Správa z rozhovoru s dieťaťom je dôležitý dokument. Poskytuje informácie o situácii dieťaťa v rôznych oblastiach jeho života. Správa môže významne ovplyvniť život dieťaťa a celej rodiny. Preto je nevyhnutné venovať jej náležitú pozornosť a spracovať ju s maximálnou starostlivosťou. Cieľom tohto článku je poskytnúť vám komplexný návod, ako správne napísať správu o dieťati.
Dôležitosť správy o dieťati
Správa o dieťati pre sociálny úrad slúži ako dôležitý dokument. Poskytuje informácie o situácii dieťaťa v rôznych oblastiach jeho života. Sociálni pracovníci ju využívajú na posúdenie potrieb dieťaťa, identifikáciu rizík a plánovanie intervencií s cieľom zabezpečiť jeho blaho a ochranu. Správa by mala byť komplexná, objektívna a založená na dôkladnom pozorovaní a zbere informácií.
Štruktúra správy o dieťati
Správa o dieťati by mala mať jasnú a logickú štruktúru. To umožní sociálnemu pracovníkovi ľahko sa orientovať v obsahu a získať komplexný obraz o situácii dieťaťa. Odporúčaná štruktúra správy zahŕňa nasledujúce časti:
Identifikačné údaje
- Meno a priezvisko dieťaťa
- Dátum a miesto narodenia
- Adresa bydliska
- Škola/predškolské zariadenie, ktoré dieťa navštevuje
- Meno a priezvisko zákonných zástupcov/opatrovníkov
- Kontaktné údaje na zákonných zástupcov/opatrovníkov
Dôvod vypracovania správy
Uveďte, prečo bola správa vypracovaná (napr. žiadosť sociálneho úradu, podozrenie na zanedbávanie, výchovné problémy, atď.). Napríklad: Správa bola vypracovaná na základe žiadosti sociálneho úradu v Bratislave z dôvodu podozrenia na zanedbávanie dieťaťa.
Anamnéza dieťaťa
- Osobná anamnéza: Informácie o vývoji dieťaťa od narodenia (motorický, kognitívny, emocionálny, sociálny vývoj), prípadné zdravotné problémy, hospitalizácie, alergie, úrazy. Napríklad: Janko sa narodil v termíne, vývin prebiehal primerane veku. V 3 rokoch nastúpil do materskej školy, kde sa adaptoval bez problémov. V 6 rokoch nastúpil do prvého ročníka základnej školy.
- Rodinná anamnéza: Informácie o rodine dieťaťa (súrodenci, rodičia, širšia rodina), rodinné vzťahy, zdravotné problémy v rodine, sociálna situácia rodiny (bývanie, zamestnanosť, finančná situácia). Napríklad: Janko žije s rodičmi a staršou sestrou. Otec pracuje ako robotník, matka je na materskej dovolenke s mladším dieťaťom. Rodina žije v 3-izbovom byte.
Pozorovanie dieťaťa
- Vzhľad a správanie: Opíšte vzhľad dieťaťa (oblečenie, hygiena), jeho správanie (komunikácia, interakcia s ostatnými, emocionálne prejavy), motorické schopnosti. Napríklad: Janko je primerane upravený, oblečený. Počas rozhovoru bol komunikatívny, odpovedal na otázky.
- Emocionálny stav: Opíšte emocionálny stav dieťaťa (nálada, emócie, reakcie na rôzne situácie), prítomnosť úzkosti, strachu, smútku, hnevu. Napríklad: Janko sa javil byť pokojný, mierne ustráchaný.
- Sociálne interakcie: Opíšte, ako dieťa interaguje s ostatnými (rodičia, súrodenci, rovesníci, učitelia), jeho schopnosť nadväzovať a udržiavať vzťahy, prítomnosť konfliktov. Napríklad: Janko hovoril o svojich kamarátoch v škole, s ktorými sa rád hrá.
- Hra a aktivity: Opíšte, ako sa dieťa hrá a aké aktivity preferuje, jeho schopnosť sústrediť sa, kreativitu, fantáziu.
