Deti plačú často a rodičia veľakrát nepoznajú dôvody ich náreku. V prípade, že sa rodičom podarí odhaliť príčinu nepohody bábätka - hlad, smäd, mokrá alebo plná plienka, nepokoj a únava či veľa podnetov naraz, problémy sú zvyčajne rýchlo zažehnané. Čo však v prípade, že neviete odhaliť dôvod plaču vášho drobčeka? Ako ho účinne upokojiť?
Každý rodič chce pre svoje dieťatko len to najlepšie a snaží sa mu poskytnúť prostredie, v ktorom sa bude plnohodnotne vyvíjať. Ale čo robiť, keď je vaše 13-mesačné dieťa nervózne a podráždené? Existuje mnoho dôvodov, prečo sa dieťa v tomto veku môže cítiť nervózne. Je dôležité pochopiť možné príčiny a vedieť, ako na ne reagovať.
Bežné príčiny nervozity u bábätiek
Hlad a potreba dojčenia
Dojčiace mamy nedajú dopustiť na najrýchlejší a neraz najefektívnejší spôsob, ako upokojiť uplakané dieťa - priložia si ho k prsníku.
Mozog bábätka sa najmä v prvých mesiacoch intenzívne vyvíja, preto je normálne, ak dieťa potrebuje aj v noci kŕmenie. Nakoľko je jeho žalúdok veľmi malý, môže bábätko absolvovať aj niekoľko kŕmení za noc. Neskôr, približne v šiestich mesiacoch veku, bábätko už nočné kŕmenie nepotrebuje ani tak kvôli príjmu potravy, ako kvôli tomu, aby cítilo mamu. Tento dôvod je rovnako normálny ako samotné kŕmenie a býva dôvodom prebúdzania.
Strach, že dieťatko je hladné pramení zo zlého začiatku v pôrodnici, kedy kompetencie matky a jej schopnosť nakŕmiť vlastné dieťa sú často narušené personálom. Ženy si nesú tento strach ešte dlho potom, čo budovu pôrodnice opustia. Keď dieťa prsník nepríjme, spochybňujú dostatočnú tvorbu mlieka a uchýlia sa k dokrmovaniu fľašou. Tak spustia kaskádu pridružených problémov s dojčením, najčastejšie bolesti bruška, úplného odmietania prsníka, narušenia spánkového rytmu. Hlad bábätka sa však DÁ ROZPOZNAŤ - deti s nízkym príjmom mlieka nepriberajú, sú apatické alebo naopak veľmi podráždené, necikajú alebo sa objavia kryštáliky moču v plienke a prisávajú sa na hocičo s cieľom napiť sa. Nezabudnite sledovať aj iné signály dieťatka, ktoré vám napovedia, či dôvodom ich plaču nie je niečo iné, napríklad bolesť bruška, zvracanie, časté úľaky a budenie sa zo spánku po krátkom čase.
Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na hniezdo pre bábätko motýlik
Nedostatok pohybu
Deti milujú pohyb doslova od narodenia. A keďže sú spočiatku v tomto smere dosť nesamostatné, využívajú všetky prostriedky na to, aby ich do pohybu uvádzali rodičia. Možností je hneď niekoľko - dieťatko si môžete dať do praktického nosiča, povoziť ho v kočíku, jemne ho hojdať v náručí, prípadne siahnuť po klasickej kolíske či Mojžišovom košíku. Platí, že obzvlášť nosené deti menej plačú, čo pramení z bezprostrednej blízkosti mamy - detičky cítia teplo blízkeho človeka, jeho vôňu a zároveň sú v ohraničenom a pevnom priestore, čo im pripomína pobyt v maternici.
Upokojujúce zvuky
Kolísanie a nosenie bábätka ide ruka v ruke s uspávankou - najmä pomalšie rytmy dieťa upokojujú. Dôležité však je, aby bola pokojná aj mama, prípadne otecko, ktorý sa snažia utíšiť dieťatko, v čom môže pomôcť relaxačná hudba - od šumenia listov po zvuky mora. V neposlednom rade zaberá aj tzv. biely šum - zvuk domácich spotrebičov ako práčka, sušička či vysávač. Obľúbenosť týchto zvukov u detí súvisí s prenatálnym vývojom, počas ktorého bolo dieťatko zvyknuté práve na rôzne zvuky z domácnosti. Preto je pre mnoho bábätiek neprirodzené zaspávať v úplnom tichu a omnoho ľahšie sa im to podarí s tlmeným šumom v pozadí. Novorodenci zbožňujú zvuk bieleho šumu, pomáha im to spať, preto môžete zaviesť biely šum počas denného spánku.
