Rodina je základnou jednotkou spoločnosti, avšak jej dynamika a štruktúra sa neustále vyvíjajú. Vzťahy medzi generáciami, roly otcov a starých otcov a dopad týchto vzťahov na vývoj detí sú zložité a mnohovrstevné. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty týchto rolí a vzťahov, pričom zohľadňuje generačné zmeny a ich vplyv na rodinný život.
Nová generácia starých otcov
Dnes sa stretávame s novým typom starého otca, ktorý aktívne vstupuje do života svojich vnúčat. Päťdesiatosemročný Jean-Louis vystupuje z metra a ponáhľa sa, aby postrážil svoje trinásťmesačné vnúča. Starí otcovia sú čoraz viac zapojení do starostlivosti o vnúčatá, čo je podľa klinickej psychologičky Béatrice Copperovej-Royerovej výsledkom globálneho vývoja spôsobu života.
Kedysi boli rodiny homogénnejšie, ale dnes sú päťdesiatnici a šesťdesiatnici aktívni aj po odchode do dôchodku. Starí otcovia, ktorých často žiadajú o pomoc ich pracujúce dcéry, majú k vnukom bližšie. Dôležitým faktorom je aj demografia - žijeme dlhšie a máme viac fyzických síl.
Zmenilo sa aj postavenie mužov. Nová generácia starých otcov už nie je patriarchálna. Za zmenou pritom stoja ich vlastné deti. Keď sa z páru stane rodina, starí otcovia neváhajú a podieľajú sa na chode domácnosti. Tridsaťročný Paul si spomína, ako sa jeho otec čudoval, keď menil svojmu synovi plienky.
Nová generácia starých otcov sa postupne zbavuje stereotypov, ktoré tvrdia, že city sú len pre ženy. Jean-Louis spomína na svojho otca a starého otca ako na "chladných mužov". "Nikdy by nepristúpili na to, aby sa so mnou pohrali. Tým, že sme si tak blízki s vnúčaťom, si svojím spôsobom liečim rany z detstva." Táto generácia sa necíti byť menej mužmi, ak sa stará o svoje vnúčatá.
Prečítajte si tiež: Význam detskej kresby
Jean-Louis vysvetľuje: "Vo svojej dobe som bol moderným otcom. Ale bol som príliš pohltený svojou prácou a s dcérou som trávil málo času. Dnes naprávam tým, že sa starám o vnúča, staré chyby."
Deti často svojich starých otcov skutočne milujú. Predstavujú pre nich spoločnosť, vonkajší svet. Mať vnúčatá znamená aj ďalšiu skúsenosť v novom citovom vzťahu. Najmä starí otcovia nečakajú, že to bude také silné. Predovšetkým je tento vzťah ovplyvnený akousi novo nadobudnutou bezstarostnosťou. Starí otcovia sa zbavili starostí so vzdelávaním, omnoho menej sa znepokojujú.
Medzigeneračné konflikty a výchova
Starí rodičia sa stali symbolom rodinnej podpory, lásky, pomoci, zomknutosti, ale neraz situáciu v rodine komplikujú prehnanou aktivitou. Väčšina rodín má v rôznej miere skúsenosti s medzigeneračnými konfliktmi pri výchove a starostlivosti o deti. Rodičia chcú deti vychovávať podľa vlastnej predstavy, ale do výchovy sa v mnohých prípadoch zapájajú aj starí rodičia.
Z možnosti „odložiť“ deti k babičke sa stal životný bonus. Táto forma medzigeneračnej výpomoci však býva neraz zdrojom konfliktov. Každá osoba, ktorá sa v blízkosti dieťaťa vyskytuje pravidelne, ovplyvňuje formovanie jeho návykov, správanie, vnútorný svet. Do akej miery je vplyv pozitívny, ukáže čas.
