Obec Sedliacka Dubová, rovnako ako Valaská Dubová, mala v minulosti zasvätený kostol sv. Kozmovi a Damiánovi. Súčasný kostol majú obe obce zasvätené sv. Michalovi archanjelovi. Obidve obce sa kedysi volali názvom „Dubová“, obidve majú aj vrch Žiar.
Regionálna identita a história obce
Mgr. Ľubica Lenartová, interná doktorandka na Katedre historických vied na Gréckokatolíckej teologickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove a výkonná redaktorka internetového časopisu Acta theologica et religionistica, sa venuje regionálnym dejinám. Podnetom k monografii bola láska k regionálnym dejinám, vďaka ktorým by mal človek poznať svoju kultúrnu identitu. Kultúrna identita obce Valaská Dubová je rovnako liptovská aj oravská. Valaská Dubová je jedinečná obec s názvom, ktorý v sebe spája valaské a slovanské prvky. Cieľom je zviditeľniť obec nielen pre záujemcov či turistov, ale hlavne pre domácich.
Záujem o históriu obce Valaská Dubová súvisel hlavne so začiatkom štúdia na vysokej škole v Ružomberku, neskôr v Prešove, kde obhájila diplomovú prácu „Dejiny obce a farnosti Valaská Dubová“. Postupne si osvojila vedecké metódy, terminológiu, prácu s literatúrou a celkovo sa štúdium a bádanie stali niečím, čo chcela a chce robiť.
Ľubica Lenartová vníma svoju obec oveľa hlbšie a dynamickejšie, nakoľko sa súčasný postmoderný svet začína podpisovať i na nej. Pre ňu už navždy bude tou čarokrásnou dedinkou v objatí hôr, s trošku známou históriou, avšak s množstvom nevypovedaných tajomstiev.
Spojitosti medzi Sedliackou a Valaskou Dubovou
Sedliacku Dubovú, rovnako ako Valaskú Dubovú, spája nielen spojitosť s kostolmi a patrocíniami, aj spomínané toponymá, dokonca i slovesný folklór obsahuje isté paralely. Aktuálne je aj tento problém predmetom vedeckej práce Ľubice Lenartovej, takže snáď prinesie nejaké želané informácie a vnesie viac svetla do tejto problematiky. Zatiaľ nevidí nejaký jasný význam, týkajúci sa týchto obcí a prvé závery si zatiaľ necháva pre seba.
Prečítajte si tiež: Informácie o MŠ Cabaj
Patrocínium kostolov a jeho význam
Každé patrocínium, neviem ako dnes, ale v minulosti určite, bolo vyberané naozaj starostlivým spôsobom. Zjednodušene povedané - každý svätec mal istú funkciu, a tá sa vďaka patrocíniu akoby prenášala na kostol, teda na sakrálny priestor. Z tohto dôvodu je patrocínium sv. Michala archanjela veľmi zvláštne a zaujímavé. V stredoveku sa zvykli zasväcovať tomuto svätcovi práve také kostoly, ktoré stáli na pohanských svätyniach či obetiskách, dokonca i na cintorínoch. Takýto jedinečný archanjel s mimoriadnymi atribútmi bol v predstave stredovekého človeka pravdepodobne predstavou nedosiahnuteľného posvätna. Jedine takto sa mohla prekryť a postupne nahradiť pôvodná pohanská (napr. slovanská) religiozita, pričom sa zachovalo dané lokalizované posvätné miesto.
Stredoveký človek by totiž len tak nezmenil svoju vieru/poverčivosť, a ani miesto uctievania by zrejme nezanechal. Archanjel Michal figurujúci ako ten, čo porazil zlo (náš hlavný oltár), bol však svojou silou a umeleckým znázornením vnímaný ako nadprirodzene silný, čo viedlo k náhrade pohanského kultového miesta za kresťanskú svätyňu. Či to takto bolo aj v prípade nášho kostola, je veľmi polemické, nakoľko kostol bol zasvätený sv. Michalovi Archanjelovi až v novoveku. Naproti tomu však niektoré odľahlejšie lokality Slovenska mohli byť aj v novoveku stále pod vplyvom povier, pohanskej mágie a rôznych slovanských praktík. A to mohol byť i prípad našej obce a nášho obyvateľstva.