Dotyk a masáže
Pokožka bábätiek je veľmi citlivá - práve dotyk blízkeho človeka má pre nich veľký význam a značný podiel na ich upokojení. Detičky milujú masírovanie. Na masáž možno použiť jemné prírodné oleje či telové maslá a mlieka pre bábätká. Môžete to skúsiť na sucho, prípadne v príjemne teplej vode vo vani. Voda by mala mať teplotu okolo 37 stupňov. Aj v tomto prípade vedia veľmi dobre pomôcť masáže bábätiek, ktoré dieťatko upokoja a zredukujú množstvo stimulov z okolia, keďže sa vykonávajú pri tlmenom svetle, bez prítomnosti množstva predmetov a hlasitej hudby. Tieto masáže sa viete naučiť vy, ako rodičia. Možno ste práve v období, kedy si malá hľadá svoj upokojovací a uspávací rituál, ono to vždy chvíľu hlavne u tých náročnejších detí trvá.
Nadmerná stimulácia
Menej je viac, to platí aj pri upokojovaní dieťatka. Dôvodom nespokojnosti detí býva často prehnané množstvo podnetov, ktoré dieťa nestíha spracovať, čoho následkom je jeho podráždenosť pretavená do plaču. Prekvapivo efektívne sa ukazuje nerobiť nič - jednoducho buďte pri plačúcom dieťati, nech cíti vašu blízkosť. Faktom totiž je, že deti skrátka plačú, plačú veľa a príčin je mnoho.
Už novorodenec všetko vníma a cíti - predovšetkým pocity najbližších osôb, ktoré sú v jeho bezprostrednej blízkosti. Ak je nervózna mama, bábätko to vycíti a je nervózne tiež. Myslite na to a snažte sa byť pri dieťatku čo najpokojnejší.
Prečítajte si tiež: Sprievodca výberom detskej obuvi
Dieťa sa zároveň rodí s ešte nezrelou centrálnou nervovou sústavou (CNS) a množstvo podnetov okolo seba ešte jednoducho nedokáže spracovať a je veľmi plačlivé. Je to najmä v období od 2 týždňov do približne 4 mesiacov od narodenia, preto sú tieto plače často spájané s kolikami a nezrelou tráviacou sústavou.
Ak dieťatku ponúkame menšie množstvo stimulov, môže to mať na jeho vývoj oveľa lepší vplyv. Napríklad rušná izba s množstvom farieb, hračiek a zvukov môže spôsobiť to, že sa bábätko oveľa ťažšie sústredí na niektorú z hračiek. Naopak, izba, ktorá je pokojnejšia, s menším počtom hračiek a farieb, pôsobí na dieťatko tak, že sa dokáže na daný podnet oveľa lepšie sústrediť. Samozrejme, aj v tomto prípade je každé dieťatko iné. Dokonalá úroveň stimulácie preto, prirodzene, neexistuje. To, čo je pre jedno dieťatko primerané, môže byť pre to druhé už príliš. Na rodičoch preto je, aby reakcie dieťatka sledovali a vyhodnocovali.
Keď u dieťatka dochádza k preťaženiu z rôznych podnetov, ktoré okolo neho sú, začnú sa objavovať negatívne emócie, ako úzkosť, plač, hnev atď.
