Úvod
Skalica pri Potoku, súčasť obce Podbrezová, má bohatú históriu siahajúcu do praveku. Hoci je chotár obce kamenistý, poskytoval pravekému človeku dostatočné podmienky na život. Svedčí o tom jaskyňa vo Farskom jarku, ktorá bola pravdepodobne obývaná pravekým človekom.
Najstaršie dejiny Tŕnia
Počiatočné dejiny Tŕnia sú veľmi hmlisté z dôvodu nedostatku písomných materiálov. Podľa kanonickej vizitácie v roku 1829 sa píše, že o fare v Tŕni možno s istotou hovoriť pred rokom 1239. V uvedenom prameni sa píše aj o postavení kostola kráľovnou Beatríciou. Ak teda fara existovala pred rokom 1239, obec musela byť založená ešte skôr. Skutočnosť, že pomerne dosť vzdialená obec dostala faru a kostol, naznačuje, že Tŕnie bola významná dedina, ktorá okolité obce prevyšovala svojím významom a postavením. Jej vznik možno položiť pred rok 1200, čo nasvedčuje aj ďalší záznam v kanonickej vizitácii, ktorý hovorí, že okolité vrchy boli spolu s údoliami už dlhšiu dobu obývané.
Rozvoj obce Tŕnie
Vysoko položená obec už dávnejšie potrebovala dostatok pitnej vody. V chotári bolo vyše štyridsať poľných studničiek, z nich mnohé mali dostatok vody, ktorá bola v roku 1957 zachytená do spoločného rezerváru nad cintorínom. Obdobne to bolo aj v Budičke a Kašovej Lehôtke. Elektrifikácia obce prebehla v rokoch 1941 - 1945, a v osadách v roku 1957. V roku 1952 dostáva obec miestny rozhlas, ktorý bol neskôr zavedený aj do osád. Dňa 19. augusta 1957 podpísali trnianski roľníci prihlášky do JRD. O deň neskôr v Budičke a 22. augusta aj v Lehôtke. Začiatky boli ťažké a čiastočné zlepšenie nastalo až vtedy, keď sa družstvá zlúčili do jedného celku.
Samotná obec mala donedávna dva rady domov. Ten väčší má názov Veľká strana. Je to ľavá strana cesty, a začína pri dome č. 1, pri moste, kde odjakživa bývajú Koleničovci z Jarčoka. Za tretím domom je rad trochu prerušený, lebo ďalšie domy sú postavené viac do záhrad a vpredu na Barinke zostal osamotený moderný poschodový dom Drozdíkovcov. Cesta vedie do Kúta, kde sú pôvodné domy Koleničovcov. Z Kúta po ďalšiu cestu, ktorá preráža Veľkú stranu, stojí pätnásť domov, z ktorých je päť už len na chalupy. Cesta, ktorá sa tu križuje, vedie do Matúšov. Potom nasleduje šesť domov, a Veľká strana je zakončená domom od Šándorov a staviskami bývalého JRD, ktoré je pričlenené k Štátnemu majetku v Budči.
Malá strana (po pravej strane cesty) začína tiež domom pri jarčeku, kde bývajú Gajdošovci. Na tejto strane je štrnásť domov, ale niektoré sú už moderne prestavané a v štyroch z nich bývajú chalupári. Malá a Veľká strana vytvorili priestor, na ktorom bol postavený konzum (obchod), a pri ňom veľká divadelná sála. Neskôr bol v obci postavený kultúrny dom. Do prvého veľkého domu v obci bolo umiestnené potravinové družstvo, dnes Jednota, aj s pohostinstvom a poštou.
Prečítajte si tiež: Informácie o MŠ Cabaj
Keď kráčame hore obcou, po ľavej strane sú dva parky, v ktorých sú umiestnené práce uja Puškára - kamenná socha vojaka a zrubová studňa, pri ktorej sú sochy znázorňujúce mladý pár, ktorý prišiel pre vodu. V hornej časti viac doprava je budova Farského úradu a nad ňou sa čnie do výšky veža gotického kostola. Vežu je za dobrého počasia vidieť až zo Zvolena, ba až zo Zvolenskej Slatiny.
