela na koberčeku a staval kocky s pocitom, že by ma to malo baviť. Keď mi je už z koberčeka na vracanie, vezmem ich do kuchyne a poviem im, že ideme piecť, pretože z toho má radosť aj mamina.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Rok po narodení dieťaťa si žena dovolila povedať, že je unavená. Nechápala, prečo je taká nervózna, keď manžel prišiel domov o siedmej namiesto o piatej. Zvykla kričať, nechcela dieťa pri sebe vidieť. Navonok sa premáhala, keď mu už po stý raz podala hrkálku, ale vnútri ju išlo rozdrapiť. Mala zo seba hrozný pocit a vnútorne s tým dlho zápasila, až sa dostala do bodu, kedy to už nešlo ďalej. Pomenovať si je niekedy najviac. Potom si už dovolila povedať, že si ide na desať minút ľahnúť s prísľubom, že sa vráti ako vymenená. Keby si môžem spätne niečo odkázať, radím si viac sa vnímať a počúvať.
Vzťah s partnerom a rozdelenie úloh
Rodičovstvo ohlodá vzťah na kosť a kosť je ten základ. Dôležité je, aby sa partneri stále ľúbili, čo sa im potvrdí vždy, keď je veľmi zle. V krízových situáciách sa môžu o seba oprieť. Ak by v tom zlyhali, rozpadli by sa aj základy.
Je dôležité, aby partneri zdieľali pevný základ, mnoho vecí zdieľali potichu a rozumeli si v koníčkoch. Ale vzťah to ohlodá na kosť. Už to trvá tak dlho, že si už ani nepamätajú, ako to bolo predtým. Niekedy sú až nepriatelia, dva nahnevané psy, ktoré na seba zazerajú: „Najem sa ja alebo ty?“ Niekedy si musíš kus komfortu urvať na úkor toho druhého. Ťažko sa súzni, keď si na úkor druhého berieš spánok, jedlo či pokoj. Veľmi pomáha obracať to na humor.
Je dôležité, aby si partneri uvedomili, že majú kompetentných, uvedomelých aj inteligentných partnerov. Keď sa im však uvoľnia hranice, ich sebectvo rýchlo zapustí korene. Možno ani sami nevedia, ako s tým pracovať, pretože tak boli vychovaní, prípadne ich do toho tlačí spoločnosť. Niekedy sa to zmení len v prípade, keď žena dosiahne na dno svojich síl.
Pomenovanie pocitov a hľadanie pomoci
Je dôležité pomenovať si svoje pocity a nebáť sa hľadať pomoc. Ak ti upratanie hračiek a uterákov pomôže upratať si v hlave, je to v poriadku. Sama som si vedomá, že keď nemám poriadok okolo seba, nebudem ho mať ani v hlave. Neviem sa pustiť do tvorby, keď je okolo mňa bordel. Keď je všetko, ako má byť, otvoria sa mi vrátka.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Po čase si však otvor obzor, nazri za horizont a nájdi priestor aj pre seba. Odpusti si, ak niečo nie je perfektné. Mne trvalo niekoľko rokov, kým som sa prestala týrať myšlienkou, že kým sa venujem svojim veciam, moje deti strádajú. Cítila som sa pod tlakom, ale napokon som prijala, že nezahynú a že dokonca môžu veci robiť so mnou.
Dostávam sa do materského zenového bodu, kedy je najväčšou odmenou pre nás všetkých, že sme spolu. Veľa rokov som sa naháňala, aby sme mali domáce hračky, koláče aj zaváraniny. Aby sa rozvíjali logicky, logisticky, lingvisticky. A šťastie mi medzitým utekalo medzi prstami. Teraz si koľkokrát hovorím, nech sú len radi, že tam sme. Musia sa naučiť byť šťastné samé.
Rodičovstvo ako cesta k osobnému rastu
Rodičovstvo je náročné, zároveň nám veľa dáva. Materstvo rozložilo a poskladalo ženu do lepšej verzie, dokonca si myslím, že za iných okolností by nikdy tak mentálne nevyrástla. Ženy po materskej dokážu extrémne dobre využiť svoj čas. Naraz zvládnu zmanažovať množstvo vecí, až si neviem predstaviť, aká iná životná situácia by mohla byť v tomto lepšou školou. Žena by si roky, ktoré strávila na materskej, mala písať do životopisu. Nemalo by to byť hluché a prázdne miesto, naopak, je to miesto pre nové skúsenosti a softskills.
