Každá žena sníva o tom, aké to bude nádherné, keď bude mamou. Realita materstva však môže byť aj dobrodružná, plná krásnych a vzácnych momentov, ale aj náročných výziev. Príbehy žien, ktoré prišli o zdravé dieťa, sú plné bolesti, strachu a neistoty, ale aj nádeje, lásky a odhodlania. Tento článok sa venuje príbehom Lucie a ďalších žien, ktoré čelili neľahkým životným situáciám spojeným s tehotenstvom a narodením dieťaťa.
Lucia: Bojovníčka od narodenia
Volám sa Lucia a na svet som prišla predčasne - v 32. týždni tehotenstva. Predčasný pôrod nezostal bez následkov a v troch rokoch mi lekári potvrdili DMO spastickú diparézu s ľavostrannou prevahou, čo je moja hlavná diagnóza dodnes. Časom sa ale pridružili aj mnohé ďalšie - lumbago, juvenilný glaukóm, strabizmus či homonymná kvadrantová hemianopsia… Vzhľadom na to potrebujem neustále rehabilitovať. Tieto rehabilitácie sú však finančne náročné a treba ich navyše opakovať. Z tohto dôvodu sa snažím oslovovať rôzne nadácie. Pred časom sme sa dostali do ešte zložitejšej situácie. Po tom, ako mi zomrel otec, prišli sme o časť príjmu, ktorý nám veľmi chýba. Preto Vás prosím o pomoc - pokiaľ je to možné a je to vašich silách.
Lucia Zimenová: Temnota, strach a bolesť po narodení Tobiáška
Pri treťom tehotenstve sa cítila ako ostrieľaná mama, ktorú nemá čo prekvapiť. Realita, ktorá prišla zakrátko, však preverila jej sily a vzťahy okolo. Tmu, obrovský strach a bolesť, ktorú Lucia Zimenová prežívala pri narodení svojho syna Tobiáška, umocňovali reakcie okolia: nezáujem a nevyžiadané rady. Lucia zúfalo potrebovala ľudskú blízkosť a prijatie, no po mnohých priateľoch neostalo ani stopy, Lucia mala dojem, že sa im vyhýbajú širokým oblúkom. Tých, čo boli nablízku, nebolo veľa.
Prvý rok po príchode Tobiáška bol pre Luciu temný. Zdalo sa jej nesmierne kruté, že ich synček dostal dva tak ťažké balvany do života: že sa narodil predčasne, desať týždňov pred termínom a že má neliečiteľnú diagnózu. Bol veľmi maličký, nemal ani kilo, keď sa narodil. Prvé tri mesiace svojho života strávil v nemocnici, často sám, bez lásky a pomoci tých, ktorí ho milovali, lebo, žiaľ, náš zdravotný systém predčasne narodené deti od rodičov násilne oddelí. Bolo to pre ňu mimoriadne bolestné a malo to za následok hlboké odcudzenie od jej synčeka. Dlho si to kládla za vinu. Až neskôr pochopila, že to je prirodzený následok toho, ako sa s nimi zaobchádzalo, akoby k sebe ani nepatrili.
V tom čase, keď bol v nemocnici, sa potvrdila aj diagnóza - Downov syndróm. Počas tehotenstva o Tobiáškovej diagnóze nič netušili. Na genetické testy nešla, takže to bol pre nich obrovský šok. Keď lekári prišli s podozrením na Downov syndróm, myslela si, že to je úplný úlet. Nerozumela som, o čom to hovoria. Vysvetľovala som si to tak, že sa urputne snažia nájsť vysvetlenie, prečo Tobiáško tak málo priberá.