Na začiatku obce, pri moste, odbočuje cesta na Kašovu Lehôtku. Po pravej strane tejto cesty bola horáreň s veľkou záhradou. Po ľavej strane bol vystavaný Kultúrny dom, v ktorom má sídlo Obecný úrad. Vedľa Kultúrneho domu sa nachádza budova Detského domova. Priestor nad horárňou, nazývaný pod Holým vŕškom, nesie meno Brôdok. Voľakedy ho využívali deti ako ihrisko, lebo obec iné ihrisko nemala. Po čase aj tu začala výstavba rodinných domov. Vznikli tu tri ulice, ktoré vedú až pod Holý vŕšok a ďalej ku krížu na Hrušticu. Holý vŕšok má pomenovanie preto, lebo je naozaj holý. Nie sú na ňom žiadne stromy. Len v roku 1938 (pri príležitosti 20. výročia vzniku ČSR) tu učiteľ Marko Rajecký zasadil so žiakmi tridsať mladých jabloní a čerešní, z ktorých ešte aj dnes polovica žije.
Po ľavej strane pri vchode do obce vznikla nová štvrť - Za školou. V troch uliciach Brôdku, po pravej strane cesty, si vystavalo asi devätnásť občanov domy rôznej veľkosti a krásy. Z Holého vŕšku je pekný výhľad na celú obec a okolité vyvýšeniny, ako je Brloh, Skalica, Ladárovo, Budičský háj, vľavo Ostrý vrch a iné. Cesta stúpa stále vyššie na Lehôtku, ktorej miestny názov je „Lihotka“. Za zákrutou vyrástlo jedenásť nových domov, ktoré postavili buď miestni občania, alebo tí, ktorí sa do Tŕnia priženili. Je tu priestranná nádrž pre požiarnikov, ale v lete ju deti z dediny využívali ako kúpalisko, lebo sa nemali kde ovlažiť, keď v potoku je vody len po členky.
Povyše nádrže je priestor pre záhradkárov. Majiteľmi sú poväčšine Zvolenčania, ktorí si postavili aj chaty, aby mohli cez víkend prenocovať. Záhradky sú pekne obrobené. Prepotrebná voda je tu nielen na polievanie, ale aj na pitie. Nová vyasfaltovaná cesta vedie až na Budičku a Kašovu Lehôtku. Žiarivkové osvetlenie ulíc, parkov a predzáhradiek, požiarna nádrž za obcou a pracovná ochota občanov, vytvorila krajšie a útulnejšie prostredie, než bolo prv. Ba možno povedať, že nedávno ešte malé Tŕnie sa pomaly zveľaďuje a rozrastá.
Osady Budička a Kašova Lehôtka
Súčasťou Tŕnia sú aj dve osady - Budička a Kašova Lehôtka. Budička vznikla v časoch tureckého nebezpečenstva, asi v 14. stor. Bola vo vlastníctve mnohých zemianskych rodín - Dersfyovcov, Pálfyovcov, Forgáchovcov a iných. Neskôr patrila ako poddanská obec Dobronivskému panstvu. Zrušením poddanstva sa stala slobodnou obcou. Počas vojnových udalostí bola takmer úplne vypálená. Dnes je spojená asfaltovou cestou s Tŕním a so Zvolenom. Má vodovod, elektrické osvetlenie a telefonické spojenie. Až do roku 1948 bola samostatnou obcou.
Prečítajte si tiež: Iliašovce 155 - materská škola
Budička dostala meno asi od toho, že jej obyvatelia boli povinní budiť občanov svojej i okolitých obcí, keď sa na obzore zjavil nepriateľ, ktorý si ich chcel podmaniť. Niektorí občania Budičky boli, aj v dozornej službe na Stráži pri Zvolene (teraz Stráže nad Zvolenom). Odtiaľ oznamovali Budičanom, aby budili obyvateľov a upozornili ho na blížiace sa nebezpečenstvo.
Tŕnie a Budička mali svoje vlastné mlyny na železnobreznickom potoku. Jeden sa nachádzal na mieste, odkiaľ sa cestičkou od Tŕnia, cez Strminú, dostaneme na cestu vedúcu z Huty do Hronskej Breznice, a kde bola neskôr postavená horáreň. Druhý mlyn bol v Hute. Posledným mlynárom bol člen rodu Beňadikovcov.