Známy výrok o tom, že rodičia sú na výchovu a starí rodičia na rozmaznávanie, je skôr žartovným postrehom, nie za každých okolností prijateľným nástrojom. Rodičmi určené hranice by mali starí rodičia rešpektovať, v ideálnom prípade bez potreby konfrontácie. Vnúčatá sa totiž často stávajú svedkami, ako rušením noriem ich vlastní rodičia prichádzajú o autoritu a ocitajú sa v pozícii detí.
Prečítajte si tiež: Prehľad zliav a vstupeniek
Áno, starí rodičia vo vnúčati neraz hľadajú spojenca, pričom často idú nebezpečnou cestou. Podľa odborníkov jestvujú isté hranice, ktoré by nemali prekročiť. Týkajú sa predovšetkým zasahovania do výchovy, lebo, áno, hoci vychovali svoje deti, ich názory na výchovu sú väčšinou zastarané. Zmenil sa prístup k výchove, deti inak vnímajú, dospelých konfrontujú s okolitou realitou, inými metódami to žije v škôlke, škole, dnešní rodičia nemôžu konať z pozície absolútnej moci. A vôbec, skúsenosti získané v minulosti už nevyhovujú požiadavkám dnešnej doby. Starí rodičia napriek tomu neodolajú a oponujú. Chce to úsilie, aby potlačili chcenie presadzovať svoje názory a aby sa zmierili s s tým, ako ich vlastné, už dospelé deti vychovávajú svoje potomstvo.
Za ďalší príznak toxického vplyvu psychológovia označujú preferovanie jedného vnúčaťa pred ostatnými. Problém silnie úmerne s počtom pribúdajúcich malých detí v rodine. Starí rodičia porovnávajú svoje deti a ich partnerov v rodičovskej role, komentujú reakcie v podobných situáciách, neskrývane hodnotia správanie, školské výsledky, úspechy. Výnimkou nebývajú ani rôzne formy manipulácie. Španielsky psychológ Ángel Rull za najväčší strach toxického starého rodiča označuje obavu z vylúčenia, osamotenia.
Vzťahy starých rodičov s vnúčatami nie sú vždy také, aké by sme si predstavovali. Prehnané sťažovanie alebo výčitky, ustavičné porovnávanie, znevažovanie môže poznačiť sebaúctu našich detí a spustiť negatívne prežívanie. Ide o extrémne emócie, ktoré môžu vyústiť do odmietania niektorých členov rodiny. Situáciu komplikuje, ak sa starí rodičia stávajú súčasťou bežnej, každodennej starostlivosti o vnúčatá.
Kľúčom k predchádzaniu problémov zostáva skutočnosť, že za deti sú zodpovední ich rodičia.
Syndróm zavrhnutého rodiča
BEDNÁROVÁ, Tatiana vo svojej bakalárskej práci sa zaoberá problematikou syndrómu zavrhnutého rodiča, ktorý je častým dôsledkom rozvodových konfliktov medzi rodičmi. Cieľom práce je priniesť poznatky o tejto problematike. Teoretické pozadie približuje jeho prejavy u dieťaťa, stratégie a motívy programujúceho rodiča, jeho dôsledky na dieťa a kontroverznosť syndrómu. Výskumným problémom sú stratégie programujúceho rodiča, prejavy zavrhnutia, faktory obnovenia vzťahu so zavrhnutým rodičom a potenciálne dôsledky syndrómu.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre Rodičov
Bakalárska práca je prípadovou štúdiou 24 ročnej participantky, u ktorej syndróm pretrvával približne štyri roky. Výsledky dát autorka získala prostredníctvom kvalitatívnej metodológie. S participantkou bolo robené pološtruktúrované interview s možnosťou otvorených otázok. Výsledky ukázali, že medzi najhlavnejšie stratégie programujúceho rodiča patrilo očierňovanie a zhadzovanie rodiča v očiach dcéry. Medzi prejavy zavrhnutia patril odpor voči zavrhnutému rodičovi, pohŕdanie či verbálne a mimické prejavy nepriateľstva. V obnovení vzťahu so zavrhnutým rodičom zohralo značnú rolu oslabenie vzťahu s programujúcim rodičom, externé informácie a hodnotový systém. Potenciálne dôsledky, ktoré syndróm vyvolal sú difúzna identita a nedôvera voči ľuďom.