Školská dochádzka a prospech
Informácie o školskej dochádzke dieťaťa (pravidelnosť, dôvody absencií), jeho prospechu, správaní v škole, vzťahoch s učiteľmi a spolužiakmi. Prípadné špeciálne potreby dieťaťa (napr. poruchy učenia, ADHD) a poskytovaná podpora. Napríklad: Janko navštevuje prvý ročník základnej školy. Dochádzka je pravidelná, prospech je priemerný.
Prečítajte si tiež: Nezodpovedné kŕmenie opíc
Rodinné prostredie
- Bývanie: Opíšte bytové podmienky rodiny (veľkosť bytu, zariadenie, čistota, bezpečnosť). Napríklad: Rodina žije v 3-izbovom byte, ktorý je primerane zariadený.
- Vzťahy v rodine: Opíšte vzťahy medzi členmi rodiny (rodičia, deti, starí rodičia), prítomnosť konfliktov, násilia, závislostí. Napríklad: Počas rozhovoru s rodičmi bolo zrejmé, že sa o Janka starajú. Matka sa mu venuje, pomáha mu s úlohami.
- Výchova: Opíšte výchovné postupy rodičov (štýl výchovy, pravidlá, disciplína), ich schopnosť uspokojovať potreby dieťaťa. Napríklad: Rodičia sa snažia Janka vychovávať, stanoviť mu pravidlá.
- Sociálna sieť: Opíšte sociálnu sieť rodiny (priatelia, susedia, príbuzní, ich podporu a pomoc rodine. Napríklad: Rodina má obmedzenú sociálnu sieť.
Rizikové faktory
Identifikujte rizikové faktory, ktoré ohrozujú vývin dieťaťa (napr. zanedbávanie, násilie, závislosti v rodine, chudoba, sociálna izolácia). Opíšte vplyv týchto faktorov na dieťa. Napríklad: Finančná situácia rodiny je napätá. Matka je na materskej dovolenke, otec pracuje ako robotník.
Silné stránky dieťaťa a rodiny
Identifikujte silné stránky dieťaťa (napr. talent, záujmy, schopnosti) a rodiny (napr. vzájomná podpora, snaha riešiť problémy). Opíšte, ako možno tieto silné stránky využiť na podporu dieťaťa a rodiny. Napríklad: Janko je komunikatívny, má kamarátov. Rodičia sa o neho starajú.
Záver a odporúčania
Zhrňte najdôležitejšie zistenia zo správy. Formulujte odporúčania pre sociálny úrad (napr. potreba intervencie, psychologické poradenstvo, finančná pomoc, umiestnenie dieťaťa do náhradnej starostlivosti).
Dátum a podpis
Uveďte dátum vypracovania správy a podpíšte ju. Napríklad: 12.05.2024, Mária Nováková, sociálny pracovník
Dôležité aspekty pri písaní správy
- Objektivita: Správa by mala byť objektívna a založená na faktoch, nie na subjektívnych názoroch a dojmoch.
- Dôvernosť: Dodržiavajte zásady dôvernosti a chráňte osobné údaje dieťaťa a rodiny.
- Presnosť: Uistite sa, že všetky informácie v správe sú presné a overené.
- Jazyk: Používajte jasný a zrozumiteľný jazyk, vyhýbajte sa odborným termínom, ktorým by sociálny pracovník nemusel rozumieť.
- Komplexnosť: Správa by mala byť komplexná a poskytovať ucelený obraz o situácii dieťaťa.
- Včasnosť: Správa by mala byť vypracovaná včas, aby sociálny úrad mohol včas zasiahnuť.
Projekt "Šanca na návrat" a jeho význam
V kontexte správy o dieťati a jeho rodinnej situácii je dôležité spomenúť aj projekty, ktoré sa zameriavajú na pomoc rodinám a jednotlivcom v ťažkých životných situáciách. Jedným z takýchto projektov je aj "Šanca na návrat".
Prečítajte si tiež: Dôvody, prečo sa mladé ženy správajú ako deti
Projekt "Šanca na návrat" je národný projekt. Jeho realizácia prebieha hlavne vo výstupných oddieloch, kde sa odsúdení, ktorí boli vo výkone trestu viac ako 3 roky, pripravujú na prepustenie.
Dôležitou súčasťou projektu je základný (modulový) resocializačný a výchovný vzdelávací program. Preventívno informatívny program je zameraný na 7 oblastí, ktoré tvoria skupinu významných rizikových kriminogénnych faktorov (závislosti, právne povedomie, rodina, komunikácia, sebapoznanie, finančná gramotnosť a zamestnanosť).
