Rozvod je bezpochyby jednou z najnáročnejších životných situácií, ktorá hlboko zasahuje do života všetkých členov rodiny, predovšetkým detí. Súdne konanie o rozvode manželstva je často spojené s rozhodovaním o úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný prehľad o tejto problematike na Slovensku, vrátane právnych predpisov, typov starostlivosti, výživného a praktických rád pre rodičov.
Rozvod a úprava rodičovských práv a povinností
Slovenská legislatíva, konkrétne zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine, upravuje problematiku rozvodu a starostlivosti o deti. Podľa tohto zákona súd v rozhodnutí o rozvode manželstva rodičov maloletého dieťaťa upraví výkon ich rodičovských práv a povinností na čas po rozvode. To znamená, že súd určí, ako bude zabezpečená starostlivosť o dieťa po rozvode rodičov.
Aké typy starostlivosti o deti po rozvode poznáme?
Súd môže dieťa zveriť do jedného z nasledujúcich typov starostlivosti:
- Spoločná osobná starostlivosť obidvoch rodičov: Tento model starostlivosti bol zavedený do právneho poriadku v roku 2023. Ide o režim starostlivosti, ktorý fungoval už pred rozvodom a rodičia ho chcú zachovať aj po ňom. Ak sa rodičia dohodnú na spoločnej osobnej starostlivosti, súd a štát zasahujú minimálne do ich dohody a rodičia sa sami dohodnú na všetkých detailoch starostlivosti.
- Striedavá osobná starostlivosť obidvoch rodičov: Tento inštitút bol zakotvený do slovenského právneho poriadku novelou zákona o rodine účinnou od 1. júla 2010. Podstata striedavej starostlivosti spočíva v tom, že dieťa bude určitý časový úsek žiť s matkou a určitý časový úsek s otcom. Tento model vyžaduje vysokú mieru komunikácie a spolupráce medzi rodičmi.
- Osobná starostlivosť jedného z rodičov: V tomto prípade je dieťa zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, pričom druhý rodič má právo na styk s dieťaťom a na informácie o jeho vývoji.
Súd zároveň určí, kto bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok. Dôležité je zdôrazniť, že v konaní o rozvod nie je možné upraviť rodičovské práva a povinnosti k ešte nenarodenému dieťaťu. Súd vychádza zo stavu manželstva v čase vyhlásenia rozsudku.
Spoločná osobná starostlivosť detailnejšie
Spoločná osobná starostlivosť predstavuje pomerne nový model starostlivosti o deti po rozvode rodičov. Základom tohto modelu je režim starostlivosti o spoločné deti, ktorý fungoval už pred ich rozvodom a rodičia ho chcú zachovať i po oficiálnom rozvode. Ak sa rodičia dohodnú na spoločnej osobnej starostlivosti, súd a štát zasahujú minimálne do ich dohody, súd neurčuje u koho a kedy budú deti, nie sú presné stanovené časové rámce stretávania sa. Rodičia sa sami medzi sebou dohodnú kedy a u koho bude dieťa.
Prečítajte si tiež: Zvládanie rozvodu: Rady pre rodičov
Striedavá osobná starostlivosť - výzvy a požiadavky
Úprava striedavej starostlivosti kladie vysoké nároky najmä na rodičov dieťaťa a ich morálnu a osobnostnú vyspelosť. Títo musia byť schopní spolu slušne komunikovať, mať podobný názor na výchovu dieťaťa a vedieť sa dohodnúť o výchovných praktikách a pravidlách týkajúcich sa dieťaťa.
Pri rozhodovaní o striedavej starostlivosti súd zohľadňuje záujem maloletého dieťaťa, ako aj sociálne, hygienické, zdravotné a iné podmienky. Dôležitý je aj postoj rodičov k starostlivosti o dieťa. Striedavá starostlivosť si vyžaduje, aby dieťa malo minimálne vlastnú posteľ a aby sa predišlo situáciám, kedy by dieťa navštevovalo každý mesiac inú školu.
