V súčasnosti, keď sa spoločnosť mení a tradičné modely rodiny a podpory sa rozpadávajú, vyvstáva otázka: Stojí za to mať dieťa? Táto otázka sa dotýka nielen individuálnych túžob, ale aj spoločenských a ekonomických realít, ktoré ovplyvňujú život rodičov a detí.
Súčasná realita rodičovstva: Boj, samota a finančná úzkosť
V dnešnej dobe, bez komunitného bývania, bez "village", bez podpory od rodiny, lebo starí rodičia ešte pracujú a potom sa venujú sebe, popri hypotéke a inej zadlženosti, stojí za to vôbec mať dieťa? Keď nepozeráme na tú lásku, pokračovanie rodu, vďačnosť, že nás to naučí pokory a trpezlivosti… Lebo v okolí vidím rodiny s malými deťmi, ako majú každý deň len boj. Z choroby do choroby a často tak, že dieťa to prekoná, ale matka a otec sú odpísaní, no ale nemôžu to ani len poriadne vyležať, lebo doma treba fungovať. Keď nie sú peniaze na upratovaciu službu či predražené menučka, aj variť treba.
Rodičia často čelia extrémnemu nedostatku pomoci, cítia sa izolovaní a osamotení. Manželstvá krachujú, lebo sa nemajú kedy ani porozprávať, nieto ešte ísť na rande či do kina alebo na večeru. Nemá kto strážiť dieťa. Táto realita vyvoláva úvahy o tom, či materstvo v dnešnej dobe nie je príliš veľká obeta, kde rodičia z každej strany pociťujú len nepomoc, polená pod nohy, separáciu, samotu, extrémnu stratu slobody a finančnú úzkosť.
Osobná skúsenosť: Rozhodnutie nemať deti
Takto si myslím, že radšej nebudem mať deti, lebo mám rada seba, každú chorobu chcem poriadne vyležať, aby som na starobu nebola mrzák, bojím sa tiež finančnej neistoty, ale hlavne, to dieťa by to zo mňa asi aj tak všetko cítilo.
Dojčenie: Viac ako len výživa
Vždy som chcela dojčiť do prirodzeného odstavenia. Vtedy som však ani zďaleka netušila, že skutočne prirodzené odstavenia nastane oveľa neskôr, ako som predpokladala. Podľa vzorov z okolia som si totiž myslela, že dojčenie typický končí maximálne okolo roku, aj to iba vtedy, ak má žena šťastie a má mlieko. Tak sme si o dojčení hovorili aj na medicíne. Jedna hodina výučby o dojčení bola venovaná takmer celá umelému mlieku. Moja predstava bola, že polroka sa iba dojčí a potom sa začne dieťa prikrmovať a do roka bežná strava nahradí dojčenie.
Prečítajte si tiež: Tipy pre dokonalé zábery detí
Po narodení syna a vlastných problémoch s dojčením som zistila, že dojčenie je síce prirodzené, ale po všetkých neprirodzených zásahoch, ktoré som zažila po pôrode, prirodzené nie je. Je ťažké. Mala som neustále bolesti, bola mi zima, bola som unavená, nič nezaberalo, nevedela som si pomôcť. Po polroku najhorších bolestí som si uľahčila život odsávaním a podávaním jedla. Na prvý pohľad. Realita bola taká, že odsávanie ma veľmi stresovalo, rátala som každý mililiter, spala v noci málo. Podávanie jedla vyzeralo super. Malý papal viac ako dobre. Ale rozdiel medzi dojčením a kŕmením fľašou ma donútil hľadať pomoc. Tá zvláštna spokojnosť dieťatka, ktorú som videla po nadojčení a nie po nakŕmení fľašou, vo mne prebúdzala niečo nové. Začínala som mať pocit, že dojčenie bude o niečom viac ako len o pití mlieka. Pátrala som v lekárskych knihách, no všade sa písalo len o nutričných hodnotách materského mlieka. Lenže syn dostával moje mliečko aj vo fľaške aj z prsníka. Prečo sa teda po najedení nesprával rovnako?