Dôležitou časťou projektu je tvorba mostov medzi životom vo väzení a životom po prepustení, ktoré sa týkajú rôznych oblastí života (práca, rodina, spoločnosť, zdravie a pod.).
Príprava dieťaťa na školu a komunikácia s ním
Školská psychologička a špeciálna pedagogička Mgr. et Mgr. Katarína Dobrovodská radí deťom vysvetliť pri nástupe do školy najmä praktické zmeny. Kde nájdu toaletu, že sa nebudú stále iba hrať, či to, že v škole bude zvoniť. Je ešte len august, ale rodičia a deti sa už chystajú na nástup do školy. Ako na to prváčikov pripraviť? Deti, ktoré idú do prvej triedy, to už v tomto čase určite vedia. Aj v škôlke ich na to pripravujú. Väčšina malých predškolákov zažíva počas prázdnin otázky typu: A čo, tešíš sa do školy? Prázdniny tiež môžeme venovať výberu školskej tašky a pomôcok. Dôležité ale je, aby túto zmenu rodičia neprežívali viac ako deti. Mali by sa na to spolu s nimi tešiť. Je to veľký medzník v živote dieťaťa, ale to bol aj nástup do škôlky. Zmena spočíva v tom, že v škole už ide o výkon. Pokiaľ v škôlke bolo dieťa zvyknuté viac sa hrať, tu musí podať určitý výkon, ak chce byť úspešné vo svojich očiach alebo v očiach rovesníkov, rodičov či učiteľov, a bude to už na báze známok. V našich školách to tak bohužiaľ stále je. Druhá vec je, že majú čas štruktúrovaný do 45 minút. Na to môže rodič dieťa pripraviť bežnými rozhovormi alebo pozeraním rozprávok o deťoch, ktoré chodia do školy a zvoní. To sú celkom praktické rady. Dobré je tiež prejsť si modelové situácie, ktoré môžu nastať. Odporúčam všetko podať cez príbehy. Hľadajte knihy s tematikou detí v škole, videá, rozprávky. A hovorte o tom. Pomôžte dieťaťu sa v novom prostredí zorientovať. Napríklad ho pripraviť na to, čo robiť, keď bude chcieť ísť na záchod. Škola je možno väčšia ako bola škôlka, je potrebné, aby sa vedelo orientovať. Keď sa nevie zorientovať, koho sa má spýtať, nehanbiť sa… Ďalej už ostáva len veriť učiteľom, škole, dieťaťu a sebe samému.
Prvé tri mesiace v škole
Adaptačné sú prvé tri mesiace. Rodič musí súhlasiť a oni súhlasia málokedy. Spomínam si na jeden prípad, dieťatko bolo veľmi hravé a návrat do škôlky mu pomohol. Ako ktorí. Každý je iný. Nemusí si sadnúť s učiteľkou alebo s kolektívom. Líši sa aj škola od školy, každá má dnes iný šlabikár, ide iným systémom. Prvé tri mesiace sa teda netreba stresovať.
Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty správy MŠ
Čo robiť, ak dieťa nechce chodiť do školy?
Čo vtedy, ak moje dieťa do školy nechce chodiť? Sú deti, ktoré zo školy aj utekajú. Vtedy je najdôležitejšie zabezpečiť zvýšený dohľad, aby sa dieťatku nič nestalo. Sú to ale skutočne výnimočné prípady, preto by som nerada strašila. Vždy treba zistiť príčinu, čo je za tým. Či sa to dialo aj v škôlke, či je to separačná záležitosť alebo iný problém. Možno sa mu niekto posmieval, lebo za tie tri mesiace sa toho veľa stane. Niekedy rodič môže chodiť s dieťaťom na vyučovanie. Odlúčenie trénujeme postupne. Taktiež smerujeme rodiča k terapeutovi alebo k spolupráci s centrom pedagogicko - psychologického poradenstva a prevencie. Je dobré ale všímať si aj vonkajšie faktory. Napríklad, keď sa spájajú triedy alebo prídu noví spolužiaci. To býva často zdrojom nedorozumení. Mali sme dieťa, na účet ktorého si takíto noví spolužiaci zavtipkovali a spustilo to rad problémov. Sú deti, ktoré zo školy aj utekajú. Môže to byť len poznámka, ktorej by sme my neprikladali váhu, ale oni si v tej maličkej hlavičke z toho spravia katastrofu. Napríklad, že je malý ako trpaslík. Zrazu taký žiak nechce byť v triede.
