Psychomotorický vývin dieťaťa v prvých rokoch života je mimoriadne dynamický a individuálny proces. Každé dieťa sa vyvíja vlastným tempom, pričom prechádza fyzickým, emocionálnym, sociálnym a kognitívnym rozvojom. Jedným z kľúčových momentov v tomto období je adaptácia na nové prostredie, čo je obzvlášť dôležité okolo prvého roku života, keď dieťa začína objavovať svet a stáva sa nezávislejším.
Psychomotorický vývin ročného dieťaťa
Psychomotorický vývin dieťaťa je komplexný proces, ktorý prebieha v priebehu prvých troch rokov života a zahŕňa fyzický, emocionálny, sociálny a kognitívny rozvoj. Tento vývin sa líši od dieťaťa k dieťaťu, avšak existujú určité vývinové míľniky, ktoré nám môžu poskytnúť prehľad o typických etapách, ktorými prechádza.
Prvé mesiace života
Počas prvého mesiaca života sa dieťa adaptuje na nové prostredie mimo maternice. Toto obdobie je kľúčové pre tvorbu základných reflexov a budovanie vzťahu s rodičmi. Dieťa prejavuje silný sací reflex, začína zdvíhať hlavu, keď je položené na bruchu, a zameriava svoj pohľad na blízke objekty, najmä na tváre. Dieťa dokáže rozpoznať hlas matky a reaguje upokojením pri jej dotyku alebo zvuku. Plač zostáva jeho hlavným komunikačným nástrojom.
V druhom až treťom mesiaci začína dieťa objavovať svoje telo a výraznejšie interagovať s prostredím. Dieťa stabilizuje polohu hlavy, keď leží na bruchu, a otáča hlavu smerom k zvukom. Pokúša sa uchopiť predmety v blízkosti, hoci ešte s nepresnosťou. Dieťa začína reagovať úsmevom na rodičov a napodobňuje ich mimiku. Vydáva zvuky, ako napríklad hrkútanie, čím komunikuje s okolím.
Aktívne objavovanie sveta
V tomto období sa dieťa stáva aktívnejším a lepšie sa zapája do diania okolo seba. Dieťa sa začína otáčať z bruška na chrbát a skúma objekty pomocou uchopovania. Sleduje a skúma tvar a textúru predmetov, čím sa zlepšuje jeho schopnosť koordinácie. Dieťa napodobňuje výrazy tváre dospelých a vydáva zvuky, aby získalo pozornosť.
Prečítajte si tiež: Predbežné opatrenie: Bratislava
Dieťa sa učí sedieť s oporou a začína sa plaziť. Zlepšuje schopnosť uchopovať predmety oboma rukami, čo podporuje rozvoj jemnej motoriky. Dieťa sa smeje, reaguje na svoje meno a začína používať jednoduché gestá, ako je mávanie. Dieťa sa učí sedieť bez opory a začína viac skúmať svoje okolie. Dieťa sedí samostatne a pokúša sa loziť. Jemná motorika sa zlepšuje, čo umožňuje dieťaťu lepšie manipulovať s malými predmetmi. Dieťa začína chápať význam niektorých slov a reaguje na jednoduché pokyny.
Prvé kroky a slová
Dieťa v tomto období skúša prvé kroky, pričom sa opiera o nábytok alebo pomocné predmety. Dieťa sa učí stáť s oporou a vykonáva prvé kroky s pomocou. Dieťa začína používať jednoduché slová ako „mama“ alebo „tata“ a chápe základné pokyny.
Deti v tomto období začínajú robiť prvé samostatné kroky a objavujú svet novými spôsobmi. Dieťa dokáže chodiť s malou oporou alebo samostatne. Dieťa sa stáva sebavedomejším, začína vyjadrovať svoje potreby slovami a je aktívne v interakciách s blízkymi. Dieťa sa stáva nezávislejším a viac objavuje svoje okolie. Dieťa sa učí chodiť po schodoch s oporou a skúša stavať veže z kociek, čím zlepšuje svoju jemnú motoriku. Dieťa rozumie jednoduchým pokynom, používa viac slov a prejavuje záujem o napodobňovanie každodenných aktivít, ako napríklad kŕmenie bábiky.