Tak som skúsila syna prisať aj k boľavejšiemu prsníku. Bolesti boli príšerné, nešlo to. Ale z menej boľavého prsníka som syna dojčila aj napriek zatmeniu pred očami pri každom jeho prisatí. Musela som, chcela som. Niečo vo mne volalo, že treba prestať používať fľašu, že chcem stále vidieť a cítiť tú zvláštnu spokojnosť synčeka pri dojčení. Začala som hľadať riešenie mimo lekárskych kníh. V mojom okolí málokto dojčil po polroku, tak som odpoveď nenašla, radili hlavne odsávať, kým bude mlieko. Ale to nebolo to, čo som chcela počuť. Nejako som tušila, že musí existovať riešenie tých bolestí, nech môžem dojčiť.
Hľadanie pomoci a objavovanie "krajiny zázrakov"
Laktačná poradkyňa? A to je kto? Ale veď, čo môžem stratiť, tak som jej napísala. A potom to bol „wau efekt“ za „wau efektom“, pri čítaní článkov o. z. MAMILA som sa cítila ako Alenka v krajine zázrakov. Nielenže som sa vďaka radám a liečbe od laktačnej poradkyne postupne zbavila bolestí, ale v článkoch som našla odpoveď na to, prečo sa môj syn správa inak po fľaške a inak po nadojčení. Lebo dojčenie nie je iba materské mlieko, to satie na prsníku dodávalo môjmu synovi to, čo mi rozochvievalo vnútro pri pohľade na jeho blažený, niekedy až „sfetovaný“ úsmev.
Zavádzanie jedla a hľadanie rovnováhy
Zavádzanie jedla. Tá úžasná etapa, keď sa mama tvári, že mrkvové fľaky na strope sú umelecké dielo, že obilná kaša zmiešaná so slinami dieťatka prospieva vlasom. A tak som lyžičkovala a lyžičkovala. Synovi chutilo, bol vzorný papkáč. Lenže, keď mal 8 mesiacov a ja som si konečne užívala dojčenie, on sa zrazu dojčil stále menej a menej a príkrmov papal stále viac a viac. Toto som predsa nechcela. Nechcela som chystať synovi ráno rovnakú porciu ako sebe a mužovi, veď bude tučko, ozval sa poplašný signál v hlave. Ako to urobiť, aby bol najedený a stále sa naďalej dojčil? Tak som skúsila zredukovať jeho porcie a po najedení ho ešte nadojčiť. Fungovalo to. A mne postupne začalo dochádzať, prečo v mojom okolí tak málo žien dojčí. Tvorba mlieka sa znížila, ale synček sa prisávať nedokázal. Mesiac po pôrode sa už dojčil tak, ako kedysi.
Tandemové dojčenie a nepríjemné pocity
Tandemové dojčenie - dojčenie dvoch súrodencov rozdielneho veku. Plnili sa mi sny o dojčení. Všetko mi do seba zapadalo. Už som vedela, čo znamená prirodzené odstavenie, vzťahová výchova. Zo začiatku som si to neuvedomila, ale postupne to silnelo. Dojčenie syna mi začalo byť nepríjemné. Neboli to bolesti, nie, niečo iné. Pozrela som na dcérku na prsníku, na to drobčiatko malé a cítila som lásku, veľkú, najväčšiu. Pozrela som na syna a cítila som ju tiež, ale zároveň som mala pocit, ktorý bol všetko len nie príjemný. Zožieralo ma to, nechcela som to cítiť, cítila som sa previnilo za to, že mi vôbec niečo také napadlo. Došlo to až k tomu, že mi bolo niekedy až fyzicky zle, keď sa syn dojčil. „Schizofrénia“. Pri dcérke láska, pri synovi hnev, chuť ho odstaviť, výčitky a hanba za to, čo som cítila. Mám ho naozaj radšej odstaviť? V prírode divé zvieratá niekedy odoženú svoje odrastené mláďatá. Toto mám spraviť?
