Výchova detí je komplexný proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, lásku a pochopenie. Rodičia sa často snažia robiť to najlepšie pre svoje deti, no nie vždy sa im to darí. V článku sa pozrieme na najväčšie zlyhania rodičov a ponúkneme spôsoby, ako sa im vyhnúť.
Bitka ako Absolútne Zlyhanie
Bitka je jednou z najhorších ciest výchovy. Fyzické tresty sú zastarané a bitka je zlyhaním rodiča. Každé dieťa občas vystrája, niečo vyvedie či neposlúcha. To ale nie je dôvod na fyzické tresty. Bitka je absolútne zlyhanie rodičov a dieťa si ju nikdy nezaslúži.
Keď rodič nevie, čo ďalej s dieťaťom, tak ho začne udierať a odbúrava si svoj vnútorný stres tým, že ubližuje dieťaťu. Dieťa si to zapamätá, a často mu to ani nepomôže v tom, aby sa v budúcnosti podobnému správaniu vyvarovalo, lebo sa dá na bitku aj zvyknúť. Sú aj deti, ktoré bez bitky nevedia existovať, ale je to tá najnesprávnejšia metóda, ktorú rodičia pri výchove môžu použiť.
Podľa odborníčky rodičia pri svojich deťoch, ktoré vystrájajú a v daný moment si s nimi už nevedia dať rady, pociťujú hnev, zlosť, nerešpektovanie, nepochopenie a neporozumenie. Práve v tej chvíli zvolia fyzické tresty. Je to rodičovská bezradnosť, že neviem ako ďalej, tak dieťa udriem a mám pocit, že som niečo vyriešil, ale to nie je pravda. Dieťa si to veľmi dobre zapamätá, že dostalo bitku a vôbec to neznamená, že sa podobnému správaniu bude v budúcnosti vyhýbať.
Aj jedna malá facka môže do budúcnosti znamenať predzvesť väčšej bitky. Aj keď rodičovi ujde ruka, tak treba dieťaťu vždy vysvetliť, prečo sme to urobili a povedať mu aj to, že nás to mrzí, že sme to urobili, ale že sa ináč nedalo.
Prečítajte si tiež: Najlepšia cena pre Pampers Premium Care
Ak rodičia bijú svoje deti, tak je pravdou, že rovnaký osud zrejme čaká o pár rokov aj ich ratolesti. Dieťa bude v dospelosti používať tie isté výchovné metódy, aké používali jeho rodičia na neho. Bude to prenášať do ďalších životov, a to je veľmi smutné.
Deťom treba len dohovoriť a vysvetliť, prečo niečo nemôžu robiť, ale chce to viac času. Dieťaťu treba dookola vysvetľovať, prečo dané správanie nie je správne. Hovoríme o tzv. logických dôsledkoch, aby dieťa vedelo, že keď napr. nezje večeru, tak sladké nedostane, ale musíme si za tým stáť a nie dieťa biť, lebo v tomto prípade bitkou nič nedosiahneme.
V súčasnej dobe je veľmi dôležité mať na deti čas, vedieť ich počúvať celým telom a srdcom a nie len ušami. Mali by sme si všímať, ako sa správajú, kedy sa vedia uraziť a ako ich zaujať.
Musíme slovne a ústne vyrušiť dieťa z jeho amoku, zúrenia zo situácie, kedy si neuvedomuje, čo robí, keď kope okolo seba, tak tam musí mať rodič navrch, aby vedel situáciu vyriešiť rozumne a nie bitkou. Bitka je najjednoduchší a najprimitívnejší spôsob, ako dieťa zastaviť. Treba ho skôr pevne privinúť k sebe, aby zistilo, že aj v tej najhoršej situácii sme s ním, že ho máme radi, že mu venujeme celú pozornosť a že je naše.
Telesné tresty a ich vplyv na deti
Telesné tresty sú ešte stále vo výchove hojne používané. Rodičia sa k nim uchyľujú, ak dieťa vyvádza, neposlúcha ani na piaty raz a ospravedlňujú to slovami - "Veď aj mňa rodičia raz za čas pľasli a som v poriadku".
Prečítajte si tiež: Zaujímavosti o obrovských novorodencoch
V roku 2001 prijal Výbor OSN za práva dieťaťa túto definíciu telesného trestu: „Telesným trestom dieťaťa je každý trest, kde je použitá telesná sila spôsobujúca bolesť či len nepatrný diskomfort dieťaťa.“
Psychologička Elizabeth Thompson Gershoffová zasvätila svoj život dlhoročnému výskumu dopadu telesných trestov na život detí. 88 štúdií a 62 rokov ukázalo spojitosť telesných trestov s nižšou morálnou internalizáciou, vyššou agresivitou u dieťaťa, delikvenciou, antisociálnym chovaním, znížením kvality vzťahu medzi rodičom a dieťaťom a znížením psychického zdravia.