Staršie patrocíniá našich kostolov mali určite jasné funkcie, možno už v období pokresťančovania severnej časti Slovenska, ako sa to javí pri zasvätení kostola sv. Kozmovi a Damiánovi. V tomto prípade išlo o svätcov z raného kresťanstva, a preto by sa dalo domnievať, že prvá sakrálna stavba mohla byť aj staršieho dáta a kresťanská misia, ktorá z našich predkov spravila kresťanov, bola možno z oblasti Byzancie. V prípade patrocínia sv. Imricha je zasa pomerne jasná väzba na Uhorsko a kristianizačné tendencie z obdobia vlády sv. Štefana a sv. Imricha, avšak vymedziť to a potvrdiť priamymi dôkazmi nie je možné bez podrobného vedeckého výskumu. Každé patrocínium našich kostolov malo nejaký význam aj pre našu obec, alebo význam vo vzťahu k našej obci i farnosti.
Požiar v obci Valaská Dubová v roku 1935
Ťažkým zásahom do života obce Valaská Dubová bol požiar z roku 1935. Zhorelo 135 domov. Obec mala približne 700 obyvateľov. Zostalo len 7 domov. Ľudia sa uchýlili na okraji lesa, stavali si koliby, jednoduché prístrešky. To obdobie muselo byť ťažké a je pre nás takmer nemožné vcítiť a vžiť sa do tej situácie, ktorá panovala. Kostol mohol slúžiť ako útočisko.
Nové murované domy sa v dedine po požiari stavali postupne, kým sa nedostavali všetky. Tie už postavené slúžili zatiaľ ako prístrešky pre časť obyvateľstva dediny. Poňatie domu a domova v porovnaní s tým, ako to chápali ľudia v minulosti (približne do polovice 20. storočia, ojedinele aj dlhšie), bolo také, že dom bol miestom života - tam sa človek narodil, vyrastal, zomieral, počas života pracoval, modlil sa, žil. V dome sa zdržiaval asi len vtedy, keď pracoval vo vnútri (varenie, pradenie, šestonedieľka s dieťatkom a pod.), alebo spal. Inak sa zdržiaval von - na poli, v záhrade, na priedomí, v holohumnici…
Prečítajte si tiež: Iliašovce 155 - materská škola
Požiar domu bol obrovským nešťastím a stratou. Avšak domovom bola celá dedina, stolica či kraj. Prísť o takmer celú dedinu bolo teda určite horšie aj z pohľadu jedinca v tej dobe. Ľudia vtedy neboli viazaní na materiálno ako sme dnes my. No určite bolo nesmierne ťažké dívať sa na zhorenisko a zaslzenými očami hľadať svoj dom. Predkovia pritom vedeli, že domovom je niečo viac, ako len budova.
Na tú dobu bolo hasenie ešte stále pomerne primitívne. Nebolo ani k dispozícii v každej obci, a už vôbec nebolo rýchle a niekedy ani efektívne. K dispozícii bol vlastne potok, možno studne a pod. Nakoľko zhorela takmer celá Valaská Dubová, je možné, že sa zrejme čakalo, kým sa proste požiar sám uhasí, resp. zhorí väčšina horľavého materiálu ako drevo a slama. K preskakujúcim plameňom zo strechy na strechu a odlietajúcim iskrám sa veru s vedrom vody asi ani nepriblížili. Takže taký požiar mohol trvať aj niekoľko dní. Pár zachovaných domov po tomto veľkom požiari mohlo byť uchránených i vďaka haseniu, ale i vďaka lokalizácii ďalej od iných budov a pod. V takýchto živloch hrá rolu viacero aspektov, takže retrospektívne je pomerne ťažké sa k tomu vyjadrovať.