Prečítajte si tiež: Povinnosti pri rozvode počas MD
Hľadanie príčiny a riešenia v Koncepte kontinua
Čo bolo iné, že som si minule dojčenie syna užívala tak ako dakedy? V čom bol ten rozdiel? Začala som pátrať, analyzovať naše dni. Dojčili sa obaja naraz ako vždy. Nevymýšľali viac ako inokedy a ani menej. V čom bol ten rozdiel? Oni iní neboli, veľmi rýchlo som pochopila, že to teda muselo byť vo mne. V čom som bola iná ja? Rovnako unavená síce, ale iným spôsobom. Kým jeden deň som bola väčšinou sama doma s deťmi, prípadne sama na prechádzke s deťmi a cítila som len ako „matka na materskej“, tak v dni, keď mi je dojčenie príjemné, tak väčšinou som sa stretla s kamarátkami, bola na nákupe, kde som si kúpila nejakú drobnosť iba pre seba, či mala poradenstvo, podpornú skupinu, alebo som prednášala iným matkám v centre. Ale veď deti boli predsa so mnou, čiže nebolo to tým, že by som si „oddýchla od detí“. Bol to oddych od nudného stereotypu, ktorý mňa ako kedysi aktívneho a spoločenského tvora nenapĺňal. Milujem svoje deti, ale som dospelá osoba, potrebujem aj žiť. Dá sa skĺbiť materstvo a život? Musím sa naozaj prispôsobiť iba deťom? Ale veď chcem pre nich len to najlepšie. A dávam, im naozaj to najlepšie? Utrápená mama, ktorá má chuť občas utiecť. Mám právo na súkromný život?
A potom sa mi dostala do rúk knižka Koncept kontinua. Nastal prerod. Pochopila som. Nemusím oddeliť materstvo a svoje potreby. Ako som sa cítila, keď som bola na poradenstve aj s deťmi? Alebo na káve s kamarátkou, aj keď sme ju vypili popri pobehovaní pri deťoch? Bolo mi skvele. Nehnevala som sa na syna a ani na seba pri dojčení potom. Bola som, ako sa vraví, v úplnej pohode. Dávam ale svojim deťom to najlepšie ak sa nevenujem len im, ak popri tom riešim aj veci netýkajúce sa môjho materstva? Dáva mojim deťom niečo to, ak so mnou absolvujú veci, ktoré robia šťastnou mňa? Toto bola kľúčová otázka a odpoveď ma oslobodila. Milujem svoje deti, ale som dospelá osoba, potrebujem aj žiť svoj dospelý život, ak som šťastná ja, vnútorne naozaj šťastná aj sama zo seba, dám deťom oveľa viac. Ak začlením deti do svojho bežného života, aj do niektorých mojich aktivít, pochopia, že síce sa život netočí iba okolo nich, ale stále som tam pre nich, že môžu so mnou rátať aj keď riešim iné veci. Zrazu všetky tie nepríjemné pocity okolo dojčenia a celkovo materstva zmizli.
Vzťahová výchova a prirodzené odstavenie
Dcérka nosená a dojčená podľa potrieb. Ako som pochopila a bola aj okolnosťami „donútená“ k zmene z klasického rodičovstva na vzťahové, tak bolo cítiť pozitívnu zmenu stále viac a viac. Postupne syn dozrel v 3,5 roku k samostatnému odchodu do svojej izby. Úžasne zvládol nástup do škôlky v 4 rokoch. Dojčil sa podľa svojich potrieb - ráno pred škôlkou a potom po škôlke až do včera a v noci podľa potreby. Dcérka bola so mnou doma a dojčená podľa potrieb, do škôlky nastúpila rok po ňom ako trojročná a ja späť do práce. Zvládli sme to obe. Obe deti stále dojčené podľa potreby. Dcérka spáva v rodičovskej posteli, synček vo svojej izbe, ale nadránom docupitá a pritúli sa. V škôlke zaspávajú po obede bez problémov, patria medzi spáčov, aj keď doma postupne obedňajšie spánky už vynechávajú. Večerné zaspávania doma vyzerajú tak, že sa nadojčia v spálni, potom synčeka odprevadím do jeho izby, pomojkáme sa, niečo mi ešte povie, milión božtekov a potom už zaspinká sám, bez vyliezania a vymýšľania.
Deti som dojčila vždy, keď to potrebovali, doma, či vonku, pri hlade, pri smäde, pri úrazoch… Postupne však synček začal zvládať mnohé, pre neho náročné situácie, inak. Už som tak často od neho nepočula: „Mami, cem didi.“ Keď ku mne pribehne s plačom, že spadol, už mu niekedy stačí koleno iba pofúkať a vypusinkovať. Keď sa dcérka dojčí, už sa „nemusí“ dojčiť hneď aj on. Predtým aj z druhého konca ihriska zistil, že sa jeho sestrička dojčí a hneď dobehol. Teraz už nie. Keď sa dcérka rozplače, tak ju pohladká a povie: „Kika musí didikovať, padla, ja si dám až na spanie“.
