Mnoho mamičiek sa v období okolo prvého roku života dieťaťa stretáva s otázkami týkajúcimi sa naviazanosti dieťaťa na matku, dojčenia a možností odlúčenia. Táto situácia nie je neobvyklá a vyžaduje si citlivý prístup, pochopenie potrieb dieťaťa aj matky.
Úvod do problematiky
Je prirodzené, že matky v tejto situácii porovnávajú svoje skúsenosti s inými deťmi v podobnom veku. Nedojčené deti sú iné ako dojčené, a preto je dôležité zohľadniť túto skutočnosť pri posudzovaní správania dieťaťa.
Pochopenie potrieb dieťaťa
Z vašej otázky je cítiť pochybnosti o tom, či je správanie synčeka vôbec ešte v poriadku. Na jednej strane vnímate jeho potreby, vnímate, že to, čo sa deje, je výsledkom toho, že synček vás skutočne potrebuje. Viete si predstaviť, aký bude zúfalý a nešťastný, ak by ste odišli. Vnímate, že starostlivosť oňho bude veľmi ťažká aj pre jeho ocka alebo starých rodičov, práve preto, že viete synček bude asi veľmi plakať a bude ťažké ho utíšiť. Na druhej strane, už ste za dva roky, čo ste matkou, urobili veľmi veľa a neviete, ako to bude vyzerať ďalej a čoraz intenzívnejšie vnímate aj svoje potreby a svoju nespokojnosť. Vaše vlastné pocity nenaplnených potrieb sú ešte intenzívnejšie, ak sa k tomu pridávajú aj „dobré“ rady okolia, ktoré vám rozpráva o tom, že dvojročné dieťa by už malo vedieť prespať celú noc, že by už nemalo byť tak naviazané na matku, že to už nie je v poriadku, že musíte byť veľmi unavená a psychicky aj fyzicky vyčerpaná.
Intenzívna vzťahová väzba
Potreba intenzívnej vzťahovej väzby s matkou v tomto veku je úplne normálna. Dokonca práve vo veku dvoch rokov deti omnoho intenzívnejšie potrebujú prítomnosť matky, častokrát sa stáva, že deti v tomto veku sa začnú omnoho častejšie dojčiť, častejšie, než keď boli novorodenci. A je úplne pochopiteľné, že dieťa, ktoré sa snažíme v tomto veku násilne osamostatniť, bude o to viac požadovať intenzívnu starostlivosť od matky. A práve preto pomáha paradoxne práve to, že dieťaťu umožníte intenzívnu väzbu s vami. Noste ho, používajte nejaký nosič alebo šatku, v ktorej sa aj dvojročné dieťa dokáže pohodlne nosiť a ak by ste ho nosili napr. na chrbte, tak nebudete vnímať jeho hmotnosť ako problém. Vo všeobecnosti platí, že čím viac sa dieťaťu umožní intenzívna väzba s matkou, o to výraznejšie sa bude vydávať na cestu k samostatnosti.
Dojčenie a spánok
Dojčenie je pre dieťa v tomto veku dôležité nielen z hľadiska výživy, ale aj z hľadiska psychologických aspektov, uspávania, blízkosti, uistenia sa o prítomnosti matky, fyzického kontaktu a bezpečia. Nie je jednoduché tieto aspekty nahradiť.
Prečítajte si tiež: Ako pomôcť ročnému dieťaťu rozprávať
Odísť od dieťaťa v noci nie je problém z hľadiska dojčenia. Toto vo veku vášho synčeka pravdepodobne už nijako neovplyvní dojčenie a synček sa bez problémov bude dojčiť aj po prestávke v dojčení. Problém je nahradiť to, čo mu dojčením v noci poskytujete - nahradiť jednoduchý spôsob, ako ho znova uspať, keď sa precitne. Pretože pre toto sa deti v noci budia, nie kvôli hladu alebo smädu, ale preto, že prechádzajú z jednej spánkovej fázy do druhej a potrebujú (aj v tomto veku, hoci už o pár mesiacov to potrebovať nebudú) pomoc rodiča s opätovným zaspatím.
