Očkovanie, zásadný medicínsky objav, zmenilo priebeh ľudských dejín a zachránilo nespočetné množstvo životov. Tento článok je exkurziou do histórie povinného očkovania na území Slovenska, od prvých právnych predpisov v Rakúsko-Uhorsku až po moderné imunizačné programy.
Počiatky očkovania v Rakúsko-Uhorsku
Prvé kroky k očkovaniu na území dnešného Slovenska sa datujú do obdobia Rakúsko-Uhorska. V roku 1801 Michal Schönbauer, rodinný lekár grófa Balassu, zaočkoval šesť detí proti pravým kiahňam v Malinove. Prvé hromadné očkovanie Jennerovou metódou (kravskou matériou) vykonal v Bratislave lekár Teofil Zachariáš Huszty v priebehu troch týždňov v júli 1801, pričom zaočkoval 63 detí.
Prvý zákon o povinnom očkovaní proti pravým kiahňam bol vydaný 9. júla 1836. Očkovanie ako štátna záležitosť sa podľa uhorského zákona uskutočňovalo v každej obci raz ročne. Právna úprava obsahovala všeobecné sankčné ustanovenie, podľa ktorého bolo "riadne vykonanie očkovania a zachovanie obozretnosti pri odoberaní očkovacej látky a jej úschove" nutné "pod hrozbou pokuty alebo trestu odňatia slobody do dvoch dní."
Zákon bol novelizovaný v roku 1887, kedy sa požadovalo, aby lekár s časovým odstupom posúdil úspešnosť očkovania, povinná školská dochádzka bola podmienená predložením očkovacieho certifikátu, preočkovanie detí, očkovanie na miestach so zvýšenou koncentráciou ľudí (napr. sirotince, domovy seniorov) a pre prípad epidémií sa mohlo nariadiť povinné preočkovanie dospelých. To zodpovedalo sankčnému mechanizmu: porušenie povinností zákonným zástupcom malo za následok napomenutie, pokutu. Preočkovaní museli byť žiaci verejných a súkromných škôl a učilíšť pred dovŕšením 12. rokom života.
Očkovanie v období Československa
Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa povinné očkovanie proti pravým kiahňam zaviedlo v roku 1919. Posledný prípad pravých kiahní na území Slovenska bol hlásený v roku 1924.
Prečítajte si tiež: Kedy sa očkovať proti osýpkam?
V roku 1936 sa na Slovensku začalo očkovať proti chrípke. V roku 1942 bola zavedená zákonná očkovacia povinnosť voči záškrtu (z. č. 71/1942 Sl.z.), pričom vakcína bola objavená Emilom von Behringom v roku 1913. Za porušenie ustanovení zákona účinného v čase existencie vojnového Slovenského štátu sa osobám povinným starať sa o deti uložila pokuta, pričom nevymožiteľný peňažný trest sa mal premeniť na trest odňatia slobody do desiatich dní.
Po druhej svetovej vojne nastal v Česko-Slovensku rozmach imunológie, a to predovšetkým vďaka vybudovaniu Československej akadémie vied (ČSAV). V roku 1952 bol vydaný zákon č. 4/1952 Sb.
V roku 1957 sa na našom území začalo prvé celonárodné očkovanie na svete proti detskej obrne. O dva roky neskôr sa zaviedla povinnosť očkovania proti čiernemu kašľu.
Vývoj po roku 1948
V roku 1948 bol prijatý zákon č. 60/1948 Zb. o boji proti chorobám prenosných na ľudí a zákon č. 61/1948 Zb. o niektorých ochranných opatreniach proti tuberkulóze. Od roku 1953 sa Slováci povinne očkujú proti tuberkulóze.
V roku 1969 sa začalo s povinným očkovaním proti osýpkam. Do začiatku pravidelného očkovania bolo v Československu hlásených ročne priemerne 50 tisíc prípadov ochorenia. Z toho u 15 percent chorých vznikali komplikácie a úmrtnosť kolísala od 0,1 - 0,2 percenta.
Prečítajte si tiež: Kompletný sprievodca očkovaním proti osýpkam
V roku 1982 prvýkrát zaočkovali 14-ročné dievčatá proti rubeole a v roku 1987 sa zaviedlo očkovanie kombinovanou vakcínou proti osýpkam a mumpsu.