Osobná starostlivosť jedného z rodičov - štandardný model
Na tom, či bude dieťa v striedavej alebo osobnej starostlivosti sa rodičia môžu dohodnúť. Je potrebné, aby túto dohodu súd schválil inak je takáto dohoda nevykonateľná. V prípadoch, ak sa rodičia nevedia dohodnúť ani na časovom rámci, kedy a u koho bude dieťa tráviť napr. víkendy, prázdniny, sviatky a pod., tak o tomto časovom rámci rozhoduje tiež súd. Rodičia však môžu zhodne uviesť, že súd právo styku upravovať nemá. V takom prípade súd stretávanie neupravuje.
Dohoda rodičov a rozhodovanie súdu - hľadanie najlepšieho riešenia
Rodičia sa môžu kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa.
Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa. Súd sleduje predovšetkým záujem maloletého dieťaťa, ako i životné pomery rodičov, vrátane bytových pomerov a citovej, rozumovej a mravnej výchovy.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre rodičov pri rozvode
Styk s dieťaťom - dôležitosť zachovania vzťahu
Rozvod či rozchod rodičov neznamená automaticky stratu kontaktu dieťaťa s jedným z rodičov. Práve naopak, zákon a súdy často podporujú zachovanie a rozvíjanie vzťahu dieťaťa s oboma rodičmi. Dohoda o styku rodičov s dieťaťom nepotrebuje schválenie súdu. Avšak, bránenie v styku s dieťaťom môže mať za následok zmenu osobnej starostlivosti.
Ak jeden z rodičov bráni druhému rodičovi v styku s maloletým dieťaťom alebo znemožňuje mu kontakt a starostlivosť o dieťa ešte pred rozvodom alebo počas rozvodu, je možné podať na súd návrh na neodkladné opatrenie. Týmto neodkladným opatrením súd dočasne upraví pre druhého rodiča práva a povinnosti vo vzťahu k maloletým deťom.
Súd môže upraviť styk dieťaťa so súrodencami alebo inými príbuznými. Ak je v záujme dieťaťa, aby sa dieťa stretávalo aj napríklad so starými rodičmi, je potrebné podať návrh.
Vyživovacia povinnosť - zabezpečenie potrieb dieťaťa
Rodičia majú vyživovaciu povinnosť voči svojim deťom bez ohľadu na to, či sa dieťa narodilo v manželstve. Vyživovacia povinnosť je zákonnou povinnosťou rodičov, ktorej neplnenie je trestným činom. Výška výživného závisí od odôvodnených potrieb dieťaťa, jeho schopností, možností a majetkových pomerov, ako aj od príjmu každého z rodičov. Súd prihliada napr. na záujmy a potreby dieťaťa, jeho vek, zdravotný stav, vzdelanie, záujmy a na budúce povolanie. V prípade, že rodičia žijú spolu, prihliadne sa aj na starostlivosť rodičov o spoločnú domácnosť.
V prípade striedavej osobnej starostlivosti súd môže, ale nemusí určiť výživné. Rozhodnutie závisí od konkrétnych okolností prípadu. Ak sú príjmy rodičov porovnateľné a obaja sa o dieťa starajú rovnakým dielom, výživné sa spravidla neurčuje. Ak má jeden z rodičov vyšší príjem a dieťa má u neho vyšší štandard života, súd môže tomuto rodičovi určiť povinnosť hradiť výživné, aby sa životná úroveň dieťaťa vyrovnala v oboch domácnostiach.
Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad rozvodu
Metodika pre výpočet výživného
V roku 2024 vydalo Ministerstvo spravodlivosti tzv. Metodiku pre výpočet výživného - verejnosti známejšiu ako „tabuľkové výživné“. Ide o odporúčací materiál, ktorý poskytuje súdom orientačné percentuálne sadzby výživného podľa veku dieťaťa a počtu detí, ktoré rodič vyživuje. Táto metodika však nie je záväzná.