Prečítajte si tiež: Cesta Lucie k úspechu
Keď sme o niekoľko mesiacov ešte dostali kyslíkový stroj, ktorý pomáhal Tobiáškovi pri dýchaní a ktorý pre nás prakticky znamenal nedobrovoľné domáce väzenie, zostala som na niekoľko dlhých mesiacov zavretá medzi štyrmi stenami so svojimi obrími strachmi z budúcnosti. Veľmi som trpela tým, že v tých ťažkých chvíľach, keď bol taký krehký a slabý a každý deň bojoval o život, som nemohla byť s ním. Chodila som ho navštevovať často a na dlho, ale na záver sme sa museli rozlúčiť. Bolo pre mňa mimoriadne ťažké nechať ho v nemocnici samého. Pri každom lúčení mi krvácalo srdce. Hlboko vnútri som to, čo sa stalo, prežívala ako svoje fatálne zlyhanie, že to základné, to najbazálnejšie som mu nevedela dať: nevedela som ho donosiť do termínu a prirodzene porodiť. Veľmi som si to vyčítala. Pravdaže, keďže Tobiáško si vyžadoval špeciálnu starostlivosť a zdravotný personál mi dal namiesto uistenia a podpory mnohokrát zakúsiť skôr moju neistotu a neschopnosť , moje sebavedomie nebolo ani nulové.
Pre mamu a dieťatko je dôležité byť prvé dni spolu, vytvoriť puto. Tým, že sme boli od seba nedobrovoľne oddelení, čoskoro sa mi úplne odcudzil. Nevnímala som ho ako svoje dieťa. Bol vtedy pre mňa skôr niekým, kto tu je, navyše je s ním kopec starostí. Skrátka je na príťaž. Narodil sa síce mne, musím sa o neho postarať, no nepociťovala som k nemu žiadnu väzbu, žiadne citové puto. To som si, pravdaže, veľmi vyčítala. Niekedy som sa pýtala sama seba, čo sa so mnou stalo, že moje vlastné dieťa nemilujem. Až oveľa neskôr som pochopila, že to prežívajú všetky matky, ktorým po pôrode vezmú ich deti.
Keď sme si ho vzali domov, bolo to pre mňa ešte ťažšie. Kým bol v nemocnici, náročnosť jeho prítomnosti mala svoje medze, na konci dňa som si vydýchla. Ale keď bol doma, bol tu zrazu neustále, bez prestávky. Nedalo sa uniknúť. Musela som sa vyslovene premáhať, aby som vstúpila do vzťahu s ním, aby som bola pri ňom, mala s ním fyzický kontakt. Bolo to pre mňa tak bolestivé, že som sa mu spočiatku radšej vyhýbala. Pravdaže, veľmi som vtedy zápasila s tým, aby som ho prijala a milovala takého, aký je, takže už len pohľad naňho bol pre mňa bolestný, lebo mi svojím výzorom neustále pripomínal, že je iný. Veľmi som si želala, aby bol zdravý, aby dostal celkom iný štart do života. Keď som bola s ním, vždy nanovo som vstupovala do srdca svojej bolesti, dotýkala som sa krvácajúcej rany. Tieto začiatky nášho príbehu s Tobiáškom boli mimoriadne temné, trvalo veľmi dlho, kým som presekala tie baobaby bolesti, čo mi vyrástli v srdci a začala byť schopná vnímať jeho samého. Bolesť ma oslepila. Trvalo dlho, kým som sa naučila nevnímať všetky zdravotné ťažkosti a jeho diagnózu - lebo zo začiatku bol Tobiáško pre mňa ozaj pacient, živá diagnóza. Niektoré mamičky takýchto detičiek to spätne dokonca tak aj povedia, že spočiatku mali dojem, že porodili Downov syndróm, až oveľa neskôr prežijú, že porodili dieťatko, ktoré je jedinečné a má aj svoje špeciálne potreby. Trvalo veľmi dlho, kým sa moje srdce začalo pomaličky meniť a začala som vnímať, že toto je môj synček, že ho milujem práve takého, aký je, a že ho nikdy neopustím. Dlho trvalo, kým sa mi stal tým, kým je pre mňa dnes.