S deťmi si pozerali francúzsku obrázkovú knižku, ktorá sa mi veľmi páčila. Zobrazovala rôzne typy povolaní vrátane „otecka“ a „mamičky“. Vysvetlila som deťom, aká je to ťažká práca. Ráno o siedmej k nim vstávam a večer o deviatej sú ešte hore. Celý čas sa o nich starám, nakupujem a varím, hráme sa spolu, píšeme spolu úlohy. Opýtala sa dieťaťa: „Je to ťažká práca?“ „Áno, mamina, je to ťažká práca. Považujem za svoju životnú úlohu viesť moje deti k tomu, že keď raz budú mať svoje deti, partnerku (prípadne partnera) a domácnosť, aby sa k tomu stavali rovnocenne. Aby nepoužívali formulku „ja ti pomáham“, ktorú osobne nemám veľmi rada. Ani ja môjmu mužovi v práci nepomáham, na našom biznise robíme fifty-fifty. U nás doma sú to rovnako jeho deti ako moje.
Vzťah k rodičom a štvrté Božie prikázanie
Štvrté Božie prikázanie hovorí o vzťahu detí k rodičom a o povinnostiach rodičov voči deťom. Po Bohu sú rodičia našimi najväčšími dobrodincami, sú pre nás tými najdôležitejšími ľuďmi. V období detstva a dospievania sú deti povinné poslúchať svojich rodičov vo všetkom okrem toho, ak by im prikazovali niečo hriešne. Po získaní veku dospelosti už nie sú deti prísne viazané poslušnosťou voči svojim rodičom, ale v rodinných vzťahoch má nastať seriózna tolerancia a vzájomná dohoda, rešpektujúc domáci poriadok rodiny. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa detí, no úcta tá musí vždy ostať.
Základným citom, ktorý vždy u detí ostáva, je vďačnosť a z toho vyplýva aj povinnosť dospelých detí poskytnúť rodičom či už hmotnú, alebo morálnu pomoc v rokoch staroby, alebo v čase choroby opustenosti a núdze. Deti sú povinné postarať sa o dôstojnú starobu svojich rodičov. Ťažké hriechy proti štvrtému prikázaniu sú: hanbiť sa za rodičov, zaprieť ich, urážať, zosmiešňovať alebo fyzicky udrieť, nenávidieť, zanedbať starostlivosť. Je smutné, keď sa deti takpovediac zbavujú (odkladajú) svojich rodičov do rôznych starobincov a ústavov. A v neposlednom rade je veľkou povinnosťou detí modliť sa za svojich rodičov, aj za už mŕtvych rodičov.
Čo sa týka povinností rodičov voči svojim deťom, najdôležitejší je osobný príklad rodičov. To, čo budú deti zažívať od vlastných rodičov, to budú potom odovzdávať ďalej! V prvom rade majú rodičia povinnosť starostlivosti o svoje deti, ak zanedbajú povinnosť výživy, ide o hriech. Výchovou majú rodičia dosiahnuť to, aby z ich malého nedospelého dieťaťa sa stal dospelý, vyzretý a dobrý človek. Veriaci, pokrstení rodičia okrem tejto výchovy sa ešte majú usilovať o čo najlepšiu kresťanskú výchovu a náboženskú výchovu. Už od prvých rokov života detí ich majú uvádzať do tajomstiev viery. Je poslaním rodičov naučiť svoje deti modliť sa a zúčastňovať na eucharistickom spoločenstve.
Etiketa v kostole a úcta k Bohu
Aj správanie v kostole je dôležité pre vyjadrenie úcty k Bohu a k ostatným veriacim. Zvlášť na dedinách je zvykom ani nevojsť do kostola a celú svätú omšu stráviť pod múrom fajčením, debatovaním, naháňaním sa detí… Nikto však nemôže namietať, keď zostaneme stáť vonku pred dverami do kostola vtedy, ak sa dnu nezmestíme, alebo máme malé dieťa, ktoré by ostatných vyrušovalo, či ak je dnu vydýchaný vzduch.
