Smrť dieťaťa je jednou z najtraumatickejších udalostí, ktoré môže človek zažiť. Ako sa s touto skutočnosťou vyrovnáva lekár, ktorý je pri tom prítomný? Ako vníma túto intímnu chvíľu rodiny? Prinášame vám pohľad do srdca lekárky, ktorá sa s týmito situáciami stretáva pravidelne.
Bolesť a smútok v okamihu straty
V chvíli, keď zomrie dieťa, lekárka zabúda na svoju rolu a prežíva bolesť a smútok. Čas sa zastaví a myšlienky sa spomalia. Ak je bolesť znesiteľná, dokáže vnímať aj rodičov, súrodencov a kolegu, ktorí sú prítomní. V týchto hlbokých chvíľach môže byť napriek veľkej bolesti prítomná láska, blízkosť a pokoj.
"V tej chvíli zabudnem na to, že som lekárka. Prežívam bolesť a smútok a na chvíľu sa zastaví čas. Je pre mňa ťažšie myslieť a uvažovať, jednoducho iba som."
Zomieranie je vnímané ako veľmi intímna chvíľa celej rodiny. Ak sa členovia rodiny necítia komfortne s prítomnosťou lekárskeho tímu, alebo ak lekárka vníma, že by nemali byť prítomní, stiahnu sa do vedľajšej izby. Ak dieťa zomrie a sú v miestnosti s ním sami, zavolajú členov rodiny, chvíľu s nimi pobudnú a potom ich nechajú samých tak dlho, ako to potrebujú.
Jedinečnosť každého prechodu
Každý prechod je jedinečný a vždy je to chvíľa plná bolesti. Prichádza veľká bolesť z toho, že je už koniec. Niekedy vníma aj úľavu, pretože posledné dni bývajú náročné. Lekársky tím žije s rodinou naplno, strieda sa, nespí - fyzická aj psychická záťaž sa čiastočne prenáša aj na nich.
Prečítajte si tiež: Nástroje pre kvalitnú edukáciu
Keď si s odstupom času, po niekoľkých hodinách, uvedomí, čo zažili, prichádza akoby šok. Nechce sa jej veriť, že je to pravda, že dieťatko už nie je živé. Vždy si uvedomí, aký krehký je jej život a ako to v bežnom živote nevníma. Potom príde únava, vnútorná prázdnota, pocit, akoby bola z iného sveta, pocit zraniteľnosti a neistoty, smútok a vnútorná bolesť pretrvávajú niekedy aj niekoľko dní. Zvyčajne potrebuje jeden až dva dni na návrat a opätovné napojenie sa na „bežný život“.
Skúsenosti, ktoré formujú
Nedávno s kolegyňou, ktorá u nich pracuje iba čosi vyše roka, odprevadili jedno dieťa a uvedomili si, že z nich táto smrť a zážitok zomierania akoby odčerpali kúsok života. Cítili potom vnútornú prázdnotu a smútok. Povzbudila ju však, nech sa nebojí, že ju tieto skúsenosti nezabijú ani nezničia.
Osobne väčšinou prežíva niekoľko hodín po návšteve s bolesťou aj pocit vnútorného klesania akoby k pomyselnému dnu, k najväčšej bolesti, ale vie, že sa znovu odrazí nahor. Napríklad si uvarí dobré jedlo, napustí si vaňu, ide do sauny alebo na jednoduchú prechádzku na čerstvý vzduch. Nebráni sa bolesti, ktorá príde. Nebojí sa jej, pretože ju nezničí.
S bolesťou prežíva aj naplnenie z toho, že odchod bol pokojný, dôstojný a veľmi často im rodičia bezprostredne po úmrtí zo srdca poďakujú. Ich spokojnosť cíti a vníma aj bez slov. Tento typ bolesti nie je deštruktívny. Musí sa však znovu otvoriť životu, vychutnávať si vychádzajúce slnko, vnímať, ako je naladená a čo sa deje v jej vnútri.