Dôležité lehoty a nároky
Nárok na výživné sa premlčuje najviac 3 roky od podania návrhu na súd. V konaní je možné žiadať nielen určenie výživného, ale aj vymôcť už splatné výživné. V prípade úspešnosti v konaní, trovy právneho zastúpenia kancelárie zaplatí dlžník.
Príspevok na výživu rozvedeného manžela
Rozvedený manžel má nárok na tzv. príspevok na výživu rozvedeného manžela, ak nie je schopný sám sa živiť a táto neschopnosť vznikla v dôsledku manželstva alebo v súvislosti s ním. Výška príspevku závisí od schopností, možností a majetkových pomerov oboch manželov. Príspevok sa platí iba po dobu, ktorú určí súd.
Rozvod s cudzincom - špecifické aspekty
Rozvod s cudzincom je v dnešnej dobe bežný. V takomto konaní je prítomný tzv. "cudzí prvok" a súd dôkladne skúma svoju právomoc rozhodnúť. Právomoc slovenských súdov rozhodovať o rozvode s cudzincom upravujú rôzne nariadenia a medzinárodné zmluvy. Veľmi dôležité je, kde manželia majú spoločné bydlisko, prípadne ak spolu nežijú, v ktorých krajinách majú bydlisko. Podľa toho sa bude určovať, ktorý právny predpis sa použije.
Ak sú obaja manželia slovenskí štátni príslušníci, slovenský súd má právo rozhodovať o ich rozvode. Často sa bývalí manželia dopúšťajú zbytočných chýb, ktoré ich rozvod s cudzincom neúmerne predlžujú.
Právo odsúdeného rodiča na styk s dieťaťom
Život prináša rôznorodé situácie a jednou z nich je aj tá, kedy jeden z rodičov (prípadne obaja) vykonáva trest odňatia slobody. Majú odsúdení v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody právo na styk so svojimi deťmi? Právo na styk je implicitnou súčasťou rodinného života chráneného tak článkom 19 Ústavy SR ako aj článkom 8 EDĽP. Jedným zo štyroch základných materiálnych znakov ľudských práv je ich neodňateľnosť. Samotná skutočnosť, že rodič vykonáva trest odňatia slobody, ho práva na rodinný život a v ňom obsiahnuté právo na styk teda nemôže zbaviť.
Avšak právo na rodinný život (ako základné ľudské právo) nemá absolútny charakter a teda je ho možné obmedziť. Vo svojej podstate každý výkon trestu odňatia slobody predstavuje zároveň aj výrazné obmedzenie práva (okrem iného) na rodinný život. Podstatnou súčasťou práva väzňa na rešpektovanie rodinného života je, že mu štát, resp. Slovenská republika zabezpečuje právo väzňov na kontakt s rodinou prostredníctvom zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ´´ZVTOS´´) a vykonávacej vyhlášky č. 368/2008 Z. z. ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len ´´vyhláška´´).
Podmienky a obmedzenia styku odsúdeného rodiča s dieťaťom
ZVTOS v § 24 ustanovuje, že odsúdený má právo prijímať návštevu blízkych osôb (teda aj detí, bez ohľadu na ich vek, obmedzenie je dané len v prípade maloletých mladších ako 15 rokov, ktorí sa môžu návštevy zúčastniť len v sprievode plnoletej osoby) v čase určenom riaditeľom ústavu alebo ním určeným príslušníkom zboru najmenej raz za kalendárny mesiac v trvaní dvoch hodín a to bez ohľadu na vonkajšiu diferenciáciu výkonu trestu odňatia slobody (minimálny, stredný, maximálny stupeň stráženia). Ďalšie podmienky návštev (predovšetkým deň a časové rozmedzie) sú upravené v ústavných poriadkoch jednotlivých ústavoch na výkon trestu (ďalej len ´´ÚVT´´).