Pohľad na súčasnosť obce
Keď sa človek pozrie retrospektívne na obec Valaská Dubová, vidieť zmeny, i to, že sa starosta i poslanci snažia. Je ťažké urobiť niečo viditeľné, aby to občan ocenil. Ale práve my občania by sme sa mali uskromniť a robiť dobré meno obci tým, ako sa správame v obci, mimo obce, ale i inde na Slovensku či vo svete. Práca vedenia obce nie je len o projektoch, ktoré sú viditeľné a od radosti si ich musíme fotiť, je toho oveľa viac, a žiaľ veľa práce sa nevidí. Aj mnoho občanov sa snaží o čo najlepšie meno našej dediny akýmkoľvek spôsobom, ktorý je pre daných ľudí najvhodnejší. Niekto zodvihne a zahodí do koša odpadky, iný poďakuje, pozdraví, usmeje sa, poradí.
Treba sa starať o to, čo z našej pôvodnej dediny ešte ostalo. Nemyslím len rovinu tradícií, ale históriu našej obce po každej stránke. Nesnažme sa všetko nahrádzať novým, uchovajme čo ostalo. Dajme si záležať na udržiavaní tradícií a keď sa budeme nabudúce obliekať do kroja - nože si pozrime čiernobiele zažltnuté fotografie, aby sme niekde nespravili chybu. Buďme hrdí na to, odkiaľ pochádzame, kde stál dom po starých rodičoch, kde sme mali pole… A ak to pole máme - tak ho aj obrábajme, to je to najmenej, čo môžeme spraviť. Niekedy stačí zasiať hrach a pritom skromne prosme: „dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane“.
Osídlenie územia Slovenska v minulosti
Územie dnešného Slovenska nebolo ani zďaleka prvými obyvateľmi Slovanov. Už v dobe kamennej sa tu vystriedali rôzne kultúry, ktoré so Slovanmi nijako nesúvisia. Ide o rôzne kultúry (nitrianska, unětická, otomanská, maďarovská). Kelti sa na Slovensku registrujeme cca od 3. storočia pred našim letopočtom až do 2. nášho letopočtu, tzn. storočia na prelome letopočtov. Ani pri keltskom, resp. Kotínov ešte stále nemôžeme hovoriť o Slovanoch.
Prečítajte si tiež: Poslanie MŠ Modra Kráľová
V 2. storočí nášho letopočtu na naše územie prenikli germánske kmene Kvádov, ktorí značne zdecimovali púchovskú kultúru (ale neskôr sa stali jej súčasťou). V 2. storočí teda evidujeme príchod germánskeho osídlenia, ktoré končí až v 5. storočí. V poslednej štvrtine 4. storočia sa začalo sťahovanie národov a vyplňujúceho 5. a prvú polovicu 6. storočia. Húni tlačili pred sebou ďalšie kmene, ktoré sídlili smerom na západ od nich a v konečnom dôsledku aj Kvádi z územia Slovenska. Na prelome 5. až 6. storočia o nich nie je chýru ani slychu.
Slovania obývali oblasť medzi riekami Pripiať a Dneper. Išlo o dve vetvy Slovanov: slovanskú pražskú kultúru (stotožňovanú s Antmi) a koločinskú kultúru (Veneti). Niekedy na prelome 5. až 6. storočia prenikajú prvé skupiny Slovanov cez karpatské pohorie do Karpatskej kotliny. V severozápadnej časti Karpatskej kotliny sa v 5. storočí rozprestierali sídla germánskych Svébov. Tí prekročili zamrznutý Dunaj a následne rozvrátili kráľovstvo Svébov. Na území Slovenska zostali iba zvyšky Svébov. Využili na to zrejme Verecký priesmyk, Dukliansky priesmyk a údolia riek Dunajec a Poprad.
V prvej polovici 6. storočia tu už Slovania žijú. Odtiahli až na Veľkú noc v roku 568. Slovanská pražskú kultúru tu potom evidujeme až niekedy do polovice 7. storočia, kedy sa časť nášho územia dostáva do mocenskej sféry Avarského kaganátu.
Treba si uvedomiť, že Slovania tu pred 5. storočím nežili. K ich invázii došlo niekedy po začiatku 70. rokov 5. storočia a prežili napriek mnohým pohromám (napríklad vpády Avarov v 7. - 8. storočí, Maďarov v 10. storočí, Tatárov v 13. storočí, či Turkov v 16. - 17. storočí a opäť maďarizácia na konci 19. storočia).
