Očkovanie predstavuje jeden z najvýznamnejších objavov v dejinách medicíny, ktorý preukázateľne zachránil nespočetné množstvo ľudských životov. História očkovania na území Slovenska siaha do obdobia panovania Márie Terézie, ktorá v 18. storočí zohrala kľúčovú úlohu pri zavádzaní preventívnych opatrení proti pravým kiahňam. Tento článok sa zameriava na historický kontext, priebeh a význam zavedenia očkovania proti kiahňam na našom území, pričom vychádza z dostupných historických prameňov a súčasných poznatkov.
Pravé Kiahne: Hrozba pre Obyvateľstvo
Pravé kiahne (variola vera, variola maior) boli vysoko nákazlivé vírusové ochorenie, ktoré sužovalo ľudstvo po stáročia. Boli charakteristické vyrážkami, ktoré sa objavovali po celom tele a smrtnosť bola najmä v novoveku veľmi vysoká. Ak aj nakazená osoba kiahne prekonala, mohlo ju to veľmi vážne poznačiť. Okrem doživotných početných jaziev spôsobovali kiahne aj dočasnú či doživotnú slepotu, vybiehanie oka z očnej dutiny a podobné deformačné zmeny. V rôznych obdobiach prakticky po celom svete prepukali lokálne epidémie kiahní, ktoré decimovali obyvateľstvo. Napríklad, počas štyroch mesiacov roku 1800 zomrelo v Bratislave na pravé kiahne 104 obyvateľov. Navyše táto choroba veľmi negatívne ovplyvnila detskú úmrtnosť, smrtnosť sa pohybovala medzi 20-40%. Aj lekárovi Michalovi Schönbauerovi, ktorý je hlavným protagonistom úvodnej state, umrela jeho mladšia (iba 4-ročná) sestra na kiahne.
Prvé Pokusy o Očkovanie: Variolizácia
Prvé pokusy o preventívne očkovanie - nafúkaním prášku z chrást kiahní, s cieľom vyvolať miernejšiu formu choroby, do nozdier zdravého človeka - sa realizovali už v stredovekej Číne. Neskôr sa v Ázii používala variolizácia, ako ju poznáme z neskoršieho obdobia. Prvé zdokumentované používanie variolácie pochádza z Číny, kde od 15. storočia používali metódu nazálnej insuflácie. Zhromaždili chrasty jednotlivca s ľahkým priebehom, nechali ich vysušiť, rozdrvili ich na prášok, zabalili do bavlny a takúto zmes prostredníctvom trubičiek zavádzali vdýchnutím do nosov neinfikovaných ľudí. Jednalo sa o primitívnejšiu verziu očkovania, ktorej zámerom bolo vytvorenie imunity.
V Európe je prvý známy prípad variolizácie očkovanie syna lady Mary Worthleyovej Montaguovej v roku 1718 v Istanbule. V Uhorsku začal s variolizáciou v roku 1721 prešovský mestský lekár Ján Adam Rayman, ktorý sa naučil očkovať od potulných Grékov a Arménov na východnom Slovensku. Hoci bol Rayman veľkým propagátorom očkovania a jeho následná štúdia sa stretla aj so zahraničnou odozvou, doma nemal takmer žiadnych podporovateľov a nasledovníkov.
Tento spôsob očkovania v sebe, samozrejme, skrýval aj riziko prepuknutia silnej infekcie. Pravidelná lekárska starostlivosť bola v období 18. storočia výsadou len mizivého percenta obyvateľov a lekárov s univerzitným vzdelaním bolo najmä v Uhorsku ako šafranu. Bežní ľudia sa navyše k celej veci stavali negatívne. Pritom sa najmä v období druhej polovice 18. storočia rôzne autority, aristokracia, lekári či kňazi snažili toto vnímanie zmeniť. Príkladom išla aj cisárovná Mária Terézia, ktorá v roku 1768 dala zaočkovať seba i svoje deti. Chcela im tak zachrániť život, veď pravé kiahne ju pripravili o tri ratolesti.
