Na okraji mesta stál vysoký panelový dom. V najvyššom, ôsmom poschodí, žilo mladé dievča menom Peťa. Nebola to len taká hocijaká osoba. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že sa jej nikto nemusí báť. Bola vysoká, štíhla a mladá. Svetlé kučeravé vlasy sa jej vlnili ako prstienky. Čierne okuliare jej pomáhali vyzerať trochu prísne. A keď sa usmiala, na ústach sa jej zablysol pestrofarebný zubný strojček. Na balkóne pestovala bylinky a schovávala si kamene, kvety a koreniny, z ktorých vyrábala elixíry. Na poličke mala hrubú knihu s receptami a riekankami. Vždy, keď chcela použiť kúzla, vyhľadala v nej recept a varila. Krásne spievala a spievala si aj riekanku. Jedného dňa sa Peťa prechádzala po meste a uvidela smutné deti na ihrisku. Pristúpila k nim a zistila, že sa s nimi ostatní nechcú hrať, pretože nevyzerajú pekne. Peťa vzala do ruky knihu kúziel, nasypala bylinky a korenie do hrnca, položila okolo neho farebné kamene, mávala šatkou a spievala: „Keď sa zajtra pozrieš na svet okolo nás, uvidíš veľkosť všetkých krás. Tak sa neboj a spoznávaj ľudí okolo seba, je to len tvoj boj, tak nemysli na seba.“ Pri tejto piesni sa otvorili okná a vietor rozfúkal záclony. Peťa rozfúkala prášok po meste. Vietor ho roznášal ďalej a ďalej do všetkých kútov. Padol na každého človeka. V tej chvíli sa všetci ľudia začali medzi sebou kamarátiť. Pretože Peťa vyčarovala prášok, ktorý keď na niekoho spadol, videl druhého človeka takého, aký bol vo vnútri. Peťa stále býva vo vysokom dome na okraji mesta. Čaruje a kúzli a dáva pozor na ľudí vo svojom meste. Pomáha im svojimi kúzlami, učí ľudí tešiť sa z maličkostí a vidieť v druhých len to dobré. Vždy, keď sa v jej okne zavlnia záclony a objavia sa trblietavé farby, všetci vedia, že Peťa začína čarovať.
Amálka a Pocit Odlišnosti
Amálka, adoptované dievčatko, hovorí po česky s ockom a po anglicky s mamou. Amálka vyzerá inak než jej mama a oco. Amálka chodí do predškolskej. V škôlke sú aj Kubík a Kaja. Kaja a Amálka sa rady hrajú na princezné. Kubík a Kaja radi stavajú domy. Amálka má aj milého učiteľa, ktorý sa volá Tomáš. Kaja povedala, že Kaja môže byť princeznou, pretože má pekné modré šaty. Kubík môže byť tiež princeznou, lebo má namiesto šiat nohavice. Ale potom povedala, že Amálka nemôže byť princeznou, pretože je hnedá. Amálka bola veľmi smutná. Mala strach, že veľké dievča má pravdu. Ale Tomáš išiel okolo a objal ju. Povedal: „Amálka je veľmi čistá. Len jej koža má inú farbu. Veľa ľudí má inú farbu kože. Rovnako ako rôzne odtiene majú naše vlasy.“ Tomáš deťom prečítal rozprávku o Popoluške, ktorá mala tmavé vlasy a pleť čokoládovo-hnedej farby. A princ mal zlatohnedú pleť ako Amálka. Mama sa tomu zasmiala. „Nebolo by to smiešne, ak by sme mohli meniť pokožku tak, ako meníme šaty? Je to smiešne.“ Mama ju tuho objala a ľahučko ju pobozkala rovno na nos. „Si krásna a dobrá, Amálka. A to je dôležitejšie než to, čo si myslia ostatné deti,“ povedala Amálke. „Je ťažké byť odlišnou, však?“ „Áno,“ povedala Amálka. Mama s malým bratom idú do mesta do klubu, kde všetky deti vyzerajú ako Amálka. Majú zlatohnedú pokožku a kučeravé tmavohnedé alebo čierne vlasy. Ale Amálka tieto deti dobre nepoznala. Hovorili o odlišných veciach, odlišnej hudbe a vtipoch, ktoré nepoznala. Aj Evelínka je iná ako ostatné deti. Má lesklé čierne vlasy, hnedú pleť a krásne čierne oči. Evelínka je Vietnamka. Belinin ocko bol z Indie a jej mama bola z Rakúska, no teraz žijú v Spojených štátoch. Jedno dievča malo svetloryšavé vlasy, ale oči ako Evelínka a trošku opálenú pleť. Amálkou a usmialo sa. „Ahoj, ja som Vivian. Som ako ty a patríme k sebe.“ Amálka bola prekvapená. Vivian mala iný prízvuk, keď rozprávala. „Čo myslíš tými pestrošmi?“ spýtala sa Amálka. „Pestroši sú deti z rôznych krajín, ktoré hovoria rôznymi jazykmi. My všetci vyzeráme odlišne. My všetci vieme, aké to je.“ Amálka sa na chvíľu zamyslela. Amálku za ruku a odbehli sa hrať na hojdačku. Amálka sa rozhodla, že je v pohode byť odlišným. Tomáš mal v jednej veci pravdu.
