Vysokohorské nosičstvo je na Slovensku jedinečný fenomén, ktorý spája fyzickú náročnosť s hlbokým rešpektom k prírode a tradíciám. Hoci sa v iných krajinách sveta táto profesia vytratila vďaka technickému pokroku, vo Vysokých Tatrách sa dodnes udržala a je neodmysliteľnou súčasťou ich kultúrneho dedičstva. Autorka Katarína Slobodová Nováková chce čitateľom v tejto knihe priblížiť históriu i súčasnosť nosičského remesla na území Vysokých Tatier, kde sa profesia horských nosičov zachovala až do súčasnosti.
Počiatky a vývoj nosičstva v Tatrách
Povolanie horského nosiča prešlo od svojho vzniku mnohými zmenami. Vyvíjalo sa od príležitostného zamestnania k profesionálnemu až do podôb, ako ho poznáme dnes. Počas storočí sa menila politická situácia, pracovné príležitosti a tým pádom aj motivácia k tomuto nevšednému, no hrdinskému povolaniu. Vysokohorský nosič je človek, ktorý vynáša na vlastnom tele na vysokohorské chaty náklady ako potraviny, predmety dennej potreby, palivo, stavebný materiál.
Počiatky nosičstva na Slovensku siahajú až do 17. storočia. Prvými návštevníkmi Vysokých Tatier boli bylinkári, korienkári, poľovníci, rybári a drevorubači. V druhej polovici 17. storočia sa medzi podtatranským obyvateľstvom začali rozvíjať profesie nosičov a vodcov. Nosiči, často miestni dedinčania, boli kľúčovou súčasťou horských výprav, ktoré už vtedy neboli ničím nezvyčajným. Turisti prišli na úpätie hôr kočmi, potom pokračovali pešo a využívali služby nosičov na prenášanie batožiny. Prví nosiči plnili aj úlohu horských vodcov. Prví tatranskí turisti, teda bohatí Uhorskí magnáti, si ich najímali na tatranské turistiky, v tej dobe skôr krátke expedície, keďže žiadna Lomnica ani Smokovec, ani parkovisko na Troch studničkách neexistovali a štartovalo sa z oveľa nižších polôh.
Tatry sa stali dostupnejšími vďaka založeniu tatranských osád ako Starý Smokovec v roku 1793 a výstavbe Košicko-bohumínskej železnice so stanicami v Štrbe či Poprade. Dôležitosť nosičského povolania sa ďalej ukázala pri sprístupňovaní tatranských dolín a stavbe horských chát. Nosiči vynášali drevo, cement, nástroje a potraviny pre robotníkov. Materiály nosili v plachtách a prútených košoch na chrbtoch.
Školu pre nosičov sme v Tatrách mali už v 19. storočí. Bola súčasťou Uhorského karpatského spolku, založeného v roku 1873. Venoval sa rôznym činnostiam spojeným s horami, do ktorých patrilo aj školenie nosičov. Učili sa ako vyrábať krošne, orientovať sa v teréne, správne umiestňovať náklad, ako sa správať pri zmenách počasia, zoznamovali sa so špecifikami zimného a letného nosičstva či trénovali fyzickú kondíciu. Spolok okrem školenia nosičov položil základy tatranských chát, ktoré sú ti dôverne známe. Medzi inými Téryho chata, Zbojnícka chata, Sliezsky dom alebo Bilíkova chata. To všetko za pomoci nosičov, ktorých na Téryho chate pracovalo dokopy až 125. Takisto začal už v 19. V tejto dobe už existoval rozdiel medzi vodcom a nosičom. Vodca turistu navigoval a mal povinnosť mu niesť váhu do 8kg. Za každý ďalší kilogram si mohol účtovať poplatky.
Prečítajte si tiež: Tradícia vysokohorského nosičstva
Po vybudovaní chát a lanovky na Lomnický štít, mnohí nosiči našli zamestnanie na horských chatách. V 30. rokoch 20. storočia sa začala moderná éra tatranských nosičov, ktorí prenášali potraviny, nábytok, petrolej a uhlie, a zároveň odvážali odpad. Ich vzťah k Tatrám bol profesionálny, nakoľko nosičstvo predstavovalo jednu z mála pracovných možností v regióne. Na Téryho a Zbojníckej chate im až do polovice 20.