Súčasnosť a výzvy
V súčasnosti sa na území Slovenskej republiky povinne očkujú deti proti 11 ochoreniam, ktoré boli v minulosti príčinou celosvetových epidémií. V SR je zavedený aj komplexný program prevencie prenosných ochorení - Národný imunizačný program, ktorý je legislatívne zabezpečený Vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR o prevencii a kontrole prenosných ochorení č. 585/2008 Z.z., zákonom č. 355/2007 Z.z. Pravidelné povinné očkovanie sa vykonáva podľa očkovacieho kalendára, ktorý sa pre každý kalendárny rok upravuje. Vďaka očkovaniu sa v súčasnosti na Slovensku vyskytuje veľmi málo infekčných ochorení, ktoré sú bežné v rozvojových krajinách.
V priebehu 20. storočia sa zaviedli povinné očkovania proti osýpkam, rubeole a mumpsu. Sú vysoko nákazlivé vírusové ochorenie, ktoré patrí medzi tzv. exantémové ("vyrážkové") choroby. Ochorenie bolo po prvýkrát popísané v 7. storočí, avšak mnohí lekári si ho často zamieňali s kiahňami. V Európe sú osobitne obe ochorenia prvýkrát popísané v londýnskej výročnej správe z roku 1629. Ochorenie vyvoláva vírus - Morbillivirus, ktorý sa prenáša kvapôčkami. Vstupnou bránou sú sliznice nosohltanu a spojoviek. Vírus je vysoko infekčný, nákazlivosť je veľmi vysoká. Do začiatku pravidelného očkovania v roku 1969 bolo v Československu hlásených ročne priemerne 50 tisíc prípadov ochorenia. Z toho u 15 percent chorých vznikali komplikácie a úmrtnosť kolísala od 0,1 - 0,2 percenta. Postupne, s narastaním kolektívnej imunity po očkovaní, počet prípadov klesal.
Podľa výsledkov poslednej kontroly zaočkovanosti detskej populácie klesla v Bratislavskom kraji zaočkovanosť proti osýpkam, mumpsu a ružienke pod hranicu 95 percent. To je hranica, ktorá zabezpečuje kolektívnu imunitu. Zaočkovanosť klesá od roku 2010.
Dôvodom, prečo rodičia odmietajú očkovať svoje deti, je podľa hlavného hygienika Jána Mikasa to, že berú ochorenia na ľahkú váhu a veria pochybným tvrdeniam o škodlivosti očkovania.
Prečítajte si tiež: Imunita voči osýpkam
V súčasnosti sa vedú debaty o zavedení povinného očkovania proti ochoreniu COVID-19. Princíp povinného očkovania pritom vôbec nie je novinkou.
Imuna Pharm: Významný hráč vo výrobe vakcín
Vznik firmy IMUNA PHARM sa datuje od roku 1953, kedy bola založená v Šarišských Michaľanoch ako Imuna š.p. (štátny podnik). Virologický ústav ČSAV aj Dionýz Blaškovič jej pomáhali s prípravou vakcíny proti chrípke.
Imuna postupne svoj predmet činnosti rozvinula aj na ďalšie oblasti, najmä očkovacie látky, prípravky z krvnej plazmy, živné pôdy, diagnostické prípravky a podobne. Začiatkom 60. rokov sme vakcínu proti tetanu vyvážali napríklad na Kubu.
V roku 1971 boli do Imuny transferované pevné liekové formy v podobe tabliet a od roku 1976 bol pre pacientov trpiacich vrodenou poruchou metabolizmu aminokyselín k dispozícií dietetický prípravok na báze cukrov a štiepených bielkovín, Sinfenal. V roku 1994 začala vyrábať čisto aminokyselinový prípravok - Aminoacid, určený ako energetický bielkovinový zdroj pri fyzickej námahe, obzvlášť pre športovcov.
V roku 2002 vznikla spoločnosti IMUNA PHARM. „Naďalej tak pokračuje v trende, ktorým sme sa úspešne transformovali na modernú výrobnú farmaceutickú spoločnosť, úspešne pôsobiacu v súčasnom trhovom prostredí. Jej cieľom je, aby kvalita a tradícia, ktorá sa spája so spoločnosťou na stredoeurópskom trhu, bola transformovaná do globálnych rozmerov,“ uvádzajú.
Imuna testovala aj ruskú vakcínu proti koronavírusu Sputnik V. Na Slovensku ju zatiaľ dostali laboratórne morčatá a myši.