Veľa rodičov priznalo, že zdvihne na svoje dieťa ruku jedine vtedy, keď sú bezradní, keď už nič iné nefunguje. Ďalší to berú ako normálny výchovný moment, pretože sami boli v detstve fyzicky trestaní. Tretia veľká skupina potvrdila, že si spája telesný trest s potvrdením svojej autority.
Odborníci varujú, že fyzický trest nie je nič iné, než výchovné zlyhanie rodiča, pretože nevzťahuje ruku na deti pre ich vlastné dobro, ale kvôli svojim vlastným potrebám. Deklarujú, že fyzický trest nie je výchova, pretože výchova je sprostredkovanie hodnôt deťom na základe ktorých sa samé dokážu rozhodovať čo je správne a čo nie.
Deti cítia poníženie, nespravodlivosť, zlosť, vzdor a niekedy až chuť pomstiť sa rodičovi. Plesnúť dieťaťu po zadku sa síce môže zdať efektívne na zastavenie nesprávneho chovania, avšak funguje to len dočasne. Dieťa sa nezameria na eliminovanie neschváleného chovania, ale naučí sa ho robiť v neprítomnosti rodiča.
Prečítajte si tiež: Liečba respiračného zlyhania u novorodencov
Ak sa bude dieťa trestať často, začne byť imúnne, čo môže mať za následok zvýšenie sily fyzického trestu, pretože pôvodné jedno plesnutie po zadku na neho už neplatí, tak rodič musí pridať ďalšie a ďalšie. Dieťa sa môže zdať po „bitke“ poslušnejšie, ale iba voči silnejšiemu. Vnútorný pocit hnevu a nespravodlivosti, si môže vybiť na mladšom súrodencovi, zvierati alebo slabších spolužiakoch. Ako je dokázané, deti správanie rodičov opakujú, takže sa môže veľmi ľahko stať, že bude používať fyzické napadnutie ako riešenie sporov.
Je rozdiel medzi autoritou Bojím sa ťa a Rešpektujem ťa. Autorita, ktorú si rodič vyvolá strachom, nie je v skutočnosti rešpekt. Nie je to nič iné ako strach, ktoré dieťa pociťuje, v dôsledku čoho začne rodičovi klamať, skrývať, len aby nedošlo k bitke. Priepasť v komunikácií sa môže rozširovať a dieťa sa naučí byť vo vzťahu rodič - potomok neúprimné. Navyše rodič týmto modelom učí, že dosiahnuť „rešpekt“ vie jedine strachom a bitkou, čo dieťa zopakuje na slabšom jedincovi.
V prvom rade utrpí vzťah rodič - dieťa. Dieťa sa rodiča bojí, nedôveruje mu, uzavrie sa pred ním, pretože v ňom nevidí ochrancu, ktorým by mal byť. Naučí sa problém, konflikt a negatívne emócie riešiť fyzickou formou - buď ublíži druhému alebo sebe (poškodzovanie, drogy, alkohol…).
Preberie vzorec naučenej poslušnosti - nepýtať sa a počúvať autoritu - ktorá sa môže prejaviť v práci (vyššie postavená osoba si je vedomá svojho postavenia a využíva to, pretože si tak deklaruje svoju moc, ktorú ako sociálny model používali rodičia nad ním). Primitívne tresty navyše zatláčajú dieťa k primitívnej reakcií a brzdia vývoj jeho osobnosti, narušujú integritu a vyvolávajú negatívne emócie ako stres, poníženie, narušenie sebaúcty.
Posilňuje sa prijímanie fyzického násilia na sebe - buď v partnerstve alebo ho sami budú páchať. Čím častejšie je dieťa bité, tým jednoduchšie bude tolerovať násilie ako normálne, pretože sa naučilo, že človek ktorý ich má ľúbiť ich zároveň môže aj biť. Z toho vychádzajú všetky partnerstvá, v ktorých je jeden z partnerov týraný. Bitka ide ruka v ruke s presvedčením, že si nezasluhujeme rešpekt, budí úzkosť a strach, ktorý deti ventilujú inde (agresia v škole, na zvieratách).
