Taliansky spisovateľ Giovanni Papini spomína, ako ho rodičia nedali na náboženstvo a tak musel vždy z hodiny odísť. Počúval tajne za dverami, o čom sa tam učia. Tento príbeh ilustruje, ako sa prístupy k výchove detí menia v priebehu času a ako rôzne faktory ovplyvňujú formovanie mladého človeka. V súčasnosti sa čoraz viac zdôrazňuje význam komunity v procese výchovy. Staré príslovie "na výchovu dieťaťa treba celú dedinu" nadobúda nový význam v modernom svete, kde rodiny často žijú izolovane a tradičné štruktúry podpory sa rozpadávajú.
Štvrté Božie Prikázanie ako Základ Výchovy
Štvrtým prikázaním sa začína druhá tabuľa zákona, ktorú dal Boh Mojžišovi na hore Sinaj. Zatiaľ čo prvé tri prikázania hovoria o vzťahu človeka k Bohu, ostatných sedem prikázaní hovorí o správaní sa ľudí k sebe navzájom. Boh dáva rodičov hneď na prvé miesto. Toto prikázanie ukazuje poriadok lásky. Boh nám cez toto prikázanie priamo prikazuje, aby sme si po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za život a ktorí nám majú odovzdať poznanie Boha. Štvrté prikázanie sa vyslovene obracia na deti v ich vzťahu k otcovi a matke a požaduje od nich, aby ich zahrňovali úctou, láskou a vďačnosťou. Po Bohu sú rodičia našimi najväčšími dobrodincami, sú pre nás tými najdôležitejšími ľuďmi.
V knihe Exodus máme štvrté Božie prikázanie zachytené takto: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.“(Ex 20,12) Vážnosť tohto prikázania je potvrdená doplňujúcim textom: „Kto udrie svojho otca, alebo svoju matku, musí zomrieť. Kto zlorečí svojmu otcovi, alebo svojej matke, musí zomrieť“ (Ex 21,15,17). Aj Ježiš, ktorý ako hovoril neprišiel zákon zrušiť, potvrdzuje platnosť tohto prikázania dvoma spôsobmi. V Lukášovom evanjeliu čítame, že ako chlapec, ktorý vyrastal v Nazarete, bol svojim rodičom poslušný (porov. LK2, 51). Neskôr počas svojho verejného účinkovania pripomenul dôležitosť tohto prikázania aj slovne: „Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov“ (porov Mk 7,8-13).
Moderný Pohľad na Rodinu a Výchovu
Najprv treba pripomenúť, že rodinu tvoria otec (muž) + mama (žena) + deti. Nikdy sa nemôže nazývať rodinou spoločenstvo dvoch mužov, alebo dvoch žien. Nech by to bolo akokoľvek moderné a nech by sa za to postavil aj celý svet, vždy to bude nemorálne a neprirodzené! Lebo Boh určil za rodinu muža a ženu. Je to svätyňa lásky tu na zemi. V tomto jedinečnom spoločenstve rodiny cez štvrté prikázanie Boh dáva povinnosti nielen pre deti, ale aj pre rodičov a ostatné autority. Neposlušnosť detí voči rodičom je hriech. A čo je to tá poslušnosť? Nuž v období detstva a dospievania sú deti povinné poslúchať svojich rodičov vo všetkom okrem toho, ak by im prikazovali niečo hriešne. Po získaní veku dospelosti (aj keď 18-ročný človek ešte nie je dospelý) už nie sú deti prísne viazané poslušnosťou voči svojim rodičom, ale v rodinných vzťahoch má nastať seriózna tolerancia a vzájomná dohoda, rešpektujúc domáci poriadok rodiny. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa detí, no úcta tá musí vždy ostať. Základným citom, ktorý vždy u detí ostáva, je vďačnosť a z toho vyplýva aj povinnosť dospelých detí poskytnúť rodičom či už hmotnú, alebo morálnu pomoc v rokoch staroby, alebo v čase choroby opustenosti a núdze. Deti sú povinné postarať sa o dôstojnú starobu svojich rodičov. Ťažké hriechy proti štvrtému prikázaniu sú: hanbiť sa za rodičov, zaprieť ich, urážať, zosmiešňovať alebo fyzicky udrieť, nenávidieť, zanedbať starostlivosť. Je smutné, keď sa deti takpovediac zbavujú (odkladajú) svojich rodičov do rôznych starobincov a ústavov. A v neposlednom rade je veľkou povinnosťou detí modliť sa za svojich rodičov, aj za už mŕtvych rodičov.