Rozvoj v neskoršom veku
Dieťa sa stáva zvedavejším a zapája sa do rôznych hier a sociálnych aktivít. Dieťa sa stáva pohyblivejším, dokáže kopnúť do lopty a kreslí prvé jednoduché čmáranice. Dieťa napodobňuje činnosti dospelých, rozvíja schopnosť spolupracovať a začína chápať koncept zdieľania. V tomto období dieťa výrazne rozširuje slovnú zásobu a začína tvoriť krátke vety. Dieťa dokáže behať, skákať a používať príbor pri jedle. Dieťa rozumie jednoduchým otázkam, vie vyjadriť svoje potreby a začína chápať pojmy ako „nebezpečné“.
V tomto období sa dieťa intenzívnejšie zapája do tvorivých hier a začína využívať svoju predstavivosť. Dieťa zlepšuje svoje pohyby a zvláda chôdzu po schodoch s pomocou. Dieťa sa hrá s ostatnými deťmi, začína riešiť konflikty a chápe základné pravidlá spolupráce. Dieťa zlepšuje svoje komunikačné schopnosti, učí sa tvoriť komplexnejšie vety a viac rozumie rozhovorom dospelých. Dieťa zvláda behať, skákať a loziť po preliezačkách, čím rozvíja svoju rovnováhu. Dieťa sa učí vyjadrovať svoje pocity, používa viac slov a rozvíja schopnosť kooperácie. Dieťa sa stáva sebavedomejším a intenzívnejšie prejavuje svoju tvorivosť. Dieťa zvláda zložitejšie pohyby, ako je chôdza po schodoch bez pomoci. Dieťa sa stáva sebavedomejším a aktívne sa zapája do hier s ostatnými deťmi.
Prečítajte si tiež: Prevencia otehotnenia po pôrode
Dieťa dokáže používať nožnice na jednoduché strihanie papiera a kreslí zložitejšie tvary, napríklad kruhy. Dieťa začína komunikovať v zložitejších vetách, lepšie vyjadruje svoje potreby a zážitky. Dieťa má stabilnejšiu rovnováhu, dokáže behať a skákať na jednej nohe. Dieťa sa učí dodržiavať jednoduché pravidlá a chápe dôležitosť spolupráce pri hrách. Dieťa sa v tomto veku stáva ešte tvorivejším a začína prejavovať vyššiu úroveň empatie voči iným ľuďom.
Dieťa dokáže skákať na jednej nohe, behať s väčšou istotou a používať jemné motorické schopnosti na manipuláciu s drobnými predmetmi. Dieťa prejavuje záujem o hry, ktoré vyžadujú spoluprácu, a začína chápať koncept striedania sa. Dieťa v tomto období zaznamenáva výrazný pokrok v oblasti jazyka a kognitívnych schopností. Dieťa začína chápať abstraktnejšie koncepty, ako sú čas a poradie udalostí. Rado rozpráva príbehy a používa fantáziu pri hrách.
Dieťa vo veku 36 mesiacov je už pripravené na vstup do škôlky. Dieťa je sebavedomé pri pohybe, dokáže behať, skákať a preliezať prekážky. Dieťa rozumie pravidlám a vie ich dodržiavať. Je schopné spolupracovať s ostatnými deťmi v skupinových aktivitách, vyjadrovať svoje potreby slovne a rozvíjať priateľstvá. Rozvoj rečových schopností umožňuje dieťaťu lepšie komunikovať a chápať zložitejšie sociálne situácie.
Psychomotorický vývin dieťaťa je veľmi dynamický a zložitý proces, ktorý zahŕňa mnoho aspektov fyzického, emocionálneho, sociálneho a kognitívneho rozvoja. Každé dieťa sa vyvíja individuálne a v rôznom tempe, preto je dôležité vnímať jeho pokroky ako súčasť jedinečného procesu. Poskytovaním láskyplného prostredia, podpory a stimulácie môžeme výrazne prispieť k jeho zdravému rastu a rozvoju.