Prečítajte si tiež: Madonna: Ikona popu
Vakcinácia Edwarda Jennera a Jej Rozšírenie
Koncom 18. storočia vyvinul anglický lekár Edward Jenner vakcináciu, ktorá predstavovala bezpečnejšiu alternatívu k variolizácii. Vakcináciu preto mnohí doboví autori spomínajú aj ako „Jennerovu metódu“. Jenner si podobne ako dedinské obyvateľstvo všimol, že kravské kiahne sa môžu preniesť aj na ľudí, no nevyvolávajú rovnako ťažké symptómy ako pravé kiahne, a nespôsobia smrť.
Prvý pokus uskutočnil Jenner 14. mája 1796. Vzal tekutinu z pupencov dievčaťa, ktoré sa nakazilo kravskými kiahňami a preniesol ju na obe paže chorého osemročného chlapca Jamesa Philipsa. Ten sa po šiestich týždňoch uzdravil. Pre šírenie vakcinácie bolo kľúčové, ako sa k tomu postavia ostatní odborníci z radov lekárov. Keďže niektorí boli už predtým zástancami variolizácie, bolo logické, že novú a efektívnejšiu metódu budú rovnako propagovať.
Pre celú strednú a východnú Európu bolo rozhodujúce rýchle prijatie vakcinácie odbornou verejnosťou vo Viedni. Tam v tom čase pôsobil mladý lekár pôvodom zo Ženevy Jean de Carro, ktorého Jennerov spis mimoriadne zaujal. Jean de Carro študoval medicínu v Edinburgu, a preto nemal žiadny problém s anglickými odbornými textami. Začal si s Jennerom dopisovať a v jednom z listov ho požiadal o vakcínu. Ten mu ju skutočne zaslal a Carro zvolal celé konzílium lekárov z Viedenskej univerzity, medzi ktorými bolo aj niekoľko zahraničných odborníkov. Dňa 10. mája 1799, čiže krátko po vydaní Jennerovho spisu, očkoval de Carro pred ich vakcínou svojich dvoch synov Pierra a Charlesa. Jean de Carro svojich synov ešte preočkoval a konzílium lekárov pozorovalo, ako chlapci reagujú. Pokus bol úspešný a tak dostal de Carro možnosť očkovať ďalších päť detí priamo na lekárskej fakulte. Všetky vakcíny sa ujali a tak si postupne nová „Jennerova metóda“ získala vo Viedni podporovateľov. Boli to najskôr významní viedenskí odborníci Pascal Ferro, Dr. Careno či riaditeľ viedenskej nemocnice Johann Peter Frank. Posledný menovaný získal od panovníka povolenie hromadne očkovať miestne siroty a najdúchov. Stalo sa tak na jeseň roku 1801 a pokus bol opäť úspešný. Rakúska vláda zaviedla vakcináciu do bežnej praxe nariadením z 20.
Vakcinácia na Území Slovenska
Zakrátko po úspešných pokusoch Jeana de Carro vo Viedni začali vakcináciu uplatňovať aj v Bratislave. Bratislava a Viedeň mali stáročné kultúrne a sociálne prepojenie, ktoré sa prejavovalo aj v medicínskej oblasti. Prvé pokusy o aplikovanie vakcíny v Bratislave nemáme zachytené. Pravdepodobne sa tak udialo krátko pred Schönbauerovým pokusom, v tichosti, v príbytkoch bratislavských lekárov. Tí akiste očkovali najskôr seba a svoje deti, tak ako bolo bežným zvykom.
Ako jeden z prvých príspevkov k dejinám vakcinácie (očkovania kravskými kiahňami) v Uhorsku si zaslúži byť všeobecne známe, že doktor Schönbauer v máji roku 1801 v Malinove, na pozemku grófa Balassu a za jeho značnej podpory, zaočkoval šesť detí. U piatich z nich bolo očkovanie účinné. Tak znie titulný článok novín Pressburger Zeitung z 9. júna 1801. Ide o prvý zdokumentovaný prípad úspešnej vakcinácie proti pravým kiahňam na území dnešného Slovenska. Schönbauerova vakcinácia v máji 1801 v Malinove tak bola prvou, o ktorej sa nielen písalo, ale ktorá bola vykonaná mimo „rodinného kozuba“. Je to míľnik, ktorý môžeme považovať za symbolický začiatok systematického očkovania na území Slovenska.
