Závislosť je často vnímaná ako problém dospelých, no jej korene môžu siahať hlboko do detstva. Renomovaný lekár a odborník na traumu, Gabor Maté, tvrdí, že závislosť je kompenzácia toho, čo nám v detstve chýbalo. Je to spôsob, ako sa vyrovnať s traumatickými a stresujúcimi zážitkami a ako zvládať emócie, ktoré sme sa nenaučili zdravo spracovávať.
Gabor Maté a trauma ako príčina závislosti
Gabor Maté sa desaťročia venuje štúdiu vplyvu traumy na fyzické a mentálne zdravie detí. Jeho rozsiahle vedomosti, spísané v mnohých bestselleroch preložených do viac ako 25 jazykov, zdôrazňujú, že trauma je často príčinou závislostí v dospelosti. Maté upozorňuje, že závislosť sa nevzťahuje len na alkohol, drogy a cigarety. Závislosť je akékoľvek chovanie, ktoré človeku prináša krátkodobú úľavu, ale z dlhodobého hľadiska mu škodí, zhoršuje kvalitu života a má negatívne dôsledky - no človek nie je schopný sa jej vzdať. Môže ísť o prejedanie, nakupovanie, internet, pornografiu, vzťahy, sex, gambling či extrémne športy.
Maté vidí príčinu závislostí v nenaplnení dvoch základných ľudských potrieb - puta s rodičom a autenticity.
Puto s rodičom: Základ pre prežitie a zdravý vývoj
Ľudská bytosť je stvorená k tomu, aby sa k niekomu pripútala a vytvorila si vzťah. Novorodenec potrebuje na prežitie ochrancu, ktorý vždy odpovie na jeho potreby a volanie (plač). Nejde však len o fyzické potreby, ale aj o nadobudnutie pocitu bezpečia a istoty, že svet je miestom, kde sa môže bez obáv prejaviť a otvorene vyjadriť, čo potrebuje. Vytváranie puta umožňujú hormóny endorfíny, ktoré sa vyplavujú prostredníctvom objatí, prijatia, lásky, náklonnosti a prítomnosti rodiča (či opatrovateľa).
V traumatickom prostredí, kde zlyháva vytvorenie puta, zlyháva aj správny vývoj a fungovanie endorfínových systémov. Dieťa, ktorého potreba nie je vypočutá a naplnená, nie je schopné správne sa vyvinúť, pretože prestane vyjadrovať svoje potreby. Prítomnosť rodiča či opatrovateľa v detstve je dôležitým faktorom v správnom vývoji mozgu. Naopak, ich absencia vytvára z dieťaťa osobu, ktorá je v budúcnosti náchylnejšia hľadať si náhradu a kompenzovať si drogami, alkoholom a inými spôsobmi závislosti to, čo mozgu chýba. Heroín napríklad je pre používateľa ako ochranné a láskavé objatie, kedy po prvýkrát pocíti lásku a spojenie. Účinnosť opiátov je veľmi podobná endorfínom, ktoré by fungovali v prípade správnej výchovy.
Prečítajte si tiež: Omaľovánky pre všetky vekové kategórie
Autenticita: Spojenie so sebou samým
Rovnako ako potrebujeme nadviazať kontakt a puto s ostatnými, potrebujeme mať spojenie aj s vlastným ja. Vedieť, kým sme, čo cítime, prečo konáme daným spôsobom a byť schopní patrične reagovať v súlade s pocitmi, je cesta k pravdivému životu. Gabor Maté upozorňuje, že sme tisícročia prežili vďaka nášmu inštinktu, ktorý ale vystriedal intelekt. Čím ďalej, tým viac sme oddialení od podstaty vlastného ja, od prírody a od svojho tela.
Podľa Maté sa naučíme nepočúvať náš inštinkt, naše vnútorné ja, práve v detstve. V šťastnom a spokojnom detstve sa dve základné potreby (autenticita a puto) neohrozujú. Avšak v traumatizujúcom prostredí sa dieťa musí na úkor jednej vzdať druhej. Musí si teda vybrať - buď sa pripúta k rodičovi a potlačí seba, alebo ohrozí vzťah s rodičom, ale nie so sebou samým.