Tímová práca a podpora
Do roka ide o desať až dvadsať detí. Je to rôzne. Zvyčajne zomrie jedno dieťa mesačne, výnimočne dve. Nie vždy sú prítomní pri úmrtí, ale vždy ich volajú, aby prišli k telíčku. Chodia vždy po dvojiciach, takže sa záťaž rozloží na viac osôb, striedajú sa. A potom sa v tíme rozprávajú, podelia s tým, čo prežívajú, čo sa v nich deje.
Prečítajte si tiež: Baby-friendly Hospital v Michalovciach
Neprijatie a životné hodnoty
Je pre ňu ťažké zvládať neprijatie od ľudí, ktorým sa nepáči a nesúhlasia s tým, čo robia. Každý na svete túži, aby bol prijatý a podporený. Možno to nie je „klasická nevýhoda“ v práci, ale je to pre ňu náročná oblasť. Je zaujímavé, že sa to takmer vôbec nedeje v rodinách, ale medzi kolegami zdravotníkmi, niekedy aj v rámci súkromných vzťahov.
Na druhej strane - nemusia s ňou či s nimi v Plamienku všetci súhlasiť. Musí a chce takéto situácie vnútorne ustáť, prijať samu seba a potom bude dobre. Nevýhodou, ale zároveň aj veľkou výhodou je, že táto práca neustále preveruje jej životné hodnoty.
Spokojnosť a životné zmeny
Áno, je spokojná so svojím životom. Niekedy veci nevyjdú tak, ako si ich naplánuje, niečo ju nahnevá, niečoho jej je ľúto, niečo jej vôbec neprekáža. Asi ako každý prekonáva problémy stále, ale v hĺbke duše cíti spokojnosť. Každý rok sa objavia chvíle, ktoré ňou zatrasú, prekvapia ju. Ale za posledné obdobie som v svojom vnútri nič radikálne meniť nemusela.
Pred dvadsiatimi rokmi by nebola taká priama. Čo si dnes myslí, to aj zvyčajne povie. Vie povedať „nie“, vie si chrániť svoje hranice. Vie si viac užívať veci, drobnosti bežných dní. To predtým nevedela. Napríklad ráno vstane a na terase si naservíruje kávu. Nie je to však obyčajná káva. Nenasype si ju do pohára a nezaleje vodou ako kedysi. Dnes je menej závislá od vzťahov. Ak sa aj nejaký skončí, vždy je to síce bolestné, ale netrápi sa tým veľmi dlho ako kedysi a pustí ho.
Limity rodičov a komunikácia s deťmi o smrti
Veľká väčšina rodičov sa bojí hovoriť s deťmi o tom, že ich život sa končí. Je to prirodzené, normálne. Pre rodičov sú to veľmi bolestné témy a nemusia dokázať s deťmi o nich hovoriť. Na druhej strane, aj deti poznajú svojich rodičov a keď cítia, že je to pre nich bolestivé, nechcú ich bolesť zväčšovať. Vnímajú z neho nepokoj a úzkosť.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre budúce mamičky
Najmenšie deti mrnčia, sú veľmi nepokojné, hmýria sa - ak na to majú silu. Ak sú väčšie, asi do dvoch rokov a cítia, že sa blíži, nechcú mamu pustiť ani na meter. Zdravé deti približne do štvrtého až šiesteho roka života ešte nevnímajú konečnosť smrti. Podľa nich ak niekto zomrie, môže znova ožiť. Je to tak predsa aj v rozprávkach.
Nasleduje fáza, keď deti vo veku šesť až osem rokov vnímajú smrť ako konečnú, ale stále sa ich nedotýka. To sa mení až okolo siedmeho, ôsmeho roku. Vtedy je vnímanie podobné ako u dospelých. Myslia si, že keď sa na niekoho hnevajú a chcú, aby zomrel - a on skutočne aj zomrie - veria, že sa to deje preto, lebo si to priali. Takéto deti potom veľmi trpia, lebo si myslia, že za to naozaj môžu. Treba s nimi o tom hovoriť, že to nie je ich vina.
Ak sú deti choré a mentálne v poriadku, ich vývoj sa urýchľuje a vnútorne dozrievajú skôr. Napríklad aj štvorročné dievčatko, ktoré je choré dva roky, môže mať rovnakú predstavu o smrti ako dospelí. Rýchlosť vnútorného dozrievania je však u každého chorého dieťaťa iná.