Syndróm zavrhnutého rodiča je koncept, ktorý vznikol v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Je to psychická forma detského zneužívanie a jeho hlavným znakom je očierňovanie rodiča dieťaťom bez racionálnych dôvodov, za ktorým stojí programovanie druhého rodiča, resp. vedomé či nevedomé stratégie podnecujúce dieťa k zavrhnutiu druhého rodiča. Syndróm zavrhnutého rodiča je dodnes konfrontovanou tematikou, napriek jeho častému, avšak prehliadanému a neuvedomenému výskytu. Autori najmä zahraničných štúdií poukazujú na jeho závažnosť a frekventovanosť v súvislosti so stálym počtom zvyšujúcich sa rozvodov. Empirické výskumy týkajúce sa tohto fenoménu sú stále v začiatkoch, napriek tomu, ich zistenia poskytujú nový náhľad a hlbšie preskúmanie tohto syndrómu, najmä čo sa týka diagnostiky, prejavov, mechanizmov syndrómu, vlastností rodičov detí, u ktorých sa syndróm vyskytne. Literatúra však poskytuje málo údajov napr. o jeho vplyve, či zavrhnutia z hľadiska veku dieťaťa, alebo obnovy vzťahu so zavrhnutým rodičom. Medzi významných autorov patria R. Gardner, A. Bakerová, v českom prostredí známy autor zaoberajúci sa touto témou bol E. Bakalář. Na Slovensku je tento koncept medzi odborníkmi málo známy a je potrebné sa s ním viac oboznámiť, preskúmať a tak vyvinúť efektívnu prevenciu proti jeho výskytu v rozvedených rodinách. Združenie Ligy otcov poskytuje laickú pomoc rodičom, z praxe prevažne otcom, ktorých deti zavrhli.
Práve pre zaujímavosť tohto fenoménu, nedostatok literatúry v slovenskom a českom odbornom prostredí a potreby riešenia jedného z rozvodových dôsledkov, sme sa rozhodli spracovať syndróm zavrhnutého rodiča v krátkom priblížení teoretického pozadia, výskumov a následne empirického preskúmania v kvalitatívnej analýze.
Naša práca si kladie za cieľ prispieť empirickými dôkazmi k tomuto fenoménu z pohľadu samotného dieťaťa, ktoré jedného z rodičov zavrhovalo niekoľko rokov. Doteraz žiadna záverečná práca sa na Slovensku nevenovala syndrómu zavrhnutého rodiča z pohľadu dieťaťa. Kvantitatívne výskumy sú náročné z hľadiska získania vhodných participantov a na Slovensku nebola doteraz vyvinutá diagnostická škála určenie syndrómu a diagnostiku stupňa zavrhnutia rodiča u dieťaťa. Naša práca kvalitatívne analyzuje syndróm, ktorý sa vyskytol u participanta a rozoberá stratégie, ktorými programujúci rodič pôsobil a následne jeho prejavy zavrhnutia u dieťaťa. Tieto môžu prispieť k rozpoznaniu okolia pri podobnom výskyte u dieťaťa počas rozvodových konfliktov a napomôcť včasnému riešeniu situácie najmä u mladších detí, kde je potrebná terapeutická intervencia.
Z retrospektívneho hľadiska participanta chceme prispieť k tematike obnovenia vzťahu so zavrhnutým rodičom a jeho faktormi, ktoré sú nápomocné k uzdraveniu vzťahu zavrhnutého rodiča s dieťaťom. Podľa niektorých odborníkov je takáto obnova je možná len vďaka odbornej intervencii, avšak zatiaľ žiadne empirické argumenty k tomuto názoru nie sú. Vek zohráva dôležitú úlohu pri výskyte tohto syndrómu a rovnako aj pri procese obnovy vzťahu so zavrhnutým rodičom.