História obce Svinia
Obec Svinia sa nachádza v Šarišskej vrchovine v údolí Veľkej a Malej Svinky. Obec patrí medzi najstaršie obce v bývalej Šarišskej župe. Dedina patrila maďarskému rodu Meršeovcov z Budapešti od roku 1262 do roku 1918. Z minulosti tu ostalo veľa kultúrne významných pamiatok. Rímsko-katolícky, gotický kostol je zasvätený Narodeniu Panny Márie. Prvá písomná zmienka o kostole je z roku 1274. Po viacerých prestavbách kostol stojí dodnes. Pod týmto kostolom sú hrobky majiteľov panstva Svinia. V 17. storočí bola ku kostolu pristavená renesančná veža. Ležali pod ňou telá niektorých obetí prešovských jatiek. Kúria je jednopodlažná budova s rovnými stropmi. Dnes je v nej základná osobitná škola. Ďalšou pamiatkou je kaštieľ z druhej polovice 18. storočia.
Prvým vlastníkom osady Svinia bol okolo roku 1210 slavónsky bán Bank z rodu Bór. Bol bánom Slavónska v prvých desaťročiach 13. storočia. Vlastnil územia v povodí dnešnej Veľkej a Malej Svinky. Bol v službách kráľa Ondreja II. Manželkou Ondreja II. bola kráľovná Gertrúda. Pochádzala z nemeckého rodu Andechs - Merano. Kráľovná zvykla dávať rôzne výhody a privilégia najmä nemeckým dedinám a Nemcom na území Uhorska. To sa nepáčilo uhorským magnátom a preto proti nej zosnovali sprisahanie. Dňa 28. septembra 1213 svoju kráľovnú zavraždili. Bank bol vraj hlavným strojcom tohto sprisahania. No dôkazy o tom, že viedol toto sprisahanie neboli nikdy nájdené. Kráľ ho kvôli tomuto sprisahaniu a následnému zavraždeniu svojej manželky pozbavil celej moci v Uhorsku. V roku 1216 sa však Bank vrátil na kráľovský dvor. Ondrej II. o rok neskôr odišiel do Palestíny. Bank s arcibiskupom dočasne viedli krajinu. Keď sa Ondrej vrátil z Palestíny, tak mu dvorania podali na bána Banka kritické správy. Kráľ ho teda znova pozbavil krajinskej hodnosti. Bank bol ale veľmi prefíkaný. Získal si kráľovu priazeň a v roku 1221 ho panovník vymenoval za sudcu. O rok neskôr bán Bank zomrel. Jeho celý majetok aj s osadou Svinia pripadol novému uhorskému kráľovi, Belovi IV.Toto dokazuje, že dedina existovala už začiatkom 13. storočia.
Prvá písomná zmienka o dedine je z roku 1262, kedy sa spomína ako posessio Sanefalva- majetok, usadlosť Sanefalva. Uhorský panovník, Belo IV., v tomto roku obdaril za vojenské zásluhy vo vojnách s Bulharmi generála Meršeho - syna Benedikta. Daroval mu veľké a rozsiahle územia, ktoré predtým patrili Bankovi. Do tohto daru patrilo územie zaberajúce doliny potokov Veľkej a Malej Svinky, osada Svinia (Sanefalva) a ďalšie osady Chminianska nová Ves (Vyfolu) a Jarovnice (Jarne), ktoré ležali blízko hradu Šariš. Túto donáciu potvrdili aj nasledujúci panovníci Štefan V.
Existujú dve teórie o pôvode názvu obce Svinia:a) Prvou teóriou je, že Svinia dostala názov podľa rieky. Pôvodný slovenský názov dnešnej Veľkej a Malej Svinky bol Svinná.b) Druhou teóriou je, že názov môže pochádzať aj od slova ,,sviňa“. Ak pripustíme, že názov zachytil skutočnosť, že tunajší podaní chovali svine z poverenia kráľa, tak by vznik osady spadal už do 11. a 12. storočia. Názov však nemá charakteristické znaky dedín služobníkov. Z toho vyplýva, že dedina existovala už pred 11. storočím.