Rodičia detičiek so špeciálnymi potrebami hovoria, že prvý rok je zo všetkých najťažší. V mojom prípade to platí. Ale po roku nastalo zrazu také zázračné obdobie, z očí mi spadli lupiny a videla som Tobiáška v celkom inom svetle. Strach ustúpil, prišiel pokoj a dokonca vďačnosť za to, že je tu a je taký, aký je. To bolo určite ovocie toho obrovského balíka modlitieb. V tom najťažšom období som sa cítila Bohom úplne opustená, odvrhnutá. Veľakrát som to pomenovala dokonca tak, že som sa cítila Bohom prekliata. Nerozumela som, prečo mi dal také ťažké kríže do života. Prišlo mi, že sa absolútne zmýlil, že to v mojom prípade proste prehnal. Vravela som si, že ja toto nezvládnem, to je nad moje sily prijať takéto dieťa. Žiť a vychovávať zdravotne postihnuté dieťatko bolo pre mňa nepredstaviteľné. Už vôbec som si nevedela predstaviť, že ja môžem s takýmto dieťatkom žiť šťastne alebo s pocitom naplnenia alebo že dokonca Tobiáška prijmem ako súčasť mojej cesty. Dnes to cítim inak. Vnímam to tak, že žijem naplnený život práve takto, že toto je pre mňa na mieru pripravená cesta k večnému šťastiu… Hoci, pravdaže, sú dni, kedy si poplačem. Sú dni, keď ma váha tých ťažkostí a vedomie toho, koľko úsilia a obety si výchova dieťatka so špeciálnymi potrebami vyžaduje, opäť prigniavi, ale potom ma Boh opäť zdvihne a dá mi silu bojovať ďalej a neveriť svojim strachom. Pred časom som sa dokonca pristihla pri tom, že som Bohu za Tobiáška ďakovala, lebo mi jeho príchodom do našej rodiny splnil môj najväčší sen - vždy som túžila v živote žiť niečo, čo ma skutočne presahuje a čo si ma bude žiadať celú, nerozdelenú.
Áno, vravela som mu, že keby sme našli pre Tobiáška prostredie, kde bude milovaný a prijatý taký, aký je, pre všetkých by to bolo lepšie riešenie. Vedela som, že môjho manžela nepresvedčím ani za nič, aby sme sa Tobiáška vzdali, ale aj tak som dúfala, že možno predsa len ustúpi, lebo sám zhodnotí, že na to skutočne nemáme. Michal ma vtedy chytil za obe ruky, pozrel sa mi do očí a povedal: „Lucka, ak hľadáš niekoho, kto Tobiáška miluje takého, aký je a chce sa oňho starať, tak sa naňho práve pozeráš. Tobiáško je môj syn a ja ho nikdy neopustím. Ak sa o Tobiáška nechceš starať ty, tak ja sa budem. O tomto sa už viac rozprávať nebudeme.“ Nezmohla som sa na slovo, slzy mi tiekli po tvári. Aj som bola šťastná a dojatá, aj som sa naňho hnevala, že mi stojí v ceste k riešeniu, ktoré som vtedy považovala za jediné možné. Hovorila som si, prečo musí byť práve môj muž taký zásadový! Koľkí muži by so mnou v tej chvíli možno vďačne súhlasili! Dnes som za to pravdaže vďačná, že je taký statočný a charakterný. Často si na to spomeniem, aký bol Michal vo svojej otcovskej láske k Tobiáškovi od začiatku pevný.
Prečítajte si tiež: Diéta a recepty Lucie Ďuriš Nicholsonovej
Hovorí sa, že Pán pošle mimoriadne baličky silným ľuďom. Keď som bola na začiatku tehotenstva s Tobim, cítila som sa veľmi silná. Seba samu som vnímala ako úplne kompetentnú a skúsenú matku. Mám dve deti, materstvo zvládam, bola som presvedčená, že ma už nič neprekvapí. Tešila som sa, ako si svoje tretie dieťatko budem užívať s radosťou a pokojom. Dlho všetko vyzeralo dobre, priam idylicky, po dvoch dievčatách, budeme mať konečne synčeka. Nevedeli sme, že sa deje niečo mimoriadne. Až v 27. týždni tehotenstva sa veci začali komplikovať. Je ale pravda, že som vo svojom srdci od začiatku cítila, že toto tehotenstvo je iné. Niekedy som manželovi hovorila, že sa bojím, či bábätko nezomrelo, či je v poriadku. Tobiáško sa totiž oveľa menej hýbal v brušku ako jeho sestry, bol oveľa menší, aj vizuálne som mala oveľa menšie bruško ako zvyčajne. Veľakrát som tie myšlienky odháňala s tým, že to je len nejaký iracionálny strach zapríčinený hormónmi. Vravela som si, že nemám najmenší dôvod báť sa o bábätko. Podľa prehliadok všetko vyzerá byť úplne v poriadku. Prehovárala som seba samu, buď pokojná, nič sa nedeje. No a potom zrazu z ničoho nič… Začalo to byť vážne, Tobi zaostával s hmotnosťou o mesiac. V priebehu niekoľkých dní od rutinnej prehliadky som išla na vyšetrenie do rizikovej ambulancie a o tri dni na to som podstúpila akútny cisársky rez a Tobiáško bol na svete. Bolo to veľmi dramatické, nikto na to nebol pripravený ani fyzicky, ani psychicky. Necítila som sa vôbec silná, keď sa Tobiáško narodil, a to sme si ešte mysleli, že je zdravý, len skrátka v brušku niečo nefungovalo, ako malo, a musel sa narodiť tak skoro. Už v tom čase som bola úplne zlomená, po správe o Downovom syndróme som bola zdrvená.