Adaptácia na nové prostredie: Škôlka ako výzva
Nástup dieťaťa do škôlky je prvým krokom, kedy sa jeho socializácia začína aj niekde inde ako v rodine. Je to jeho prvý kontakt so spoločnosťou - s inými deťmi, pani učiteľkami a prvými povinnosťami. Prechod z domáceho prostredia do prostredia škôlky, ktoré je pre dieťa niečím úplne novým a neznámym, predstavuje veľkú výzvu. Pre deti je opustenie domova veľmi náročné, keďže pre nich predstavuje základné útočište, kde sa cítia bezpečne, sú so svojimi rodičmi, hrajú sa so svojimi hračkami a pod. Dieťa si veľmi ťažko zvyká na myšlienku, že by malo tento svoj bezpečný priestor opustiť a navštevovať nejaký iný.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre rodičov: Doba jedenia
Adaptácia je proces, kedy si dieťa zvyká na nové podmienky, prispôsobuje sa novým skutočnostiam. Každé dieťa sa adaptuje na nové prostredie rozdielne rýchlo. Je tu však ale aj druhá skupina detí, ktoré sú pripútané na svojej mame a kontaktu a času strávenému s ňou sa nechcú za žiadnu cenu vzdať. Nástup do škôlky je však rozhodne dôležitý a nemal by sa odkladať. Znamená pre dieťa emocionálny ale aj sociálny rozvoj. Dieťa si nachádza inú vzťažnú osobu, ktorou je v tomto prípade namiesto maminy pani učiteľka. Nachádza si kamarátov, učí sa fungovať v nejakej skupine. Zvyká si taktiež na režim, základné povinnosti a hlavne, stáva sa čoraz viac samostatnejším.
Psychologička Petra Arslan Šinková poukazuje na to, že je dôležité, aby sa nástup do škôlky neodkladal. Je to dôležitý vývinový krok pre dieťa, ale významný krok aj pre rodiča. Je dôležité nájsť preto spôsob, ako túto zmenu zvládnuť čo najlepšie.
Tipy pre úspešnú adaptáciu
Rodičia zohrávajú pri príprave ich detí do škôlky veľmi dôležitú rolu. Dieťa treba pozitívne motivovať a povzbudiť. Dieťaťu rozprávajte o tom, čo všetko v škôlke uvidí, zažije, koho všetkého spozná. Dôležité je taktiež, aby si dieťa začalo zvykať na režim. Predtým, než do škôlky nastúpi, skúste mu podobný režim nastaviť aj doma. Ak to daná inštitúcia umožňuje, skúste sa ich s vašim dieťaťom pozrieť na to, ako to v škôlke počas dňa funguje. Nie na celý deň, ale aspoň na chvíľku, aby dieťa videlo, do čoho vstupuje.
Ak máte v svojom okolí ďalšiu rodinu, ktorá bude absolvovať niečo podobné, skúste si s nimi zdieľať svoje pocity či dojmy zo škôlky, ktorú ste si vybrali. Poprípade, porozmýšľajte nad tým, či nedať deti do tej istej škôlky spolu. Dobrým spôsobom, ako si dieťa navykne na kolektív je aj návšteva ihrísk či detských centier. Pred vstupom do škôlky je to dobrý spôsobom na to, ako vidieť, nakoľko je vaše dieťa schopné fungovať v kolektíve.
Ako posledný z tipov, ako lepšie zvládnuť prechod detí z domáceho prostredia do škôlky, je návšteva adaptačných programov. Ide o program, ktorý je koncipovaný úplne ako klasická škôlka. Deti navštevujú daný program pár dní do týždňa, na niekoľko hodín. Adaptačný program vedú školení lektori či lektorky, dokonca aj samotné pani učiteľky. Je to jeden z najlepších spôsobov, ako si deti zvyknú na škôlku, ktorá ich v najbližšom čase čaká. Takéto programy pozostávajú z denného režimu, kde sa detičky učia, ako to bude fungovať v škôlke. Hrajú sa rôzny edukatívne hry, učia sa malými krôčikmi, venujú sa konkrétnym témam. Ak chcete zabezpečiť plynulý a hladký prechod vášho dieťaťa do škôlky, adaptačný program je naozaj odporúčaný viacerými odborníkmi. Pokiaľ máte vo svojom okolí takúto možnosť, skúste sa tam s detičkami aspoň zájsť pozrieť.