Prečítajte si tiež: Julia Volkova: Životný príbeh
Nasledovala prvá masová vakcinácia v Uhorsku, keď 5. augusta 1801 bratislavský lekár Teodor Huszty a svätojurský lekár Štefan Lumnitzer spoločne s dvoma ránjhojičmi očkovali 63 osôb. „Jennerovou metódou“ očkovali aj ďalší rešpektovaní bratislavskí lekári Ignác Endlicher či Pavol Kolbányi. Dr. Kolbányi napríklad v novinách z 26. apríla 1803 uverejnil oznam, v ktorom vyzýval, aby deti chudobných prišli do jeho bytu na Ventúrskej ulici, kde ich medzi 11. a 12. Spomenutí lekári neúnavne propagovali vakcináciu, písali o nej odborné pojednania i správy do novín. Očkovacie látky rozosielali do ďalších miest po celom Uhorsku, pomáhala aj Viedeň, odkiaľ sa vakcíny posielali do celého sveta (napríklad aj do Ruska).
Opatrenia na Podporu Očkovania
Verejné očkovania poddanských detí prispeli k tomu, aby sa počiatočná nedôvera verejnosti voči očkovaniu postupne otočila a vakcinácia proti pravým kiahňam sa stala v Uhorsku bežným lekárskym zákrokom. Nebola to však jednoduchá a rýchla cesta, o čom svedčí množstvo opatrení a „stratégií“, ktorými to uhorské úrady chceli dosiahnuť.
Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada ako najvyšší verejno-správny orgán v Uhorsku sa čoskoro tiež prihlásila k vakcinácii a vydala dve nariadenia o očkovaní v rokoch 1804 a 1808. Podľa nariadenia z roku 1804 bola vakcinácia dobrovoľná a poskytovaná každému bezplatne. Tieto nariadenia boli dôležité, ale v niektorých regiónoch takmer nenašli odozvu. A preto bolo veľkou úlohou stoličných a mestských lekárov, aby túto situáciu postupne zlepšovali.
Veľkým propagátorom vakcinácie v stredoslovenskej banskej oblasti bol napríklad kremnický banský fyzikus Jozef Veselý, ktorý absolvoval odbornú prax vo Viedni. Veselý v spolupráci s ostatnými kolegami neváhal navrhnúť aj radikálnejšie spôsoby presadzovania očkovania a „presviedčania“ verejnosti. Požadoval napríklad, aby farári každého štvrť roka vypracovávali súpis osôb zomrelých na kiahne a mená mŕtvych čítali z kazateľnice. Tak mali apelovať na príbuzných, aby zmenili svoj názor, čím sa mal postupne zmeniť aj názor celej komunity. Na podnet Veselého žiadal Hlavný komorskogrófsky úrad, čiže centrálny štátny úrad pre stredoslovenskú banskú oblasť, Dvorskú komoru vo Viedni, aby vydala nariadenie o povinnom očkovaní pre stredoslovenské banské mestá. Viedeň nakoniec toto nariadenie skutočne vydala.
Všeobecnému prijatiu vakcinácie v Európe napomohla aj nepriama povinnosť očkovania. Napríklad v rakúskej časti monarchie bolo očkovanie podmienkou prijatia do sirotinca, gymnázia, kňazského seminára, armády, či dokonca pre uzavretie manželstva. Ešte stále sa neočkovalo všade, ale vakcinácia sa aspoň vo veľkých mestách stala normou a mestské rady mohli od „novousadlíkov“ pýtať lekárske potvrdenie, ktoré o očkovaní podávalo hodnoverné svedectvo. Svedčí o tom napríklad aj Potvrdenie o očkovaní z roku 1846, ktoré sa zachovalo v Archíve mesta Bratislavy. Situáciu v Rakúsko-Uhorsku definitívne potvrdil zákon z roku 1873, ktorý ukladal všeobecnú povinnosť pre rodičov a opatrovníkov očkovať deti proti pravým kiahňam do prvého roku ich života.