Úprimne? Nenávidela som tie reči. Nerozumela som tomu, prečo mi toto ľudia hovoria, či nevidia, že som na konci so svojimi silami. Ja som v tých slovách vždy počula aj to, že sa odo mňa očakáva, že sa s tým všetkým pekne popasujem a poradím si sama, veď som predsa silná. Mala som pocit, že okolie mi jednohlasne hovorí, že si nemôžem dovoliť zlyhať, nemôžem si dovoliť slzy ani si nemôžem dovoliť vysloviť to, že to nezvládam. Pritom som mala taký strach z budúcnosti! Viacerí mi dokonca povedali - „Luci, veď ty si taká silná žena, akej inej žene by Boh zveril zdravotne postihnuté dieťatko, ak nie tebe?“ Pravdaže, dnes viem, že ľudia to mysleli len a len dobre, že mi chceli vliať odvahu, podporiť ma a povzbudiť. Teraz tomu veľmi dobre rozumiem, ale vtedy ma to nesmierne zraňovalo. Túžila som len, aby mi ľudia dovolili byť slabou, keď som nemala silu, a aby ma aspoň trošku podopreli.
Vaša a tvoja viera nebola povrchná, čiarková. Dnes viem, že ak sme tým temným obdobím bez väčších následkov prešli, tak naozaj len preto, že nás Boh niesol v náručí. Boli sme tak dolámaní! Obaja. Ja som bola dolámaná aj fyzicky, ale predovšetkým mentálne, cítila som sa taká slabá. Mala som pocit, že už sa nikdy nepostavím na nohy, že do konca života budem odkázaná na to, aby ma niekto neustále niesol. To, že sme to prekonali, je naozaj nezaslúžená Božia milosť. Mnohí ľudia, bližší aj vzdialenejší, nám poskytli obrovskú praktickú pomoc. Dodnes sme im za to nesmierne vďační. V tých dňoch sme sa s manželom neustále modlili novénu odovzdanosti. Boh zariadil, že práve v tom čase nám ju jedna kamarátka poslala. Dnes si spomínam na slová z nej, kde Ježiš krásne hovorí, že odovzdanosť znamená nechať sa ako dieťa preniesť v náručí na druhý breh. No mať postoj odovzdanosti nie je nejaký jednorazový úkon, je to neustála výzva. Aj dnes sa mu zakaždým učíme, zvlášť v náročných situáciách. Dnes sme vďační, že Tobiáška máme, že sme ho dostali - to je ten druhý breh, kam nás Boh preniesol. Popri novéne odovzdanosti som sa v tom období horlivo modlila a prosila aj druhých o modlitby za uzdravenie nášho synčeka. Raz som oslovila aj manžela, aby sme sa spolu modlili za zázrak. On, pravdaže, súhlasil. O niekoľko mesiacov neskôr sme sa o tom rozprávali a on sa priznal, že sa vtedy nemodlil za fyzické uzdravenie Tobiáška, ale za uzdravenie môjho srdca, aby som Tobiho vedela prijať a milovať takého, aký je. Bol presvedčený, že ak sa toto stane, bude to zázrak. Stalo sa. To je ten zázrak, ktorý sme prežili - že Tobiáško je tu s nami, že ho ľúbime takého, aký je a že nás to nerozdelilo, ale hlbšie spojilo.