Lektor, ktorý má vyhradené špeciálne miesto na sedenie, by mal sedieť na ňom. Ak sedí v lavici a vie, že číta lekciu, mal by byť na svojom obvyklom mieste, pred čítaním normálne vyjsť z lavice a po prečítaní lekcie sa vrátiť naspäť. Ak si myslí, že bude spolusediacich rušiť, mal by si sadnúť na kraj lavice. V kostole je nevhodné neprestajne meniť miesto na sedenie i na státie.
Človek, ktorý obetuje peniaze na kostol, by sa tým nemal chváliť, ani o tom hovoriť v iných súvislostiach. V tom prípade sa totiž z milodaru stáva reklama alebo niečo veľmi zištné. Svetská propagácia nemá v tomto prostredí čo robiť. Na to by mal pamätať kňaz alebo kostolník a pri vhodnej príležitosti, ako sú hody alebo koncoročná štatistika, týmto ľuďom poďakovať. Treba sa však každého vopred spýtať, či chce byť odprezentovaný, alebo nie. Sú ľudia, ktorí nechcú, aby sa všeobecne vedelo, či a koľko dali. Takéto správanie nemá nič spoločné s etiketou.
Na druhej strane, ak sa lektor na čítanie vopred nepripraví, svedčí to o jeho neúcte k Božiemu slovu, ku kňazovi, veriacim i miestu, kde sa koná svätá omša. Rečové chyby ako račkovanie, sigmatizmus (chybné vyslovovanie sykaviek, šušlanie - pozn. red.) spôsobujú síce isté šumy v procese komunikácie, ale nevidím dôvod, prečo by ľudia s takýmto jemným rečovým hendikepom - ale aj vozičkári či ľudia s barlami - nemohli čítať na takýchto miestach. Prečo často odsúvame ľudí, ktorí nesedia do nášho obrazu sveta, niekam preč, akoby ani neexistovali?
Otcovstvo a materská dovolenka z pohľadu muža
Otcovstvo je tiež dôležitá úloha v živote muža. Otec by mal byť pre svoje deti vzorom a mal by sa aktívne podieľať na ich výchove. Materská dovolenka by mala byť dostupná aj pre otcov, aby mohli byť so svojimi deťmi v prvých mesiacoch ich života.
V Mexiku je materská dovolenka krátka a otcovia majú len veľmi málo možností zostať doma s deťmi. Aj Mexiko by mohlo dospieť k tomu, aby sa predĺžilo materské mamám, aby mohli prvý rok, dva, ostať doma s deťmi a tiež podporovať otcov. Nie je to veľmi typické pre otcov, že zostávajú doma s deťmi tak, aby aj zabezpečili, že majú čo najčastejšie kontakt s pracujúcou mamou a veľmi to u vás oceňujeme.
Čas strávený s deťmi je najkrajšia skúsenosť v živote. Odmalička deťom vravia, učte sa, študujte, musíte mať dobrú prácu, finančnú stabilitu. Ale človek sa reálne o sebe naučí práve vtedy, keď sa mu narodia deti. Na školách sa deti naučia informácie, to je intelektualita, keď sa ale narodí dieťa, zrazu sa učí riešiť reálne veci, a to každý jeden deň. Je to obdobie, kedy človek dozrieva. Keď sa narodí dieťa, celý život sa obráti hore nohami.
Kolotoč života a hľadanie rovnováhy
Život s malými deťmi je náročný a často sa zdá, že sa točíme v kolotoči, z ktorého nevieme vystúpiť. Dôležité je hľadať rovnováhu medzi starostlivosťou o deti, prácou a vlastnými potrebami.