Adaptačný pobyt
Pri nástupe do škôlky môže pomôcť adaptačný pobyt. Ide o obdobie, počas ktorého si dieťa postupne zvyká na nové prostredie, kolektív a odlúčenie od rodiča. Pedagógovia aj psychológovia ho odporúčajú, pretože zmierňuje stres dieťaťa aj rodiča. Veková hranica, odkedy je dieťa zrelé ísť do kolektívu, býva veľmi individuálna. To, že odborníci odporúčajú vek 3 roky, ešte neznamená, že všetky deti musia byť na nástup do škôlky pripravené.
Podľa školského zákona sa na predprimárne vzdelávanie prijíma dieťa od troch rokov veku. Na predprimárne vzdelávanie sa prednostne prijímajú deti, pre ktoré je plnenie predprimárneho vzdelávania povinné - päťročné. V praxi môžu rodičia naraziť na kapacitné možnosti škôlky. Kým v niektorých mestách býva problém umiestniť štvorročné deti do MŠ najbližšie k trvalému bydlisku. Niekde, naopak, berú aj dvojročné deti, pretože majú dostatok voľných miest.
Aktuálna vyhláška (č. 541/2021 o materských školách) už dôvody neupravuje. Dnes platí, že riaditeľ môže podľa § 59 ods. 8 školského zákona určiť adaptačný pobyt, a to najviac na 3 mesiace. Počas adaptačného pobytu dieťa chodí do škôlky len na čas, ktorý si rodič dohodne s riaditeľom. Podľa psychologičky Kopčíkovej môže pomôcť, ak rodič spočiatku strávi v triede s dieťaťom niekoľko hodín. Nie je to však povinnosť škôlky, čiže nie každá to umožní.
Manuál k predprimárnemu vzdelávaniu MŠ SR upozorňuje, že nie je správne určovať všetkým „novo prijatým“ deťom rovnaký adaptačný pobyt (napr. 2 hodiny denne na 1 mesiac). Fixný adaptačný pobyt nie je OK, svedčí o nerešpektovaní individuálnych osobitostí jednotlivých detí. Každé dieťa má iné potreby. V praxi môže nastať situácia, že dieťa prijaté na celý deň do škôlky, ktoré nemá určený adaptačný proces, by ho potrebovalo. V takom prípade riaditeľ môže po dohode s rodičmi určiť dočasný skrátený režim dochádzky. Tento režim sa uplatňuje len na prechodné obdobie (niekoľko dní až týždňov) a nezakladá potrebu vydania nového rozhodnutia o prijatí.
Keď dieťa nezvláda škôlku
Nástup dieťaťa do škôlky alebo školy je proces, ktorý vyžaduje veľa zmien na strane dieťaťa, ale aj rodičov. Je to obdobie náročné na adaptáciu a flexibilné zvládnutie nových výziev. Ak sú adaptačné schopnosti dieťaťa alebo rodiny oslabené, môžu nastať problémy. Problémy s adaptáciou nemusia byť len indikátormi zrelosti. Úlohu hrá aj osobnosť dieťaťa.
Sú deti, ktoré nové situácie zvládajú bezproblémovo, ale aj také, ktoré majú v nových situáciách väčšie či menšie ťažkosti. Problémy v adaptácii sú časté u citlivých detí, ktoré sú už odmalička náročnejšie na výchovu. Môžu byť plačlivejšie, nervóznejšie alebo emočne menej stabilné v porovnaní s vrstovníkmi. Častejšie majú problémy so spánkom a výraznejšie výbuchy zlosti. Nejedenkrát majú citlivé deti vysoký intelekt alebo sú všeobecne intelektovo nadané. Výrazná citlivosť, introverzia a utiahnutosť alebo naopak výbušnosť až agresívne prejavy môžu vyústiť až do tzv. porúch emócií a správania.