Kašova Lehôtka (nie Kašová) dostala meno pravdepodobne od jedného bohatšieho občana - Kašu, ktorý si takýto názov vynútil u obyvateľov obce. Vznikla skôr ako Budička, už v 13. storočí. V čase protireformácie počet obyvateľov vzrástol prisťahovaním sa niekoľkých evanjelických rodín z Budče, ktoré utiekli a v obci sa potom natrvalo usadili. Boli to rodiny Mikulovcov a Marcelyovcov. Až do roku 1848 patrila rodu Forgáchovcov, a potom Dobronivskému panstvu. Obyvateľstvo sa zamestnávalo hlavne spracovaním dreva v okolitých lesoch. Počas SNP osada veľmi trpela. Vysoko v horách, severne od Tŕnia, asi v 700 m n.m., sa ukrývalo mnoho povstaleckých vojakov, nielen z Tŕnia. Počas vojny bola osada vypálená. Až do roku 1948 bola samostatnou obcou.
Hrabiny
Hrabiny patrili vždy k Tŕniu. Sú vzdialené od obce asi 3 km. Vznikli pravdepodobne v čase tureckého nebezpečenstva, kedy sa tam obyvatelia materskej obce ukryli pred nepriateľom. Niekoľko rodín sa tam usadilo natrvalo. Osadu potom dostala do daru rodina Forgáchovcov, ktorá si usadlíkov podmanila. Premenili ju na majer a ľudí na bírešov. Začiatkom 20. storočia majer odkúpilo niekoľko rodín z Močiara. Ich potomkovia tam bývali až donedávna.
Podbrezová a jej časti
Obec Podbrezová leží v banskobystrickom kraji, v západnej časti okresu Brezno medzi pohoriami Nízke Tatry a Slovenské rudohorie. Rozprestiera sa v úzkej doline Hrona na úpätí vrchu Brezová pri hlavnej pohronskej ceste. Obec je významným priemyselným centrom na Pohroní. Tvorí ju šesť miestnych častí - Podbrezová, Lopej, Vajsková, Skalica, Štiavnička, Chvatimech.
Prečítajte si tiež: Poslanie MŠ Modra Kráľová
Podbrezová vznikla v polovici 19. storočia ako osada obce Lopej. Jej vznik je spojený so založením železiarní - valcovne a pudlovne v rámci Hrončianskeho železiarskeho komplexu. Prvé stavebné práce sa začali v roku 1840. V Štiavničke na Hrone bola postavená hať a staval sa kanál do budúceho závodu. Postupne sa stavali pudlovacie a zváracie pece, v roku 1853 bola dokončená výstavba valcovne koľajníc, tyčového železa a plechu. Výrobu koľajníc spustili v roku 1854 a trvala do roku 1884. Vzhľadom na to, že závod i celý komplex bol postavený pod vrchom Brezová, dostal aj názov Brezová ( do r. 1918). V roku 1879 bola uvedená v Podbrezovej do prevádzky prvá siemens- martinská (S-M) päťtonová pec na výrobu plávkovej ocele zo znehodnoteného železného odpadu. V rámci reštruktualizácie a modernizácie bola v roku 1883, ako prvá v Uhorsku, postavená výrobňa valcovaných a ťahaných tupozvarovaných rúr. V tomto roku dostali železiarne samosprávu a názov Brezovské kráľovské železiarne vo Zvolenskej Brezovej.
Na prelome 19.a 20 storočia patrili podbrezovské železiarne medzi popredné výrobné podniky v Uhorsku s uplatnením sa nielen na domácom, ale aj na zahraničnom trhu. V nasledujúcich desaťročiach bol výrobný sortiment flexibilnejší. Modernizovali a rozširovali sa technologické agregáty, pudlovacie pece boli nahradené siemens-martinskými, zaviedla sa výroba bezšvíkových rúr, začala sa elektrifikácia. Nosné výrobné prevádzky boli oceliareň, valcovňa a rúrovňa.