Svinia patrila rodu Szinyei-Merše od roku 1262 až do roku 1918, kedy bola založená prvá Československá republika. Merše sa stal zakladateľom rodu. Mal dvoch synov - Benedikta a Powsa - Petra. Obidvaja synovia dostali od kráľa Ondreja III. a od palatína Omodeja veľké územia. Omodejov syn Ján z rodu Aba násilne zabral tieto územia a zajal pri tom Benediktovho brata Petra. Vyhrážal sa mu smrťou, ak mu neodovzdá všetky listiny na panstvo vo Svinej. To znamenalo, že Benedikt mal vymeniť celú donáciu od Bela IV. a aj potvrdenia o vlastníctve od Štefana V. a Ladislava IV., za život svojho brata. Vymysleli kompromis a teda celá záležitosť prešla bez krviprelievania.
Meršeho vnuci, synovia Benedikta: Mikuláš, Peter Touth (Touth bola prezývka, znamenala Slovák), Dome (Dominik) a najmladší Merše si rozdelili dedičné majetky. Sviniu si rozdelili na štyri časti, aby každý z nich mal rovnaký diel. V roku 1320 patrilo k rodovým majetkom vo Svinej celkom 22 osád. Napr.: Žehňa, Lažany, Fričovce, Hermanovce, Víťaz, … Do jednej z týchto častí patrila dedina Sabultov. Prvá písomná správa o nej je z roku 1320. Správa z archívu dokazuje to, že tunajšie sídlisko tu existovalo už v prvej polovici 14. storočia. V druhej polovici 15.storočia ju však obyvatelia opustili a dedina zanikla. Starší obyvatelia našej obce dodnes volajú túto časť dediny Sabultov. Na mape z roku 1845 je zakreslená istá poloha s názvom Zabulto. Dodnes nikto nevie, prečo, kedy a za akých okolností táto dedina zanikla.
Rodina Meršeovcov si od 15. storočia k svojmu rodovému menu pridávala prídomok Szinyei. Rodina Szinyei-Merše prešla v 16. storočí na protestantskú vieru, aby nemusela platiť dane. Meršeovci sa snažili zabezpečiť vzdelanie obyvateľov dediny. V obci zriadili školu. V 17. storočí v nej pôsobili evanjelickí učitelia. Samotní členovia rodiny patrili k popredným, uznávaným a významným osobnostiam kultúrneho, politického, hospodárskeho a spoločenského života v Šarišskej župe a v Uhorsku. Juraj Szinyei-Merše získal v roku 1602 od panovníka pre rodinu erb.
Vo Svinej sa povráva, že už začiatkom 13. storočia tu stál hrádok, ktorý postavil tunajší rad templárov. Pri tomto hrádku bola v roku 1274 postavená kaplnka, ktorú dala rodina Meršeovcov v polovici 13. storočia prebudovať na kostol. Kostol je zasvätený Narodeniu Panny Márie. V 13. storočí v dedine vypukol hlad a bieda. Rodilo sa čoraz menej detí a dedina takmer vymrela. Panovník dúfal, že ak bude kostol zasvätený Narodeniu Panny Márie, tak sa dedina opäť zaľudní a hlad a bieda pominú. Podľa spisov z archívu, dostal Ján Merše, v roku 1464, od kráľa Mateja povolenie prebudovať ho na pevnôstku. Táto pevnôstka mala byť opevnená múrmi, priekopami a baštami. V 14. storočí vo Svinej existovala fara. Generál Merše dal v obci vybudovať kúriu, ktorú v 15. storočí opevnili na spôsob kaštieľa. Kaštieľ v roku 1492 vypálili vojaci poľského kráľoviča Jána Alberta, ktorí sa vracali späť do Poľska z ťaženia na Budín Tento kaštieľ bol od roku 1917 obývaný len nájomcami veľkostatku.
Svinia bola katolícka obec až do 16. storočia, kedy celá rodina Meršeovcov prestúpila na protestantskú vieru. Z toho vyplýva, že aj poddaní vo Svinej museli prestúpiť na protestantskú vieru. Od roku 1589 vysluhoval v obci bohoslužby evanjelický kazateľ. V 17. storočí dali Krištof a Ladislav Meršeovci pristaviť ku kostolu renesančnú vežu v podobe koruny, ktorá je výnimočná tým, že pod ňou ležali štyri telá obetí prešovských jatiek. Začiatkom 19. storočia bol kostol evanjelikom odňatý a dodnes je katolícky. Pod kostolom sú tri hrobky rodu Szinyei- Merše. Dve z nich majú aj náhrobné kamene s epitafmi. Kostol bol veľmi významný v období Caraffových ukrutností, kedy sa prešovským evanjelikom zakázalo stavať cirkevné budovy a zhromažďovať sa na službách Božích.