Strach z očkovania: Historický kontext
Strach z očkovania je starý ako samotná vakcinácia a v minulosti bol neraz opodstatnený. S historikom sa pozreli, kde sú korene strachu z vakcinácie, s čím sa spájali a vďaka čomu je dnes očkovanie najbezpečnejšie v dejinách.
V minulosti boli proti očkovaniu politici i cirkvi. Odporcovia argumentovali morálkou a náboženstvom, hovorili, že vlastne vraždia deti, riskujú a podobne. Briti začali zbierať dáta, aby zistili, nakoľko je procedúra úspešná. V priebehu 20. rokov 18. storočia už vedeli, že je oveľa bezpečnejšie nechať sa variolizovať, než sa prirodzene nakaziť kiahňami.
Od 70. rokov 20. storočia začína v západnej spoločnosti rásť nedôvera v medicíne, čo sa prejavuje napríklad v rastúcej nedôvere k psychiatrii či v pomaly sa vyvíjajúcej nedôvere k očkovaniu.
Príklad Andrewa Wakefielda
Ikonickým príkladom je zločinný prípad anglického lekára Andrewa Wakefielda z konca 90. rokov, ktorý tvrdil, že je vzťah medzi očkovaním MMR vakcínou (očkuje sa ňou proti osýpkam - morbilli, príušniciam - mumps a ružienke - rubeola) a autizmom.
Ukázalo sa, že to nielenže nie je pravda, ale že Wakefield mal ekonomický záujem na tom, aby sa nepotvrdená fabulácia rozšírila. Ten človek bol za trest zbavený práva vykonávať medicínu v Spojenom kráľovstve.
Problémy v minulosti
Variolizácia, ktorá prebiehala prvých povedzme osemdesiat až sto rokov, prinášala istú mieru rizika. Stále tu bola možnosť, že pri jej aplikácii zomrú dve či tri deti zo sto.
Ľudia v prvej polovici 19. storočia nemali koncept baktérie a vírusu. Tie prichádzajú až o storočie neskôr, teda na konci 19. storočia. Zo začiatku 19. storočia je v Česku zdokumentovaný prípad použitia nesterilného náradia na vakcináciu. Výsledkom bolo, že celú dedinu nakazili syfilisom.
Pokrok v 20. storočí
- storočie urobilo obrovský krok dopredu a dnes sa také veci nedejú vďaka súboru pravidiel a bezpečnostných opatrení. Práve vďaka nim trvá vývoj vakcíny proti koronavírusu tak dlho. A práve preto je podozrivá napríklad ruská vakcína Sputnik, ktorej vývoj prebehol veľmi rýchlo.
Argumenty proti očkovaniu
Proti očkovaniu boli napríklad aj predstavitelia katolíckej cirkvi, ale hlavne ľudia z protestantského prostredia. Odmietali takéto zásahy z náboženských dôvodov - narušovalo to ich predstavu o predestinácii, predurčení.
Z vtedajších lekárskych predstáv vychádzali určité pseudolekárske argumenty zo strany odporcov očkovania. Predvídali jeho negatívne dôsledky, ktoré sa nakoniec nenaplnili.
Proti očkovaniu sa stavajú aj ľudia, ktorí sú nekonvenční. Niekedy ich k tomu vedie volanie po slobode jednotlivca. Odmietajú vakcináciu, pretože ju vidia ako tlak absolutistického štátu, ktorý vyžaduje od všetkých rovnakú vec a nedáva im možnosť voľby.
Časť ľudí odmieta očkovanie aj dnes, pretože majú inherentnú nedôveru k autoritám, politickým, lekárskym a podobne. Je to proces, ktorý sa v západnej spoločnosti zosilňuje práve v spomínaných 70. rokoch 20. storočia.
Vplyv očkovania na ľudské životy
Ľudia si to veľmi neuvedomujú, ale ten vplyv bol neuveriteľne pozitívny. Okrem iného aj vďaka zavedeniu očkovania drasticky klesla úmrtnosť v európskej populácii. V 18. storočí bola zhruba 50-percentná šanca, že sa dožijete 15 rokov. Žena mohla mať 12 až 15 pôrodov, no prežili jej z toho len štyri či päť detí. Polovica detí jej zomrela pred dosiahnutím 15. roku a väčšina z nich vo veľmi mladom veku. V tej dobe boli cintoríny pokryté detskými hrobmi, bolo to veľké detské oddelenie. To je niečo, čo si dnes už nevieme predstaviť.