Nároky na prvákov
Sú nároky na prvákov primerané? Znie to možno ako fráza, ale deti sú dnes naozaj iné. Na zápis nám prišli deti, ktoré sa vedeli podpísať tlačeným aj písaným písmom, boli úplne suverénne. Každý rok vedia viac a viac. Písať a určovať číslice, či majú skvelú pamäť na obrázky. Neraz však nedokážu udržať rovnováhu, chytiť loptu či skákať cez švihadlo. Keď je problém v hrubej motorike, dieťatko môže mať problémy so sebaobsluhou, priestorovou orientáciu a koncentráciou, čo sú taktiež faktory potrebné pre úspešné zvládnutie nárokov školy. Potom mávajú problém v určení prvej a poslednej hlásky v slove či v hláskovaní slov. Tieto oblasti nie je dobré bagatelizovať, nakoľko veľmi vplývajú na schopnosť organizovať si prácu, orientáciu, písanie diktátov. Dieťa musí dobre počuť hlásky, dokázať identifikovať ich poradie, zapamätať si ho a potom zapísať. Mám kolegyne, ktoré viac ako tridsať rokov učia, sú to veľmi dobré učiteľky, vzdelávajú sa, ale naozaj majú pravdu v tom, že deti sa menia. A rodičia tiež. Kedysi mali v triede 28 detí, ktoré sa im dobre vyučovali. Učiteľova pozícia v spoločnosti bola totiž iná, deti boli ticho, dávali pozor, alebo sa tak aspoň tvárili, a nebolo to vždy len o strachu, ako by sa dnes mohlo zdať. Dnešné deti sú prepodnetované množstvom zvukov, svetiel, krúžkov, očakávaní, zážitkov. Takže, keď majú dlhšiu dobu sedieť a byť potichu, nedokážu to ovládať, nedokážu obsedieť, majú veľa otázok. Ako keby nemali dosť pozornosti voči svojej osobe. Potrebujú pútať záujem učiteľa a okolia na seba. My sme sa v ich veku chceli zašiť, aby nás nebolo vidno a tieto deti podvedome robia všetko možné, aby ich vidno bolo. Či už v dobrom alebo v zlom. Každý jeden chce byť videný.
Ako reagovať na zlé známky?
Ako má rodič pristupovať k tomu, keď je dieťa sklamané, že nedostalo jednotku ako spolužiak? Dieťa mnohokrát reflektuje rodičov. Cíti, či im na známkach záleží. Rodič by mal dieťa vždy podporiť. Teraz sa ti to nepodarilo podľa predstáv učiteľky, lebo vždy je to hodnotenie subjektívne, ale pozri sa na to, čo sa tam dá zlepšiť, alebo to skúsme natrénovať, ak to chceš zlepšiť. A ak je to čitateľné a nevadí ti to, tak dá dvojka je len známka, to nehovorí o tom, aký si človek, ako si šikovný. U detí by som vždy využila čo najkonkrétnejšie znázornenie. Ideálne je využitie hry. Ak sa ti aj z kociek nepodarí niečo postaviť podľa tvojich predstáv, vždy sa dá k tomu vrátiť a opraviť to, ak ti na tom záleží. Rodič musí dať najavo dieťaťu, že ho má rád, aj keď má dvojku, aj keď bude mať päťku. Písanie možno nie je úplne super, ale treba hľadať, v čom je to dieťa dobré. Pozri, ako sa perfektne bicykluješ. Poď trénovať to, čo ťa baví a čo ti ide. Keď mu nejde čítanie, ako ho podporiť, aby lepšie čítalo? To určite nie. Všetko treba robiť hrou. Hľadáme spôsoby, ako precvičiť oslabenú schopnosť. Napríklad poschovávať v byte rôzne nápisy s indíciami a dieťa hľadá podľa nich poklad.
Ako sa rozprávať s dieťaťom o škole?