Príznaky nadmernej stimulácie:
- Plač, ktorý je hlasnejší ako zvyčajne a len ťažko sa upokojuje
- Odťahovanie sa od dotykov, odvracanie hlavy
- Chce byť viac dojčené, aj keď nie je hladné
- Nervozita a podráždenosť
- Zatínanie pästičiek
- Nekontrolované mávanie rukami a nohami
- Hnev
- Úzkosť
- Dieťatko je rozrušené
- Únava a ťažké zaspávanie
- Sebauspokojovanie
Treba si tiež uvedomiť, že príležitostná nadmerná stimulácia, ktorá nemá dlhodobý účinok, je úplne v poriadku. Avšak, ak k nadmernej stimulácii dochádza veľmi často, prípadne jej je dieťatko vystavené dlhodobo, môže to mať vplyv na jeho fyzický, kognitívny, ale aj emocionálny vývoj. Dieťatko môže mať pocit, že svet je nebezpečné a ohrozujúce miesto, a dieťa sa v rámci obranného mechanizmu uzavrie do seba. Na rozdiel od nás dospelých, ktorí dokážu vo svojom prostredí rôzne stimuly regulovať, kontrolovať a organizovať (opustia prostredie, stíšia hudbu, vypnú televízor atď.), sú v tomto deti úplne odkázané len na nás dospelých.
Vývojové míľniky a očakávania
V 14. mesiaci života sa dieťa stáva čoraz mobilnejším a aktívnejším. Ak sa ešte nezrieklo lozenia po štyroch, pravdepodobne sa dokáže veľmi rýchlo premiestniť z jednej miestnosti do druhej. Vie sa postaviť bez pomoci a možno sa už naučilo chodiť. Okrem toho si aktívne rozširuje slovnú zásobu a precvičuje nové slová. Práve v tomto období sa môže zdať, že vývoj reči trochu zaostáva za motorickým vývojom. Niektoré deti sa sústredia výlučne na aktuálne nadobudnutú zručnosť a až potom sa začnú sústrediť na ďalšiu. Je dôležité si uvedomiť, že každé dieťa sa vyvíja inak a netreba sa znepokojovať, ak vaše dieťa ešte nehovorí toľko, ako by ste očakávali.
Prečítajte si tiež: Výber ratanového sedenia pre bábätko
Obdobie vzdoru
Okolo 13. mesiaca života začína u detí obdobie vzdoru, tiež známe ako fáza autonómie. Dieťa objavuje vlastnú vôľu a začína skúšať, kam až môže zájsť. Zrazu sa môže zdať, že milé a poslušné dieťa sa zmenilo na nezvládnuteľného krikľúňa, ktorý odmieta čokoľvek a kohokoľvek. Dieťa na všetko, čo ešte včera bez problémov prijalo alebo spravilo, dnes rázne odpovedá nie.
Ako si poradiť so vzdorom batoľaťa:
- Nezúfajte a neberte vzdor dieťaťa osobne.
- Zostaňte pokojní, trpezliví a priateľskí.
- Zistite, v čom je problém.
- Budujte pozitívne prostredie, v ktorom dominuje áno a v ktorom len zriedka musíte povedať nie.
- V prípade výbuchu hnevu, odporu, plaču či iných negatívnych emócií si kľaknite k dieťaťu tak, aby ste sa mu pozerali do očí. Chyťte ho za rúčky a potichu sa mu prihovárajte.
- V dostatočnom časovom predstihu oznámte dieťaťu, čo sa chystá.
- Aktivitu, ktorú ste vopred oznámili, robte pokojne, bez zvýšeného hlasu a už vôbec nie pod hrozbou trestu.
Agresívne prejavy
Okolo 17. mesiaca veku sa môžu objaviť prvé prejavy fyzickej agresivity. U malých detí do 2. roku života ide skôr o neuvedomované správanie. Dieťa v tomto veku ešte nevie rozlíšiť správne a nesprávne a nemá empatiu voči inému dieťaťu. Agresiu používa ako spôsob na ochranu vlastných vecí, teritória alebo na nadviazanie kontaktu s inými deťmi.
Ako reagovať na agresívne prejavy:
- Neodplácajte dieťaťu fyzický útok fyzickým útokom.
- Zabezpečte, aby dieťa nevidelo používanie fyzickej agresie v najbližšom okolí.
- Trpezlivo vysvetľujte dieťaťu, že ubližovať iným sa nesmie.
Zvýšené svalové napätie (Hypertonus)
Zvýšené svalové napätie, známe aj ako hypertonus, môže mať vplyv na detský vývoj a ovplyvniť pohybové vzory v budúcnosti.