Spomínala si, že ťa veľmi zraňovali vyjadrenia ľudí. Vtedy mi celkom stačilo, keď ma niekto bol ochotný počúvať, hoci to nebolo práve ľahké ani príjemné. A nehodnotil to, čo počul. Nevyľakal sa, že čo to vravíš, to nemôžeš hovoriť, veď ty si predsa veriaca, máš dve zdravé deti, dobrého manžela, nemôžeš takto uvažovať o živote… Bolo pre mňa uzdravujúce, keď niekto počúval a ja som mohla bez cenzúry rozprávať. S jednou blízkou priateľkou, s ktorou sme si v tom období pravidelne telefonovali, sme naše rozhovory začínali tým, že idem vykydať hnoj. Toľko ťažoby a bolesti som mala v sebe. Potrebovala som pomenovať to, čo prežívam, v úplnej slobode. Na konci týchto rozhovorov som cítila obrovskú úľavu. Tiež mi veľmi dobre padlo, keď sa ma niekto len celkom jednoducho spýtal, ako mi môže pomôcť. Praktická pomoc mala pre mňa vtedy nevyčísliteľnú cenu. Veľa ľudí nám vtedy nezištne a obetavo pomohlo, mnohých z našich dobrodincov dodnes ani nepoznáme. Často hovorím ľuďom, že ak nevedia, čo majú povedať tým, ktorí si práve prechádzajú veľkou bolesťou, tak je najmúdrejšie nehovoriť nič. Ponúknuť pomoc, ale nie slová, o ktoré ten druhý nestojí. Ľudia ma v tom čase zahŕňali nevyžiadanými radami, najčastejšie duchovnými. Vôbec som o ne nestála. Túžila som, aby ma niekto v tej bolesti nenechal samu, aby ma sprevádzal, podoprel. Navyše, okolie nerozumelo tomu, prečo sa môj psychický stav tak dramaticky mení. Jeden deň mi bolo lepšie, trošku sa vyjasnilo a druhý deň mi bolo opäť na umretie. Ľudia sa čudovali, nerozumeli mi - však už bolo lepšie, zdalo sa, že si na dobrej ceste, čo sa deje? Až oveľa neskôr som porozumela tomu, že to je úplne zdravý spôsob spracovávania traumatizujúcich udalostí - po maličkých sústach. Bolo pre mňa mimoriadne vzácne, keď bol niekto ochotný so mnou byť. Nepotrebovala som žiadne veľké reči. Potrebovala som len, aby niekto pri mne bol a zdieľal ťažobu môjho života. Zo všetkého najviac som sa bála samoty, lebo vtedy ma zožierali najtemnejšie myšlienky. Desili ťa očakávania ľudí, čo by si mala robiť.
Vedela som, že Boh má so mnou dobrý plán, hoci som vôbec nerozumela tomu, aké prostriedky si zvolil. Zdali sa mi veľmi tvrdé, určite až pritvrdé na mňa. Ale aj keď sa všetko vo mne búrilo voči Božej vôli a veľmi som sa na Boha hnevala, predsa hlboko vo mne bolo neotrasiteľné vedomie, že to, čo robí, robí z obrovskej lásky ku mne. Boli chvíle, kedy som mala chuť sa voči Bohu vzbúriť - „Prečo by som toto všetko mala prijať? Prečo by som sa práve ja mala starať o toto dieťatko? Ja som si ho predsa nevybrala, Ty si ho stvoril, tak sa oňho aj postaraj! Toto si ty navaril, to je tvoj prúser! Sám vieš, že ja som to t…
Prečítajte si tiež: Lucia Hurajová - profil
Tragický príbeh Lucie zo Skalice: Keď sa "to sa stáva" stane realitou
Smutný prípad už niekoľko dní koluje Slovenskom. O tom, čo sa presne stalo prehovorila sama mama, ale aj nemocnica a i lekár, ktorý bol pri prípade a dospel k ráznemu rozhodnutiu. Ako to už v živote býva, aj tento príbeh má viac strán, tak čo sa stalo?
Vypýtalo sa na svet skôr. Len ťažko sa hľadajú slová povzbudenia pre Luciu, ktorá pred pár dňami prišla o dieťatko. O svojej životnej tragédii napísala sama na sociálnej sieti, kde uverejnila aj fotografie svojho, vtedy ešte nenarodeného, bábätka. Termín pôrodu mala Lucia až 30. apríla, no jej synček sa vypýtal o pár dní skôr, 17. apríla. V ten deň o 01:30 hod. jej odtiekla plodová voda a o 02:00 hod. už boli na príjme v skalickej pôrodnici. Čo potom nasledovalo?