Ako má ale rodič vytiahnuť z potomka, čo robil v škole a ako sa tam cítil? Tak, čo bolo dnes na obed? Zjedol si desiatu? Oni to ale nepotrebujú hovoriť každý deň. Netreba sa vypytovať. Stačí prejaviť úprimný záujem vtedy, keď má aj dieťa záujem zdielať svoje zážitky. Často býva problémom práve to načasovanie. Rodičia by chceli vedieť, ako bolo v škole, hneď po príchode detí domov, prípadne ešte v aute. Ale deti mávajú svoje rutiny, svoje predstavy. To vám môže ujsť aj tak. Keď to deti nechcú povedať, nie sú na to pripravené, tak to nepovedia. A týka sa to aj starších. Mali sme prípad, keď sme na to prišli po dvoch rokoch. Dieťa pritom malo starostlivých rodičov, ktorí sa zaujímali, mali otvorený vzťah, rozprávali sa… Bývalo mu zle, všetko sme vylúčili a až po dvoch rokoch, ako sa zmenila učiteľka a odišla z triedy jedna spolužiačka, to zrazu prestalo. Predtým to to dieťa jednoducho nevedelo pomenovať. Pri mladších je dobré, že sa ešte hrajú. Také deti treba pri hre pozorovať. Ak sa hrá so súrodencom, počúvam, čo sa tam deje, ako si do postavičiek projektujú svoje zážitky, ako za ne rozprávajú. A môžem sa pridať. Opýtajte sa, čo je nové? Kto bol dnes najsmiešnejší? Kto mal najhoršie oblečenie? Kto sa v škole povracal? Otočiť to na srandu. Dieťa možno neodpovie na otázku, ale neskôr sa rozhovorí a niečo sa dozviete. Alebo poďme vymyslieť, čo by ste sa mňa opýtali na prácu. To skúšam ja so synom. Jeho nezaujíma, aký som ja mala deň, ale možno nejaká pikoška z práce by ho zaujala. Alebo opíšem nejakú situáciu, keď sme my boli malí a chodili do školy. To si môžete aj vymyslieť. Deti zvyčajne nabehnú, akonáhle začnete rozprávať o sebe. Niečo vtipné, dobrodružstvo, toto sa mi stalo, ale zvládla som to takto a takto… To platí aj pri nezdaroch. Nejdú ti čiarky. Tak dobre, nešla ti ta čiaročka, ale pozri sa, aj doktori škaredo píšu a aj tak sa dnes väčšinou píše na počítači.
Kontrola a samostatnosť
To všetko platí, ale! Medzi niektorými rodičmi panuje názor, že dieťa chodí do školy, a tak sú to jeho povinnosti. To je pravda, no potom sa stane, že má mesiac plesnivú desiatu v školskej taške a aj učebnice splesnivejú. Dieťa v šiestich rokoch ešte nemá vybudovaný mechanizmus, aby si spomenulo, že si napríklad treba vymeniť všetky veci. Je dobré ho viesť k samostatnosti, ale zároveň je vhodné ho v prvom ročníku stále kontrolovať. Nielen sa opýtať, máš vymenené zošity? Spoločne to chystať, zaviesť nejaký systém, ktorý dieťaťu pomáha. Pre každé dieťa iný, ale na prvom stupni to môže byť pre veľa detí tretí ročník. Zabúda sa na to. Rodičia si zväčša všímajú prechod z prvého stupňa na druhý, no viac požiadaviek je na dieťa už v tretej triede. Majú tam viac násobilky, vybrané slová. Doma im pomáhajme, opäť hrou. Vytlieskavajme slová, hrajme slovný futbal, kocky či rôzne hry na počítanie. Tam majú viac učiteľov, viac učební a presúvajú sa, delia sa na skupiny. Piaty ročník však už nie je taká veľká zmena, skôr na domáce úlohy a projekty. Opäť sa ale treba zaujímať, v čom je to iné. Fíha, už si piatak, aj to nejako cítiš, že si piatak? Je to v niečom iné? A nie, aká je učiteľka… Porozprávajte mu o sebe. My, keď sme boli piataci… A znova treba zvýšiť pozornosť, keď sa spájajú kolektívy. To môže nastať problém v ktoromkoľvek ročníku. Vtedy sa zamerajte na to, ako sa dieťa cíti. Kto prišiel do vašej triedy nový? Ako sa správa v triede? Ako sa správa k tebe? S kým si rozumie? Potom bývajú spoločné telesné. My sme mali niekedy spojený telocvik s chlapcami. Učiteľ nás nútil ľahnúť si do radu na zem a museli sme sa cez seba prevaľovať. To býva peklo… Verím tomu, že sa to aj dnes niekedy deje. Telesná výchova je samostatná kapitola. Veľakrát je deťom kvôli tomu predmetu zle. Väčšinou vtedy chcú ísť ku mne, najmä na druhom stupni. Avšak už na prvom majú stres, keď robia niečo po jednom. Všetci ich sledujú, šplhanie, skákanie, najmä dievčatá to vnímajú citlivo. Rodičia telesnú aj výtvarnú niekedy opomínajú, akoby tie predmety ani neboli, ale oni existujú a bývajú veľký strašiak. Môžu predstavovať väčší stres ako fyzika či matematika. Zvyčajne závisí mnohé od nastavenia predmetu pedagógom.