Synčekovo odstavenie a materinská hrdosť
Mal niečo vyše 5 rokov, keď sa už dojčil iba ráno a večer. Cez deň sa nedojčil, ani keď som mu ponúkla. „Mami, ja si nechávam na spanie, ja už teraz nepotrebujem.“ Dcérka sa naďalej veselo dojčí, kedy chce. Napriek všetkému som sa občas sama seba pýtala, či sa naozaj dieťa samé odstaví, či mu to naozaj nemám vysvetliť, že už stačilo, nie vždy sa mi chce veriť tomu, že každé dieťa k odstaveniu dospeje samé. V podstate v mojom denno-dennom okolí nedojčí nikto také veľké dieťa, ako je syn, dokonca už aj dcérka má iba pár dojčených rovesníkov, preto chodievam občas na podporné skupiny dojčenia aj do vzdialenejších miest aj ako mama, nielen ako poradkyňa. Postupne s uvedomujem, že syn stráca sací reflex. Ak sa večer začne dojčiť skôr ako dcérka, tak si mliečko sám už spustiť nevie. Akoby nevedel, čo má robiť, prisaje sa a nič, čaká, nesaje. Až keď sa prisaje dcérka a saje ona, až keď sa mi potom spustí mliečko, tak prehltne. A zas čaká. Občas sa stane, že mu dokonca aj zabehne. Niekedy mu je to smiešne. „Mami, ja už asi zabúdam piť mliečko. Ale ešte to skúsim.“ Pohladila som si ho, pritúlila a vysvetlila som mu, to čo vysvetľujem aj iným mamičkám, že každé dieťa raz prestane potrebovať mliečko, ale že kým bude chcieť, tak sa dojčiť môže. Nedohadujem si s ním žiadne termíny na ukončenie dojčenia. „Mami, ja budem piť didi, kým nepôjdem do školy, potom už asi nie.“ Úprimne, aj som sa zľakla že ešte tak dlho. Cítila som, že ja už som pripravená na to, aby sa on sám už odstavil. Ale nebolo mi dojčenie nepríjemné, nemala som žiadne negatívne pocity. Síce občas to bolo zvláštne, keď už sa nevedel dojčiť, a bol len tak ledabolo prisatý, ale keď som ho požiadala, aby sa prisal poriadne, tak sa snažil. Pred spaním po 30 sekundovom dojčení. Napriek tomu, že som na to už čakala, tak to bol šok. Žeby to prišlo? Naozaj? Z ničoho nič? To takto to oznamujú deti? Neverím. Veď uvidíme ráno.
Prečítajte si tiež: Otehotnenie: Komplexný sprievodca
Syn má presne 5,5 roka, dcérka bude mať čoskoro 4 roky. Ráno ich budím do škôlky. Ponúkam dojčenie. Dcérka sa hneď prisaje. „Mami, veď som povedal, že ja už nebudem!“ Dcérke sa rozžiaria oči: „To už budem mat telaz obe didi iba ple mňa?“ Synček ju pohladkal po hlávke: „Áno, už možeš piť aj z mojeho didi.“ Dcéra sa nadšene prisaje na prsník, z ktorého už vyše dvoch rokov nepila, lebo si ich podelili. Ja sedím v nemom šoku, že sa to naozaj deje. Cítim sa zvláštne: zmes radosti, hrdosti, odľahnutia a smútku. Môj syn je už taký veľký. No necítim sa nepotrebná. Zo syna cítim zvláštne sebavedomie a istotu, niečo, čo tam pred pár dňami ešte nebolo. Teraz, keď som to zažila, som definitívne pochopila, aký je to dôležitý míľnik v živote dieťaťa aj matky. Som hrdá na seba, že som počiatočné ťažkosti s dojčením prekonala, že som mohla dožičiť synovi dozrieť jeho tempom tak, ako to potreboval. Dcérka sa dojčí naďalej, ani ja, ani ona ešte nie sme pripravené. Ale teraz už viem, že raz to naozaj príde. Viem, že to nebudem nasilu urýchľovať.