Rodičia sa o smrti s deťmi zvyčajne nerozprávajú. Zažili však aj rodiny, kde boli takéto rozhovory veľmi otvorené - a tým aj veľmi liečivé. Ak si na ne otec s mamou trúfnu a nájdu vnútornú silu, veľmi to všetkých posúva a zbližuje. Nemusia, a nikdy by som to ani nevyžadovala od všetkých.
Malé deti sa s vami nebudú rozprávať „natvrdo“ ako dospelí. Môžu vám však nakresliť obrázok s motýľom a povedať: „Tento motýľ priletí, bude tu krátko a potom odletí…“ Keď začnete hovoriť o tejto téme napr. Nehovorme mu, že tu motýľ s nami zostane - nie je to pravda. Ani mu nevysvetľujme, kam musí odletieť, dieťa nám to povie, alebo sa opýta, ak bude chcieť. Môžeme mu však zdôrazniť, že motýľ odletí, možno sa po nejakom čase vráti a znova sa stretneme. A možno to bude iný motýľ, ale to nič. Motýle žijú s nami a majú nás rady. Nemôžeme im prikázať, aby prišli, ale môžeme sa tešiť, keď ich vidíme a veriť, že prídu. A ony prídu. Rozprávame sa o motýľovi, ale reálne hovoríme o smrti.
Na takýto rozhovor treba nadhľad, vnútornú silu a tiež skúsenosti, a je pravda, že väčšina z nás to s vlastným dieťaťom asi nedokáže. Aby dieťa vyjadrilo, čo sa v ňom deje, akýmkoľvek jazykom. Čím je menšie dieťa, tým viac symboliky a poetiky je v jeho prejave. Musí to byť jednoduchý a zrozumiteľný rozhovor. Môžete sa ho ďalej spýtať: „A prečo ten motýľ odletí?“ Ono vám odpovie: „Pretože je chorý.“ Vy môžete pokračovať: „Motýľ je chorý, my ostatní sme zdraví a z nás motýle nebudú…“ Dá sa takto s dieťaťom o téme smrti zhovárať. Niekedy sú to len krátke tri minúty, deti sa nevedia dlho rozprávať o ťažkých témach. Myslím si, že stačí. V rozhovore bude pokračovať, ak cíti, že mu pomáha a že ho posúva ďalej. A ak si je isté, že ste úprimný, pevný a že vás to nezruinuje. Sú to úžasné stretnutia, lebo deti sú veľmi múdre. Rozumejú veciam väčšmi, ako si myslíme.
Smrť ako súčasť života
Život a smrť sú prepojené nádoby. Dôležitý je vzťah, ktorý si budujeme k smrti, hoci nám nikto blízky nezomrel. Dôležitá je aj schopnosť hovoriť a premýšľať o nej, nevyhýbať sa jej. Vnútorný postoj k smrti má dopad na aktuálny život a ovplyvní, ako budeme žiť, keď sa nás téma smrti bude bytostne dotýkať. Napríklad, ako budeme žiť záverečnú etapu - či už našu, alebo našich blízkych. Prípadne, ako budeme žiť potom.
Téma strát sa dá aspoň „ohmatať“ skôr, ako niekoho reálne stratíme. Keď sme mladší a bytostne sa nás smrť nedotýka, alebo nám nikto v blízkosti neumiera ani nie je vážne chorý, je prirodzené, že smrť neriešime. Je však dobré o nej z času na čas premýšľať a hovoriť.
Keď niekto zomiera alebo máme závažnú nevyliečiteľnú chorobu, život nás tlačí, aby sme s témou smrti vnútorne pracovali. Nejaký čas sa jej môžeme vyhýbať, ale čím dlhšie tak robíme, tým sa máme horšie. Pretože smrť znamená stratu láskyplného vzťahu a prináša hlbokú vnútornú bolesť. Môžeme ňou prejsť iba tak, že ju zdieľame a premýšľame o nej.