Adaptačné ťažkosti môžu naznačovať vývinovú poruchu. U pomerne veľkej časti detí, ktoré navštívia odborníkov pre ťažkosti s adaptáciou nájdeme aj neurovývinové ochorenie, napríklad poruchy aktivity a pozornosti alebo poruchy autistického spektra. Často na niektoré odlišnosti v správaní upozornia práve pani učiteľky v škôlke alebo v škole. Pedagógovia si často všimnú, že dieťa ťažšie nadväzuje vrstovnícke vzťahy alebo sa vôbec nezapája do spoločných aktivít, prípadne tieto aktivity ruší alebo deštruuje. Tieto deti bývajú veľmi často zvýšene citlivé na hluk, pachy alebo dotyky, čo sa môže prejaviť stránením sa kolektívu detí, vyhýbaním sa spoločným aktivitám alebo odmietaním stravy. Ťažkosti s adaptáciou môžu súvisieť aj s potrebou dieťaťa dodržiavania jeho typických rutín alebo rituálov, ktoré v predškolských alebo školských zariadeniach nemôžu byť realizované tak ako doma. Pani učiteľky často odpozorujú aj hyperaktivitu, neposednosť, krátku výdrž pri aktivitách, rýchlu zmenu činností, roztržitosť či neustále skákanie do reči a predbiehanie sa, ktoré môžu byť prejavmi ADHD. Adaptáciu môžu komplikovať aj poruchy vývinu reči, pretože dieťa má ťažkosti sa dorozumieť a z toho vyplývajúce problémy v nadväzovaní vrstovníckych vzťahov. Rodičia predškolákov si tieto prejavy niekedy nemusia uvedomovať, pretože ich považujú za bežnú súčasť ich života, obzvlášť ak ide o prvé dieťa v rodine.
Pri nástupe dieťaťa do škôlky alebo školy by mal byť “zrelý” aj rodič. V prípade tzv. separačnej úzkosti, teda problematického oddeľovania sa od rodiča je kľúčové, aby bol na túto zmenu pripravený aj rodič. Z našej skúsenosti je úzka väzba vo veľkej väčšine obojstranná, teda týkajúca sa nielen dieťaťa, ale aj rodiča, najčastejšie mamy. V anamnéze niekedy vypátrame “obojstrannú” traumatizáciu, napríklad počas pôrodu. Nespracované psychické traumy bránia prirodzenému oddeleniu sa matky od dieťaťa, pretože matka často prežíva silný pocit viny a strach, že sa jej dieťaťu stane niečo veľmi zlé. Podporu by v týchto prípadoch mala dostať predovšetkým mama. U dieťaťa potom prebehne separačný proces omnoho hladšie. Niekedy v tom pomôže aj “tréning” separácie v bezpečnom a hravom terapeutickom prostredí.
Ak dieťa vidí vaše slzy, keď ho ráno odprevádzate a cíti z vás stres a úzkosť, sťažuje mu to už aj tak náročnú separáciu od vás. Znie to paradoxne, ale jeho plačom sa vám môže snažiť pomôcť uľahčiť vašu emočnú situáciu. Aby ste sa necítili tak zle, plače aj ono. Aby vám potvrdilo vaše pocity, aj ono bude prejavovať strach. Pamätajte na to, že dieťa sa snaží svojimi reakciami uspokojiť očakávania rodičov a potvrdiť ich postoje. Bez ohľadu na to, že si myslíte, že nemôže vedieť, aké sú. Verte mi, pozná ich veľmi dobre.
Problémy s adaptáciou môžu mať aj deti, ktoré v rodine aktuálne prežívajú napätie a stres. Najčastejšie vtedy, keď medzi rodičmi dochádza k častým konfliktom, hádkam alebo dokonca násiliu. Rozvod rodičov oslabuje schopnosť dieťaťa adaptovať sa na nové situácie, pretože v tomto období stráca svoju bezpečnú bázu. Strata pocitu bezpečia môže adaptačné schopnosti dieťaťa výrazne zamestnávať až vyčerpávať. Môže sa to prejavovať častými výbuchmi zlosti alebo naopak utiahnutosťou, plačlivosťou či zvýšenou chorobnosťou, čo ďalej sťažuje proces adaptácie v škôlke alebo škole.
Jednou z najdôležitejších vecí je, aby mama a otec cítili, že ich dieťa bude v bezpečí a nebude na všetko samé. Bezpečný vzťah s pedagógom je kľúčový. Keď dieťa v predškolskom veku vstupuje do úplne nového prostredia potrebuje vzťah, ktorý ho cez neznáme situácie prevedie. Prechádza od primárnych vzťahových osôb, ktorými sú väčšinou mama a otec k osobám, ktoré doposiaľ nepoznalo. Nadviazanie pevného vzťahu s pedagógom je v procese adaptácie kľúčový. Rodičia sa nás často pýtajú, ktorý školský systém je pre deti najlepší. Z môjho pohľadu to nie je školský systém, ktorý určuje, či sa dieťa v škôlke alebo škole cíti dobre. Je to bezpečný, úprimný a vyživujúci vzťah s pedagógom.