Vývin reči u detí: Od prvých slov po gramatiku
MUDr. Je to malá revolúcia. Nielen v psychickom zrení dieťaťa, ale aj rečovom. Prvé slová! Dieťa začína verbálne komunikovať, teda začína obdobie vlastného vývinu reči. Samozrejme, spočiatku ide o jedno až tri slová. Ako sme už spomínali, ide o zvuky zvierat, ktorým dané zviera označia - ha, ha (hav), citoslovcia a zvukomalebné slová, napr. bum, bác, ham alebo zdvojené slabiky, tentokrát už ale významové, napr. prosíš? Čo ti podám? nabádame k nej. Dieťa potrebuje dostať čas na reakciu. odpoveď potrebuje cca 12 sekúnd. je zložité, a potom ešte použiť všetko k tomu, aby to vyjadrilo. a vytvorí sa mu v mozgu trvalé spojenie, tzv. synapsa. prepojenia nám umožňujú konať čoraz rýchlejšie a s väčšou istotou. Hovoríme, že zlenivie. opakovaným zásahom, ustane.
Fázy vývinu reči
- do 1 roka: Dieťa používa zvuky zvierat, citoslovcia a zvukomalebné slová.
- okolo 18 mesiaca - 2 rokov: Aktívna slovná zásoba 10-50 slov, prevažne podstatné mená.
- od 2 rokov: Fáza otázok ("Čo to je?"), negativizmu ("nie", "nechcem"), začína ohýbať slová.
- od 3 rokov: Rečový boom, obdobie gramatizácie, používa súvetia, rozlišuje pohlavie a používa správnu osobu.
Ako podporiť vývin reči
- Poskytujte vzor: Opakujte to, čo dieťa povedalo, ale správne.
- Používajte jazyk: Rozprávajte sa s dieťaťom, čítajte mu.
- Zjednodušujte: Používajte jednoduché vety a slová.
- Používajte knihy: Čítajte dieťaťu knihy a rozprávajte sa o nich.
- Pusinkové rozcvičky: Hrajte sa s dieťaťom hry, ktoré podporujú motoriku úst.
- Napodobňujte zvuky: Napodobňujte zvuky zvierat, vecí, strojov.
- Nenúťte: Nenuťte deti k reči, pokiaľ nie sú pripravené.
Miešanie jazykov
K miešaniu jazykov. Napr. Alebo doobeda rozprávame všetci anglicky a poobede slovensky. vyhnite používaniu dvoch jazykov v jednej vete. Rovnocenne však rozumejú obom. pravdepodobne je na vyjadrovanie ťažšia. slovenčinu. jazyky, chce to len viac času a dodržiavať vyššie uvedené pravidlo.
Čo nerobiť
Posadiť dieťa pred tablet a televízor. nepomáha rozvíjať aktívnu slovnú zásobu. sa znižuje rozvíjanie slovnej zásoby ako takej. obohacujúce a nenahraditeľné. spôsobu a schopnosti prejavu a sebavyjadrenia. záujem s nami komunikovať ako teraz.
Rodičovská pokora: Priznanie vlastných chýb
- Nikdy nezabudnem na to, ako ma môj otec prosil o odpustenie. Bol som najviac dojatý, aspoň čo si pamätám, pretože som nebol nevinnou obeťou. Moja neposlušnosť, vzbura a nezrelosť boli katalyzátorom našich konfliktov. Ale ocko sa pridal ku skupinke, ktorá sa zaoberala štúdiom Biblie, a jeho srdce stále viac milovalo Božie slovo. Chcel, aby jeho správanie bolo čoraz viac v súlade s evanjeliom, ktoré miloval. Nielen na verejnosti, ale aj v súkromí. Nie iba vtedy, keď pracoval ako zubár a diakon, kde ho sledoval svet, ale aj v úlohe otca, keď ho sledovali iba malé očká. Začal pripúšťať, že ani zlé správanie vlastného dieťaťa neospravedlňuje hriešny spôsob, akým reaguje. Učil sa najprv rozpoznať svoj vlastný hriech a vyznať ho a tak odstrániť brvno dospeláka zo svojho vlastného oka, aby o to opatrnejšie a trpezlivejšie odstránil smietku z toho môjho, keď som bol ešte dieťa.