Ak je už váš názor akýkoľvek, vždy myslime v prvom rade na dobro detí, nie na našu pohodlnosť a čo je vhodnejšie v danom momente pre nás. Áno, pľasnutie dieťaťa po zadku vyrieši aktuálny stav jeho neposlušnosti, ale následky budú trvalé. Či už utrpí váš vzťah, alebo sa dieťa naučí byť až príliš submisívne - na prvý pohľad nemusia byť následky vidieť. Spomeňte si, ako ste sa cítili vy pri bitke - zahanbene, ponížene? Bol tak skutočne rešpekt voči rodičovi alebo len strach? A skutočne ste prestali robiť neplechu, alebo ste to len robili v tajnosti a rodičom klamali?
Pravdou však zostáva, že aby sa z dieťaťa stal dobrý človek, musíme mu jednak ísť príkladom a jednak sa k nemu tak správať. Platí, že veci, ktoré si nemajú robiť dospelí medzi sebou nepatria ani do vzťahu rodič - dieťa.
Uprednostňovanie Jedného Dieťaťa
Aj keď sa mnohí rodičia dušujú, že rozdiely medzi deťmi nerobia, americká psychologička Barbara Howardová z Johns Hopkins University upozorňuje, že je to nemožné.
Až 70 percent otcov a 74 percent matiek, ktorí sa na tomto výskume zúčastnili, sa priznalo, že majú jedno z detí radšej. Až 62 percent rodičov, ktorí majú dve deti, sa priklonilo k mladšiemu dieťaťu.
Mnohí rodičia cítia vinu a majú výčitky svedomia, keď pociťujú k jednému z detí silnejšie puto. Majú obavy, že sa nie vždy ustriehnu a prejavenie väčšej náklonnosti jednému z nich môže mať vplyv na pocit vlastnej hodnoty u druhého dieťaťa alebo ďalších detí.
Deti vyrastajúce v rodinách, v ktorých nadobudnú pocit, že sa s nimi nenakladá spravodlivo, môžu prežívať hlboké pocity menejcennosti. Rodičia by sa mali vyvarovať viet typu: Prečo nemôžeš byť ako tvoj brat? Mali by sa postarať aj o to, aby sa s každým dieťaťom zaobchádzalo rovnako. Rodičia by tiež mali počúvať sťažnosti svojich detí. Keď sa deti sťažujú, že niektoré z nich uprednostňujete, počúvajte ich. Rodičia sa snažia vyhýbať akýmkoľvek chybám, ale to je nemožné!
Starostlivosť o Psychické Zdravie Rodičov
Pocity šťastia, radosti a naplnenia sa striedajú s nekončiacimi povinnosťami, stresom, pocitmi zlyhania či frustrácie. Hoci ich pozná snáď každý z nás, o prežívaní a psychickom zdraví rodičov sa stále málo hovorí.
Už prvé týždne s bábätkom sú obrovskou zmenou, na ktorú sa každý adaptuje inak. Najťažší býva pocit bezmocnosti, keď nevieme bábätku s niečím pomôcť, keď ohlasuje častým plačom alebo nespavosťou, že sa necíti dobre a nevieme nájsť príčinu. Čím dlhšie a častejšie sú tieto situácie, tým väčší vplyv to má i na prežívanie rodičov. Zvyšuje sa citlivosť na podnety a človek sa môže dostať do začarovaného kruhu.
Ak pri bábätku pretrvávajú pocity smútku, viny a bezcennosti, nespavosť, či prílišná spavosť alebo problémy so starostlivosťou o dieťa dlhšie ako dva týždne a zároveň strácate akúkoľvek radosť zo starostlivosti oň - určite treba vyhľadať odborníka.
Rodičovstvo, výchova, to, čo je najlepšie a čo by ako malo byť, aby sme deťom neublížili, sa oveľa viac rozoberá i v médiách i na sociálnych sieťach. Tento tlak si prenášame aj do svojej osobnej výbavy, často sa stáva podvedomý a zautomatizovaný. Snažíme sa vyhnúť akejkoľvek chybe, ale to je nemožné.
Vyhorenie je stav, kedy sa cítime fyzicky aj emocionálne unavení, emocionálne prázdni a môžeme pociťovať potrebu odstupu až nechuť k spúšťaču - v prípade rodičovského vyhorenia to môžu byť deti alebo domácnosť celkovo. Neskôr sa to prenesie aj do ostatných oblastí života ako práca a záujmy.
Vyhorenie sa prejavuje veľmi podobne ako depresia - poruchami spánku, pozornosti, chuti do jedla, môžu sa objavovať negatívne myšlienky, pocity bezmocnosti či apatie. V prípade, že tento stav začne výraznejšie ovplyvňovať môj život, prípadne trvá dlhšie ako pár týždňov, je lepšie poradiť sa s odborníkom.