Rodina a rozvod
Rodina je univerzálnou sociálnou skupinou, v ktorej prebiehajú významné sociálne a psychologické javy v živote jednotlivca, pomáha mu vytvoriť pevné sociálne väzby a poskytuje bezpečné prostredie pre jeho ďalší psychosociálny vývin. Avšak jej jednoznačné vymedzenie je z viacerých hľadísk nemožné (Výrost, Slaměník, 1998). Jej základnými funkciami sú biologicko-reprodukčná, ekonomicko-zabezpečovacia, emocionálna, socializačne-výchovná. Vo funkčnej nukleárnej rodine matka zabezpečuje prijatie dieťaťa, lásku, istotu, ochranu, komunikáciu, osobný príklad a model ženskej roly. Otec zabezpečuje príklad pre správanie sa, čas strávený s dieťaťom, ochranu, rozhodnosť, samozrejme lásku, komunikáciu, model mužskej role, podporu a ochranu pre matku. Partnerstvo je vzťah získaný a narodením dieťaťa sa stáva aj vzťahom, ktorý je vrodený (Špaňhelová, 2010).
Rodina je stabilnou jednotkou spoločnosti, no v súčasnosti sa mnohé rodiny rozpadajú a následkom toho sa stáva rozvod. Štatisticky sa rozvádza približne každé druhé manželstvo a táto rozvodovosť má zvyšujúcu sa tendenciu. Rozvod rodičov je rozpadom partnerstva, no rodičovstvo zrušiť nie je možné (Špaňhelová, 2010). Vnímanie rozvodu sa za posledné dekády zmenilo, no jeho konzekvencie ostávajú tie isté a pôsobia negatívne vo väčšine ohľadov na každého člena rodina.
Rozvod predstavuje formálno-právne ukončenie manželského vzťahu dvoch jednotlivcov, administratívnym riešením v procese rozvratu manželstva v prípade, ak zlyhali všetky ostatné cesty k vyriešeniu problémov, ktoré sa v rodine postupne objavili (Matějček, Dytrych, 1999). Rozvod, ako spoločenské opatrenie, ktoré zasahuje do života rodiny, prináša „celú radu negatívnych dôsledkov, ktoré sa prejavujú v najrôznejších oblastiach života“ (Matějček, Dytrych, 1999, s. 31). Pozitívne aj negatívne podnety pôsobiace na rozpadnutú rodinu predstavujú psychický stres. Táto rozvodová adaptácia je relatívne dlhodobý proces, v ktorom by malo postupne dôjsť k obnove pocitu životnej spokojnosti a tiež vytvorenia nového životného štýlu (Matějček, Dytrych, 1999). Adaptácia je subjektívna a závisí od niekoľkých faktorov, ako napr. od veku, osobného temperamentu či podpory sociálneho okolia.
Najzraniteľnejšie sú práve deti, pretože rodičia sú zárukou ich stability a bezpečia. Stres a negatívne aspekty rozvodu môžu pretrvávať u detí dlho po rozvode, a jeho dôsledky bývajú dlhotrvajúce (Heard 2007). Jedným z negatívnych dôsledkov u detí, ktoré vyrastajú v rodinách charakterizovanými rodičovskými konfliktami a hroziacou možnosťou odchodu jedného z rodičov, je ich väčšia náchylnosť podľahnúť problémom týkajúcich sa mentálneho aj fyzického zdravia. Príčinou je problém s rozvíjaním ich sociálnej kompetencie a efektívnych emocionálnych a behaviorálnych regulačných schopností (Troxel, Matthews, 2004).