Nezdravý vzťah spoločnosti k smrti
Generácia starých rodičov sa na smrť dívala inak. Súvisí to s vývojom, ktorým si spoločnosť a medicína prešli za posledných 100 až 150 rokov. Hovoríme o nej málo, pretože je bolestnou témou. Je prirodzené, že sa jej vyhýbame. Deti sa učia hovoriť o smrti od svojich rodičov. Tým, že v niektorých rodinách sa o tejto téme nehovorí, deti nemajú šancu pripraviť sa alebo si vytvoriť vzťah k utrpeniu či smrti. Často sa im snažia vnútorne uniknúť ako ich blízki v rodine. Ovplyvňuje to potom aj spôsob, akým žijú bežný život.
Za posledných 150 rokov neuveriteľne pokročila veda, technika aj medicína. Je to fajn, tešíme sa z toho, medicína je predsa o pomoci a pokroku. Ľudia žijú omnoho dlhšie než kedysi. Pokrok má však aj svoje tienisté stránky. Smrť sa presunula do inštitúcií. Kedysi veľká väčšina ľudí zomierala doma, dnes je to inak. Niet divu, že doma sa o smrti toľko nehovorí. Nevidíme ju, nie sme s ňou konfrontovaní. Mali by sme o nej opäť premýšľať a pokúsiť sa tieto úvahy priniesť do spoločnosti.
Pomoc rodičom a deťom
Z pozorovania usudzuje, že veľká väčšina rodičov potrebuje pomoc. Prijať ju však nie je ľahké, lebo sme naučení všetko zvládať sami. Skúsenosť jej však hovorí, že keď sa rodičia otvoria pomoci, dejú sa veľké veci. Keď pomôžeme rodičom v akejkoľvek oblasti, oni následne pomôžu svojim deťom.
Ohmatať tému však neznamená, že o smrti treba vždy natvrdo hovoriť. Môže to vyzerať napríklad tak, že keď vám nevyliečiteľne choré dieťa povie: ‚Mama, chcel by som, aby si mala ešte dieťa.‘, mama vytuší, že dieťa hovorí o období, keď tu už nebude. Ak rozhovor vnútorne zvládne, môže pokračovať: ‚A ako sa bude volať?‘ A dieťa si vymyslí meno. ‚Okay, keď budeme mať ďalšie dieťa, bude sa tak volať.‘ Obaja vedia, že hovoria o čase, keď tu dieťa už nebude.
Vnímanie smrti deťmi
Každé dieťa cíti, že sa blíži smrť ako odlúčenie od tých, ktorých milujú. Aj malé, veľmi malé deti, napríklad kojenci a novorodenci. Zažila, že niektoré veľmi malé deti boli ku koncu života nepokojné. Myslí si, že sa báli. Vyžadovali prítomnosť najbližších, napríklad nepustili mamu ani na záchod, hoci predtým s tým nemali problém. Pravdepodobne si blížiaci sa koniec neuvedomovali tak, ako ho vnímame my dospelí. Od istého veku si však deti postupne začínajú smrť uvedomovať.
Ak je dieťa mentálne v poriadku, dôležitým faktorom uvedomenia je aj čas, ktorý choroba trvá. Ak trvá dlhšie, deti skôr dozrievajú. Vnútorne sú staršie, než je ich biologický vek. Stretnete napríklad štvorročné dieťa, ktoré sa s vami rozpráva ako šesť či sedemročné. Deti však uvažujú inak ako dospelí.
Deti vo veku štyri až päť rokov nevnímajú definitívnosť smrti. Keď niekto zomrie, myslia si, že sa môže znovu zobudiť, tak to chodí aj v rozprávkach. Majú magické myslenie. Keď sa na niekoho nahnevajú a pomyslia si, že by mal zomrieť a náhodou sa to stane, sú presvedčené, že spôsobili jeho smrť. Obviňujú sa za ňu. Je dobré vedieť, že tak premýšľajú. Štvorročnému alebo päťročnému dieťaťu potom môžeme povedať, že za smrť jeho sestry či brata alebo rodiča nikto nemôže. Nikto nemôže ani za to, že bolo choré - ani ono, ani mama, ani otec, ani lekári.
Deti potrebujú kontakt a rozhovory so všetkými odborníkmi, ktorí sa o nich starajú. Sprevádzanie detí nie je len výsada psychológov, dokonca ani lekárov. Je to úloha pre celý tím, ktorý sa o dieťa stará. Zdravotná sestra je niekedy s dieťaťom 24 hodín denne. Dieťa sa jej viac otvorí, lebo ju pozná a dôveruje jej.