Čo sa týka povinností rodičov voči svojim deťom, najdôležitejší je osobný príklad rodičov. To, čo budú deti zažívať od vlastných rodičov, to budú potom odovzdávať ďalej! V prvom rade majú rodičia povinnosť starostlivosti o svoje deti, ak zanedbajú povinnosť výživy, ide o hriech. Výchovou majú rodičia dosiahnuť to, aby z ich malého nedospelého dieťaťa sa stal dospelý, vyzretý a dobrý človek. Veriaci, pokrstení rodičia okrem tejto výchovy sa ešte majú usilovať o čo najlepšiu kresťanskú výchovu a náboženskú výchovu. Už od prvých rokov života detí ich majú uvádzať do tajomstiev viery. Je poslaním rodičov naučiť svoje deti modliť sa a zúčastňovať na eucharistickom spoločenstve. Žiaľ, mnoho je tiež takých rodičov, ktorí neakceptujú štvrté Božie prikázanie, čím oberajú svoje deti o vnútorné hodnoty. Takýmto rodičom oprávnene úcta ich detí nepatrí. Veď ako môže dieťa ctiť svojich rodičov, ak si hrubo nadávajú, podvádzajú sa, klamú si? Každá takáto manželská hádka, či scéna spôsobuje deťom muky, stáva sa nemožné, aby toto prikázanie deti dodržali. Pri osamostatnení sa detí majú rodičia radiť, usmerňovať, no musia rešpektovať konečné rozhodnutie svojich dospelých detí. Okrem spomínanej oblasti, rodina a rodinné vzťahy sa štvrté Božie prikázanie dotýka aj vzťahu k ľudskej autorite, ako sú kňazi, učitelia, politici, zamestnávatelia, atď. Každá ľudská autorita má odrážať Boha a má byť vykonávaná pre spoločné dobro a ako služba. Podriadení príslušnej autorite majú byť poslušní a v prípade nespokojnosti sa majú snažiť o pokojné riešenie problému.
Prečítajte si tiež: Výchova detí: Inšpirácia z "diéty, ktorá vychovala leva"
Na záver chcem ešte raz pripomenúť, že štvrté prikázanie Božie znamená - najprv musia sami rodičia splniť vážnu úlohu - byť svojim deťom vzorom, ktorý je hodný, aby ho deti s úctou a poslušnosťou nasledovali. Až potom, keď rodičia splnia túto požiadavku, môže byť prikázanie správne uplatňované voči deťom. V žiadnom prípade nemá byť toto prikázanie nástrojom sily a nátlaku na deti. Dobrotivý Boh by niečo také ľuďom nikdy nenariadil. Preto v prvom rade, milí otcovia a matky, dbajte na jeho dodržiavanie, aby ste vychovali svoje deti svojim vlastným príkladom a na spoločnej ceste životom boli pre ne vzorom.
"Dedina" ako Rozšírená Rodina a Komunita
V dnešnej dobe sa pojem "dedina" rozšíril a zahŕňa nielen rodinu, ale aj širšiu komunitu, priateľov, učiteľov a ďalších ľudí, ktorí majú vplyv na život dieťaťa. Táto rozšírená sieť podpory môže poskytnúť deťom rôzne perspektívy, skúsenosti a vzory, ktoré im pomôžu rozvíjať sa a rásť.
Význam Inšpiratívnych Vzorov
Komunita pre nás znamená partiu ľudí, ktorí majú spoločný cieľ, podobné hodnoty a vízie. Je jedným z našich základných pilierov, pretože sami zažívame, aké výnimočné je fungovať v obohacujúcej, priateľskej a podpornej komunite. To najdôležitejšie však je, že veríme, že dobrá komunita pomáha násobiť naše úsilie - rozvoj dieťaťa. Nie preto, že chceme aby na konci roka malo medaily okolo krku, ale preto, že v dobrej komunite má mladý človek inšpiratívne vzory, že vidí ako jedna strana podporuje druhú, že každý člen komunity prispieva svojou štipkou k jej rozvoju.