Príznaky hypertonu:
- Zakláňanie sa dieťaťa, prehýbanie do luku
- Prepínanie horných a dolných končatín
- Zovretie ručičiek v päsť
- Nespokojnosť pri ležaní na bruchu, zakláňanie hlavy a neschopnosť oprieť sa o predlaktia
- Neutíchajúci plač, nepokoj a neustále kopanie rukami a nohami
- Celkový dojem, akoby bolo dieťa v kŕči
Ako riešiť hypertonus:
- Správne nosenie a manipulácia s bábätkom.
- Vyvarovať sa rýchlym, nestabilným pohybom a štekleniu.
- Často sa dotýkať bábätka jemným, plošným dotykom.
- Dopriať dieťaťu baby masáž.
- Využiť vrelú náruč a pokojný hlas.
- V prípade pretrvávajúcich príznakov navštíviť detského fyzioterapeuta.
Duševné problémy
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú.
Iné príčiny
Stále tam môže byť kopec iných príčin, ktoré proste niesú viditeľné na prvý pohľad a tak ľahko odstrániteľné ako prebalenie či nakŕmenie. Napríklad reflux - existuje aj skrytý reflux, kedy dieťa vyslovene negrcká, ale sa mu len to mliečko vracia v pažeráku späť po hrdielko a zas naspäť do bruška a tak. To je veľmi dráždivý pocit, niečo ako pálenie záhy. Dieťa je potom nepokojné, nervózne, je síce unavené ale pre ten nepríjemný pocit nemôže zaspať. A tak sa časom dostavuje ešte aj nervozita z nevyspatosti a vzniká začarovaný kruh, a nič z toho čo si vymenovala vyššie na upokojenie nemá šancu zabrať, kým sa neodstráni príčina. Mne osobne sa vždy potvrdilo, že malá na plač mala dôvod, aj keď som to zistila až o pár hodín. Napríklad aj choroba jej vždy začína tak, že si večer ľahne spať zdravá, zobudí sa za hodinu s plačom a potom reve každú chvíľku, spí len pri nosení na rukách, akonáhle ju položíme je hore a plače. No ešte nemá ani teplotu ani sopeľ, ani kašeľ, proste žiadny príznak choroby. Až na druhý deň dopoludnia jej začne tiecť z nosa, poobede sa dostaví teplota. Prvých 2-3x kým som si na tento nástup choroby u nej zvykla, som si vždy celú tú noc hovorila, že čo jej je, veď je prebalená, najedená, jej jej pohodlne, bruško voľné…no nakoniec sa príčina po pár hodinách ukázala. Inak malé bábatká majú aj takú príčinu na plač, čo tebe ako dospelému človeku síce príde divné, ale u bábatiek to je dôvod, napríklad keď je veľa ľudí v miestnosti, môžu sa rýchlejšie z toho hluku unaviť, znervóznieť, alebo naopak, keď je príliš ticho, nič sa nedeje, doslova sa nudia, tak plačom volajú po niečiej pozornosti. Môže ich niečo tlačiť, omínať, sťahovať, zavadzať - všetko dôvod na plač. Sú deti, ktoré potrebujú byť pre upokojenie poriadne zabalené, priam až zviazané, a naopak deti, ktoré od narodenia neznesú ani zavinovačku, potrebujú voľnosť. Všetko to môže vyzerať, že plačú bez príčiny, ale ja myslím, že tam tá príčina naozaj vždy je. Nehovoriac, že skutočne môže byť aj nejaké ochorenie, ktoré ty ako matka proste nevidíš, nejakého neurologického charakteru. Skúšaj hľadať aj rôzne spôsoby ako ju uspať, nosenie je síce väčšinou zaručená metóda, no niekedy zaberie aj niečo nečakané.
Čo robiť, ak je vaše dieťa nervózne?
- Uistite sa, že dieťa nie je hladné alebo unavené. Pravidelný režim spánku a stravovania je pre dieťa veľmi dôležitý.
- Skúste zistiť, čo dieťa trápi. Možno má len zlý deň alebo ho niečo bolí.
- Poskytnite dieťaťu dostatok lásky a pozornosti. Objímajte ho, hrajte sa s ním a rozprávajte sa s ním.
- Vytvorte pokojné a bezpečné prostredie. Znížte množstvo stimulov a zabezpečte, aby sa dieťa cítilo bezpečne a milované.
- Buďte trpezliví a chápaví. Pamätajte, že nervozita je u detí bežná a zvyčajne prejde sama od seba.