Niektorí z nás sa možno cítia znepokojení, že keď sa takto odkryjeme pred svojimi deťmi, odhalíme tým slabé miesto v brnení rodičovskej autority. Predsa nemôžeme naozaj vychovávať svoje deti, povieme si, ak sme sa tak ľahkovážne pripravili o výhodné postavenie. Moja skúsenosť ako dieťaťa a teraz rodiča šesťročných chlapcov-dvojičiek svedčí rozhodne o opaku. Nemusím byť pre svoje deti dokonalý. To urobil Ježiš. Takým sa stal Ježiš. Moje deti nepotrebujú mňa, aby som bol ich dokonalým záchrancom, ale poukázanie, v úprimnosti môjho vlastného hriechu, na nášho Záchrancu. V skutočnosti naliehavo potrebujú vedieť, že ja nie som dokonalý, že moja najväčšia nádej nespočíva v mojej dobrote, ale v Ježišovej. Stojím vedľa nich ako hriešnik, narodený v hriechu, a zúfalo potrebujem milosť. Ak sa budem pokúšať schovať to slabé miesto vo svojom brnení - a nejde iba o jedno slabé miesto, ale nespočetné množstvo slabých miest, neprehliadnuteľné nedostatky -, neochránim ich, ale vystavím nebezpečenstvu. Je takmer nemožné dostatočne zdôrazniť, akú výraznú stopu vo mne zanechal otec, keď ma prosil o odpustenie - najmä keď ja som mal hlavný podiel viny. V mojom vlastnom rodičovstve je toho ešte veľa, čo sa musím naučiť. Naši synovia majú len šesť rokov. Máme pred sebou dlhú cestu, ale už teraz zisťujem, že keď sa priznám a vyznám svoj vlastný hriech, zvlášť vtedy, keď reagujem príliš tvrdo na neposlušnosť svojich detí, takéto správanie prináša vo vzťahu s nimi ovocie. Je pravdou, že neexistujú žiadne vzťahy, v ktorých je výhodné zakrývať svoj hriech namiesto jeho priznania a vyznania.
Lekcie pokorného rodičovstva
Ak chcete ako ja rásť v takejto pokore a iniciatíve ako rodič, nájdete tu tri lekcie, ktoré sa učím v snahe milovať svojich synov vo svetle vlastného hriechu.
- To, že som rodičom, neznamená, že mám maturitu zo zásad kresťanského rastu, ale skôr že som vstúpil do jednej z najdôležitejších životných etáp. Rodičia sprevádzajú deti intenzívnym obdobím fyzického vývoja, zatiaľ čo Boh sprevádza rodičov intenzívnym obdobím duchovného vývoja. Otázka nestojí tak, či hrešíme proti svojmu dieťaťu. Všetci rodičia hrešia proti svojim deťom. Otázka stojí tak, či rozpoznáme a vyznáme svoj hriech a požiadame svoje deti o odpustenie.
- Nebezpečenstvom, ktoré sa ukrýva v tomto článku, sa môže stať pokušenie, že isté priznania svojim deťom si dopredu naplánujete tak, aby priniesli isté výsledky. Mohli by ste sa priznať až k dosť obdivuhodnej slabosti, alebo fingovať ľútosť nad nejakým hriechom, aby ste získali pozornosť svojich detí a brnkli na citlivú strunu ich srdca. Taká je však manipulácia, a nie skutočné priznanie. Keď pripustíte svoje vlastné hriechy a odhalíte svoje slabosti, vaše deti budú pravdepodobne fascinované. Ale nefalšované priznanie sa nesústredí na výsledky. Vzniká vtedy, keď si uvedomíme, že sme so svojimi deťmi zaobchádzali spôsobom, ktorý znevažuje Boha, a keď oľutujeme svoje zlyhanie pri plnení svojej úlohy ako rodiča. Uznáme, že sme podali zlý obraz o Bohu. On je láskavý a milosrdný; ja som sa správal neláskavo a požadovačne; On je pomalý do hnevu, ja som sa správal prchko a vybuchol som v hneve pre neposlušnosť svojho dieťaťa.