Viaceré štúdie zamerané na prežívanie detí a ich prispôsobenie sa rozvodu odhalili niekoľko faktov (napr. Ahrons 2007; Neale, Flowerdew, 2007; Ross, Wynne 2010). Jedným z nich je vnútorný stres a napätie dieťaťa z tlaku rodičov, na ktorej strane by malo dieťa stáť a ktorého rodiča podporovať. Dieťa milujúce oboch rodičov je takto nútené vybrať si jednu stranu pre to, aby nestratilo lásku rodiča, ktorý mu zabezpečuje bezprostrednú a častú starostlivosť. Daný nevedomý proces manipulácie zo strany rodiča môže vyústiť do syndrómu zavrhnutého rodiča.
Dospievanie a rola rodičov
Reakcia dieťaťa na rozvod je v každom vekovom období rozličná, z hľadiska jeho emocionality, kognitívneho vývinu či sociálnych štruktúr. V našej práci budeme považovať adolescenciu za dospievanie, resp. obdobie od detstva po dospelosť ako ho uvádza Vágnerová (2008), t.j. druhú dekádu života. Počas tohto obdobia dochádza k fyzickým aj psychickým zmenám, „ktoré môžeme charakterizovať hlásením sa pudových tendencií a hľadaním spôsobov ich uspokojovania a kontroly, celkovou emočnou labilitou a zároveň nástupom vyspelého (formálne abstraktného) spôsobu myslenia a dosiahnutím vrcholu jeho rozvoja“ (Langmeier, Krejčířová, 2006; s. 142). Adolescent je plný kritiky a prežíva disharmóniu, ktorá sa týka nielen jeho vlastných názorov. Niekedy je za jedno s jedným rodičom, inokedy stojí za druhým, niekedy môže začať kritizovať rozhádaných rodičov bez toho, aby chcel poznať dôvod (Špaňhelová, 2010). Adolescent v tomto období musí zvládnuť vlastnú premenu, dosiahnuť prijateľné sociálne postavenie a vytvoriť si uspokojivú, zrelšiu vlastnú identitu, najmä v období neskoršej adolescencie (Vágnerová, 2008). Z dôvodu hľadania samého seba stráca v rozháranej rodine istotu zázemia, nevie na koho sa obrátiť, za kým vlastne stáť (Špaňhelová, 2010). Rodičia, rovnako matka ako aj otec, hrajú v tejto životnej fáze dôležitú úlohu, najmä v skoršom období, pre…
Partnerský vzťah a rodičovstvo
Mnohí rodičia aj starí rodičia popri deťoch zabúdajú na to, ako ostať partnermi, a to vás môže stáť váš vzťah. Nevysvetľujte si to zle, netvrdíme, že chyba je v deťoch. Ide hlavne o prístup rodičov a nastavenie spôsobu výchovy. Ak sa uberiete nesprávnym smerom, môže tým veľmi vážne trpieť vaše manželstvo.
Psychologička Natália Vince hovorí, že narodenie bábätka je veľkou skúškou vzťahu aj pre tie najsilnejšie páry. Po príchode dieťaťa do rodiny sa všetko od základov mení. Žena už nie je vo vzťahu len partnerkou, ale aj matkou a to môže viesť k istým ohrozeniam vzťahu, ak sa muž dostáva na druhú koľaj. Aj keď je to náročné, môžete predísť tomu, aby vám rozšírenie rodiny o novorodenca naštrbilo partnerský vzťah. Určite je užitočné spoločne sa rozprávať o tom, ako si partneri predstavujú, že budú fungovať, ale aj o tom, aké majú jeden od druhého očakávania. Najmä prvé mesiace s bábätkom sú najnáročnejšie, hlavne tie únavné prebdené noci. Ale časom si treba nájsť svoj systém a čas na všetko, vrátane intímnych chvíľ s partnerom. Ženy by si mali uvedomiť, že ostávajú partnerkami, aj keď sa stali matkami a našli si teda čas aj na partnera. Aj muži by si mali uvedomiť, že je kľúčové, do akej miery participujú na výchove už od narodenia. Ak budú očakávať, že sa žena sama postará o dieťa a zároveň aj o nich, môže sa stať, že žena pod vplyvom tlaku z týchto očakávaní, ktoré sa snaží naplniť, zlyhá. Vysvetlite partnerovi, že nemôžete všetko robiť vy a aj on je potrebný pri starostlivosti o dieťa a o domácnosť. Ak muž žene pomôže, vytvorí tak priestor na budovanie vzťahu, ktorý je však po narodení dieťaťa iný a je to úplne normálne.