Ako urobiť citlivo odlúčenie
Vo vašej situácii neexistujú jednoznačné a univerzálne riešenia, ani správne a nesprávne riešenia. Situácia, ktorú riešite, nie je vôbec neobvyklá a v rôznej podobe si tieto otázky kladie veľká väčšina mamičiek vo veku vášho dieťatka. Je to čas, kedy množstvo mamičiek pochybuje o tom, či to, čo zažívajú, je ešte normálne a najmä si vôbec nevedia predstaviť, ako to bude pokračovať ďalej, čo ešte prehlbuje ich obavy.
Postupné odlúčenie
Začnite s krátkymi odlúčeniami, keď je dieťa zobudené a v dobrej nálade. Dôležité je, aby sa dieťa cítilo bezpečne a vedelo, že sa vrátite. Postupne môžete predlžovať čas odlúčenia a skúšať rôzne aktivity s inými členmi rodiny.
Vytvorenie bezpečného prostredia
Uistite sa, že prostredie, v ktorom bude dieťa bez vás, je pre neho známe a bezpečné. Môžete tam umiestniť obľúbené hračky alebo predmety, ktoré mu pripomínajú domov.
Príprava na spánok
Ak sa obávate, ako dieťa zaspí bez prsníka, skúste zaviesť iné uspávacie rituály, ako napríklad čítanie rozprávky, spievanie alebo maznanie sa s obľúbenou hračkou. Dôležité je, aby tieto rituály vykonávala osoba, ktorá bude dieťa uspávať.
Prečítajte si tiež: Sprievodca hmotnosťou 1-ročných detí
Komunikácia a trpezlivosť
Hovorte s dieťaťom o tom, že odchádzate a že sa vrátite. Používajte jednoduché a zrozumiteľné slová. Buďte trpezlivá a chápavá, ak bude dieťa plakať alebo sa hnevať. Dôležité je, aby cítilo, že ho ľúbite a že ste tu pre neho.
Starostlivosť o seba
Nezabúdajte na svoje vlastné potreby. Nájdite si čas na oddych, relaxáciu a aktivity, ktoré vás tešia. Ak sa cítite vyčerpaná a frustrovaná, vyhľadajte pomoc a podporu od partnera, rodiny, priateľov alebo odborníka.
Podporné skupiny a centrá pomoci
Je zrejmé, že v tejto situácii sa musí niečo zmeniť. pretože na takýchto osobných stretnutiach je omnoho viac priestoru pre to, aby matka mohla rozprávať o svojich pocitoch, o svojej vyčerpanosti, o tom, ako má pocit, že už ďalej nevládze a súčasne dostala spätnú väzbu od mamičiek, ktoré s deťmi v podobnom veku, prežívajú veľmi podobné pocity, od mamičiek, ktoré majú staršie deti a ktoré prišli na riešenia, ktoré im pomohli pokračovať ďalej.
Vo viacerých mestách existujú centrá pomoci pre rodinu, ktoré ponúkajú dobrovoľnícku pomoc s opaterou detí. Vôbec najlepšie sa nám osvedčilo, ak sa mamičky z podporných skupín začali spoločne stretávať aj mimo podporných skupín u seba doma.
Čo robiť, keď dieťa prejavuje vzdor?
Prejavuje sa pri vsetkom, pretoze ona vsetko chce, ked jej nedame to co ona chce, hadze sa o zem, place, zuri. Ked ju mam na rukach, tak ma zacne mlatit rukami. Ak sa ju snazim zabavit niecim inym, hrackou, hrou a podobne, chyti to a hodi o zem, pripadne tym predmetom zacne buchat po mne. Musim sa priznat, ze mam vtedy hrozne nervy, ale bojujem s tym. Nechcem ju mlatit - tento typ vychovy som si uzila ja. Ale vsetky pokusy zabavit ju niecim inym su neucinne. Doma sa to este ako tak da, pretoze ked dostane hystericky zachvat, tak sa hodi o zem a my ju ignorujeme a nevsimame si to, ona si po chvili najde inu cinnost. Doma je to realne. Ale aplikovat tuto metodu niekde vonku sa neda. Nemozem jej dovolit hodit sa na ulici na zem, pretoze ona si na tu zem lahne cela, pripadne sa hodi dozadu a tresne si hlavu a potom place este viac. Ked ju vonku vezmem na ruky a pritulim si ju, aby sa ukludnila, tak ma kope, bije a krici. Nie je mozne ju proste zaujat nicim. Nepomaha ani ked jej spievam, nic.