„Maličký sa hýbal, srdiečko bilo, len sme sa neotvárali, nie natoľko, koľko by sa malo. Do 10:30 hod. stále nič, tak mi dali vyvolávačku. Malinký na monitore srdiečka v poriadku, kontrakcie nikde. Asi o 12-tej mi dali tabletku na kontrakcie a zvýšili dávku. Silnelo to, ale stále nič. Plodová voda ešte odtekala,“ začala svoje rozprávanie nešťastná mama. Popísala však, že neskôr, po 13-tej hodine už plodovej vody nebolo, skôr z nej išlo niečo ružové, potom už krv. Na túto situáciu upozornila pri sledovaní dieťatka. Kontrakcie už boli silné, neznesiteľné, no keďže sa nič nehýbalo, o 14-tej už prosila o cisársky rez.
„O 15:30 hod. som išla na toaletu a už išlo zo mňa niečo zelené a hnedé. Po 16-tej cisársky rez, malému na monitoroch bilo srdiečko slabo. Než ma nachystali na cisársky rez, už bolo neskoro. Malinký sa zadusil. Je to neskutočná bolesť. Potom pán primár, vraj ‘doktor‘ pri vysvetlení, čo sa vlastne stalo, povie ‘to sa stáva‘. Ako sa toto môže stať zdravému bábätku? Ako? Či mienia v tejto záležitosti podniknúť ďalšie kroky a postúpiť sťažnosť Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zatiaľ nezverejnili.
Slová lekára: Je mi to ľúto, ale nezlyhal som. Kým doteraz sa skalický pôrodník Vladimír K. k situácii nevyjadroval, dňa 23. apríla urobil výnimku. Na sociálnej sieti uverejnil jeho postoj k situácii syn. „Dňa 17.04. som bol ako jeden z členov tímu privolaný k náhle vzniknutým komplikáciám pri pôrode pacientky. Bohužiaľ, s úmrtím novorodenca, čo mi je ľúto a hlboko sa ma dotýka.
V danej situácii však necítim svoje profesijné ani osobné zhylanie. Komunikácia s rodinnými príslušníkmi bola z ich strany od začiatku agresívna (TV, právnici a “iné” riešenia). Na ich otázku, či sa také niečo môže stať, som ako lekár odpovedal: “Áno, môže sa to stať”.
Následne bola začatá štvavá a agresívna internetová kampaň proti mne, mojej rodine a mojim spolupracovníkmi vystupňovaná až do nabádania k násiliu a fyzickej likvidácii. Komunikácia prekročila všetky relevantné hranice.
Podporu od nadriadených som nedostal takmer žiadnu. Prácu na oddelení som bral ako pomoc pri riešení kritickej personálnej situácie lekárov. Pre tieto skutočnosti som sa rozhodol nepokračovať v práci na gynekologicko-pôrodníckom oddelení. S odborným prešetrením uvedeného prípadu počítam - tak, ako bola rodina od začiatku komunikácie informovaná.
Pozostalej rodine znovu vyjadrujem úprimnú sústrasť. Všetkým, ktorí ma podporili, ďakujem, a kolegom a všetkým zdravotníkom želám lepšie časy,“ tak znejú slová lekára, ktorý bol pri tragickom pôrode.
Vyjadrenie nemocnice. Pre Najmama.sk poskytla oficiálne stanovisko nemocnica v Skalici. „Vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou (FNsP) Skalica a.s. došlo uplynulý týždeň k úmrtiu novorodenca počas pôrodu. Nemocnica vyjadruje hlbokú ľútosť nad touto udalosťou a prejavuje úprimnú sústrasť rodičom aj príbuzným nad ich stratou. Táto udalosť bude, samozrejme, zhodnotená s plnou vážnosťou. Konkrétne informácie o tomto prípade však nie je možné v súčasnosti zverejňovať v rámci ochrany osobných údajov a údajov zo zdravotnej dokumentácie,“ vyjadril sa pre nás námestník pre LPS Fakultnej nemocnice s poliklinikou Skalica a.s. - Mgr. MUDr. Daniel Vidovič, MSc..