Motivácia a súčasnosť
Hoci v minulosti obyvatelia regiónu vykonávali nosičstvo primárne z ekonomických dôvodov, v posledných desaťročiach sa ich motivácia zmenila. Základom sa stala láska k horám. Viktor Beránek, ktorý je nielen nosičom, ale aj chatárom na Chate pod Rysmi od roku 1977, hovorí, že k horám ho vždy najviac lákala sloboda. “Mohol som tu žiť naplno a robiť to, čo som chcel. Tá sloboda sa nedá nahradiť ničím,” hovorí. Dnes mnohých nosičov motivuje aj možnosť sebapoznania a duševnej očisty prostredníctvom fyzickej námahy. Učiteľ Jaro Švorc tvrdí, že jeho hlavnou motiváciou je oddych prostredníctvom intenzívnej fyzickej práce, ktorá síce zaťažuje telo, ale umožňuje duši relaxovať a generovať čisté myšlienky. “Žiadna závisť, problémy, hnev.
Nosiči prichádzajú a odchádzajú. Niekedy zostanú len na deň alebo dva, inokedy na mesiac alebo na sezónu či dve. Užijú si pobyt v horách a zarobia si peniaze. Iní sa v horách usadia na celý život a stanú sa legendami.
Náplň práce a denný režim horského nosiča
Všetok materiál na vysokohorské chaty vynášajú na špeciálne upravených krosnách horskí nosiči. Stretnúť ich môžete cestou na 6 tatranských chát, ktoré zásobujú v akomkoľvek počasí, v každom ročnom období. S pokorou sa skláňajú pod desiatkami kíl nákladu a prispievajú k tomu, aby nám v horách nič nechýbalo, no reprezentujú aj tradičné kultúrne dedičstvo Slovenska. Hoci ich vo svete postupne nahradili rôzne dopravné prostriedky, vo Vysokých Tatrách sa táto nevšedná profesia zachovala dodnes. Vyžaduje si fyzicky i mentálne silného človeka - častými spoločníkmi počas vynášok sú ťažké náklady a nepriazeň počasia. Na svojich chrbtoch vynášajú potraviny, palivo, bielizeň, stavebný materiál či suveníry na šesť chát vo Vysokých Tatrách: Chatu pod Rysmi, Zbojnícku chatu, Rainerovu chatu, Zamkovského chatu, Téryho chatu a materiál od stanice lanovky znášajú na Skalnatú chatu. Ostatné sú prístupné lanovkami či motorovými vozidlami.
Horský nosič, ktorý vystupuje na horské chaty, kde je prevýšenie okolo 700 m, prejde denne v priemere približne 4-6 km. Každá chata má svoj systém ako tu vysokohorskí nosiči pracujú. Ich práca však nespočíva len vo vynáške, ktorá je povinnou jazdou, ale pracujú aj na chate - venujú sa rozličným prácam ako varenie, upratovanie, technická robota, či kúrenie.
Prečítajte si tiež: Podmienky práce vysokohorského nosiča
Prvé kroky na chate začínajú skoro ráno. V ranných hodinách je zvykom vstávať na konkrétny čas, závisí to od potreby pomôcť pri príprave a výdaji raňajok. Ak nie je potrebná pomoc, môžem sa vydať dole na Hrebienok, kde sa nachádza naša základňa s bunkami. Tieto bunky obsahujú čerstvý tovar, konkrétne zeleninu, pečivo a tovar potrebný pre celodenný chod chaty. Pri každej ceste nadol k bunkám beriem so sebou aj znášku v podobe smetí, prepravovacích boxov, prázdnych sudov alebo plynových bômb. Na nosičskú krošňu si nabalím tovar podľa potreby. Pre tentokrát to budú potraviny a stavebný materiál, ktorý budú majstri potrebovať na následujúce dni, pretože chata prechádza rekonštrukciou. Okrem toho nezabúdam ani na ďalší tovar, ktorý zabezpečí plynulý chod chaty. Správne usporiadaný tovar na krošni mi zabezpečuje rovnomerné rozloženie hmotnosti a minimalizuje riziko zranenia a únavy počas vynášky. Ak si tovar nenabalím vhodne, môže to viesť k môjmu nepohodliu a spôsobiť mi bolesti chrbta alebo ramien. Po príchode na chatu nasleduje fáza, kedy všetok tovar vyložím na presne určené miesto. Týmto krokom sa končí vynáška alebo z môjho pohľadu to môžem nazvať takzvaný čas, kedy som všetky problémy nechal na chate alebo doma a mohol som si vyčistiť hlavu. Po najedení a vykonaní hygieny nasleduje fáza - pracovná časť dňa na chate. Práca na chate má nesmierne dôležitý význam a vnímam to ako kľúčový prvok môjho pôsobenia tu. Každým svojím úsilím a dobrým prístupom sa snažím nielen reprezentovať túto chatu, ale aj vytvárať príjemnú atmosféru pre návštevníkov. Súčasťou môjho dňa sú aj interakcie s návštevníkmi, pri ktorých sa ma často pýtajú na cestu k danému miestu, na vzdialenosť a náročnosť k ďalšej chate, alebo na nejaký významný vrchol v okolí. Rozhodujúce je aj ročné obdobie, v akom sa nachádzame. Ak som v práci mimo sezóny - v zime, tak väčšinou idem aj na druhú vynášku, pretože cez zimu nie je toľko externých nosičov a zásobovanie chaty tak ostáva na nás, personáli. Osobne sa rád poberiem opäť cestou nadol k bunkám, aby som priniesol ďalší tovar. Táto možnosť ma teší, pretože mi umožňuje trochu oddýchnuť od ruchu chaty a zároveň vykonávať dôležitú úlohu. Je to akoby krátka úniková trasa, ktorá mi pomáha načerpať inšpiráciu a čerstvý pohľad na moju prácu.