Prečítajte si tiež: Dôležitosť očkovania proti ovčím kiahňam
Eradikácia Kiahní a Súčasnosť
Vakcinácia proti pravým kiahňam výrazne znížila úmrtnosť a prispela aj ku kvalite života ľudí vo všeobecnosti. No aj napriek jej úspechom ešte v 20. storočí na ňu zomierali stovky miliónov ľudí na celom svete. Obrovská vakcinačná kampaň, ktorá odštartovala koncom 50. rokov minulého storočia však doviedla snahy aj našich lekárov do úspešného konca.
Vďaka celosvetovému programu povinného očkovania sa Svetovej zdravotníckej organizácii (WHO) podarilo v roku 1980 celosvetovo eradikovať kiahne. Od roku 1980 sa proti pravým kiahňam očkovať prestalo. Posledný prípad pravých kiahní na území Slovenska bol hlásený v roku 1924.
Povinné Očkovanie na Slovensku
Prvé očkovania zaviedla na našom území Mária Terézia, ktorá sama prišla kvôli pravým kiahňam o tri zo svojich 16 detí. Išlo práve o očkovanie proti tomuto ochoreniu. Bolo to tiež prvé očkovanie uzákonené ako povinné aj v Československu po jeho vzniku v roku 1919.
História očkovania na Slovensku sa začína už v Rakúsko-Uhorsku. Prvý zákon o povinnom očkovaní proti pravým kiahňam bol vydaný 9. júla 1836. V Česko-Slovensku sa povinné očkovanie proti pravým kiahňam zaviedlo v roku 1919. Posledný prípad pravých kiahní na území Slovenska bol hlásený v roku 1924. Jedným z prvých priekopníkov očkovania proti pravým kiahňam bol Michal Schönbauer (1776-1860), rodinný lekár grófa Balassu, ktorý práve na jeho panstve v Eberharde (dnes Malinovo) v máji 1801 očkoval šesť detí.
Nasledovalo očkovanie proti tetanu (1927) - povinné očkovanie bolo zavedené v roku 1958, ďalej proti záškrtu (1942), pričom od roku 1946 ako povinné očkovanie detí a od roku 1953 povinné očkovanie proti tuberkulóze. V roku 1957 sa začalo v ČSR prvé celonárodné očkovanie na svete proti detskej obrne. ČSR bola jednou z prvých krajín na svete, kde toto ochorenie úplne vymizlo. Očkovanie proti vírusovej hepatitíde typu B sa začalo v roku 1986. Najskôr boli zaočkovaní zdravotnícki pracovníci, od roku 1989 rizikové skupiny a od roku 1998 pribudlo povinné očkovanie detí. V roku 1982 prvýkrát zaočkovali 14-ročné dievčatá proti rubeole a v roku 1987 zaviedli očkovanie kombinovanou vakcínou proti osýpkam a mumpsu. V súčasnosti sa na území Slovenskej republiky povinne očkujú deti proti 11 ochoreniam, ktoré v minulosti boli príčinou celosvetových epidémií. V SR dnes funguje komplexný program prevencie prenosných ochorení - Národný imunizačný program. Je legislatívne zabezpečený Vyhláškou MZ SR o prevencii a kontrole prenosných ochorení č. 585/2008 Z.z., zákonom č. 355/2007 Z.z. Pri narodení má dieťa vrodenú imunitu voči niektorým chorobám, pretože protilátky získava cez placentu ešte v maternici a neskôr z materského mlieka.
Strach z očkovania v minulosti
Strach z očkovania nie je ničím novým - v histórii sa proti nemu postavili cirkvi, politici aj nedôverčiví lekári. Vakcináciu pritom nazývajú najdôležitejším objavom ľudstva. Nie nadarmo. V časoch, keď neexistovala, bývali cintoríny plné detských hrobov.„Väčšina detí zomierala na úplne banálne choroby - na čierny kašeľ či osýpky,“ vysvetľuje docent Karel Černý, prednosta Ústavu dejín lekárstva a cudzích jazykov 1. lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe.