Ako sa pozerať na vysvedčenie dieťaťa
Známky školákov sú uzatvorené a niektoré rodičov potešia, iné prekvapia a mnohé sklamú. Reakcia mamy a otca je najmä na posledné spomenuté zásadná, pretože ovplyvní motiváciu dieťaťa, jeho sebavedomie a pocit zodpovednosti za učenie. Ako by sme sa mali na vysvedčenie dieťaťa pozerať, o čom vysvedčenie vypovedá? Rodičia by mali brať vysvedčenie ako výsledok celoročnej práce ich dieťaťa v škole, ale zároveň i výsledok svojej práce. Ak dieťa prinesie aj zlé známky, mali by sme z toho vyvodiť nejaké dôsledky? Dôležité je, aby si rodičia našli dostatok času a porozprávali sa s dieťaťom o všetkých známkach z jednotlivých predmetov, nielen o tých zlých. Rozhovor by mal prebiehať pokojne, bez kriku, vyhrážok a emocionálneho vydierania (ako si nám to mohol urobiť, je nám z teba zle…), ale skôr by sa mal zamerať na možné riešenia. Rodičia by mali najskôr vyzdvihnúť pozitívne aspekty (dobré známky). Pri horších známkach (3, 4,) a mimoriadne zlých známkach (5) by mali poskytnúť útechu a dohodnúť sa s dieťaťom, že v budúcom školskom roku sa mu podarí so spoločnými silami rodičov získať na vysvedčení lepšie známky. Nemali by sa vyhrážať dieťaťu, že za zlé známky mu zrušia letný tábor, nepôjde s nimi na dovolenku, bude sa musieť učiť celé prázdniny… a pripomínať mu jeho nevydarené vysvedčenie. Pre dieťa je často dostatočným trestom už samotná zlá známka.
Čo robiť, keď má dieťa strach z vysvedčenia?
Ako reagovať, keď sa dieťa kvôli zlému vysvedčeniu bojí ísť domov? Rodičia by mali dopredu povedať dieťaťu, že ak prinesie na vysvedčenie horšie a zlé známky nebudú mu nadávať a to, čo mu sľúbia, aj dodržia. Treba si uvedomiť, že takéto dieťa sa nachádza v bezvýchodiskovej situácii, vie že známky na vysvedčení nezmení. Vysvedčenie prinesie domov, kde ho čakajú nadávky, tresty, zákazy. Dôležité je, aby dieťa v takejto situácii malo oporu niekoho blízkeho - rodiča, priateľa, súrodenca, starých rodičov. Ak sa tak nestane, dieťa nevidí riešenie tejto situácie a jediným únikom, ktorý vidí, je odchod z domu, v tých najhorších prípadoch únik zo života.
Sú dobré známky zárukou úspechu?