Koniec dňa na chate nastáva po úspešnom a zodpovednom vydaní večier a pripravení chaty na ďalší prevádzkový deň. Po vykonaní svojich úloh a starostlivom zabezpečení všetkých potrebných vecí sa môžem pokojne pobrať na zaslúžený odpočinok alebo môžem ešte zotrvať na chate a stráviť chvíľu s kolegami. Na chate sa všetci spolu porozprávame, zdieľame zážitky a naše plány na budúce dni.
Fyzická a psychická náročnosť povolania
Väčšina z nás si pravdepodobne neuvedomuje, že práca horského nosiča je náročná nielen po fyzickej, ale i psychickej stránke. Výborná fyzická kondícia - to je iba jedným z mnohých kritérií, ktoré musí záujemca o túto profesiu spĺňať. Sám ju vníma ako niečo medzi posilňovňou a maratónom, pretože človek musí mať nielen vytrvalosť, ale aj silu a musí na chatu vyjsť za takmer každých podmienok. Najdôležitejšia je však podľa Štefana psychika. “Telo vám dáva najavo, že chce skončiť a vzdať to a práve v tejto chvíli musí nastúpiť hlava. Avšak nie za každú cenu, vždy sa treba správne rozhodnúť a neísť do zbytočného rizika. Hlavne v zime je tu riziko lavín a v tomto smere je už naozaj potrebná skúsenosť,” vysvetľuje Bačkor.
Na svojich chrbtoch vynášajú potraviny, palivo, bielizeň, stavebný materiál či suveníry na šesť chát vo Vysokých Tatrách. Svoje začiatky nevníma ako najľahšie. Bežný svet nám často bráni užiť si prítomný okamih naplno. Pri výnose to však inak nefunguje.
„Veľmi dobre si pamätám svoje začiatky, keď som si naložil prvých 48,5 kíl, s ktorými som po asi 5 metroch spadol. Nakoniec sa mi ich v ten deň, po hodinách trápenia, podarilo vyniesť hore.“
Prečítajte si tiež: Tradícia nosičov v Tatrách
Až po necelom mesiaci pochopil, čo pre neho nosenie znamená. „Telo si zvyklo, myseľ taktiež a keď som kráčal ráno dolinou, tak som si, zrazu, dokázal naplno užiť prítomný okamih. Len ja a prázdna dolina, jemne štebotanie vtáčikov a náklad na chrbte. Vtedy vypustím všetko nepodstatné z hlavy, len kráčam a nad ničím iným nepremýšľam.“
Skrehnuté prsty od zimy a štipľavý vietor nemusia byť v každý deň príjemným spoločníkom. Rovnako ani horúce slnko. Svojou vôľou chod prírody a jej stav nezmeníš, no môžeš si aj situácie, ktoré ťa nútia zotrvať, zamilovať.
„Sú aj dni, kedy nevládzem, nechce sa mi, alebo je veľmi zlé počasie, a to človeka odrádza. V takéto dni je tu pre mňa vždy moja úžasná priateľka, ktorá so mnou chodieva na vynášky veľmi často a ktorá ma vždy psychicky podporí. A presne takéto dni sú nakoniec tie, ktoré ma posúvajú najviac, pretože sa počas nich vytrápim oveľa viac, ako za dokonalých podmienok a vďaka tomu mám na konci oveľa krajší pocit. Tieto veci nás držia určitým spôsobom nažive,“ opisuje.