Koncept vakcinácie spočíva v použití látky podporujúcej imunitný systém človeka, ktorý sa doteraz nestretol s určitou konkrétnou chorobou. Imunitnému systému povieme: pozor, tu máš poznávacie znamenie tejto choroby a ak na ňu niekedy narazíš, budeš vedieť, o akú chorobu ide. Imunitný systém bude pripravený a bude sa vedieť brániť. Spopularizoval ju anglický lekár Edward Jenner na konci 18. storočia. Princíp vakcinácie si zrejme všimlo aj niekoľko ľudí pred ním, ale práve on ju spopularizoval a nepochybne mu za to patrí zásluha.
Jenner zistil, že ľudia, ktorí sa nakazia kravskými kiahňami - banálnou chorobou neohrozujúcou život -, nedostanú pravé kiahne. Bolo výhodné nechať sa nakaziť kravskými kiahňami, pretože pravé kiahne mali drastické následky. Práve preto sa rozšírenému termínu „očkovanie“ hovorí vakcinácia - slovo pochádza z latinského výrazu pre kravu „vacca“.
Na začiatku 18. storočia dostalo čierne kiahne prakticky sto percent európskej populácie. Dostávali ich najmladšie ročníky, tí starší ich už prekonali. Smrtnosť, teda počet zomrelých z nakazených, sa pohybovala na úrovni približne 15 percent. Veľká časť z tých, ktorí prežili, si do života odnášala postihnutie - napríklad slepotu, stratili časť vlasov či obočia, mali zohavenú tvár. Odhaduje sa, že ročne mohlo na pravé kiahne v Európe - ak nepočítame Rusko - zomrieť 100-tisíc ľudí. Rok za rokom, desaťročie za desaťročím. Čísla začali výrazne klesať, keď Jenner spopularizoval vakcináciu.
Hovorí sa tomu variolizácia, pretože pravé kiahne sú v latinčine variola. Je to princíp, keď použijete vírus pravých kiahní a prenesiete ho na pacienta spôsobom, ktorý spôsobí miernejšie príznaky choroby. Tento vynález pochádzajúci z východu sa dostal do západného sveta na začiatku 18. storočia.
Klasická nákaza kiahňami je v podstate kvapôčková infekcia: človek sa nadýcha malých čiastočiek, ktoré sa uvoľňujú z vredov na koži ľudí s rozvinutými kiahňami. Bežne sú teda vstupnou bránou do tela pľúca, ktoré sú výborne prekrvené. Vírus začne okamžite útočiť na ľudské telo a spôsobí mu drastické poškodenie. Kiahne totiž nie sú len chorobou kože, ale poškodzujú aj ďalšie orgány. Ľudia zistili, že ak vírus zanesú do tela podkožnou rankou - zvyčajne na ruke, zápästí či členku -, organizmus má viac času adaptovať sa. Naštartuje sa tým imunitný systém a priebeh nákazy pravými kiahňami je výrazne miernejší. Smrtnosť ľudí, ktorí sa takto úmyselne nakazili, bola okolo dvoch percent, čo bolo neporovnateľné s pätnástimi pri bežnej nákaze. Väčšina z ľudí, ktorí prežili, mali omnoho menšie následky, ako boli spomínaná slepota či zohavenie.
Prevláda názor, že to bola anglická dáma Lady Mary Wortley Montagu. Lady Montagu bola manželka britského vyslanca v Konštantínopole, hlavnom meste Osmanskej ríše. Najprv dala priamo v Konštantínopole variolizovať syna Edwarda. Neskôr, na jar 1721 za veľkého záujmu verejnosti a kráľovského dvora dala variolizovať aj dcéru. Úspešne. V nasledujúcom roku dala totiž korunná princezná Karolína s povolením kráľa variolizovať svoje dve dcéry. Prakticky okamžite prišiel odpor. Odporcovia argumentovali morálkou. Hovorili, že vlastne vraždia deti, riskujú a podobne. Briti začali zbierať dáta, aby zistili, nakoľko je procedúra úspešná. V priebehu 20. rokov 18. storočia už vedeli, že je oveľa bezpečnejšie nechať sa variolizovať, než sa prirodzene nakaziť kiahňami.