Mnohé páry sa rozhodnú splodiť potomka, aby tak stmelili svoj vzťah. Ak majú partneri problémy, narodením dieťaťa sa môžu len prehĺbiť. Príchod bábätka potrápi aj stabilný vzťah, preto si všetky nezhody skúste vyriešiť ešte jeho pred narodením. Veď určite nechcete, aby vyrastalo v rodine plnej napätia a hádok.
Keď s vaším dieťaťom začne plieskať puberta, zamáva to nielen ním, ale aj vami a vaším manželstvom. Dospievanie je náročné obdobie, keď u tínedžera prebiehajú výrazné hormonálne zmeny vedúce k emocionálnym výkyvom. Práve tu je dôležitá trpezlivosť, istá miera tolerancie rodičov a takzvané držanie za jeden povraz, čo sa prejaví v jednotnom výchovnom štýle. Ak bude každý z vás orientovať výchovu iným smerom, môže to mať zlý dôsledok hneď na niekoľko aspektov. Ak je matka príliš protektívna a otec, naopak, veľmi direktívny, vedie to u tínedžera k chaosu. Nezlepšuje to ani vzťah medzi manželmi, čo sa môže prejaviť v hádkach o tom, že otec je príliš prísny a matka prehnane ochranárska.
Riešením je opäť komunikácia o tom, ako chcú rodičia vychovávať svoje dieťa, aké pravidlá a zásady stanovia, pričom by mali mali ostať jednotní. Uvedomte si, že tínedžer už nie je dieťa a postupne mu treba prenechávať čoraz viac zodpovednosti. Samozrejme, treba ho aj kontrolovať, ale časom od kontroly upúšťajte a nechajte ho dospieť a žiť po svojom.
Podobne ako v posledných rokoch pre honbu za kariérou čoraz viac ľudí trápi syndróm vyhorenia, tento syndróm neobchádza ani rodičov. Vyhorenie sa u rodiča prejavuje pocitom vyčerpania z rodičovských povinností, emocionálnym odstupom od detí, pocitom otrávenia z roly rodiča a stratou celkového zmyslu rodičovstva. Z času na čas má tieto pocity každý z rodičov, ale ak to u vás pretrváva, ste podráždená a nedokážete sa tešiť zo svojich detí, pravdepodobne vás postihlo rodičovské vyhorenie. Rozhodne sa z toho nezačnite obviňovať a ani pred partnerom si nesypte popol na hlavu. Z vyhorenia sa dostanete, ak si budete viac veriť a povinnosti si budete plánovať. Nakladajte si na plecia iba toľko, koľko komfortne unesiete a vyčleňte si čas aj pre seba a svoje záujmy. A zapojte partnera, nech sa viac angažuje v starostlivosti o domácnosť i o deti. Najmä sa nesnažte podobať na „dokonalé matky“ zo sociálnych sietí, ktorým sa nonstop blyští domácnosť, majú dokonalú figúru, sú vždy perfektne upravené a majú dokonalé deti - všetko je to iba ilúzia.