- V prípade pretrvávajúcich problémov vyhľadajte odbornú pomoc.
Spánok a jeho vplyv na nervozitu
Aj vaše dieťatko v noci horšie spí? Možno sa aj vy práve trápite s týmto problémom, buď, že horšie spí, nechce zaspať alebo sa budí oveľa častejšie, než obyčajne. Ako si pomôcť, a prečo to môže mať aj svoju výhodu? Niekedy stačí počúvať jednoducho len materinský inštinkt. O spánku detí sa popísali celé traktáty a venovali sa mu mnohé štúdie. Napriek tomu sa zdá, že najviac vieme vďaka sedliackemu rozumu.
Spánok je pre nás nevyhnutný. V tom sa všetci zhodneme. Je dôležitý aj pre dospelých, o to viac pre dynamicky sa rozvíjajúci mozog a telo dojčaťa. Preto sme ako rodičia často v strese, ak sa nám zdá, že dieťa nespalo dosť. Koľko je to vlastne dosť? Treba z nedostatku spánku a častého nočného budenia robiť drámu, alebo je skrátka každé dieťa iné?
Je zrejmé, že potreba spánku je u rôznych ľudí individuálna. Platí to podľa všetkého nielen u dospelých, ale aj u bábätiek. Je pravda, že spánok dieťaťa môžeme niektorými krokmi skvalitniť a podporiť, niekedy si však ako rodičia “nepomôžeme” a skrátka máme dieťa, ktoré nespáva tak, ako by sme si predstavovali. Všetci pritom vieme, ako vyzerá nevyspaté, nervózne, unavené dieťa a vieme si porovnať kvalitu času s dieťaťom, ktoré je v takomto stave a s tým istým dieťaťom, ktoré sa doružova vyspí, spokojne sa hrá a o všetko sa vzorne zaujíma. Aj štúdie potvrdili, že dostatok spánku sa spája s lepšími pamäťovými výkonmi detí, ako aj s lepším zvládaním záťažových situácií.
Viaceré štúdie poukazujú na súvislosť nedostatku spánku a niektorých psychických porúch - nielen u dospelých, ale aj u detí. Je však otázka, či je nedostatok spánku príčinou (napr. ADHD) alebo len prejavom týchto porúch. Podobne je to aj s depresiou a nedostatkom spánku u dospelých.
V skutočnosti sa ale ani vedci nezhodnú na tom, koľko spánku je pre deti v určitom veku dosť. Existujú rozdiely v odporúčaniach rádovo až niekoľko hodín. To znamená, že “norma” nie je až taká úzka. A nielen norma, ale ani skutočnosť.
Austrálska štúdia, ktorá skúmala 554 štvor- až šesťmesačných detí, odhalila priemerné množstvo spánku 14 hodín. Avšak s veľkými individuálnymi rozdielmi - až 8 hodín medzi najväčšími spáčmi a naopak nespavcami.
Rôzny je tiež čas, kedy deti reálne idú večer do postele. Mnohé krajiny vo svete sú benevolentnejšie, než je u nás bežne zvykom. Talianske dojčatá nezriedka idú spať až okolo 22. hodiny, podobne deti v Argentíne či niektorých ázijských krajinách. Samozrejme, o to neskôr zvyčajne aj vstávajú. Spánkový režim je do veľkej miery spojený s kultúrou a zvykmi danej krajiny a nezdá sa, že by deti nejako týmito odlišnosťami trpeli.
Možno namietať, že viaceré štúdie potvrdili súvislosť neskorej večierky s obezitou či horšími výsledkami v škole. Išlo však o štúdie na starších deťoch, nie dojčatách. Tento súvis tiež nie je jednoznačný, pretože školopovinné deti, ktoré musia ráno vstávať, logicky majú pri neskoršej večierke menej spánku.
Ako rodičia by sme mali “vystriehnuť” ideálny čas, kedy má ísť dieťa spať. Tlačiť ho do postele príliš skoro môže mať nežiaduce následky. Dieťa opakovane plače, vylieza z izby, chodí si pýtať vodu alebo jednoducho chytí záchvat zlosti. Deti s menšou potrebou spánku kvôli priskorému zaspávaniu mávajú aj dlhodobejšie nočné prebudenia, kedy sa chcú hrať a cítia sa vyspané. Prípadne spia síce súvisle, ale ráno bývajú extrémne skoro hore. Ako rodičia sami najlepšie viete, kedy je dieťa zrelé na spánok a kedy nie.