Považujeme za potrebné poukázať na ústavný poriadok ÚVT Leopoldov[5], podľa ktorého sa návštevy vykonávajú spravidla v stredu, štvrtok a piatok. Pre blízke osoby, obzvlášť maloleté deti, je vzhľadom na pracovné povinnosti resp. povinnú školskú dochádzku často až nemožné v uvedené dni odsúdeného navštíviť. Bolo by žiadúce nahradiť uvedené dni návštev aspoň jedným dňom v rámci víkendu. Za uvedenú skutočnosť bolo Slovensko kritizované Európskym výborom na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (ďalej len ´´CPT´´ alebo ´´Výbor´´), ktorý danú situáciu označil za poľutovaniahodnú.[6]Výbor zároveň opätovne pripomenul, že všetci väzni by mali mať nárok a v praxi aj reálnu možnosť na návštevu aspoň jednu hodinu týždenne (podľa možnosti by mali mať možnosť prijať návštevu každý týždeň). Odporúča teda slovenským orgánom zabezpečiť súlad s týmito minimálnymi požiadavkami. Obdobne aj Odporúčanie Výboru ministrov Rec (2018) 5 členským štátom týkajúce sa detí uväznených rodičov[7] hovorí, že návštevy zo strany detí by v zásade mali byť povolené jeden krát týždenne.
Z organizačno-technických dôvodov je počet osôb, ktoré môžu súčasne odsúdeného navštíviť, obmedzený na päť. V prípade, ak má odsúdený viac ako štyri deti, toto obmedzenie sa pre deti nevzťahuje. Týmto štát vyzdvihuje dôležitosť, ktorá je kladená na udržiavanie kontaktu odsúdeného (rodiča) s dieťaťom.
Návšteva odsúdeného v ÚVT s minimálnym stupňom stráženia a so stredným stupňom stráženia sa vykonáva spravidla priamym kontaktom, návšteva odsúdeného zaradeného do ÚVT s maximálnym stupňom stráženia sa vykonáva spravidla bezkontaktne prostredníctvom telekomunikačného zariadenia alebo cez perforovanú stavebnú prekážku. Návšteva sa vykoná na základe povolenia na návštevu schváleného riaditeľom ústavu alebo ním určeným príslušníkom ZVJS. Riaditeľ ÚVT môže v odôvodnených prípadoch rozhodnúť, či sa návšteva odsúdeného vykoná s priamym kontaktom alebo bez priameho kontaktu.
Z uvedeného teda vyplýva, že odsúdený nemá absolútny právny nárok na návštevu formou priameho kontaktu, hoci by bol zaradený do ÚVT s minimálnym stupňom stráženia a platí to tiež opačne, kedy odsúdený zaradený do ÚVT s maximálnym stupňom stráženia nemusí nevyhnutne prijímať návštevy bezkontaktnou formou čo vyplýva (okrem iného) aj z § 20 ods. 5 písm. b) vyhlášky.[8]Je ale pravidlom, že sa návštevy odsúdených zaradených v maximálnom stupni stráženia a taktiež v strednom stupni stráženia v rámci vnútornej diferenciácie v skupine ´´C´´ realizujú bezkontaktne. Na takéto opatrenie ale musí v danom prípade existovať naliehavá spoločenská potreba a musí byť primerané sledovanému cieľu. Z ústavno-právneho hľadiska je neudržateľné paušalizovane realizovať návštevy takýchto odsúdených iba na základe vonkajšej resp. vnútornej diferenciácie. Pri každom jednom odsúdenom je nevyhnutné posudzovať, či v jeho prípade existujú skutočné a pretrvávajúce bezpečnostné riziká resp. riziká spojené s narušením účelu trestu pri návšteve priamym kontaktom.[9] Pokiaľ takéto riziko pri odsúdenom neexistuje, je nepovolenie bezkontaktnej návštevy neprípustným zásahom do práva odsúdeného na rodinný život.