Svinia bola hospodársky najväčšou a najdôležitejšou dedinou v Šarišskej stolici. Obyvatelia sa zaoberali tkaním, poľnohospodárstvom a prácou v lesoch. Svinia patrila medzi strediská výroby ľudového textilu. Tkali sa tu ľudové tkaniny, ktoré vynikali svojou farebnosťou a prevažne červeným základom. Výroba bola veľmi náročná a veľmi bohatá na vzory. Obec mala veľmi výhodnú polohu, pretože ležala na križovatkách starých obchodných ciest. Cez obec tiahla cesta z Prešova na západ na Spiš. Jej výhodnú polohu využili tunajší šľachtici. Požiadali o povolenie konania trhu každý štvrtok. V roku 1493 toto povolenie dostali od kráľa Vladislava. Trh sa však vo Svinej neudomácnil pre blízkosť dediny od Prešova. Svinia preto aj naďalej ostala dedinou.
Z dediny postupne začali odchádzať sedliacke rodiny. Ich domácnosti stratili užívané pozemky. Z neskorších dokladov sa môžeme dozvedieť, že rôzne dediny a aj dedina Svinia museli byť doosídlené. Na poliach totiž postupom času nemal kto pracovať, keďže dedinčania opúšťali dedinu. Merše preto udelil prisťahovalcom rôzne privilégia, aby ich zlákal do Svinej. Do dediny sa tak nasťahovalo množstvo nemecky hovoriacich ľudí.
Život vo Svinej sa vyvíjal veľmi dobre. Udalosti v Uhorsku sa nikdy priamo nedotýkali obce. Toto stavovské povstanie, vedené Imrichom Tőkőlim, bolo potlačené. V roku 1687 sa v Prešove konal súd nad príslušníkmi odbojnej šľachty, ktorá bola vedená Imrichom Tőkolym. Tento súd mal zastrašiť všetkých odporcov Habsburgovcov a zástancov protestantskej viery, pretože bol mimoriadne krutý. Cisár Leopold poveril generála Antonia di Caraffu, aby zostavil súdny tribunál, ktorý mal potrestať povstalcov. Výsledkom jeho činnosti boli tzv.: prešovské jatky. Popravených bolo 24 mešťanov a šľachticov evanjelického vyznania, mimoriadne beštiálnym spôsobom.
Klára Szinyeiová bola vdovou po Mikulášovi Szinyei-Merše a sestrou A. Keczera. Ona a syn J. Radvanského Ján, sa snažili telá svojich rodín dôstojne pochovať. Preto raz v noci v roku 1687, on a traja verní služobníci Kláry Szinyeiovej, sňali telá Keczera, Radvanského a dve telá vedľa nich- J. Bertóka a G. Palástyho. Tieto štyri telá boli prevezené do Svinej, ktorá bola v tomto období evanjelická. Vo Svinej boli pochované v hrobke pod kostolnou vežou, ktorú medzitým dala vykopať Klára. Ján Radvanský zobral hlavu svojho otca do rodinnej hrobky v Radvani. Celá udalosť sa musela udržiavať v tajnosti.
Obyvatelia Svinej sa delili na základe majetkov. V roku 1772 žilo vo Svinej 57 poddanských domácností. Z toho boli najpočetnejšie sedliacke domácností- 37. Potom to boli podželiari so 14 domácnosťami. Najmenšou skupinou boli želiari, len so 6 domácnosťami. Skupina želiarov nebola jednoliata. Tvorili ju želiari, ktorí vlastnili dom (vo Svinej 6 domácností). Želiari neužívali poddanskú pôdu alebo obrábali len menšiu časť. No napriek tomu museli zemepánovi každoročne vyplatiť jeden zlatý a odrobiť na poli 18 dní bez dobytka. Podželiari (14 domácnosti) nemali ani vlastný dom. Bývali spolu v jednom dome alebo v majerských staviskách- maštaliach. Každá podželiarska rodina bola povinná odpracovať ročne 12 dní. Tieto dve skupiny poddaných tvorili najchudobnejšiu časť obyvateľov vo Svinej. Žili a pracovali ako sluhovia na majeroch alebo v bohatších sedliackych domácnostiach.