Riziká a nebezpečenstvá spojené s povolaním
Nemožno však zatvárať oči pred tým, že sa s týmto povolaním spája aj veľké riziko. V prostredí, ktoré dôverne poznali a boli to skúsení nosiči, žiadni začiatočníci. Riziko však k tomuto povolaniu a prostrediu patrí a môže sa to stať komukoľvek. Niekedy ide totiž o fatálne rozhodnutia, väčšinou keď sa rozhodne ísť nosič sám. Preto sa snažia chodiť aspoň dvaja. Podotýka však, že fatálne rozhodnutia sa netýkajú len nosičov, ale aj turistov. Stáva sa totiž, že ich skúsení chatári, prípadne zamestnanci chát upozornia na zlé podmienky, no aj napriek tomu sa do hôr vydajú.
Za úmrtiami nosičov najčastejšie stoja lavíny. Zdokumentovaný je aj prípad zmiznutého, dodnes nezvestného nosiča. Aj rekordéra Kulangu dostihol nosičský osud. Vo svojich 71 rokoch sa zranil pri vynáške. Vyvrtnuté členky, rozbité kolená, omrzliny, popáleniny, odreniny… to všetko si nosiči dávno vedia ošetriť sami.
Vybavenie a výstroj súčasných nosičov
Súčasní nosiči už nenosia tradičné kroje ani flanelové košele. Dnes majú na sebe často značkové a funkčné oblečenie. Dôležitejšia ako oblečenie je však pri povolaní horského nosiča krošňa, teda transportná pomôcka, od ktorej celá vynáška závisí. S krošňami sa bežne stretávame aj v strednej Európe či na iných kontinentoch.
Tatranských nosičov obúva do turistických topánok bavorský výrobca Hanwag. Jedna kolekcia koženej trekovej obuvi dokonca nesie meno slovenských veľhôr aj v názve.
Rekordy a zaujímavosti zo sveta nosičov
Každý nosič urobil za svoju nosičskú éru nejaký ten rekord. V roku 1977 vyniesol Laco Kulanga 140 kilogramový náklad na Zbojnícku chatu. Išlo o nádrž na vodu. Ďalším rekordom je vynáška 207,5 kilogramového nákladu na Zamkovského chatu. Tento váhový rekord je dodnes neprekonaný. Na svojom konte má však aj ďalšie rekordy. Zo Skalnatej chaty zniesol náklad, ktorý vážil 210 kilogramov. Nosič, ktorý vyniesol prvé lano pre lanovku na vrchol Lomnického štítu. Hovorí sa o ňom ako o najlepšom tatranskom nosičovi. Začínal na stavbe lanovky na Lomnický štít, neskôr nosil na Zámkovského, Téryho aj Zbojnícku chatu. Vyššie položené chaty otáčal za deň dvakrát, Zámkovského zvládol aj šesť či sedemkrát. Jeho rekordom bolo vynesenie 137 kilogramovej pece z Hrebienka na Zámkovského chatu. Kráľ nosičov mal aj svoju kráľovnú. Volala sa Mária Hudáčková a bola prvou profesionálnou tatranskou nosičkou. Na Téryho chatu urobil dokopy tri vynášky za 15,5h. Hore vynášal priemerne 74kg, dole znášal 48kg.
Neraz si na chrbty naložíte aj nadrozmerné, ale aj nezvyčajné náklady. S partiou kamarátov nosičov sme mu splnili veľký sen - dostať sa na chaty, kde by sám nemal šancu vyjsť. Spolu sme boli na Téryho a Zamkovského chate, o rok neskôr na Zbojníckej chate. Podarilo sa nám splniť jeden veľký sen a verím, že doplníme aj ostatné chaty. Mnohé vynášky sú netradičné tiež svojím obsahom, či už ide o nadrozmerné alebo inak nezvyčajné predmety ako septik, pec, bojler, hojdacie kreslo, kachle, dvere, kotol, okná, vaňa, kyslíkové bomby a pod.
Ako sa stať horským nosičom?