Ako ďalej vyplýva z vyššie spomínaného Odporúčania Výboru ministrov, právo dieťaťa na priamy kontakt sa musí rešpektovať, a to aj v prípadoch, kedy sú odsúdenému rodičovi uložene disciplinárne sankcie alebo opatrenia. Vzhľadom k tomu, že podľa vyhlášky sa odsúdený v strednom stupni stráženia umiestni do diferenciačnej skupiny C aj z dôvodu, že sa opakovane počas výkonu trestu dopustil disciplinárneho previnenia, čoho následkom je to, že návštevy môže prijímať spravidla bez priameho kontaktu, považujeme toto opatrenia za nevhodné a v rozpore so spomenutým odporúčaním. Navyše máme pochybnosť o súlade spomenutého obmedzenia (§18 ods. 2 písm. e) vyhlášky)s ustanovením § 24 ods. 4 ZVTOS, ktorý bez ďalšieho hovorí o tom, že odsúdení v strednom stupni stráženia prijímajú návštevy spravidla priamym kontaktom. Vyhláška teda upravuje spôsob realizácie návštevy odlišne od zákona. Z hľadiska systematického výkladu a princípu hierarchie právneho poriadku je v prípadoch, kedy je úprava podzákonného predpisu v tej istej otázke odlišná od úpravy v zákone, je v procese aplikácie potrebné dať prednosť ustanoveniu zákona.[10]Touto skutočnosťou sa Najvyšší súd (následne ani Ústavný súd) v už spomenutej veci 3Sžo/140/2015 vôbec nezaoberal.
Poukazujeme tiež na správu CTP z roku 2018, v ktorej Výbor uznáva, že v niektorých prípadoch je z bezpečnostných dôvodov alebo na ochranu legitímnych záujmov vyšetrovania opodstatnené prijímať návštevy v kabínach. Pre všetky zákonom stanovené kategórie väznených osôb by však mali byť pravidlom návštevy s priamym kontaktom, pričom „bezkontaktné“ návštevy by mali byť len výnimkou. Akékoľvek rozhodnutie o nariadení bezkontaktných návštev musí byť vždy riadne zdôvodnené a opodstatnené a musí sa zakladať na individuálnom posúdení potenciálneho rizika konkrétneho väzňa.
V rámci testu proporcionality je zlomovým bodom práve nevyhnutnosť zásahu. Je zrejmé, že obmedzenia týkajúce sa návštev blízkych osôb bezpochyby zasahujú do práva odsúdeného na rešpektovanie rodinného života, avšak takéto obmedzenia samé o sebe nie sú v rozpore s EDĽP, ak vyplývajú zo zákona, sledujú legitímny cieľ a zároveň sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Návštevy bez priameho kontaktu v zariadeniach s najvyšším stupňom stráženia sledujú vo väčšinou legitímny cieľ (predchádzanie nepokojom či zločinnosti, ochrana verejnej bezpečnosti) podporený napr. závažnosťou spáchaného trestného činu a s ňou súvisiacou prevýchovou páchateľa v rámci programu zaobchádzania,[11]minimalizáciou kontaktu s prostredím zločinu, najmä organizovaného, v ktorom rodinné vzťahy často zohrávajú kľúčovú úlohu[12].
V prípade Messina v. Taliansko sa ESĽP zaoberal sťažnosťou týkajúcou sa, okrem iného, spôsobom realizácie a obmedzením počtu návštev odsúdeného (sťažovateľa), na ktorého sa vzhľadom na povahu trestnej činnosti vzťahoval osobitný väzenský režim - max. 2 návštevy rodinných príslušníkov za mesiac, bez priameho kontaktu, pričom návštevy detí do 16 rokov sa mohli uskutočniť bez sklenenej priečky. ESĽP konštatoval, že síce došlo k zásahu do práv sťažovateľa podľa článku 8, avšak tieto opatrenia mali zákonný podklad, sledovali legitímny cieľ a boli nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, nakoľko pred zavedením osobitného väzenského režimu mohli väznení členovia organizovaného zločinu udržiavať svoje postavenie v zločineckej skupine, vymieňať si informácie s ostatnými väzňami a vonkajším svetom (prostredníctvom návštev) a organizovať páchanie závažných trestných činov vo väzniciach aj mimo nich. Zároveň v uvedených opatreniach vidí snahu talianskych orgánov pomôcť sťažovateľovi udržiavať kontakt so svojou blízkou rodinou a tak dosiahnuť spravodlivú rovnováhu medzi právom sťažovateľa na rešpektovanie rodinného života a cieľmi, ktoré sa mali osobitným režimom dosiahnuť.