- marca 1946 sa železiarne stali národným podnikom s názvom Stredoslovenské železiarne . Pri piatom výročí boli premenované na Švermove železiarne n.p. v Podbrezovej. Hutníctvo železa zostalo preferovaným výrobným odvetvím. Realizovali sa dôležité investičné zámery. 28. júna 1968 sa začala výstavba novej ťahárne rúr, v roku 1974 sa začalo s výstavbou ďalšieho výrobného komplexu ťahárne a pretlačovne rúr.
Politické zmeny v roku 1989 sa hlboko dotkli aj ŠŽ v Podbrezovej. 30.októbra 1991 bol vypracovaný privatizačný projekt s cieľom transformovať ŠŽ na akciovú spoločnosť a v roku 1992 sa zo štátneho podniku stala a.s. Železiarne Podbrezová. Kľúčovým investičným zámerom bola výstavba novej oceliarne. 19.marca 1993 bola uvedená do prevádzky 60 tonová elektrooceliarska pec, ktorá nahradila produkciu piatich starých S-M pecí. Postupne sa a.s. Železiarne stali prosperujúcou spoločnosťou. Patrí k najvýznamnejším výrobcom bezšvíkových rúr v Európe. Cez dcérske spoločnosti sa zameriava aj na ťažké strojárenstvo a automobilizmus. Angažuje sa aj do cestovného ruchu a cez Nadáciu ŽP podporuje vzdelávanie, kultúru a šport, miestne zdravotníctvo a pod. Spoločnosť je zriaďovateľom súkromného SOU hutníckeho a súkromného gymnázia zameraného na telesnú výchovu. Dňa 1.januára 1999 vznikol právny subjekt Železiarne Podbrezová - Šport, a.s., ktorý má futbalový oddiel a kluby: atletický, cyklistický, golfový, horolezecký a skialpinistický, kolkársky, kondičnej kulturistiky, lyžiarsky, bežeckého lyžovania a biatlonu, plavecký, stolnotenisový, šachový, tenisový, turistický, volejbalový a klub závesného lietania. Cieľom spoločnosti je zapojiť čo najviac dospelých , ale hlavne mládež do telovýchovy a športu.
Podbrezová ako miestna časť obce Lopej a potom aj ako samostatná obec sa vyvíjala ako súčasť miestnych železiarní. Súčasne s výstavbou závodu sa stavali byty pre stavbyvedúci personál, technické kancelárie, ubytovne -šalandy pre robotníkov, menšie domy pre majstrov a predákov, dvojizbové byty s príslušenstvom pre úradníkov, neskôr aj luxusnejšie vilky. Osídlenie Podbrezovej sa uskutočňovalo najprv v priestoroch - Pri kostole, pri potoku Hnusno, potom sa vybudoval Horný Planier , Dolný Planier , Železničiarska kolónia, Skalica, Kolkáreň a centrum. Natrvalo sa tu usadili pracujúci z rôznych oblastí Slovenska - Moštenice, Španej Doliny, Donovalov, Poník, Tajova , z Horehronia a iných vzdialenejších dedín.
Rozvíjala sa sociálna a zdravotná starostlivosť, v rokoch 1880-1885 bol postavený malý lazaret, v roku 1890 bola zriadená lekáreň, v roku 1893 postavili malú nemocnicu - dve miestnosti pre pacientov a operačnú sálu. Masarykova nemocnica s väčšou kapacitou lôžok bola postavená v roku 1930. Železiarne sa starali aj o výchovu detí, prvá škola v Podbrezovej bola otvorená v roku 1844, chodilo do nej 15 žiakov, v roku 1909 bola postavená jednoposchodová budova ľudovej škola pod kostolom , ktorá mala štyri učebne, kabinet, zborovňu a byt pre učiteľov. Terajšia budova školy na Kolkárni bola slávnostne odovzdaná 19.decembra 1949.