Sila v chorom dieťati
Zažili aj také rodiny, kde choré dieťa bolo najsilnejším článkom rodiny. Vopred nikdy v rodine nevedia ako budú reagovať, keby sa ich to, nedajbože, dotýkalo. Nehovorí, že to je časté, ale stáva sa, že dieťa je aspoň v nejakom období vnútorne silnejšie ako jeho rodičia. A časom sa to môže zmeniť.
Aj v rodinách so zdravým dieťaťom občas môžeme zažiť obdobia, keď dieťa je chvíľu stabilnejšie ako jeho rodičia. Nepovažuje to za niečo nezvyčajné, ale keď sa jedná o ťažko chronicky choré deti, nemalo by to trvať dlho. Deti potrebujú podporu dospelých.
Keď rodič nemá kapacitu byť svojmu dieťaťu oporou, čo je v poriadku, nie každý ju vždy máme, je čas požiadať o pomoc. Byť v pozícii toho, kto prijíma pomoc, nebýva ľahké. Hodnota prijímania pomoci je podobná, ako hodnota ponuky. Keď prijímame pomoc, veľa dávame tomu, kto nám pomáha, a aj ľuďom okolo. Dávame pocítiť, že si ich vážime, že ich prijímame, a to je príjemné a napĺňajúce. Ukazujeme, ako sa dá prijímať pomoc, môžeme tak inšpirovať okolie.
Vyrovnávanie sa so stratou
Smútenie je cesta a smútok prichádza vo vlnách. Nemôžeme smútiť vkuse a hlboko. To nezvládne nikto. To, že niekto občas unikne a robí niečo iné, venuje sa športu či písaniu, alebo funguje akoby sa nič nestalo, je v poriadku, ak to netrvá veľmi dlho.
Smútok je práca, ktorá vyčerpáva. A bez tejto práce, bez toho, že o ňom hovoríme, že ho dáme najavo, že si poplačeme a pokúsime sa na náš život s odstupom pozrieť aj z inej perspektívy, sa nemôžeme posunúť dopredu. Dlhodobý únik pred smútkom nepomáha, pretože zostáva v nás niekde v hĺbke. Ak sa nedokážeme dotknúť, nedokážeme ho s niekým zdieľať, hromadí sa. V jednom momente buď ochorieme, alebo sa dostaneme do depresie, do hlbokého smútku, z ktorého sa človek už sám ľahko nedostane. Môžu sa prejaviť alebo prehĺbiť sebadeštruktívne sklony ako je napr. závislosť na alkohole či iných drogách. Smútkom nedokážeme prejsť sami, potrebujeme na to ľudí. Aspoň v určitých etapách cesty. Postoj „ja to zvládnem sám a nikoho nepotrebujem“ zvyčajne nevedie k posunu vpred smerom ku kvalitnému životu.
Keď stratíme niekoho veľmi blízkeho, smútime celý život. Smútku sa definitívne nezbavíme, bude sa vracať. Ale nezničí nás a časom sme schopní naplnene žiť. Sme schopní občas sa zaradovať, tešiť sa, nadväzovať nové vzťahy, iniciovať nové projekty, máme chuť robiť aj nové veci. Nestáva sa, že ľudia, ktorí prišli o dieťa, majú výčitky z toho, že sú šťastní?
Verí, že ak by sa k tomu mal vyjadriť zomrelý, určite by nechcel, aby sme boli nešťastní. Šťastní nie sme celý život, tak to už v živote chodí. Prežívame šťastné chvíľky či šťastné životné obdobia. Povedať si, že už nesmieme byť šťastní, lebo to bude známka, že sme človeka, o ktorého sme prišli, nemali radi, nie je v hĺbke prejav lásky. Láska predsa neznamená povinnosť trpieť, keď nemusíme. Prejavom lásky po strate blízkeho z jej pohľadu je vnútorné rozhodnutie, povolenie k radosti. Na začiatku je to ťažké. Bolesť je veľká. Ale postupom času môžeme dospieť k radosti.