Keď sa dve základné potreby navzájom ohrozujú
Čo sa stane, ak rodič nezvládne hnev či inú silnú emóciu svojho dieťaťa? Dá mu najavo, že nie je hodným lásky a prijatia (napríklad krikom, trestom, odmietaním náručia…). Rodič síce chce dieťa poučiť a naučiť, že dobré deti sa nehnevajú, ale dieťa si z toho vezme jediné - že deti, ktoré sa hnevajú (či prejavujú tú ktorú emóciu) nie sú ľúbené.
Čo dieťa urobí? Na jednej strane mu inštinkt hovorí, že pociťuje hnev a že ho musí vyjadriť. Na druhej strane je však hrozba, že za jeho vyjadrenie stratí lásku rodiča - teda puto a vzťah (prvú potrebu). Dieťa preto potlačí samé seba, svoju autenticitu a vyberie si puto na úkor vlastných potrieb. Tým stráca kontakt so sebou samým.
Trauma nie je to, čo sa vám stalo, ale to, čo sa udialo vnútri vás
Gabor Maté tvrdí, že rozvod, týranie, psychické deptanie či zanedbanie nie je trauma samotná. Traumu zobrazuje až to, čo sa deje v nás, našej psychike - odpojenie sa od seba, strata kontaktu so sebou samým, telom a emóciami, neschopnosť byť v prítomnom momente a vidieť svet a seba v pozitívnom svetle. Neschopnosť nadviazať s rodičom kontakt a neautenticita totiž premieňajú mozog novorodenca. Mozog dieťaťa v traumatizujúcom prostredí, kde nie sú splnené základné potreby, sa vyvíja úplne inak ako mozog dieťaťa v milujúcom a zdravom prostredí.
Prečítajte si tiež: Tipy na cestovanie s deťmi
Podľa výskumov sú niektoré časti mozgu traumatizovaných detí menšie o 7-8%. Ide o prefrontálnu kôru (zodpovednú za reguláciu impulzívneho chovania), corpus callosum (spájajúce hemisféry) a niektoré štruktúry limbického systému, ktorých dysfunkcia zvyšuje riziko, že sa dieťa stane závislým.
Neurobiológia mozgu u traumatizovaných detí je iná
Ak dieťa vyrastá v traumatizujúcom prostredí, znižuje sa úroveň serotonínu a oxytocínu, ktoré sú zodpovedné za nadviazanie väzby, regulujú pôsobenie v spoločnosti a modulujú náladu. Ak sú znížené, dieťa pociťuje úzkosť, stres a depresiu, nevie mať normálne vzťahy a nadviazať kontakt. Vysoká úroveň pociťovaného stresu zvyšuje kortizol, stresový hormón, ktorý mení veľkosť hippokampu, zodpovedného za pamäť a spracovávanie emócií. Inými slovami, stres narušuje normálny vývoj mozgu dieťaťa. Bez prítomnosti kontaktu a adekvátnej väzby sa zvyšuje hormón vazopresín a dopamín. Gabor Maté potvrdzuje, že „strata väzby a puta vedie k strate podstatných neurotransmiterov v mozgu. Akonáhle prestávajú fungovať normálne, je čoraz ťažšie aktivovať myseľ.“
Znížená schopnosť zvládať stresujúce udalosti
Mnohé výskumy potvrdzujú, že stres, trauma, neadekvátna väzba a strata autenticity vedú k nesprávnemu vývoju mozgu. Mnohé neurotransmitery nefungujú ako u zdravých jedincov, čoho dôsledkom sú inak fungujúce časti mozgu. Doktor Bruce Perry dodáva, že dieťa vyrastajúce v stresujúcom prostredí, bude v budúcnosti prehnane reaktívne a ľahko sa rozruší. Jeho kapacita zvládať psychologický a fyziologický stres je závislá od vzťahu s rodičom. Deti sa nerodia so schopnosťou regulácie ich vlastného stresového mechanizmu. Starostlivý dospelý je preto základom pre rozvoj zdravej neurobiologickej reakcie na stres. Naopak, stres pociťovaný v detstve nastaví hranicu zvládania stresových situácií veľmi nízko. Dieťa preto vyrastie v dospelého, ktorému stačí na pociťovanie nepríjemného stresu veľmi málo.