V podmienkach Slovenskej (rovnako aj Českej) republiky sa návštevy realizujú výlučne na základe iniciatívy odsúdeného a to formou ´´pozvánky´´ určenej osobám, o ktorých návštevu má odsúdený záujem. Dieťa odsúdeného resp. jeho blízka osoba teda nemôže sama iniciovať návštevu s odsúdeným. V prípade, že odsúdený niektorú blízku osobu na návštevu nepozve, táto osoba sa návštevy zúčastniť nemôže. Ak ide o maloleté deti odsúdeného, ktoré nie sú na pozvánke výslovne uvedené, môžu sa návštevy zúčastniť iba ak s tým odsúdený súhlasí. Uvedené korešponduje s tézou, že ide skôr o právo odsúdeného (rodiča) na styk, nie jeho povinnosť.
Z povahy osobného styku sme ale hlboko presvedčení, že vo vzťahu k maloletým deťom je právo styku potrebné, v mnohých prípadoch dokonca nevyhnutné, vnímať cez prizmu jeho negatívneho vymedzenia, teda povinnosti styku s maloletým. V zmysle § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ´´ZR´´) je súčasťou rodičovských práv a povinností najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa. Niet pochýb o tom, že sústavná a dôsledná starostlivosť o dieťa sa realizuje predovšetkým osobným stykom. Odsúdený rodič - hoci je prevažne vylúčený z bezprostredného výkonu svojich rodičovských práv a povinností, najmä zo sústavného výchovného pôsobenia na maloleté dieťa - nie je zbavený zodpovednosti za všestranný vývin maloletého dieťaťa. Je len na tomto rodičovi, aby využíval aspoň obmedzené možnosti k tomu, aby aj v nedostatku príležitostí pre sústavné výchovné pôsobenie vykonával vhodný vplyv na výchovu maloletého dieťaťa. Jedným z prostriedkov zabezpečujúcim spoluúčasť odsúdeného rodiča na výchove je osobný styk odsúdeného rodiča s maloletým dieťaťom.[13] Kontakt s dieťaťom je v tomto ohľade významným predpokladom a základom pre výkon rodičovských práv a povinností. Hoci spomenutý § 28 ods. 1 ZR hovorí najskôr o právach a až potom o povinnostiach rodičov k deťom, toto ustanovenie je potrebné chápať v prvom rade ako príkaz rodičovi na sústavnú a dôslednú starostlivosť a všestranný vývin maloletého dieťaťa. Dieťa má právo na styk so svojim rodičom[14] a tomu následne zodpovedá aj povinnosť rodiča tento styk realizovať. Pre porovnanie poukazujeme na právnu úpravu v ČR, kde je koncepcia rodičovskej zodpovednosti upravená v § 858 Občanského zákonníka[15]. Uvedený paragraf, na rozdiel od ZR, výslovne zakotvuje osobný styk do pojmu rodičovská zodpovednosť a tiež vyzdvihuje skutočnosť, že pri výchove dieťaťa ide predovšetkým o povinnosti rodiča. Obdobne aj komentovaná literatúra uvádza, že z výslovného zaradenia práva na styk do rodičovskej zodpovednosti, ktorá v § 858 zdôrazňuje na prvom mieste povinnosti a až potom práva rodičov vo vzťahu k dieťaťu, možno v súlade s účelom a obsahom tohto ochranného inštitútu dovodiť aj povinnosť rodiča sa s dieťaťom stýkať.[16] Podobne aj nemecký BGB v § 1684 ods. 1 hovorí, že každý rodič je (v prvom rade) povinný a oprávnený sa s dieťaťom stýkať. Pri vážení záujmu dieťaťa o stály kontakt s rodičom so záujmom rodiča o absenciu takéhoto kontaktu by sa malo záujmu dieťaťa prikladať oveľa väčšia váha, ako prianiam rodiča. ESĽP opakovane konštatuje, že s ohľadom na svoju povahu a závažnosť môže záujem dieťaťa prevážiť nad záujem rodičov.