Nedostatok dotykov sa premietne do psychickej nepohody a pocitu osamelosti. Objatia pomáhajú imunitnej sústave tela, zmierňujú stres, privolávajú spánok a navodzujú pocit psychologického bezpečia. Každý z nás má potrebu blízkosti nastavenú podľa svojich osobných hraníc. Faktom však je, že dotyky potrebujeme všetci. V praxi sa mi nepretržite potvrdzuje, že dotyk je dôležitejší, než si ľudia myslia. Tak k sebe, ako aj k ostatným. Keď sa ho naučíme postupne a prirodzene dávať i prijímať, cítime sa šťastnejší. Pevné, úprimné objatia sú zaručený spôsob, ktorý nielen nám, ale aj objímaným navodí pozitívne pocity, a zároveň to posilňuje vzťah ako taký.
Jemný dotyk, pohladenie a maznanie spôsobujú vylučovanie už spomínaných hormónov. Vyjadrujeme nimi náš emocionálny postoj voči druhým. Časť neverbálnej komunikácie sa odohráva vo fyzickej intimite a skúma ju haptika, ktorá popisuje, ako sa dorozumievame prostredníctvom dotykov. Naša koža je veľmi citlivá aj na jemný impulz, ktorý mozog okamžite registruje a posiela nám výsledok v podobe určitého pocitu. Vďaka dotykom zisťujeme, aký postoj k nám druhí majú a ako sa vzťahujeme my k nim. Práve tieto neverbálne signály fungujú často omnoho spoľahlivejšie než samotné slová. Prezradí nás práve telo, keď niečo iné hovoríme a niečo iné cítime. Ľudský dotyk má teda ďalekosiahly fyzický a emocionálny prínos. Je dôležitý pre všetky vekové kategórie od detí až po starých ľudí.
Ak má dieťa od malička dostatok dotykov a maznania, je jeho mentálny a motorický vývoj podľa prieskumov neporovnateľne rýchlejší ako u detí, ktorým sa dotyku toľko nedostáva. Ako dospievame a starneme, dotýkame sa čím ďalej menej. Ženy sa všeobecne radi dotýkajú a vedia o tejto svojej potrebe hovoriť a aktívnejšie hľadajú spôsob, ako si ju naplniť. Zvyčajne povedia, že im chýba neha, blízkosť, pritúlenie. U mužov to funguje trochu inak. Skôr než objatím poctia priateľa buchnátom do chrbta alebo potľapkaním po pleci. Najlepšími učiteľmi sú malé deti a domáci miláčikovia, ktorí pohladenie a maznanie často vyžadujú, a zároveň ho dokážu úprimne a príjemne opätovať.
Ak nemáte domáceho maznáčika, pomáhajú rôzne typy masáží. Pomôcť si viete aj samoobjatiami. Vyskúšajte si to: zložte ruky okolo tela a umiestnite ich tak, aby ste sa cítili prirodzene a pohodlne. Predstavte si, aký typ objatia si chcete dopriať: silné, intenzívne, jemnejšie alebo upokojujúce. Podľa toho smerujte ruky pri objímaní svojich ramien alebo prechádzaní po chrbte, šiji, hlave… Skúmajte, čo vám je príjemné a doprajte si takú dávku vlastných dotykov, hladkania, potľapkávania… aká sa vám žiada. Ak chceme prežiť, potrebujeme štyri objatia denne. Ak sa chceme šetriť, potrebujeme osem objatí denne.
Rozhodovanie a intuícia
Náš mozog si vyvinul inteligentný spôsob na riadenie energie potrebnej na rozhodovanie. Súvisí to aj s tým, že hoci mozog tvorí asi len dve percentá telesnej hmotnosti človeka, využíva približne dvadsať percent všetkej energie, ktorú telo vyprodukuje. To znamená, že rozhodovanie a analyzovanie každého aspektu života je tvrdá drina a mozog robí všetko, čo môže, aby sa vyhol námahe.
Emócie nám pomáhajú rozhodovať sa v neprehľadných situáciách a v momentoch, keď musíme vyberať z množstva informácií a na dôkladnú analýzu skrátka nie je čas. Racio nám zase poslúži pri jednoduchších rýchlych rozhodnutiach. Spoľahlivá metóda pri zložitých dilemách je získať všetky informácie, zveriť ich podvedomiu a nechať ho istý čas nezávisle pracovať. Na niektoré rozhodnutia sa potom stačí vyspať. Správne sú tie rozhodnutia, pri ktorých zachováme chladnú hlavu. Keď je človek v moci pokušenia, pod vplyvom silných emócií alebo nátlaku, ktorý hlavu rozžeraví, idú všetky jeho najlepšie zámery bokom. Pozor na unavený mozog, lebo má sklon robiť veci, ktoré vyžadujú menší výber a nesú so sebou menšie riziko. To znamená, že prepracovaný, vyčerpaný mozog nedokáže zvoliť správne.