Závislosť ako pokus vyriešiť hlbší problém
Predstavme si dieťa, ktoré poprelo vlastné ja, svoju autenticitu, len aby neohrozilo vzťah a nadviazanie puta s rodičom. Puto ale nikdy nebolo isté a bezpečné, pretože vždy visela vo vzduchu hrozba jeho straty. Dieťa teda nikdy nepocíti bezpodmienečnú lásku a prijatie, teda náklonnosť k sebe za to, aké reálne je, aj s pokleskami a chybami. Náruč, prijatie, láskavé pocity a pomyselné hrejivé objatie hľadá v závislosti, ktorá simuluje to, čo mu celý život chýbalo. Podľa Maté nie je závislosť primárnym problémom, je len pokusom o riešenie problému a snahou vysporiadať sa s traumou z detstva.
Je nutné spoznať korene našej závislosti, nech už je akákoľvek, a najmä ako sa manifestuje teraz, v prítomnom momente. Jeho slová potvrdzuje aj výskum uverejnený v Journal of the Korean Academy od Child and Adolescent Psychiatry, ktorý potvrdil súvislosť traumy a nedostatku väzby a závislosti. To, čo nám v detstve chýbalo, si kompenzujeme rôznymi spôsobmi, nie vždy zdravými a adekvátnymi. Jednou z nich je aj závislosť (na čomkoľvek), ktorou si dospelý vypĺňa prázdne miesto, ktoré malo byť v detstve zaplnené bezpečnou a láskavou väzbou s rodičom. Závislosť môže byť rôzna - nakupovanie, jedlo, cigarety, alkohol, drogy, sex, vzťahy… Podstatné je prísť na jej príčinu a znovu nadviazať spojenie so svojim ja, ktoré sme v snahe o udržanie puta s rodičom popreli. „Nájdi seba a zotavíš sa,“ radí lekár Gabor Maté.
Prečítajte si tiež: Rozvoj detí hrou
Smutné dieťa: Signály, ktoré by mali rodičia spozornieť
Každý rodič pozná svoje dieťa najlepšie a zväčša vidí už hneď od začiatku, že prechádza zmenami. Ak však u vášho dieťaťa zaregistrujete tieto signály v správaní, určite zbystrite pozornosť:
Sklesnutá nálada: Ak sa vám už dlhší čas zdá vaše dieťa akési zamyslené, smutné, plačlivé či podráždené, môže to byť prvý príznak depresie. Určite je v týchto chvíľach dôležité, aby rodičia boli s nimi, jemne sa pokúsili o konverzáciu, počúvali ich a poskytli im potrebnú emocionálnu podporu.
Odstup od rodiny a priateľov: Deti sa môžu cítiť nepochopené, podráždené, bezcenné alebo žijú v beznádeji. Majú pocit, že im nikto nerozumie, odcudzujú sa od priateľov, nenadväzujú nové kontakty. Rodičia majú tendenciu vždy riešiť problémy svojich detí, no niekedy ony potrebujú len jednu vec - vypočuť a mať oporu. Ak ešte nechcú povedať, čo sa udialo, podporte ich v tom, že ste tu vždy pre nich, nech sa deje čokoľvek, a keď sa budú cítiť pripravení, radi si ich vypočujete, nech je pravda akákoľvek.
Zmeny chute do jedla: Má rado sviečkovú s domácou knedľou alebo buchty od babičky, no zrazu mu nič nechutí? Alebo práve naopak, zrazu toho zje až priveľa? Aj tieto symptómy môžu značiť problém. Prejedanie sa môže byť spôsobom, ako sa vyrovnať so stresom alebo úzkosťou, zatiaľ čo strata chute do jedla signalizuje skôr depresiu alebo vysokú úroveň úzkosti. Ak tieto zmeny v stravovaní pretrvávajú niekoľko týždňov a sú sprevádzané aj ďalšími emočnými príznakmi (napr. ak je dieťa podráždené či bez energie), snažte sa dodržiavať pravidelný čas jedenia, ponúkajte skôr zdravé jedlá. Netlačte na dieťa, podporte ho v komunikácii s vami.