Strach z očkovania sa tiahne celými dejinami, od najranejších začiatkov. Na začiatku bol prítomný strach, aj v 19. storočí. V druhej polovici 19. storočia však začínajú obavy načas poľavovať. V poslednej tretine 19. storočia dochádza k mikrobiologickej revolúcii. Medicína urobila neuveriteľné pokroky v oblasti objavov rôznych patogénov. Objavili celý rad baktérií. Na konci 19. storočia objavili vírus. Zároveň sa podarilo niekoľko úžasných výsledkov v samotnej liečbe. Napríklad besnota bola rozsudkom smrti až do roku 1885, keď Louis Pasteur vytvoril atenuovanú vakcínu (vakcínu vytvorenú z oslabeného vírusu, pozn. red.) vírusu besnoty a zachránil prvého pacienta - deväťročného Josepha Meistera. Správa sa rýchlo rozšírila a ďalší rok sa táto liečba poskytla stovkám ľudí. Výrazne to zlepšilo jej prestíž. Zároveň sa začali formovať určité procedúry a pravidlá, ktoré sa postarali o to, aby sa nezopakovali chyby z počiatkov vakcinácie.
Na Slovensku sa to zlepšovalo v medzivojnovom období - zakladali sa nové nemocnice, rozšírila sa sieť lekárov, systematicky sa začal sledovať stav detí, čo je spojené aj s ich dochádzkou do školy. Od 70. rokov 20. storočia začína v západnej spoločnosti rásť nedôvera v medicíne. Z mnohých dôvodov - vidíme to napríklad v rastúcej nedôvere k psychiatrii či v pomaly sa vyvíjajúcej nedôvere k očkovaniu. Ikonickým príkladom je zločinný prípad anglického lekára Andrewa Wakefielda z konca 90. rokov, ktorý tvrdil, že je vzťah medzi očkovaním MMR vakcínou (očkuje sa ňou proti osýpkam - morbilli, príušniciam - mumps a ružienke - rubeola) a autizmom. Ukázalo sa, že to nielenže nie je pravda, ale že Wakefield mal ekonomický záujem na tom, aby sa nepotvrdená fabulácia rozšírila. Ten človek bol za trest zbavený práva vykonávať medicínu v Spojenom kráľovstve.
Variolizácia, ktorá prebiehala prvých povedzme osemdesiat až sto rokov, prinášala istú mieru rizika. Stále tu bola možnosť, že pri jej aplikácii zomrú dve či tri deti zo sto. Druhým dôvodom je, že ľudia v prvej polovici 19. storočia nemali koncept baktérie a vírusu. Tie prichádzajú až o storočie neskôr, teda na konci 19. storočia. Zo začiatku 19. storočia je v Česku zdokumentovaný prípad použitia nesterilného náradia na vakcináciu. Výsledkom bolo, že celú dedinu nakazili syfilisom. Preniesli to z jedného na druhého a nakazili sa tak desiatky, možno stovky ľudí.
Keď niekoho variolizujete, človek dostane celoživotnú imunitu. Ale keď vakcinujete, tak nemusíte získať celoživotnú imunitu. Máte imunitu, ktorá trvá 15 až 20 rokov, čo sa najprv nevedelo. Veľký problém nastal, keď štáty zaviedli povinnú vakcináciu v Bavorsku a Česku v rokoch 1810 až 1812. Za 15 až 20 rokov sa totiž začali objavovať prípady ľudí, ktorí síce boli zaočkovaní, no dostali pravé kiahne so všetkými prejavmi. Odrazu sa začalo pochybovať, či to funguje. Vyriešilo sa to tým, že sa začalo preočkovávať.
Práve vďaka pravidlám a bezpečnostným opatreniam trvá vývoj vakcíny proti koronavírusu tak dlho. Keď sa naposledy vyvíjala nová samostatná vakcína proti infekčnej chorobe úplne od základov - myslím, že to boli osýpky -, trvalo to štyri roky. Najprv vakcínu testujete na myšiach, potom na primátoch, neskôr prechádzate na veľmi malé skupiny ľudí, potom väčšie a podobne. Všetko musí byť klinicky overené.