Dôvodom, prečo sa niektorí ľudia nedokážu rozhodnúť, môže byť nedostatok sebadôvery. Človek sa bojí zlyhania a neúspechu a to mu bráni trúfnuť si a odvážiť sa. Veľkú rolu zohráva aj strach zo zmeny. Sme tvorovia zvyku a akákoľvek zmena, hoci pozitívna a očakávaná, je pre nás záťažou. Radšej teda zostávame v známom trápení, než by sme sa odhodlali k skoku do neznámych vôd, tobôž keď sme konzervatívne typy a nemáme radi vybočovanie zo zabehnutých koľají.
Zneistenie spôsobujú aj pochybnosti o správnosti vnútorného hlasu. Nie sme naučení pripísať význam vlastným pocitom a tušeniam. Pri sprevádzaní klientov zažívam „vnútorného záškodníka“. Tak zjednodušene volám obavy, ktoré bojkotujú rozhodovanie. Úzko spolupracujú s vnútorným kritickým hlasom a udržiavajú status quo. Tam sa naša predstavivosť rozbehne a vyrobí zo päť katastrofických scenárov.
Efektívne rozhodovanie treba začať presným určením podstaty problému, ktorý sa usilujete vyriešiť. Dilemu, krízu alebo problém sformulujte do podoby otázky. Mám odísť z práce? Mám sa presťahovať? Mám zotrvať v momentálnom vzťahu alebo ho ukončiť? Vytvorenie správnej otázky pomáha, pretože veľa zložitých problémov je popretkávaných vedľajšími a vnútornými rozptýleniami a odbočkami.
Potom je to proces postupného skúmania, ktorý sa začína zabezpečením všetkých informácií, ktoré sa problému týkajú. Netreba to však prehnať, stačí dostatočné množstvo, aby ste mali celkový obraz. Keď máte pocit, že už máte aký-taký obraz, ale stále vás to vháňa do ďalšieho zisťovania, bude to pravdepodobne iba tendencia odložiť rozhodnutie. Do hry vstupuje správny úsudok, zdravý rozum a kritické myslenie vedúce k analýze.
Intuícia je okamžitý, nevedomý, asociatívny proces, čosi ako mentálne puzzle. Mozog pozoruje určitý jav, zbiera o ňom informácie, potom ich porovná s už existujúcimi spomienkami, znalosťami a skúsenosťami. Keď nové informácie priradí k tomu, čo už vieme, inštinktívne si uvedomíme, čo sme spozorovali. Rozdiel medzi bežnými myšlienkami a intuíciou je v kvalite získanej informácie. Myšlienky sú nepretržite v pohybe a menia sa, ale intuícia je trvalý pocit, je to akési vnútorné poznanie. Intuíciu sprevádza spontánnosť a prirodzenosť aj telesné vnemy a „nevysvetliteľné“ veci. Neraz vysiela iný signál, než by sme očakávali. Keď sa intuíciou riadime, je to skvelé navigačné zariadenie, ktoré nám uľahčuje rozhodovanie a chráni nás pred citovým nepohodlím.
Komunikácia a kompromisy vo vzťahu
Dokonalo zvládnuť každú debatu je možné iba v romantickom filme. V skutočnosti sú niektoré témy ťažké, zraňujúce a nátlakové. Závisí od nás, či do napätej situácie prilejeme olej hnevu, alebo ju upokojíme; či hádku naštartujeme alebo ju odvrátime. Najuniverzálnejšia odpoveď, ktorá dokáže situáciu zachrániť je, keď sa opriete o láskavosť. Potrebujete ju aj voči sebe, aby ste si nevyčítali, keď toho bude na vás priveľa a stiahnete sa z debaty.