My dospelí máme prirodzene cyklický spánok. Drobné prebudenia medzi jednotlivými cyklami si zvyčajne nepamätáme, pretože rýchlo upadneme do spánku znova. Jeden takýto cyklus trvá približne 90 minút. U malých detí to však môže byť polovica, preto sa deti môžu budiť častejšie a ak majú neuspokojenú niektorú potrebu, môže dochádzať k významnejšiemu prebudeniu.
Dôvod, prečo je pre dieťa prirodzené sa v noci budiť, je napríklad aj prirodzená potreba nočného kŕmenia.
Dobrou správou pre unaveného rodiča je, že častejšie prebúdzanie je prevenciou syndrómu náhleho úmrtia dojčiat (SIDS). U niektorých detí môže počas hlbokého spánku dôjsť k spontánnej zástave dýchania. To je dôvodom, prečo nie je vhodné nechať deti spávať na brušku, hoci sa mnohým tak spí lepšie. Práve lepší spánok s menším množstvom prebudení je z pohľadu SIDS rizikovejší.
Viaceré štúdie ukázali, že hlboký spánok bábätka s menším množstvom prebudení sa nespája s lepšími kognitívnymi či motorickými schopnosťami u detí. Čo však štúdie potvrdili, sú horšie výsledky u detí s celkovým nedostatkom spánku. Tu však nejde o časté prebúdzanie, ale o celkovo krátky čas spánku.
Názory, či má bábätko zaspávať samo alebo nie, sa rôznia. Pri deväť- až dvanásťmesačných deťoch štúdia z Fínska zistila, že polovica rodičov uspáva, druhá približne polovica nie. Zástancovia samostatného spania však zvyčajne tiež tvrdia, že ani uspávanie dieťaťu neuškodí a neovplyvní negatívne jeho cestu k samostatnosti. Je normálne, ak sa bábätko dožaduje našej pozornosti a chce nás cítiť pri sebe v čase zaspávania. Nedokáže si samo uspokojiť svoje potreby.
Ďalšou veľkou témou je spanie s bábätkom v spoločnej posteli, ktoré niektorí milujú, iní nenávidia. Všetko má svoje výhody aj nevýhody, no rodičov môžu zneistiť niektoré štúdie, ktoré tvrdia o možnej súvislosti spoločného spania s vyšším množstvom psychických porúch alebo porúch spánku v neskoršom veku dieťaťa. V skutočnosti však tieto štúdie nezohľadnili dôvody, pre ktoré dieťa spávalo v posteli s mamou. Spoločné spanie preto nemusí byť príčinou, ale následkom určitej psychickej nepohody ako základu neskorších psychických problémov dieťaťa.
Zástancovia spoločného spania tvrdia, že vytvárajú so svojím dieťaťom bezpečnú väzbu a dávajú mu istotu a lásku aj týmto spôsobom. Štúdia z USA ukázala, že spoločné spanie s dieťaťom po tom, čo rodič odišiel za pracovnými povinnosťami, malo na deti dobrý vplyv v porovnaní s deťmi, ktoré s rodičom nespávali.
Kedysi deti spali s rodičmi v posteli, pretože to bola nutnosť. Jednak pre nedostatok miesta, jednak kvôli teplu a bezpečiu dieťaťa. Deti sa budili vtedy, kedy potrebovali a tak aj zaspávali, pričom rodičom nezostávalo nič iné, len to akceptovať. Dnes sú mnohí rodičia vystrašení, či niečo nerobia zle, ak sa ich bábätko budí častejšie alebo máva obdobia, kedy toho veľa nenaspí.
V skutočnosti je často lepšie nerobiť z rodičovstva vedu a skôr nasledovať inštinkt a sedliacky rozum. Dostatok rodičovskej sebadôvery nadobudneme najmä skúsenosťami, preto je počiatočná neistota normálna. Dieťa však najviac profituje z nášho pokoja a z radosti, ktorú pociťujeme pri spoločne strávených chvíľach. Nie je preto odveci odporúčanie - menej riešiť, viac byť.