Duševné zdravie je o rovnováhe a tak ak máme obdobia, ktoré sú pre nás ťažšie a stresujúcejšie, je najdôležitejšie to vyvažovať. Teda zaradiť si do dňa aj úplne vedome a plánovane činnosti, ktoré viem, že mi urobia radosť, pri ktorých sa dobre cítim. Sú to takzvané zdroje, na ktorých v ťažších chvíľach môžem stavať. Môže to byť prechádzka v lese, stretnutie s priateľmi, rozhovor s blízkymi, šport alebo umelecké činnosti - proste čokoľvek, pri čom sa dokážem uvoľniť.
Základom dobrého duševného zdravia je však nepochybne aj zdravé stravovanie. Nielen novopečení rodičia sa ale často stravujú nárazovo, rýchlo zhltnú, čo majú po ruke a nemajú čas premýšľať, či za deň prijali dostatočné množstvo minerálov a vitamínov. Pritom je dokázané, že na zvládanie každodenného stresu je nesmierne dôležité mať v tele dostatok horčíka.
Chyby vo Výchove a Ako sa Im Vyhnúť
Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať.
- Veľmi dôsledná výchova: Zvyšuje sebecké správanie alebo úzkosť.
- Veľmi prísna výchova: Tlmí fantáziu a hravosť.
- Nedôsledná výchova: Dieťa prestáva pociťovať autoritu.
- Nejednotná výchova: Dieťa je zmätené.
- Výchova bez lásky: Dieťa trpí deficitom lásky.
- Neprimerané tresty: Vyvolávajú nedôveru.
- Chránenie od povinností: Vychováva nezodpovedného človeka.
- Nedostatok času: Problém je eliminovaný, ak venujeme dieťaťu denne čo len hodinu.
- Podceňovanie a urážanie: Vedie k strate sebavedomia.
- Neochota ospravedlniť sa: Nenačí pokore a trpezlivosti.
- Klamanie dieťaťu: Vyvolá pocit, že na klamaní nie je nič zlé.
- Nadmerná ctižiadostivosť: Vedie k pochybnostiam o vlastných schopnostiach.
- Strach hovoriť NIE: Dieťa nedostane všetko, po čom zatúži.
- Nervozita rodičov: Nie je vhodným prostredím pre zdravú výchovu.
Opičia Láska
Opičia láska charakterizuje prílišné ochranárstvo s prvkami majetníctva. Rodičia sa snažia svoje deti uchrániť od ublíženia, zranenia, zlých skúseností, odmietnutia, zranených pocitov, neúspechov a sklamaní.
Mnohí odborníci sa domnievajú, že prehnaná starostlivosť môže byť skutočne na škodu. Urobte si chvíľku a zamyslite sa nad tým, ako komunikujete so svojím dieťaťom. Niektoré z prejavov hyperprotekítvneho rodičovstva sú: prehnané upokojovanie dieťaťa po jednoduchom páde, prísne pravidlá, ktoré nedovoľujú, aby sa dieťa zašpinilo, aby mohlo vyliezať, preliezať, prekonávať svoje limity, či byť kreatívne. Ďalej neadekvátne tresty a príliš tvrdá disciplína. Prílišny tlak na školský či mimoškolský výkon a celkovo na úspech dieťaťa. Príliš ochranárske rodičovstvo často vedie dieťa de facto k tomu, aby klamalo.
Deti vychovávané systémom odmien a trestov sa naučia nerobiť správnu vec len preto, že je to správne. Robia to, za čo sú odmeňovaní. A nerobia to, za čo by mohli byť potrestaní (aj keby z toho mali radosť a nikomu by to nijako neškodilo). A čo je ešte dôležitejšie - hyperprotektívni rodičia priorizujú dodržiavanie pravidiel a disciplíny, a to na úkor komunikácie so svojimi deťmi.
Hyperprotektívni rodičia bývajú ustráchaní ľudia, ktorí sú zameraní na elimináciu nebezpečenstiev a možných rizík. Mnohí z nich trpia úzkosťou alebo panickou poruchou.
Spravidla však platí, že len čo sa už dieťa naučilo robiť niečo samé (napr. vie si samé zavesiť vetrovku na háčik), tak už by to zaň nemal robiť rodič. V rámci prechodného štádia je ešte možné na to dieťa upozorniť, ak zabúda, kým za to napokon preberie plnú zodpovednosť.