O nutnosti kompromisu hovoríme v situáciách, kedy sa naše predstavy či potreby dostávajú do konfliktu s predstavami alebo potrebami druhého človeka. Robenie kompromisov je prirodzenou súčasťou spolužitia a snahy o dosiahnutie rovnováhy. To, aké dohody robíme, má zásadný vplyv nielen na kvalitu našich partnerských vzťahov, ale aj na náš vzťah k sebe samým. Spočíva v porozumení tomu, čo druhý chce a prečo to chce. Nebýva to také jednoduché odhaliť, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Zvyčajne nám v tom bránia naše naučené tendencie posudzovať, kritizovať, odsudzovať a hodnotiť to, čo s nami druhý zdieľa.
Veľkú rolu v tom zohráva psychologické bezpečie. Keď sa necítime pochopení, prijatí a podporení, nastúpia obranné mechanizmy, aby sme druhej strane dokázali, že naše potreby sú dôležitejšie. Chce to od nás plnú pozornosť najskôr vypočuť druhú stranu bez toho, aby sme v tom hľadali niečo v náš neprospech. Je to základné pravidlo. Našou úlohou ako partnerky alebo partnera nie je tieto potreby hodnotiť. Vyskytnú sa však aj situácie, kedy sú hodnoty a potreby oboch partnerov natoľko odlišné, že jednoducho nemajú spoločný prienik. Najväčšou nevýhodou kompromisov je ich vplyv na toleranciu a to, že do istej miery obmedzujú slobodu. Koľko kompromisov vzťah unesie a kedy si stáť nekompromisne za svojím závisí od tých, ktorí vzťah tvoria. Správne vyvažovanie je neustály proces a kooperácia.
Mužský a ženský princíp vo vzťahu
Správne chápanie vecí by však malo byť také, že každý by mal poznať predovšetkým svoju vlastnú zodpovednosť. Ak je duša v mužskom tele, znamená to dve veci. Jeho túžby by mali byť túžby muža, ak chce byť šťastný. A ľudia okolo neho by mali očakávať to isté. Zdá sa to ako samozrejmosť, ale väčšina ľudí nechápe skutočný princíp muža a ženy. Myslia si, že ak sa oženia alebo vydajú, dostanú to, čo chcú. Každý človek má svoje vlastné chápanie rodinného šťastia, ale mužské telo môže priniesť len určitý druh radosti a šťastia a ženské telo môže tiež priniesť len určitý druh šťastia.
Problém je v tom, že v tele ženy nie je veľa príležitostí na rozvoj mužských vlastností. A naopak, rozvinúť v tele muža ženské vlastnosti, ženský charakter, taktiež príliš nejde. Každé telo má svoje limity, svoje obmedzenia. Myseľ žije v tele, a preto je to vlastne druh tela. Ak muž chce, aby jeho žena bola šťastná, optimistická, aktívna a cieľavedomá, potom všetky tieto vlastnosti, sú vlastnosťami muža a nie ženy a je ťažké získať takúto manželku.
Podľa védskeho poznania by mal človek chcieť menej od iných ľudí a viac od seba. Mal by sa sústrediť na svoje vlastné povinnosti a zodpovednosti. Ak to dokáže, bude šťastný po zvyšok života. Ak očakáva viac od ľudí okolo seba a nie je schopný plniť svoje vlastné povinnosti, jeho rodinné vzťahy budú založené na princípe - ak ty urobíš niečo pre mňa, ja urobím niečo pre teba. Je to taký obchod a nevedie to k ničomu dobrému. Začínajú sa tak rozbíjať vzťahy. Človek by sa mal prinútiť urobiť pre svojich príbuzných viac. Mal by hľadať šťastie v tom, že je zodpovedný vo svojich povinnostiach alebo vo svojich veciach, ktoré má urobiť. A nie čakať, že jeho príbuzní urobia veci za neho. To je hlavná zásada. Členovia rodiny sú schopní plniť si svoje povinnosti len vtedy, keď sú spokojní. Zodpovednosť znamená aj lásku. Ak chcete, aby vás ostatní milovali, musíte to robiť nezištne. A to vám prinesie šťastie. Musíte vaším milovaným vždy dať šancu zlepšiť sa.