- Rozhovory s našimi deťmi, ktoré majú najväčší zmysel, sú tie, v ktorých si dokážeme priznať svoju vlastnú slabosť bez toho, aby sme to obrátili a zvalili späť na ne. „Ale keď ty… “ Stojte si za svojím ospravedlnením. Vy ste rodičom, dospelým človekom. Často sa stáva, že v určitom slova zmysle je naozaj váš hriech zodpovedný za hriech vo vašom dieťati, a nie naopak. Deti majú nielen hriešnu povahu; majú tiež hriešnych rodičov. Áno, ospravedlňovanie predsa len odkrýva naše slabosti - presne takým spôsobom, akým ich naše deti potrebujú vidieť. My „zrelí“ rodičia nestojíme s Bohom na opačnej strane nejakej veľkej priepasti, ďaleko od svojich hriešnych detí.
Deti v centrách pre deti a rodiny: Stratégie pre zvládanie traumy
- Sloboda môže byť dlhá, osamotená a mätúca cesta. Každé dieťa by malo mať pri sebe milujúcich rodičov alebo blízkych, ktorí ho sprevádzajú detstvom a na ceste k dospelosti. Deti môžu u dospelých nájsť oporu, lásku, či v nich vidieť svoj pozitívny vzor. Aj keď nie je vždy vzťah detí a rodičov ideálny, rodina im poskytuje zázemie a pocit, že niekomu na nich záleží. Ale čo deti, ktoré vyrastajú v Centrách pre deti a rodiny, v bývalých detských domovoch?
U detí sa vo všeobecnosti môžeme stretnúť s poruchami správania, ktoré sú diagnostikované príslušným odborníkom, zväčša psychiatrom alebo klinickým psychológom. Ide teda o medicínsky problém. Zuzana Zimová, špeciálna pedagogička a odborná garantka programu BUDDY ale vysvetľuje, že ak sa dieťa správa inak, ako by sme očakávali, neprimerane situácii a podobne, tak je to pre nás znamenie, ktoré treba dešifrovať. „Podľa toho môžeme s ním komunikovať alebo motivovať ho k tomu, aby sa správalo inak. Je síce dobré, ak poruchy správania diagnostikujeme, ale oveľa efektívnejšie je prísť na to, čo sa dieťaťu vôbec stalo, že sa takto správa. Správanie detí môže mať pôvod aj v biologických alebo fyziologických súvislostiach, lebo niektoré prejavy správania patria k vybraným typom diagnóz. Napríklad v prípade ťažších mentálnych retardácií bývajú deti výbušnejšie. „Alebo aj deti s rôznymi zmyslovými poruchami vedia byť veľmi napäté z toho, že ten svet je pre ne nezrozumiteľný a môže sa to prejavovať na tom, ako sa správajú. To sú veci, ktoré neovplyvníme, lebo majú fyzický pôvod,“ hovorí Zuzana Zimová. Väčšina detí z centier má reaktívne správanie na to, čo sa im v živote prihodilo. „Môžu mať poruchy vzťahovej väzby, keďže ide o deti, ktoré boli vo vzťahoch zranené. To sa im potom prejavuje v ďalších vzťahoch,“ vysvetľuje špeciálna pedagogička.
Prečo majú deti z centier iné správanie?
V tomto prípade nám napadne otázka, prečo majú deti z centier častejšie iné správanie (napríklad sú výbušnejšie, alebo naopak utiahnutejšie, menej si dôverujú, majú menšiu výdrž, ťažšie sa adaptujú na zmeny) ako deti, ktoré vyrastajú v rodinách. Dôvodom je fakt, že keď sa tieto deti vyvíjajú, ich mozog sa nastaví na veľmi citlivé vnímanie ohrozenia. Pri ohrození má človek tri možnosti reakcie. Je to útok, útek alebo zamrznutie. „Čokoľvek z toho, čo tieto deti robia, môžeme vyhodnotiť ako neprimerané alebo neadekvátne. Oni sa naučili v čase ohrozenia reagovať veľmi rýchlo. Pre nich môže ohrozenie znamenať, že sa musia okamžite brániť. Deti z centier majú oveľa menšiu mieru uvedomenia si, čo sa reálne deje a tak konajú rýchlo. Ich mozog je nastavený okamžite reagovať na akékoľvek nebezpečenstvo. Keďže pri svojom vývine nemali emocionálnu podporu, ich mozog sa nenaučil prejsť od okamžitej fyzickej akcie k uvedomeniu si emócie a k jej spracovaniu. Je preto nutné porozumieť tomu, prečo tak v danej chvíli robia.
#