Osobitný význam pre robotníkov malo robotnícke spotrebné družstvo, ktoré výhodne zásobovalo obyvateľov potravinami, odevmi i obuvou. Súčasťou obchodných aktivít družstva bývala jeho pravidelná účasť na vystavovaní a predaji svojich artiklov počas pravidelných mesačných trhov, ktoré bývali spravidla vo štvrtok raz v mesiaci, keď bola v závode výplata. Postupne sa zriaďovali obchody, služby, kino, pošta, pekáreň, hostinec, neskôr robotnícky dom, závodný hotel s reštauráciou a veľkou kinosálou, v ktorej sa okrem kina konali známe zábavy a plesy, koncerty, divadlá. Závod sa postaral aj o duchovné potreby zamestnancov. Základný kameň kostola bol vysvätený roku 1890, stavba kostola bola dokončená nasledujúceho roku a kostol bol vysvätený 21.augusta 1892. Výnimočné miesto v ňom zaberá hlavný oltár sv. Štefana kráľa, ktorému bol kostol zasvätený. Pre svoje urbanistické, architektonické a umelecko-remeselné hodnoty bol navrhnutý na zápis do Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok.
V tomto období bola Podbrezová ešte ako osada obce Lopej. V predstavenstve obce kvôli vážnosti postavenia osady Podbrezová boli dvaja richtári - jeden obecný richtár a jeden podbrezovský fabrický richtár. Vedenie železiarní s podporou niekoľkých ďalších občanov požiadalo Župný úrad vo Zvolene 29.januára 1921 o vytvorenie samostatnej obce Podbrezová. Obecné predstavenstvo Lopeja a obyvateľstvo obce od počiatku zaujímalo k tomuto zámeru negatívne stanovisko, ktoré podložilo týmito argumentmi: Kataster obce sa už zmenšil a znehodnotil tým, že na ňom boli postavené výrobné, prevádzkové, obytné a rôzne technické stavby. Poľnohospodárske obyvateľstvo potrebuje zväčšovanie a nie zmenšovanie poľnohospodárskeho zázemia. Závod má len zanedbateľný počet zamestnancov s domovskou príslušnosťou, s trvalým pobytom v uvedených osadách a vedenie závodu, ktoré je iniciátorom celej akcie, tiež nie je viazané na Podbrezovú, takže vlastne nejde o reálnu, legitímnu , ale virtuálnu obec. Odmietavéstanovisko k zriadeniu samostatnej obce Podbrezová zaujal aj Hronec, Horná Lehota a Valaská - z územných a finančných dôvodov.
Dňa 25.decembra 1925 župné zastupiteľstvo, rešpektujúc stanovisko obcí a okresného úradu v Brezne, zamietlo zriadenie samostatnej obce Podbrezová a dalo súhlas len k zriadeniu expozitúry notárskeho úradu. K doriešeniu územno-správneho členenia obce Lopej a osamostatnenia sa Podbrezovej došlo na rokovaní na MNV v Lopeji 6.apríla 1949 a na celoobecnej schôdzi občanov 11.júna 1949. Existencia samostatných obcí Lopej a Podbrezová trvala do 19. decembra 1959, kedy na slávnostnom zasadnutí výboru DO KSS, MNV, zástupcov NF, JRD a zástupcov z Podbrezovej pod patronátom ONV bola schválená integrácia obce Lopej s obcou Podbrezová. Prítomní prijali spoločnú rezolúciu, v ktorej boli zakomponované požiadavky obidvoch strán. Dohodli sa , že do komunálnych volieb (12.jún 1960) budú obidve obce pracovať ešte samostatne - a potom obec Lopej ako samostatný správny subjekt zanikne. Podbrezová vstúpila do novej etapy svojej existencie.
Vďaka ŠŽ mala už pri svojom osamostatnení niektoré črty mestskej infraštruktúry - sieť inštitúcií a služieb, predškolské a školské zariadenia vyššieho typu, zdravotnícke zariadenia s nemocnicou. Podnik poskytoval obyvateľom obce spoločenské miestnosti v závodnom hoteli a Dome pracujúcich, kde sa premietali filmy, hrali divadlá, poriadali zábavy, koncerty, konferencie, rôzne pracovné a slávnostné podujatia, na ktorých vystupovala aj závodná dychová hudba. V ďalších rokoch sa budovali sídliská, športový štadión, verejné kúpalisko, polyfunkčný obchodný dom, nový závodný klub, obnovil sa Dom služieb, zriadili sa Kluby dôchodcov, viacúčelové športové ihriská v Lopeji, v Podbrezovej a na Štiavničke. V areáli ŠŽ sa zriadilo Hutnícke múzeum. Obec poskytla budovu bývalej MŠ na Kolkárni Občianskemu združeniu Klások, ktoré za pomoci sponzorov a rodičov zrekonštruovalo časť budovy a 28.septembra 2007 boli priestory slávnostne odovzdané do užívania ako Kultúrnospoločenské centrum Klások. Podbrezová je členom regionálneho združenia Mikroregión Chopok - Juh, Združenia miest a obcí Horehronia a zoskupenia Ekológ.