Škôlka je väčšinou prvé prostredie, kde dieťa príde do častého pravidelného kontaktu s množstvom cudzích detí. Postupne si vytvára a formuje vzťahy, ktoré pre neho budú znamenať podporu, ale ja množstvo výziev. Aj keď rodičov často už v začiatkoch zaujíma, či ich dieťa má v škôlke kamarátov, treba mu na to nechať čas. Nemusí to vôbec vyjsť na prvý pokus. Vzťahy v tomto období sú veľmi fluidné a menia sa zo dňa na deň. Rastú a pevnejú až postupne. Ak však dieťa vzťahy nadväzovať nechce alebo nevie, je zmysluplné venovať tejto téme pozornosť a pátrať po tom, v čom je problém. Aj v tomto smere môže pedagóg pôsobiť korektívne, podporne a môže deti viesť k vzájomnej úcte, priateľstvu a tolerancii odlišností. Pri pretrvávaní ťažkostí v nadväzovaní vzťahov, často súvisiacimi aj s inými vývinovými nápaditosťami, je vhodné poradiť sa s odborníkom.
Ako uľahčiť adaptáciu dieťaťa
Nebojte sa pocitov dieťaťa. Keď vám vaše dieťa hovorí, že sa bojí alebo je smutné, je to v poriadku. Pocity mu nevyvracajte ani nenegujte. Jeho pocity sú súčasťou adaptácie. Má strach z neznámeho a je smutné za vami. Dajte týmto pocitom dostatočnú validitu. Môžete uviesť príklady, kedy sa cítite podobne a prejsť si, ako ste tieto situácie riešili. Zaveďte rutinu. Konzistentné denné rutiny, vrátane vstávania, jedál, domácich úloh a spánku, môžu pomôcť vášmu dieťaťu cítiť sa bezpečnejšie a pripravenejšie na deň.
Podpora sociálnych zručností: Zúčastňujte sa aktivít, ktoré budujú vzťahy s vrstovníkmi a podporujú priateľstvá. Najlepším spôsobom, ako dieťa podporovať vo vytváraní vzťahov s vrstovníkmi je ukázať mu, ako vy budujete a udržiavate vzťahy s vašimi priateľmi. Komunikujte s učiteľmi. Komunikácia s pedagógmi vás môže podporiť v rozpustení obáv z toho, ako sa vaše dieťa v škôlke má. Veľakrát totiž skutočne plač zmizne, akonáhle sa zavrú dvere triedy.
Postupný a pozvoľný nástup. Ak je to možné, doprajte vášmu dieťaťu prechod od vás do škôlky postupne s navyšovaním počtu hodín. Pomalším procesom sa môžete vyhnúť výraznej separačnej úzkosti alebo adaptačným problémom. Neodmeňujte vaše dieťa za chodenie do škôlky alebo školy, ale oslavujte jeho pokroky. Aj malé úspechy sú dôvodom na oslavu. Oslava každého malého kroku poskytuje dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu na budovanie dôvery a motivácie.
Podporujte samostatnosť dieťaťa. Niekoľkokrát ukážte vášmu dieťaťu, ako sa vyberá oblečenie, balí batôžtek či rieši hygienická očista a dajte mu potom dostatok vašej dôvery, že to zvládne aj samé. Chyby považujte za skúsenosti - je výborné, že ich vaše dieťa robí. Tento prístup mu pomôže budovať dôveru v samého seba, svoje zručnosti a schopnosti vyriešiť aj neznámu situáciu. Vyhľadajte odbornú pomoc. Ak pretrvávajú problémy s adaptáciou, zvážte konzultáciu s psychológom, ktorý vám môže poskytnúť nový pohľad na vec a dostatočnú podporu na zvládnutie adaptačných ťažkostí.
Vplyv jaslí na dieťa
Mnohé slovenské mamičky stoja pred ťažkou otázkou. Musia sa rozhodnúť či svoje dieťa dajú do jasiel, alebo nie. Dôvodov môže byť milión, no zrejme najčastejšími sú práve tie finančné. Zhruba po viac ako polroku po pôrode končia materské dávky, prechádza sa na rodičovský príspevok a často aj napriek veľkej snahe ocka či zvyšku rodinu je nútená mama nastúpiť do práce skôr.