Aj napriek náročnosti sa však vždy nájde niekto, kto má o túto prácu záujem, alebo si ju chce aspoň vyskúšať. A stretáva sa s tým pravidelne, čo však nie je problém. Preto potenciálneho nosiča „zaškolí starší kolega nosič“ a môže ísť na to. “Je to náročné najmä na začiatku, ale keď je niekto vytrvalý, ten efekt sa dostaví. Mnohí to prídu vyskúšať a nevydržia. Určite to musí byť aj človek, ktorý je naladený na hory,” myslí si sympatický Pišta, ako ho volajú priatelia.
Na skusy však nepotrebuješ veľa. V prvom rade ti stačí odhodlanie a vôľa vydržať, ochota na chvíľu vystúpiť z komfortnej zóny.
„Potom si stačí už len vybrať chatu a ísť sa hore opýtať, či by bolo možné si to vyskúšať. Hlavne si myslím, že sa netreba príliš preceňovať, pretože často veľké svaly nie sú to, čo pri nosení vyhráva.
Vydržať, nenechať sa odradiť a dať si poradiť od „služobne starších“, začať s menšími váhami - otestovať sa, ako na tom je nielen telo, ale aj hlava, a keď zachutí, tak potom postupne pridávať na váhe. Odporúčam začať v lete/na jeseň, určite nie v zime. Nosenie v zime má určité špecifiká, takže je dobré vybudovať si dobrý základ na suchej skale a potom vyskúšať zimu.
Zárobok a motivácia horských nosičov
Ak si myslíš, že si na plecia naložíš 50 kíl a po výstupe ťa odmení chatár dvomi stovkami na ruku, mýliš sa. Zárobok na horách je veľmi individuálny. Záleží aj od teba a výdrže, tej počas výnosu, no aj celoživotnej.
„Za každú vynášku mám zaplatené a k tomu dostávam aj polievku a pitie. Samozrejme, že je to aj o dohode s chatárkou a o mojom prístupe. Na Zamkovského chate je chatárka veľmi príjemná a ústretová, čiže sa s ňou dá dohodnúť úplne v pohode a nemá problém ani s tým, keď prenocujeme na chate. Zárobok, ktorý môžeš za výnos získať, je individuálny. Ovplyvňuje ho viacero faktorov.
Platí sa za kilo nákladu. Je to rôzne. Od 30 do 70 centov za kilo. Záleží od chaty, vzdialenosti aj nadmorskej výšky.
Nosičskú školu na Slovensku nenájdeš, no predsa to môže byť povolanie pre teba. Ako sa spomína v dokumente Sloboda pod nákladom, z 300 ľudí sa na nosenie hodí asi 1. Napriek tomu to môžeš skúsiť kedykoľvek. „Ženy na vynáškach nestretávam skoro vôbec. Jeden jediný raz som osobne videl ženu, ktorá si to vyskúšala.
Z rekreačného nosenia sa stala pre Reného súčasť života. „Spočiatku som si povedal, že na vynášku vybehnem len raz za čas, no nakoniec to dopadlo tak, že nosievam skoro každý deň.“
Nosičstvo ako kultúrne dedičstvo Slovenska
Tatranskí nosiči sú nositeľmi "Osvedčenia o zápise do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska“. V spolupráci so slovenským ministerstvom kultúry sa zhlukli aj do vlastného občianskeho združenia. Opäť v spolupráci s ministerstvom kultúry slovenskí nosiči usilujú aj o zápis na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Memoriál Juraja Petranského - Nosičská stovka
Na počesť Juraja Petranského, ktorý zahynul pri vynáške na Téryho chatu v roku 2000 v lavíne, sa každoročne koná Memoriál Juraja Petranského - Nosičská stovka. Tieto preteky sú testom sily a vytrvalosti pre vysokohorských nosičov, ktorí súťažia v nosení 100 kg nákladu na trase z Hrebienka na Zamkovského chatu.
Záver
Vysokohorskí nosiči sú neodmysliteľnou súčasťou Vysokých Tatier a ich práca je oveľa viac ako len vynášanie nákladu. Je to tradícia, životný štýl a pre mnohých aj poslanie. Sú to ľudia, ktorí poznajú hory lepšie ako ktokoľvek iný a ktorí svojou prácou prispievajú k tomu, aby sme si my ostatní mohli vychutnávať krásy Tatier s komfortom, ktorý by inak nebol možný. Ich príbehy, rekordy a obetavosť sú inšpiráciou pre nás všetkých a zaslúžia si našu úctu a obdiv.
tags: #vysokohorsky #nosic #sad #zastavka