Lopej
Lopej- najstaršia časť obce bola založená v roku 1358. Zakladateľom pôvodne poddanskej obce bol richtár Petrík z Predajnej, ktorý dostal od kráľa Ľudovíta I. povolenie v kráľovskom lese, ležiacom blízko potoka Lopena (odvodený názov obce -Lopea 1424, Lopeya 1470, Lopey 1522, Lopej 1786), zhromaždiť a usadiť ľud , t.j. osadníkov a prisťahovalcov, ktorí chcú v spomínanom lese klčovať a tam aj vystavať svoje príbytky. Úlohou bolo upraviť pôdu pre poľnohospodárske využitie. Obec patrila Ľupčianskemu panstvu, ktorému musela obec odvádzať ročne nájomné vo výške 18 zlatých , odovzdávať naturálie a tiež odviesť robotu na panskom. Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec a furmančením
Väčší rozvoj obce sa datuje po roku 1670 po prevzatí slovenskoľupčianskeho panstva banskobystrickou komorou. Ešte väčšiu úľavu pocítili, keď bolo zákonom zrušené poddanstvo na uhorskom sneme v Prešporku (Bratislave) dňa 18.marca 1848. Doterajším poddaným obce Lopej odpadli povinnosti voči panstvu a stali sa definitívne slobodnými občanmi, samostatnými roľníkmi. Po vybudovaní železiarní v Podbrezovej mnohí občania Lopeja s nižšou výmerou pôdy odchádzali pracovať do závodu, vznikali kovoroľníci. Po roku 1948 sa likvidovalo súkromné vlastníctvo pôdy, zakladali sa jednotné roľnícke družstvá , v Lopeji vzniklo už v r.1950 .V obci bol od roku 1406 vodný mlyn, v 16. storočí pracovala píla poháňaná vodou, v rokoch 1790- 1900 tu bol železný hámor.
Najstaršou školou na území obce bola rímsko-katolícka škola pri kostole z roku 1754. Nová školská budova -obecná - bola skolaudovaná 23.mája 1927. Sídlil tam aj notár, konali sa v nej zasadnutia, putovné kino premietalo filmy. Neskoršie sa zriadila kinosála pri hostinci, v ktorej bývali zábavy, miestni herci hrávali divadlá, poriadali sa slávnostné podujatia. Podľa staršej listiny bol na návrší začiatkom 15.stor. postavený kostol, ktorý je zasvätený sv. Jurajovi. Kým dostal dnešnú podobu, prešiel niekoľkými prestavbami v novogotickom duchu. Oltárny obraz s výjavom zo života svätca - sv. .Juraj bojuje s drakom -namaľoval kňaz, priekopník bezdrôtovej telegrafie Jozef Murgaš. R.k. kostol sv. Juraja v Lopeji patrí do skupiny stredovekých kostolov s takmer kompletne zachovaným opevnením s neporušenými štrbinovými strieľňami. Od roku 1963 je kultúrnou pamiatkou, zapísanou v Ústrednom zozname pamiatkového fondu SR. Novou kultúrnou tradíciou obce je Jarná slávnosť svätého Juraja, ktorá sa poriada každoročne od roku 2000. V obci sa nachádza pekáreň, fitnescentrum, zmrzlináreň, Hotel sv. Juraja, prameň kráľa Matyáša, malá elektráreň.