Proti očkovaniu boli napríklad aj predstavitelia katolíckej cirkvi, ale hlavne ľudia z protestantského prostredia. Odmietali takéto zásahy z náboženských dôvodov - narušovalo to ich predstavu o predestinácii, predurčení. Morálne, prípadne náboženské argumenty stáli na tom, že očkovaním sa zasahuje do Božieho plánu. Keď pán Boh rozhodol, že vám má zomrieť štvorročná dcéra, tak má zomrieť a vy tomu nemáte brániť. Tento argument sa objavoval veľmi často. Nedá sa však povedať, že by sa proti očkovaniu stavali len konzervatívni ľudia alebo že by za tým bolo iba náboženstvo.
Z vtedajších lekárskych predstáv vychádzali určité pseudolekárske argumenty zo strany odporcov očkovania. Predvídali jeho negatívne dôsledky, ktoré sa nakoniec nenaplnili. Proti očkovaniu sa stavajú aj ľudia, ktorí sú nekonvenční. Niekedy ich k tomu vedie volanie po slobode jednotlivca. Odmietajú vakcináciu, pretože ju vidia ako tlak absolutistického štátu, ktorý vyžaduje od všetkých rovnakú vec a nedáva im možnosť voľby.
Dejinami sa niektoré motívy vinú ako červená niť, napríklad nedôvera k autoritám. Časť ľudí odmieta očkovanie aj dnes, pretože majú inherentnú nedôveru k autoritám, politickým, lekárskym a podobne. Je to proces, ktorý sa v západnej spoločnosti zosilňuje práve v spomínaných 70. rokoch 20. storočia. Mení sa mocenský vzťah v hierarchii spoločnosti a prejavuje sa to v mnohých oblastiach. To, že strácame rešpekt k autoritám, znamená, že my ako pacienti máme väčšiu odvahu opýtať sa lekárov, či nám dávajú kompletnú informáciu a žiadame od nich, aby s nami hovorili ako rovný s rovným. V prvej polovici 20. storočia to nebolo bežné. Tento proces je neutrálny, nie je negatívny ani pozitívny. Negatívnym dôsledkom však je, že niektorí ľudia automaticky odmietajú všetko, čo im hovoria experti. Sú to ľudia, ktorí vám potom budú hovoriť, že žiadne globálne otepľovanie nie je, že očkovanie je škodlivé či to, že psychiatrické choroby neexistujú.
V strednej Európe sa už v začiatkoch 19. storočia rodičom rozdávali spomienkové medaily, keď nechali očkovať svoje deti. V 20. storočí to väčšinou naberá povahu propagácie všeobecnej zdravotnej starostlivosti, pretože štát začína systematicky poskytovať zdravotnú starostlivosť všetkým vrstvám obyvateľstva a to je novinka. Všetky deti napríklad začali dostávať zubársku starostlivosť, v rámci školy chodia na zubné prehliadky. A zároveň sa začínajú očkovať. V predchádzajúcich storočiach väčšina ľudí akademickú zdravotnícku starostlivosť nedostávala, v 16. až 18. storočí ste išli maximálne za miestnou bylinkárkou alebo za miestnym kováčom, aby vám vytrhol zub. Väčšina ľudí sa s lekárom nikdy nestretla.
Ľudia si to veľmi neuvedomujú, ale ten vplyv bol neuveriteľne pozitívny. Okrem iného aj vďaka zavedeniu očkovania drasticky klesla úmrtnosť v európskej populácii. V 18. storočí bola zhruba 50-percentná šanca, že sa dožijete 15 rokov. Žena mohla mať 12 až 15 pôrodov, no prežili jej z toho len štyri či päť detí. Polovica detí jej zomrela pred dosiahnutím 15. roku a väčšina z nich vo veľmi mladom veku. V tej dobe boli cintoríny pokryté detskými hrobmi, bolo to veľké detské oddelenie. To je niečo, čo si dnes už nevieme predstaviť.