Úloha Rodičov v Komunite
Keď sa to darí samej škole a darí sa to samej rodine, je to fajn. Preto sa s rodičmi najradšej rozprávame osobne, radi ich pozývame na komunitné akcie a bavíme sa „len tak“, debatujeme na skupinových aj individuálnych nerodičkách. Ponúkame im programy, v ktorých môžu aj oni niečo naučiť ostatných (najmä deti), vťahujeme ich do prezentovania pokrokov ich detí a otvorene s nimi hovoríme o príjemných aj náročných veciach. Počúvame a chceme byť vypočutí. Stať sa súčasťou komunity, znamená pridať sa k partii ľudí, ktorí sú priateľskí, majú otvorený a rešpektujúci prístup ku svojmu okoliu a záleží im na vzdelávaní svojho dieťa. Sami považujeme za výsadu byť jej členom a rozvíjať ju.
Výchova v Dobe Klamstva a Nedôvery
Keď dnes počúva údajné spomienky ľudí na minulý režim o tom, ako sa vtedy mohli pýtať a diskutovať, neverí im. „Ľudia si radi ‚svietia dozadu‘, veľmi by chceli, aby to všetko bolo bývalo inak. Ale veci boli také, aké boli. Žili sme v klamstve a všetci sme klamali, opisuje v rozhovore Szatmáry. „Bolo úplne jedno, či doma alebo vonku, už sme si v podstate ani neuvedomovali, že klameme. Bolo to jednou z hlavných podmienok prežívania. Rozhovor je súčasťou knihy Kataríny Strýčkovej V ženskom rode, ktorá vyšla v edícii Denníka N. Nepáči sa nám vidieť, že niekto, koho sme považovali za „míľnik“, ktorý nám ukazuje cestu, v skutočnosti nie je míľnikom, ale len náhodným termitiskom. Keby sme si to priznali, museli by sme si priznať aj to, že sme sa na svojej ceste zmýlili, a to nechceme. Nechceme to vidieť. Mnohí ľudia si dodnes práve preto nechcú priznať, že sme žili v mori lží desiatky rokov. Komu sa žiada znehodnotiť svoj život? A pritom sme žili v klamstve a všetci sme klamali. Bolo úplne jedno, či doma alebo vonku, už sme si v podstate ani neuvedomovali, že klameme. Bolo to jednou z hlavných podmienok prežívania. Žili sme navyše tak, že s deťmi sa nediskutovalo. Deti mohlo byť vidieť, ale nesmelo ich byť počuť, preto žiadne dieťa nekládlo otázky. Pýtať sa znamenalo veci spochybňovať a to sa nesmelo. Preto keď dnes počúvam údajné spomienky ľudí na minulý režim, na to, ako sa pýtali a ako diskutovali, pripadá mi to trochu smiešne a dosť smutné, neverím tomu. Ľudia si radi „svietia dozadu“, veľmi by chceli, aby to všetko bolo bývalo inak. Ale veci boli také, aké boli. Museli sme robiť, čo bolo treba, vždy a všade - v rodine, v škole, v zamestnaní, kdekoľvek. Pýtať sa a diskutovať o svete sa nedalo. A spochybniť? Skoro žiadny som nikdy nemala. Pocit dôvery som zažila v rámci chuligánskej bandy, v partii, keď som mala nejakých 14-15 rokov. V partiách totiž človek cíti puto, ktoré si vyberie a vytvorí sám, slobodne. Rodinu si nemôžete vybrať, partiu áno. Domnievam sa, že nedôveru a spochybňovanie máme priam zapísané v oboch genómoch. Vnútorne spochybňujeme každú autoritu, pretože žiadna autorita, žiadna moc, ktorú sme historicky doteraz zažili, nebola v poriadku. Nikdy sme tu nemali spoločnosť skutočných morálnych autorít, a ak nejaké morálne autority v našej krajine niekedy boli, mali problém - so štátom, s