Podľa toho, koľko pôdy užívala sedliacka rodina, mala zadelené Tereziánskym urbárom, aké pracovné povinnosti má, aké naturálie a daň musí odovzdať zemepánovi, feudálnemu vlastníkovi Svinej, ktorým bol zeman Merše, a akú prácu ročne musí vykonať. Každoročne museli odpracovať 26 dní s dobytkom alebo 52 dní bez dobytka. Každý rok museli vyplatiť jeden zlatý, odovzdať jedného kohúta, jedno kurča, šesť vajec, pol siahy dreva na kúrenie a maslo. Sedliaci väčšinou chovali voly, kravy a ošípané. Sedliacka rodina, ktorá vlastnila koňa sa považovala za bohatšiu skupinu obyvateľov Svinej. Takýchto rodín vo Svinej však nebolo veľa, pretože sa tu stále nachádzala hromada chudobných ľudí a v budúcich rokoch sa to veľmi nemenilo. V roku 1828 žilo vo Svinej 48 poddanských rodín. Počet sedliackych rodín klesol z 37 ( rok 1772 ) na 31. V roku 1834 bola vo Svinej postavená kaplnka, v klasicistickom slohu. Pôvodne bola otvorená na tri strany arkádami. V kaplnke sa nachádza socha Jána Nepomuckého z prvej polovice 19. storočia.
Svinia na začiatku 20. storočia
V roku 1918 sa Svinia stala súčasťou Československej republiky. Rodine Szinyei-Merše patrili v tejto dedine dva kaštiele na ľavej a pravej strane hlavnej cesty, ktorá viedla dole dedinou. Od roku 1917 nebol kaštieľ na pravej strane obývaný svojimi majiteľmi. Szinyeiovci- Meršeovci bývali v Budapešti. Do kaštieľa prichádzali len v lete na dovolenku. Prostredie okolo kaštieľa bolo veľmi pekné. Tvoril ho veľký park, o ktorý sa staral záhradník celý rok. Záhradník býval v malom dome pred kaštieľom. Kaštieľ na ľavej strane bol obývaný od roku 1917 iba nájomcami veľkostatku. Asi 70 m pred kaštieľmi žili stále najchudobnejší obyvatelia obce- želiari a podželiari. Štyri želiarske rodiny žili spolu v jednom dome. Tento dom vyzeral priestorovo veľký pre jednu rodinu, ale nie pre štyri. Dom bol vybudovaný z dreva a olepený hlinou. Každá z rodín mala k dispozícií jednu izbu a komoru. Chodba bola spoločná. Podželiari bývali na nižšom konci dediny, viac rodín spolu. V dedine žili ostatní obyvatelia v roľníckych usadlostiach. Domy boli najprv drevené, potom murované z kamenia a tehál. Usadlosť bežnej roľníckej rodiny vyzerala takto: Dom pozostával z prednej izby, kuchyne a zadnej izby. Zadná izba často slúžila aj ako komora. Dom bol zariadený veľmi skromne. Väčšina zariadenia bola vyhotovená z dreva.
Vo Svinej boli v 30. rokoch aj remeselníci. Rómovia boli kočovníkmi. Kočovali z jedného miesta na druhé. Prvé písomné zmienky o Rómoch v našej obci sú už z polovice 19. storočia. Vtedy si tu kočovní cigáni nechali narodené deti zapísať do miestnej matriky. Išlo o rómske rodiny Makulovcov a Lakatošovcov. Rómovia sa v našej obci usadili až po roku 1917, kedy prišla do Svinej prvá cigánska rodina- Miľo a Haňa Kalejovci. Mali štyroch synov a tri dcéry. Do dediny prišli s miestnym kňazom, Jozefom Dobranským, pomáhať na faru.