Mamičky i organizátorky niekdajšej výzvy “Mama je lepšia ako jasle“ hovoria jasnou rečou: „Naša generácia chce vychovávať deti inak: chceme dať deťom v prvých troch rokoch života mamu na plný úväzok. Detská psychologička s týmto názorom súhlasí. Dieťatko v takom nízkom veku by malo byť rozhodne s mamou. Čo však robiť, ak žena nemá na výber a dieťa do jaslí musí dať? Je možné ho na túto zmenu pripraviť? Ako deti vnímajú separáciu od mamy?
Niektoré zariadenia pre najmenších berú už štvormesačné bábätká, iné prijímajú detičky napríklad od 10 mesiacov či jedného roka. Detská psychologička Mgr. Romana Mrázová, podľa ktorej by však dieťa do troch rokov malo vyrastať výhradne v prítomnosti milujúcej mamy, pripúšťa, že ak matka nemá na výber, samozrejme, záleží aj od dieťaťa a vnímania jeho potrieb. Ak je drobček spoločenský a rád trávi čas s deťmi, je možné, že nástup do škôlky zvládne aj skôr a ľahšie, no je to skutočne veľmi individuálne.
Podľa odborníčky, dieťatko odlúčenie od svojej mamy pociťuje ako stratu dôvery a bezpečia. V prípade umiestnenia dieťaťa do jaslí prevažuje určite viac mínusov ako plusov. Napríklad, keď sa dieťa nestihne dobre naviazať na rodiča a už ide do jaslí, môže cítiť veľký strach z opustenia, potrebu fyzického kontaktu, naučí sa tak potláčať svoje pocity, môže byť príliš vystrašné, alebo naopak veľmi odvážne až tak, že volí rizikové správanie. Pokiaľ dieťa nie je pripravené na separáciu od mamy, tak plusy v tom rozhodne nevidím, vysvetľuje a dodáva, že ak rodič usúdi, že dieťatko je pripravené, v tom prípade mu rodič môže umožniť zoznamovanie sa so sebou samým v rámci nových vzťahov a určité sociálne zaraďovanie sa.
Uvedomme si, že jasle skutočne nie sú nutnosťou pre dieťa, ale skôr potrebou rodičov. Ak sú už teda mama alebo ocko nútení prihlásiť dieťa do jasličiek, je možné bábätko na túto životnú zmenu nejakým spôsobom pripraviť? Návod, ako pomôcť dieťaťu adaptovať sa v jasliach podľa Mgr. Romany Mrázovej neexistuje: „Veľmi sa na to pripravovať nedá. Všetko sa rieši skôr za pochodu. Je dôležité, aby malo dieťa pravidelný režim, ktorý mu zabezpečí istotu a samozrejme, podstatné je, aby sme po návrate z práce venovali dieťatu čas nielen formou zabezpečenia režimu, ale aj hrou s dieťaťom.“
Každé dieťa si časom zvykne na stereotyp, ktorý prežíva, no snáď nikdy si nezvykne na odlúčenie od mamy (ak práve nie je v pubertálnom veku). Preto, ak existuje čo i len možnosť, aby mama zostala s dieťatkom, urobí tak najlepšie rozhodnutie vo svojom živote. Pre seba i pre dieťa. Čím je dieťa staršie, tým ľahšie znáša neprítomnosť mamy.
Psychologička si myslí, že s psychickým vývojom dieťaťa súvisí prirodzená potreba skúmať svet, a keď je mu to zo strany matky umožnené, nebrzdí ho napríklad svojím strachom, tak sa oveľa lepšie adaptuje v kolektíve. Pokiaľ má mama na výber, vždy je lepšie, keď ostáva pri svojom dieťati do obdobia tých 2,5 až 3 rokov, kedy dieťa prirodzene prichádza do štádia separácie a kolektív je preň prospešný. Pokiaľ sa však rozprávame o dieťatku vo veku do cca 2 rokov, detská psychologička hovorí jednoznačne. „Nie je o čom debatovať. Či siliť, alebo nesiliť, dieťa na to proste nie je pripravené, a to, že odmieta stravu či je apatické, je si myslím toho dostatočným dôkazom,“ uzatvára odborníčka na detskú dušu.