inštitúciami, so spoločnosťou. Myslím si, že v tomto trende pokračujeme, nesieme si to so sebou ďalej. V niečom už možno prekračujeme svoj tieň, ale vo svojej podstate sme stále rovnakí. Len čo sa niekto stane inou/iným, ašpiruje na niečo viac, na zmenu, ostatní ho okamžite začnú zhadzovať, šikanovať a ponižovať. Bola som dieťa rodičov, ktorých bytostne zasiahol holokaust. Obaja boli vtedy veľmi mladí, umelci, bohémi a holokaust prežili. Prišli o všetky rodinné vzory, zväzky, putá a tradície, existenčnú istotu - o všetky dôležité kotviace a korektívne nástroje. Bolo pre nich ťažko predstaviteľné, že dieťa potrebuje viac ako len podmienky na fyzické prežitie. Nechápali, čo ich plačúce dieťa chce, keď je najedené, prebalené a má strechu nad hlavou. V pocite, ktorý naznačujete, ste asi neboli osamotená. Dnes sa už o tom, čo sa stalo s dušami a hlavami detí preživších holokaust, robia vedecké štúdie. Extrémna trauma a stres, ktoré prežili naši rodičia, sa prenáša na deti, často v podobe posttraumatických stresových porúch. Prišla som do styku s desiatkami ľudí, ako som ja. Po tom, čo sme prežívali v detstve, máme všetci problémy - ešte aj v tomto veku.
Prečítajte si tiež: Ako kŕmiť psa alebo mačku
Zuzana Szatmáry so synom Michalom. Dosť mi pomohlo, že ma ako 8-ročnú poslali na dedinu, do Čierneho Balogu. Odtiaľ pochádzala otcova mama. Dostala som sa do rodiny Havlíčkovcov, do jednoznačne naformátovaného veľkého rodinného spoločenstva, ktoré ma prijalo takú, aká som bola. Dokonale som s nimi splynula. Platili tam zrozumiteľné pravidlá, prirodzene diktované počasím, prírodou a hospodárstvom. Nikto sa na nič nehral, každý vedel, aká je jeho rola, kým je. Medzi nimi som zažívala pocit istoty. Mnoho vecí, ktoré som tam aj ako mladé dospievajúce dievča zažila, som prijala úplne prirodzene. Pri mojich rodičoch v Bratislave by to nebolo bývalo možné a otec si bol toho ako intelektuál so silnou sebareflexiou vedomý. Priam existenciálne som sa tam ukotvila. Fascinujúce pritom bolo, že ja som nevedela, že na tú dedinu vlastne patrím. Mama môjho otca, moja stará mama Anna Levy, pochádzala odtiaľ, z osady Krám. Nevedela som, že ju a celú jej rodinu, dohromady 76 ľudí, z Čierneho Balogu niekedy v roku 1943 deportovali a zavraždili v koncentračnom tábore. Už na druhý deň po deportácii urobili aukciu vecí, ktoré po nich zostali. Ľudia na dražbe všetko rozobrali. Múku, hrnčeky, obliečky. Po rokoch som u Havlíčkovcov v rámci svojich povinností zvykla utierať prach aj na jednom obrázku, ktorý dnes visí v mojej kuchyni. Bol to obrázok, ktorý pôvodne patril otcovej mame, mojej starej mame, a ktorý Havlíčkovci kúpili za korunu v spomínanej aukcii. Nebolo o čom hovoriť. Brali to tak, že bola dražba, kúpili na nej obrázok a zavesili ho na stenu. Obaja rodičia z rodiny Havlíčkovcov - mimochodom, volala som ich mama a otec - boli počas vojny v odboji. Brali to tak, že nekolaborovali, stáli na správnej strane. Ja tomu postoju rozumiem. Nemám pocit krivdy. Oni si svoje povinnosti splnili, bojovali aktívne proti fašistom, vychovali deti, urobili, čo bolo treba.