Zmena spánkového režimu: Leží akosi pridlho alebo nemôže vôbec zaspať? Pri nedostatku spánku trpí nielen fyzické, ale aj duševné zdravie. Sme vtedy bez energie, depresívni, prchkí, zhorší sa naša koncentrácia a schopnosť sústrediť sa. Deti mávajú vtedy problémy aj s úlohami a so zapamätaním si učiva. Dôležitá je domáca pohoda, večerné rituály, rozhovory, spoločne strávený čas. A nezabúdajte, objatie lieči!
Nevysvetliteľná úzkosť: Príznak depresie alebo prílišného stresu je aj nezvyčajná úzkosť, neustále obavy, nepokoj alebo aj fyzické príznaky, ako napr. bolesť hlavy či žalúdka. Ako pomôcť pri úzkosti? Posmeľte deti a zažeňte ich obavy z posudzovania. Vypočujte si ich v pokoji a až potom hľadajte spolu riešenia situácie. Naučte deti, ako sa majú upokojiť. Dobrými stratégiami sú napríklad hlboké dychové cvičenia alebo aktivity všímavosti.
Nezáujem o koníčky: V čase, kedy trpíte úzkosťami a depresiou, odháňate od seba to pekné a pozitívne. Medzi tieto aktivity patria aj obľúbené záľuby. Ak deti nenachádzajú radosť v športe, krúžkoch, spoločenských či skupinových aktivitách, a vyhýbajú sa svojim koníčkom, zbystrite pozornosť. Podporte dieťa v jeho rozhodnutiach, ubezpečte ho, že ste tu pre neho a vypočujte si dôvody, prečo sa rozhoduje inak.
Empatia: Kľúč k porozumeniu a podpore
Empatia je schopnosť porozumieť emóciám iných a reagovať na ne s ohľaduplnosťou. Deti, ktoré rozvíjajú empatiu, sú citlivejšie, láskavejšie a lepšie riešia konflikty. Už batoľatá dokážu vnímať náladu a reagovať na plač druhého dieťaťa. V predškolskom veku sa empatia rozvíja naplno - vhodný čas začať cielene pracovať s emóciami, hovoriť o nich a pomenúvať ich.
- Učte dieťa rozpoznať emócie u iných - cez výrazy tváre, tón hlasu, správanie.
- Učte, že každá emócia má miesto - aj hnev alebo strach sú normálne.
- Buďte empatickí aj k svojmu dieťaťu. Reagujte na jeho emócie s porozumením - aj v ťažkých chvíľach. Učte ho, že každé správanie má dôsledky, ale že každý má právo na svoje pocity.
- Nechajte dieťa vnímať emócie iných - v rodine, v škole, v príbehoch.
- Buďte dôslední - ukážte, že také správanie má následky, ale vždy dávajte šancu na nápravu.
Empatia je dar, ktorý sa dá rozvíjať každý deň. Vďaka vašej láskavosti, trpezlivosti a príkladu bude vaše dieťa chápať svet očami iných - a to je jeden z najväčších darov do života.
Syndróm náhradného dieťaťa: Keď minulosť prenasleduje budúcnosť
Syndróm náhradného dieťaťa je emocionálny a psychický fenomén, ktorý sa objavuje, keď sa dieťa narodí, aby nahradilo zosnulého súrodenca. Rodičia premožení žiaľom zo straty dieťaťa si často neuvedomujú, že si nespracovali smútok a ťažko si vybudujú dobrý vzťah s nasledujúcimi deťmi. Toto ovplyvňuje nielen celú rodinu, ale aj komunitu.
Náhradné deti majú často problém s vývojom identity. Mnohé akoby preberali identitu zosnulého dieťaťa, alebo mali kvôli psychopatologickému správaniu rodičov problém s jej budovaním. Nevedia, kto vlastne sú, aké sú, aké sú ich „vlastné“ vlastnosti a črty. Emocionálne nevyrovnaní rodičia dokážu zvaľovať vinu za stratu dieťaťa na náhradné dieťa, idealizujú si zosnulé a postavia ho na piedestál a náhradné s ním porovnávajú, tvrdia, že nikdy nebude také dobré, milé, inteligentné, talentované.
Psychológovia dokonca hovoria, že na to prídu až v dobe, keď už pracujú s treťou generáciou náhradných detí - teda ich vnúčatami - takéto negatívne dôsledky má syndróm na ďalšie generácie.
tags: #omalovanky #smutne #dieta