Niektorí odborníci tvrdia, že dobré známky neznamenajú aj dobrú budúcnosť. Aký je váš názor? Treba si uvedomiť, že existujú dva typy žiakov podľa svojho zamerania. Prví sú zameraní na výkon, chcú mať dobré známky, samé jednotky. Druhým typom sú tí, ktorí nevenujú takú veľkú pozornosť výkonu, teda známkam. Nemusia mať vždy dobré známky. Tento typ žiakov má schopnosti, ktoré sa nedajú oznámkovať, no napriek tomu môžu byť v živote veľmi úspešní, napríklad vedia riadiť tím spolužiakov, organizovať školské aktivity, byť empatickí, ochotní druhým pomôcť. Dôležité je všímať si nielen kognitívne, ale aj osobnostné vlastnosti dieťaťa.
Ako odmeniť dieťa za vysvedčenie?
Je správne oceniť snahu dieťaťa za prácu počas celého školského roka. U detí mladšieho a staršieho školského veku (I. a II. stupeň ZŠ) je dobrou odmenou spoločný program s rodinou, napríklad cukráreň, obed, kino, ZOO, výlet… Pri týchto rodinných aktivitách môžeme dať dieťaťu možnosť, aby sa zapojilo do výberu spoločného programu (výber filmu, jedla, výletu…). Pri kúpe knihy je dobré, ak rodič zoberie dieťa do kníhkupectva a nechá ho, aby si samé vybralo knihu, ktorú by si rado prečítalo cez prázdniny. Na prvom mieste by však mal byť dopriaty deťom čas na odpočinok. Mali by relaxovať, užiť si zábavu, mať dostatok spánku. Prázdniny majú slúžiť na získavanie nových zručností, zážitkov, spoznávanie nových miest, štátov. Deti by sa mali venovať činnostiam, ktoré majú rady, stretávať sa s kamarátmi.
Učenie cez prázdniny
Neučiť sa teda s deťmi v lete vôbec? Ak by mali byť deti motivované k učeniu cez prázdniny (hlavne na l. stupni ZŠ, aby nezabudli písať a zdokonalili sa v čítaní) malo by to prebiehať hravou formou. A čo také deti, ktoré čakajú v lete opravné skúšky? Aj deti, ktoré majú cez prázdniny reparáty, majú nárok na oddych a relax. V druhej polovici prázdnin im treba urobiť pracovný program, aby sa na reparát mohli dobre pripraviť. Vhodné by bolo zabezpečiť dieťaťu aj doučovanie. Dieťa by sa malo učiť systematicky dve, tri hodiny každý deň a zvyšok relaxovať.
Spolupráca rodičov a školy
Hoci rodičia nie sú priamymi prijímateľmi pedagogickej činnosti, majú v celom procese výchovy a vzdelávania svojich detí v škole nezastupiteľnú úlohu. Práve túto oblasť spolupráce mnohé školy podceňujú, stavajú príliš na okraj, alebo ju zbytočne démonizujú. Zdravý „stred“ sa hľadá ťažko. Rodičovská úloha je naprieč generáciami nemenná a dá sa predpokladať, že to tak bude aj naďalej. Zmeny, ktoré sa však v rodičovstve udiali, súvisia s vplyvom rozvoja psychológie dieťaťa, technológii, životného štýlu, ale aj s vplyvom kultúrno-spoločenských zmien. Tieto zmeny menia zažité predstavy, je na ne potrebné hľadieť cez „nové okuliare“. Od školy ako inštitúcie, ktorá je pre deti snáď druhým najvýznamnejším prostredím po rodine, sa priam očakáva, že bude reflektovať túto spoločenskú zmenu. Samozrejme, nielen preto, že by ju reflektovať mala, ale aj preto, lebo rodičia dnes hľadajú takých partnerov pre výchovu svojich detí, ktorí dokážu realizovať moderné vyučovanie a vytvárať podnetné prostredie.
Efektívna komunikácia
Práve tam efektívna komunikácia učiteľov a vedenia s rodičmi hrá často rozhodujúcu úlohu pri zvažovaní rodiča, či na školu dieťa dá, alebo nie. Hoci sa tradične tvrdí, že učitelia nemajú čas nazvyš, investícia do efektívnej komunikácie prináša škole oveľa viac časovej a energetickej úspory, než je čas venovaný vzdelávaniu. Pri komunikácii s rodičmi by sme nemali zabúdať, že napriek našim želaniam, napriek našim víziám, napriek plánom, sú rodičia tým najvyšším článkom, ktorý rozhoduje o smerovaní jeho dieťaťa.
#