Výchova k Odvahe a Pravde
Vždy a za každých okolností som sa postavila za pravdu. Nebrala som ohľad na to, aké to bude mať dôsledky, podstatná pre mňa bola pravda. Spomínam si, že raz - boli sme tuším štvrtáci na základnej škole - niekto v škole rozbil okno. Zhodili to na najmenšieho chlapca, ktorý to neurobil. Mali sme triednu, ktorá sa tak veľmi bála riaditeľa, že tomuto chlapcovi v hneve otĺkla hlavu o stenu. Ja som to videla, a keď sme išli na prestávku, povedala som jednej spolužiačke, že táto učiteľka je - a teraz musím samu seba zacitovať - „kurevská povaha, ktorú by bolo treba nakopať do riti“. Táto spolužiačka to, samozrejme, išla žalovať učiteľke. Celý život mám pocit, akoby som do boja za pravdu akosi narukovala. Nie som si istá, že celkom dobrovoľne. Zvykla som si. Možno ako kedysi vojenskí veteráni. Niektorého zverbovali, iný išiel dobrovoľne. Už vám to ostane. Zrada. A je to jedno, či malá v štvrtej triede na základnej škole alebo veľká v ťažkej životnej situácii. Sú zrady také špinavé a poklesnuté, že sa hanbíte za človeka, ktorý zradil. A niekedy najviac bolí taká, ktorá bola „akoby nič“, akoby sa nič zvláštne neudialo. Zrada je proste zlo, ktoré sa nám udeje. A zlo sa nedá zmazať, zabudnúť alebo odstrániť psychoterapiou. Ľudia sa nemenia a zlo nezmizne. Zlo nie je nedostatok dobra. Nesmieme si robiť ilúzie. Nemyslím si, že ak budeme dobrí a pokojní, zlo porazíme.
Sebaobrana a Postavenie sa za Seba
Vždy som bola zástankyňou toho, že dievčatá a ženy majú ovládať bojové umenia, systém sebaobrany, je jedno aký. Mali by sme sa učiť vedieť sa brániť. Dievča, od prírody fyzicky slabšie, musí mať schopnosť - a musí vedieť, že má schopnosť - brániť sa. Tým nadobudne celkom iný vzťah k svetu. Schopnosť postaviť sa odvážne sama za seba je veľmi konštruktívny akt. Poviem vám príklad. Môj otec bol, ako mnohé slávne osobnosti, domáci tyran. Aj preto, že neznášal domácnosť, rodinnú záťaž, obmedzenia. Mala som asi 15 rokov, keď som jej povedala, že sa mu má postaviť. Nevedela ako, tak som jej poradila, aby mu povedala, nech sklapne, lebo mu jednu vrazí. A predstavte si, ona to urobila. Jej muž a môj otec bol z toho v takom šoku, že bol týždeň ticho. Tak mu to pomohlo, že tomu mama nechcela veriť. Paradoxné je, že sa mi sťažovala, ako ju to vyčerpalo a netešilo. Celý život však tvrdím, že kým ten, kto robí zle, nepocíti následky svojho konania na vlastnej koži, neprestane. Nikdy.
Rovnosť a Vzájomný Rešpekt
Som komplementárna feministka. Chcem byť rešpektovaná v tom, čo viem lepšie, a recipročne rešpektujem muža v tom, čo vie lepšie on. Chcem, aby sme sa dopĺňali v tom, v čom sme iní. Som presvedčená, že aby mala žena vo vzťahu potešenie, musí sa cítiť obdivovaná, milovaná a predovšetkým rešpektovaná. Pochopiteľne, platí to aj vice versa. Medzi generáciou mojich rovesníkov a novou generáciou mužov je v tomto smere obrovský rozdiel.
Etiketa a Správanie sa v Spoločnosti
Neodsudzujem ľudí, ktorí nevedia, čo sa v kostole sluší a čo nie, a majú veľké medzery zo spoločenského správania. Veď v istom nedávnom období sa u nás spoločenské správanie považovalo takmer za buržoázny prežitok a nedalo sa o ňom ani hovoriť. Tieto nedostatky sa dnes zakrývajú slovom demokracia = všetko je dovolené. Primerané spoločenské správanie chýba na Slovensku v mnohých oblastiach života. I pre etiketu platí, že to, čo človek nemá z domu, nemôže ani odovzdať ďalej.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
#