V súčasnosti sa posúva psychologická hranica dospelosti, čo spôsobuje aj to, že štúdium na vysokej škole sa stalo samozrejmosťou. Preto sa predlžuje reálny príchod dospelosti a hoci 20-ročný človek je fyzicky už dospelý, mnoho ľudí v tomto veku nie je ešte pripravených na prevzatie zodpovednosti za svoj život. Dospelé deti žijú v jednej domácnosti s rodičmi pridlho, čo neprospieva ani jednej strane. Ak sa dieťa neosamostatní, manželia nemajú šancu prehlbovať svoj intímny vzťah a venovať sa sebe. Môže sa stať, že žijú vedľa seba ako dvaja cudzinci, dokonca v tomto veku sa u rodičov môže objaviť kríza stredného veku, keď jeden z rodičov má potrebu naplno si užiť to, čo doteraz zameškali, ale neprizve k tomu druhého partnera. Tam hrozí emočné odcudzenie. Aby sa ten druhý partner cítil potrebný, môže sa, paradoxne, ešte viac upnúť na dospelé dieťa, čím mu vlastne podvedome bráni skutočne dospieť.
Ako rodičia musíte opäť držať za jeden koniec povrazu a uvedomiť si, že vaše dieťa je už dospelé. Ideálne je, ak ho posmeľujete k samostatnosti už skôr. Ak je dieťa počas dospievania vedené k tomu, že si môže byť isté, že sa oňho postarajú iní, nemá veľkú motiváciu sa osamostatniť. Rodičia by mali svoje dieťa odmala povzbudzovať k tomu, aby bolo iniciatívne, cieľavedomé a zodpovedné. Mama hotel by nemal byť pre dospelé deti služba s plným servisom. Aj keď dieťa žije v jednej domácnosti s rodičmi a je už dospelé, malo by mať príležitosti podieľať sa na chode domácnosti nielen finančne, ale aj čo sa týka domácich prác. Vďaka tomu získate vy ako rodičia a partneri viac času venovať sa jeden druhému a môžete pracovať na svojom vzťahu.
Ak máte dospelé dieťa, vaša rola rodiča sa mení. Zo sprievodcu, ktorý drží svoje dieťa za ruku a vedie ho životom, sa stáva už len poradca, na ktorého sa môže dieťa aj v dospelosti obrátiť. Odpustite si vyčítavé poznámky typu: „Kedy si už konečne nájdeš poriadnu robotu? Kedy sa vydáš? Kedy sa dočkám vnúčat?“ Takými poznámkami svoje dospelé dieťa od seba iba odoženiete. Skôr sa ho pýtajte na to, ako sa mu darí, ako sa cíti a či mu viete nejako pomôcť. Vaše dieťa by malo vo vás mať bútľavú vŕbu, za ktorou sa príde poradiť a nájde u vás porozumenie. Svoj názor mu môžete povedať, ale či si ho vezme k srdcu, to je už na ňom.
Mnohí starí rodičia si to neuvedomujú, ale aj vnúča vám môže naštrbiť vzťah. Hoci je starorodičovská rola veľmi dôležitá, môžu sa tu objaviť isté hrozby. Napríklad, ak má vnúča problémové správanie a jeden zo starých rodičov sa ho snaží zachraňovať, kým druhý partner s tým nesúhlasí, môže to viesť k nezhodám. Podobne ak sa jeden starý rodič príliš angažuje vo výchove svojich vnúčat, hoci to od neho nikto nechce.
Ak sa priveľmi staráte o vnúčatá, môžete si vyvolať konflikt s deťmi i s partnerom. Starí rodičia by nemali nahrádzať samotných rodičov, pokiaľ nejde o krízovú situáciu. Doba sa mení, a hoci môžu niektoré rady myslieť dobre, je na rodičoch, či ich prijmú. Radšej venujte svoj čas a energiu tam, kde je to najviac potrebné - do svojho manželstva. Je to obdobie, keď si starí rodičia môžu užívať dôchodok a to, ako veľmi si ho užijú, závisí od toho, ako sa o svoj vzťah starali počas celého manželstva. Práve teraz si môžete spolu vychutnávať všetko, na čo ste popri starostlivosti o deti a popri množstve pracovných povinností nemali čas. Čas strávený s vnúčatami je už len čerešnička na torte.