Prečítajte si tiež: Inšpirácie na zdravé jedlá z cukety pre bábätká
Ako sa mam zachovat pri prejavoch vzdoru u jednorocneho dietata, ktore este velmi nerozumie co mu hovorim? Co robit, ked zacne bit mna, alebo manzela? Co robit, ked opakovane neuposluchne zakaz a nepomoze ani ked jej dam po ruke a stale sa k danej veci vracia? A co robit, ked ju od nebezpecnej zabavy zoberiem prec a ona sa hodi o zem a nechce sa zabavit nicim inym?
V takýchto situáciách je dôležité zachovať pokoj a trpezlivosť. Pokúste sa dieťaťu vysvetliť, prečo nemôže dostať to, čo chce, ale zároveň mu dajte najavo, že ho ľúbite a chápete jeho pocity. Ak dieťa bije vás alebo manžela, pevne ho chyťte za ruky a povedzte mu, že to nie je správne. Ak sa dieťa hádže o zem, ignorujte ho, ale buďte v jeho blízkosti, aby ste ho ochránili pred zranením.
Dôležitosť hraníc a pravidiel
Rocne dieta vzdorovite, tak je mozne ho rychlo uputat inou cinnostou, alebo inak zabavit, aby zabudlo preco plakalo. U kamaratok som toto videla, ale v nasom pripade to uplne neplati. Okolo 7-8mesiacov sa zacali prve prejavy vzdoru u nej, kedze ako 7mesacna zacala stvornozkovat, museli automaticky prist prve zakazy z nasej strany. Nemohli sme jej predsa dovolit vsetko. Najprv sme pouzivali slovko „no-no“. Opakovali sme jej to tisickrat s trpezlivostou. Obcas sme jej hodili po ruke, ked nebezpecnu hru nechcela opustit. Aby si zapamatala co moze a co nie.
Je dôležité stanoviť jasné hranice a pravidlá, ktoré dieťaťu pomôžu pochopiť, čo je dovolené a čo nie. Dôslednosť a trpezlivosť sú kľúčové.
Odkladanie u babiek
Ked nastane situacia, ze chcu babky s nou stravit nejaky cas, alebo sme obaja s manzelom zaneprazdneny v praci, tak ju zavezieme k jednej z babiek, ale to robi hrozne sceny. Kym je u nich, tak je celkom dobra, neplace cely cas. Ale potom ked prideme na dalsi krat, tak sa odo mna ani nepohne a spusti rev hned ako sa pohnem, pretoze sa boji, ze ju tam zase necham. Myslite, ze ju mam aj napriek jej nevoli zvykat na to, ze nemoze byt len s nami? Nemoze jej toto odkladanie u babiek ublizit? Nebyva to casto. Maximalne 1-2krat do mesiaca.
Je dôležité zvážiť, či je odkladanie u babiek pre dieťa prospešné. Ak dieťa prežíva silný stres a úzkosť, je lepšie hľadať iné riešenia, ako napríklad opatrovateľku alebo spoločné aktivity s inými deťmi a rodičmi.
Dôležitosť prvých troch rokov života
Prvé roky života dieťaťa položia základy jeho budúcich vzťahov, postojov k životu a ľuďom, úrovne duševného zdravia a pohody. Sú stavebným základom šťastia a spôsobu života, aký bude v budúcnosti viesť. A všetko máme v rukách my, rodičia.
Vývojoví psychológovia sa zhodujú, že prvé tri roky života dieťaťa sú tými najdôležitejšími. Počas nich my, rodičia, určujeme, ako sa bude cítiť vo svete a voči ľuďom.
Akékoľvek problémy, ktoré sa v budúcnosti objavia, vznikajú chybami rodičov práve počas prvých rokov života dieťaťa. Psychológovia majú preto jasno - ak to skazíte počas prvých troch rokov, následky budete niesť ešte dekády.