[17]Je tomu tak preto, že ako základ pre udržiavanie rodinného vzťahu a pre získanie rodičovskej podpory a výchovy je kontakt dieťaťa s rodičmi veľmi dôležitý pre rozvoj jeho osobnosti a je to niečo, čo prispieva k jeho blahu. Je preto opodstatnené prinútiť rodiča, aby bol v kontakte so svojim dieťaťom - aj keď by to znamenalo zásah do jeho osobnej sféry - ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.[18]
Samozrejme, keď je ochota rodiča realizovať styk so svojím maloletým dieťaťom na bode mrazu resp. je na dosiahnutie styku potrebná donucovacia moc štátu, styk s takýmto rodičom zvyčajne nie je v najlepšom záujme dieťaťa. Pri kontakte dieťaťa s rodičom to nie je len o samotnej prítomnosti rodiča, ale predovšetkým o náklonnosti a poskytnutí emocionálneho tepla, ktoré dieťa potrebuje cítiť. Pokiaľ rodič vehementne odmieta styk so svojím dieťaťom, takéto teplo neucíti, ucíti osobné odmietnutie, a to nie od kohokoľvek, ale od rodiča, teda osoby, ku ktorej každé dieťa prirodzene silno emocionálne inklinuje, čo v dieťati môže vyvolať veľmi negatívne pocity, nedokáže pochopiť prečo ho rodič odmieta a môže mať preto sklony k sebaobviňovaniu. Z pohľadu emocionálneho a psychologického zaťaženia, ktorému môže byť dieťa vystavené na stretnutí s odsúdeným rodičom, ktorý ho odmieta a zúčastňuje sa na stretnutí iba z donútenia, nemožno spravidla vychádzať z predpokladu, že takýto kontakt je za týchto okolností v najlepšom záujme dieťaťa. Existuje teda veľa indícií, ktoré by naznačovali, že najlepšie záujmy dieťaťa by mohli byť prinajmenšom výrazne narušené vynúteným kontaktom s neochotným odsúdeným rodičom. Pokiaľ odsúdený rodič kontinuálne nepozýva svoje deti na návštevu a tvrdohlavo odmieta styk, je skôr nepravdepodobné, že by mu prípadné uloženie povinnosti styku pomohlo rozvinúť pozitívny prístup k dieťa…
Záujem dieťaťa - kľúčový princíp, ale bez jasnej definície
Zákon 36/2005 Z.z. o rodine a súvisiaca legislatíva, vrátane medzinárodných dohovorov o právach detí, skloňujú slovné spojenie „záujem dieťaťa“. Definícia pojmu záujem dieťaťa neexistuje. V Zákone o rodine je definované, čo je to rodina, manželstvo, rodičia, rodičovstvo… Manželstvu je venovaných 27 paragrafov, v ktorých je ošetrený celý proces manželstva až po rozvod. Záujmu dieťaťa nie je venovaný ani jeden paragraf. Záujem dieťaťa je v Zákone o rodine spomínaný v rôznych súvislostiach, ale kde sa dočítame, čo to vlastne je ten „záujem dieťaťa“? Odpoveď právnych teoretikov - „treba si naštudovať právne judikáty a tam sa záujemca dozvie, čo to asi tak je, ten záujem dieťaťa. Ak sa ktokoľvek spýta desiatich právnikov, tak dostane desať rôznych definícií pojmu „záujem dieťaťa“. To isté sa stane, ak sa spýtate 100 sudcov - odpoveďou bude 100 rôznych definícií pojmu „záujem dieťaťa“.
#
tags: #rozvod #a #opatrovnik #pre #dieta