Aj rodina lekára sa bráni. Internetom sa šíria negatívne slová a komentáre na osobu skalického lekára, ktorý bol pri pôrode. Rozhodla sa preto reagovať jeho rodina, a to prostredníctvom sociálnej siete.
Zdá sa, že prípadov úmrtí detí v slovenských nemocniciach, sa množí stále viac a viac. Zronení rodičia hovoria o neodbornosti a bezcitnosti zdravotníkov, lekári zase o nedostatku kvalifikovaných pracovníkov či slabom zariadení nemocníc.
O tom, či skutočne zlyhal ľudský faktor, môžu vydať stanoviská len kompetentné inštitúcie - Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, či súdy, rozhodne nie my, ľudia, ktorí hľadia na celú situáciu z diaľky a poznajú iba jednostranný názor. Isté je, že takéto situácie by sa nemali stávať. Ľudský život je to najcennejšie a nemali by sme oň prichádzať v zariadeniach, ktoré majú slúžiť ako miesto pre pomoc a záchranu. A už vôbec by sme nemali oplakávať smrť bábätka či dieťaťa, ktoré bolo zdravé, no pod vplyvom istých okolností sa všetko zvrtlo a z nemocnice už domov neprišlo.
Na obranu lekára Vladimíra K., ktorý bol pri tragickom pôrode v Skalici, sa rozhodol zverejniť svoju vlastnú reakciu jeho syn Ivan. Prosí, aby nevraživosť, zákerné útoky a vyhrážanie nepresiahli hranicu únosnosti.
„Beznádej a smútok, ktorý prežíva poškodená rodina je niečo - čo akékoľvek slová nezvrátia, ani nezlepšia. Ja by som možno postupoval rovnako a tento prípad sa musí prešetriť. Čo však je nutné napraviť a usmerniť sú vyjadrenia vás - internetových hrdinov a odborníkov na všetko, ktorí - ako sa zdá - sú aj ochotní zobrať spravodlivosť do svojich rúk,“ napísal otvorene.
Zároveň popísal, že jeho otec pracuje v odbore 40 rokov a za ten čas riadil viac ako 6000 pôrodov a vykonal 5000 operácií pri úplnej anestézii pacientky.
„Posledných 25 rokov je služobne najstarší na oddelení, ktorému dlhodobo chýbajú lekári. Je vždy privolávaný ku všetkým kritickým prípadom. Vo dne, v noci. Riešil už stavy, kedy nebolo nádeje - ale priamo jeho pričinením tu sú dnes deti, ktoré by inak zomreli, nebyť jeho praxe a odbornosti. Niektoré prípady boli tragické, ale nie preto, že by niečo zanedbal, alebo že by neurobil maximum. Zdravie a pôrody sú vždy rizikové a ľudia ich vnímajú citlivo a veľmi osobne,“ opisuje syn skalického lekára svoj pohľad.
Na obhajobu svojho otca napísal, že robí, čo sa dá, aby pomáhal ženám uzdraviť sa, alebo aby priviedli na svet zdravé deti.
„Celý život obetoval svojej práci a ja som vyrastal v tom, že otec nie je doma - zase robí… Lebo nemá kto! Aj k tomuto prípadu bol len privolaný. Všetky sťažnosti, ktoré kedy boli na neho podané - boli uzavreté s tým, že nič neporušil, nezanedbal a ani inak urobiť nemohol. Hodnotili to najväčší odborníci aj nezávislé komisie. Smútiacu rodinu úplne chápem a celá moja rodina je z toho nešťastná. Nie z vás - hejterov, minútových inkvizítorov a podobných. Ale z toho, že zomrelo dieťatko,“ dodáva. Kompletné znenie jeho slov nájdete tu >> Lekára už odsúdili vo svojich komentároch stovky ľudí, no postavilo sa za neho aj mnoho mamičiek, ktorým pomohol. „Ja môžem len poďakovať pánovi primárovi, len vďaka jeho úpenlivej starostlivosti mám jediného syna. Keby nebolo jeho, dnes som bezdetná,“ napísala Patrícia a pridala sa k nej aj Barbora. „Vďaka doktorovi žijem a mám 10-ročnú dcérku. A nebála som sa mať ďalšie 2 deti. Česť jeho lekárskym skúsenostiam.“
Mamičke Lucii už dieťa nikto nevráti a čas len ťažko zahojí takú hlbokú ranu.