Budovanie puta
Kanadský lekár Gabor Maté sa špecializuje na detský vývoj v spojitosti s traumatickými zážitkami. Skúma celoživotný dopad traumy na fyzické a mentálne zdravie detí.
Tvrdí, že rozhodujúce sú práve prvé tri roky života dieťaťa - počas nich dokáže rodič pochovať zdravie, šťastie i budúcnosť dieťaťa, alebo naopak pripraviť ho na plnohodnotný život. Maté upozorňuje, že najčastejšou chybou rodičov je nebyť prítomný a nerozvíjať puto.
Čo si presne pod tým predstaviť? Maté vysvetľuje, že rodičia sú v prítomnosti detí často napätí, nevedia relaxovať a byť v kľude. S dieťaťom komunikujú prostredníctvom príkazov a zákazov, nevedia ako inak s ním nadviazať kontakt.
V tomto vidí ten najväčší problém - nevedia, čo znamená BYŤ TU pre dieťa, BYŤ S NÍM. Netušia, ako sa majú na neho napojiť, vnoriť sa do jeho sveta, aby boli jeho súčasťou. Inými slovami, nevedia byť tu a teraz s dieťaťom a užívať si spoločný moment len tak, v pokoji a láske.
Podľa slov doktora Maté rodičia celé detstvo čakajú, kým dieťa vyrastie a vyrovná sa ich mentálnej kapacite. To znamená, že väčšina z nich netuší, ako sa majú s deťmi rozprávať, a preto čakajú, kým budú dospelí aby nadviazali kontakt - to je však už neskoro. To najdôležitejšie, čo deti potrebujú, je puto.
Maté upozorňuje, že rodičia sa nesnažia vyrovnať deťom a pochopiť ich úroveň myslenia, konania a tým vytvoriť vzťah. Netušia, aké slová použiť, ako s nimi komunikovať - verbálna interakcia však nie je tá najpodstatnejšia. „Skutočný vzťah nezávisí od slov, ale od kapacity byť prítomný,“ vraví Maté.
Ak je rodič schopný byť tu a teraz pre dieťa, napojiť sa naň a užívať si spoločný moment, poskytuje tým dieťaťu pocit istoty. Doslova vraví - „Som tu pre teba a vítam tvoju prítomnosť. Mám radosť z tvojej prítomnosti.“
Prítomný okamih
Deti dokážu cítiť z rodiča energiu, pocity a nastavenie. Pokiaľ s nimi rodič netrávi čas rád, cíti sa v ich prítomnosti napätý a nevie, ako k nim pristupovať, deti vycítia, že nie sú na tomto svete vítané, ale naopak odmietané. Pre zdravý vývoj potrebujú puto s dospelým človekom - môže ním byť podľa Matého aj otec.
Vo väčšine prípadov sú to matky, ktoré sú schopné zmeniť svoj prístup a nechať sa deťmi „trénovať“ (Matého výraz); otcovia sú obyčajne len návštevníci, ktorí ráno odídu, navečer prídu, pár hodín pobudnú s potomkom a ráno zase odídu.
Silné puto s dieťaťom nie je ale otázka pohlavia; otcovia dokážu nadviazať rovnaký vzťah a byť v spojení s deťmi ako aj matky. „Dokážeme sa v tom vyškoliť, musíme len byť prítomní,“ tvrdí Maté.
Maté vysvetľuje, že obyčajná prítomnosť rodiča dokáže divy. Nemusíte zasahovať, participovať, stačí byť. Pokojne nechajte dieťa hrať sa samé, vy len buďte prítomní. Naša účasť a prítomnosť mu dáva pocit bezpečia, že sa môže samé hrať - prostredie, v ktorom sa hrá poskytuje istotu.
Táto skutočnosť je nesmierne dôležitá, pretože hra je prípravou na život. To znamená, že musí byť uskutočnená v bezpečnom prostredí medzi rodičmi, pri ktorých dieťa nemusí byť ostražité voči číhajúcemu nebezpečenstvu. Úzkostné a bojazlivé dieťa, nemajúce pocit bezpečia, sa nevie hrať samo, alebo používa hru ako obranu voči nepriaznivému prostrediu.