Štiavnička
Štiavnička- vznikla na území ľupčianskeho panstva pravdepodobne medzi r. 1424 - 1440. Prvé historické zmienky o Štiavničke ako o osade sa nachádzajú v súvislosti s ťažbou rúd a ryžovaním zlata v potoku Bystrianka. V jej okolí boli dobré podmienky pre chov dobytka, lov zveri a veľké zásoby dreva. V 15.storočí bola osídlená valachmi. Od 17. storočia bola drevárskou osadou banskej komory so sídlom lesnej správy, s drevoskladom, s prístaviskom pltí, splavovaním dreva a guľatiny. V roku 1876 bol postavený na Štiavničke prvý piliarsky závod. Nová moderná pílnica bola uvedená do prevádzky začiatkom augusta 1929 - bola najmodernejšia v strednej Európe. V roku 1993 pílnica zhorela, závod začal vyrábať drevené chatky a prístrešky, no na trhu neuspel. V roku 1997 sa skončila výroba v tomto viac ako storočnom závode. Na kopci nad pílou bolo vybudované veľké sídlisko, futbalové ihrisko, nová telocvičňa, materská škola , 1.-3. roč. ZŠ. V budove Alhambry sa zriadil Klub dôchodcov a pošta.
Vajsková
Vajsková- založená bola ako komorská osada na území Lopeja, pravdepodobne na rozhraní 16.-17. storočia, keď sa tu spomínajú súkromné bane na zlato a olovo. V roku 1790 tu bol postavený železný hámor na brehu Vajskovského potoka na spracovanie surového železa z Ľubietovej a Ponickej Huty. V prevádzke bol do roku 1886. V roku 1889 pozemky odkúpil Karol Jozef Démuth a hámor prebudoval na antimónový závod. Antimónová ruda sa ťažila v baniach na Lome (Krpačovo). Miestni furmani ju na vozoch (doštenákoch) vozili na spracovanie do Vajskovej. Neskoršie sa dovážala ruda z Ľubele, Dúbravy aj z Rožňavy po železnici. Pre rýchlejší prevoz rudy zo skládky v Lopeji do závodu v roku 1941 začali stavať úzkokoľajnú vlečku, ktorá prechádzala popri Vajskovskom potoku, cez ulicu Hámor, Dolnou ulicou a ponad Hron na železničný sklad. Táto stavba bola unikátna prekonávaním Hrona - do jeho koryta sa vrazili hrubé dlhé drevené piloty, na ne sa namontovalo železné okutie, po ktorom sa viedli koľajnice. V závode sa z rudy získavalo aj zlato - bola na to osobitná pec. Antimón sa vyvážal do Nemecka, Rakúska, Maďarska, Poľska, Rumunska. Po roku 1989 došlo k útlmu výroby, posledná tavba bola v marci 1992. V priestoroch závodu vzniklo niekoľko súkromných spoločností : BSK - výroba strešnej krytiny, Žalúzie s.r.o., BIOHOLZ - spoločnosť na spracovanie dreva. V roku 1888 boli pri Vajskovej - na Lúčkach vybudované kúpele s prírodnou teplou vodou. Drevené budovy sa po desiatich rokoch zbúrali, zostali dva bazény. Využívali sa na kúpanie ešte niekoľko rokov po 2.svetovej vojne.
Skalica
Skalica- vznikla ako osada Lopeja v súvislosti s výstavbou železiarní pred pol. 19. storočia. Názov dostala podľa kameňolomu pracujúceho pre potreby závodu. Neďaleko kameňolomu železiarne postavili pre robotníkov niekoľko dvojdomov na skalnatých vyvýšeninách, aby nezaberali úžitkovú plochu. Medzi cestou a Hronom bolo postavených niekoľko rodinných domov a súkromný hostinec. V tejto časti sa nachádza aj futbalové ihrisko, ktoré v súčasnosti a.s. Železiarne prerobili na moderné ihrisko s umelým trávnikom a osvetlením.
Chvatimech
Chvatimech- vznikol v 18. storočí v časoch rozvoja železiarstva v tejto oblasti. Prvé správy o hámri pochádzajú z roku 1747. Pracovala tu najprv malá taviareň, od roku 1784 skujňovací hámor patriaci k železiarňam v Hronci. V roku 1811 ho prestavali na oceľový hámor. V roku 1839 dali do prevádzky nový skujňovací hámor. V roku 1869 bol prebudovaný na valcovňu plechu a v roku 1894 úplne vyhorel. V Chvatimechu sa nachádza rímskokatolícky kostol sv. Michala archanjela z roku 1826, ktorý bol postavený na starších základoch.