Dôsledky zanedbania vzťahu
Deti potrebujú počas prvých troch rokov vzťah, kontakt a spojenie s rodičom; bez neho neprosperujú. Pokiaľ sú oň ochudobnené, vyhľadávajú ho medzi priateľmi, od ktorých sa učia kým majú byť, ako sa vyjadrovať a konať - tým sa však rodičom viac a viac odcudzujú.
Rodičia a priatelia majú, samozrejme, iné hodnoty a postoje, čo si rodič všimne a nepáči sa mu to - na dieťa následne vyvíja nátlak, aby spĺňalo jeho očakávania, narazia však len na vzdor. Dieťa si prirodzene vyberie hodnoty tej skupiny, s ktorou nadviazalo kontakt a spojenie, tak nutné pre prežitie. Tým sa ešte viac odcudzia, rodič je viac autoritársky, čím dieťa ešte viac vzdoruje - vzniká začarovaný kruh, z ktorého niet úniku.
Maté upozorňuje, že najväčším problémom je presvedčenie rodiča, že mu dieťa patrí, že je jeho majetok. Na deti by sme mali nahliadať ako na našich žiakov, stúpencov, prípadne nasledovníkov - ako na niekoho, kto sa nás nemá obávať, ale má nás ľúbiť a prirodzene (bez nátlaku) nasledovať. Disciplína a výchova sú pravým opakom trestu.
Ak sa dieťa nemôže spoľahnúť na vás, na koho teda?
Maté uvádza príklad nesprávneho kontaktu s dieťaťom. Ak dieťa počas prvých troch rokov plače, hovorí nám, že niečo nie je v poriadku - niečo, čo nevie ešte vyjadriť slovami, čomu nerozumie. Ak ho rodič ignoruje, učí ho, že jeho emócie nie sú dôležité, nezáleží na nich.
Ak dieťa vyjadrí hnev, smútok alebo si nevie rady s frustráciou, a rodič zareaguje ignoranciou, trestom, krikom alebo poslaním do izby, vyjadruje dieťaťu nasledovné: Nie som tu pre teba keď si najviac zraniteľný a trpíš. Ak prežívaš to najväčšie nešťastie a utrpenie, nie som ti k dispozícií.
Ak tu nie sme pre dieťa počas prvých troch rokov, učíme ho, že vzťahy nie sú spoľahlivé, naopak sú niečím podmienené - a to najčastejšie tým, že aby bolo dieťa prijímané, musí sa podobať obrazu aký chce okolie (rodič, neskôr partneri alebo priatelia). Vyjadrujeme tým, že vzťahy sú nestabilné, nedá sa na nich spoľahnúť a aj ten najmilovanejší človek ho môže kedykoľvek ignorovať, opustiť a nezaujímať sa o jeho pocity a prežívanie.
Pre zdravý emocionálny a duševný vývoj dieťaťa, vrátane vývoja mozgu, je najpodstatnejší starostlivý vzťah s dospelým. Konanie, ktoré podkopáva puto a vzťah s dieťaťom, teda podkopáva a znemožňuje jeho vývoj, pretože ho zneisťuje.
Kvôli tomu je dieťa v obrannom mechanizme bojuj alebo uteč, v ktorom nie je schopné učiť sa a prosperovať. Prvé tri roky života sú najdôležitejšie - buďte pre dieťa prítomní, vnímajte ho a reagujte láskou a prívetivosťou. Disciplína je opak trestu a strachu.
Čo zanedbáme počas prvých troch rokov, vraj už nikdy nenapravíme…
Prvé roky života dieťaťa položia základy jeho budúcich vzťahov, postojov k životu a ľuďom, úrovne duševného zdravia a pohody. Sú stavebným základom šťastia a spôsobu života, aký bude v budúcnosti viesť. A všetko máme v rukách my, rodičia.
Vývojoví psychológovia sa zhodujú, že prvé tri roky života dieťaťa sú tými najdôležitejšími. Počas nich my, rodičia, určujeme, ako sa bude cítiť vo svete a voči ľuďom.
Akékoľvek problémy, ktoré sa v budúcnosti objavia, vznikajú chybami rodičov práve počas prvých rokov života dieťaťa. Psychológovia majú preto jasno - ak to skazíte počas prvých troch rokov, následky budete niesť ešte dekády.