Ľudka a Sny o Mesiaci
- Nina vzala svoju dcéru na vlakovú stanicu. Odkedy sa dozvedela o Ľudkinom pokuse letieť na Mesiac, neprehovorila s ňou ani pol slova. Mlčala ako hrob, a to Ľudku mrzelo viac, ako keby na ňu nakričala. Ľudka sa rozhodla, že sa len tak ľahko nevzdá. Nina zaťala pery ešte tuhšie, a vtedy Ľudka pochopila, že to nemalo žiaden zmysel. Preto sa na mamu pozrela vážne. „Viem, že sa hneváš. Mrzí ma, že sa so mnou nerozprávaš. Ale mami, ja predsa nevystrájam, chcela som si iba splniť sen a byť chvíľu na Mesiaci. Nemusíš sa báť, po čase by som sa vrátila k tebe domov.“ Nina sa nikdy nevedela rozčúliť. No keď sa pozrela na svoju dcéru, ktorá bola podľa nej kdesi vysoko v oblakoch, rozhodla sa kričať ako nikdy pred tým. „Spamätaj sa už konečne, Ľudka! Na Mesiac sa nedá len tak letieť!“ Ľudka sa šokovane pozrela na svoju mamu, a potom bez rozmyslu povedala, čo jej slina na jazyk priniesla. „Nikdy neprestanem snívať!“ Potom sa Nina iba zhlboka nadýchla. Na ďalšie slová sa už nezmohla. Vtedy si uvedomila, že škola pre nepolepšiteľné deti bola tou najlepšou voľbou pre jej dcéru. Zvyšok cesty obe mlčali. Po dlhých troch hodinách ťaživého ticha vlak konečne zastavil na poslednej zastávke. Volalo sa Zabudnuté. Z vlakovej stanice sa nedalo dostať do mestečka autom. Bola tam iba poľná cesta, a tak sa po nej Nina vybrala pomalým krokom s Ľudkou, ktorá sa stále hnevala. Trvalo trištvrte hodiny, kým sa ocitli pred veľkým kaštieľom. Pani Krákavá vyzerala ako čarodejnica. Ľudke sa na tvári zjavil spokojný úsmev, uvedomila si, že sa jej splnil jeden z jej snov. Krákavá sa milo usmiala na Ninu a priateľsky ju chytila za rameno. „Pani Vranová, veľmi si vážime, že ste sa rozhodli práve pre našu školu pre nepolepšiteľné deti. Dosahujeme rýchle výsledky, určite svoje rozhodnutie neoľutujete. Vaša dcéra je v tých najlepších rukách.“ Ľudka sa pozrela na ruky pani Krákavej. Pani Krákavá v nich držala hnedú škatuľu. Ľudka sa na ňu so záujmom pozrela. Bola na nej malá nálepka s nápisom: KREHKÉ. Pani Krákavá zrazu podala hnedú škatuľu Nine a milo sa na ňu usmiala. „Tu je to, o čom sme sa bavili po telefóne. Dávajte nato veľký pozor. A nezabudnite, je to veľmi krehké.“ Nina si opatrne prevzala balíček a zatvárila sa divne. Chvíľu ticha prerušila pani Krákavá. Nina prikývla, potom sa vážne pozrela na Ľudku a stisla jej ruku. „Nezabudni, tu musíš poslúchať.“ Potom sa aj s krehkým balíčkom otočila na päte a kráčala preč zo školy pre nepolepšiteľné deti. Ľudka tam ostala s neznámou ženou a pozrela sa na ňu s očakávaním, bola si totiž istá, že pani Krákavá vie čarovať. Tá ju však iba namrzene chytila za ruku a vzala ju do vnútra. Zvonku vyzerala škola pre nepolepšiteľné deti úchvatne, no vo vnútri sa všetko akosi rozpadávalo. Ľudka sa ocitla v úzkej chodbe s hnedou doškriabanou dlážkou. Privítali ju veľké kyvadlové hodiny, ktoré boli od minulého storočia pokazené. Pani Krákavá kráčala po úzkej chodbe pomalým krokom, dlhá sukňa sa jej pri tom natriasala a vydávala zvláštny šuchotavý zvuk. Ľudka sa šibalsky usmiala, pretože dúfala, že takúto chôdzu majú bosorky. Vďaka pomalej chôdzi si dievčatko mohlo pozrieť čiernobiele fotografie, ktoré viseli na stene s modrou tapetou. Boli tam malé a aj veľké deti. Ľudke sa fotografie nezdali byť ničím výnimočné. Pani Krákavá sa po chvíli ticha konečne ozvala. „Vidíš poslednú parketu napravo?“ Stará žena na ňu ukázala prstom a Ľudka prikývla. „Nikdy na ňu nestúpaj. Nedrží. Keď na ňu stúpiš, spadneš rovno do pivnice. Nesvieti tam svetlo a je to poriadne bludisko. Po piatich minútach sa Ľudka konečne ocitla vo svojej triede. Bola veľmi malá s kvietkovanou oranžovou tapetou. Nachádzali sa v nej tri veľké okná, ktoré presvetlili celú triedu, no tá napriek tomu pôsobila zvláštnym pochmúrnym dojmom. Ľudka sa pozrela na svojich nových spolužiakov. Všetci vyzerali nejako zvláštne. Niektorí príliš vážne, iní smutne. Ľudke hneď padla do oka Majka. Dievča malo husté kučeravé vlasy, ktoré Ľudke pripomínali vodopád. Vedľa Majky sedela chudučká Valentína. Ľudke pripomenula tie prekrásne bábiky, ktorým jej mama lepila mihalnice na oči. Občas totiž počula dospelých ako hovoria, že je niekto pekný ako bábika. Ľudka sa ešte chvíľu pozerala po miestnosti, a potom ju pani Krákavá vyzvala, aby si sadla. Jediné voľné miesto bolo pri chlapcovi. Ľudka na chlapcov väčšinou neposlušne vyplazovala jazyk a smiala sa im, no tento vyzeral inak. Volal sa Samuel. Samuel bol malý chudý, žilovatý chlapec. Jeho rodičia boli pomerne vysokí a aj Samuel mal byť raz vysoký, no teraz bol ešte malý. Chýbali mu tri zuby, a preto sa veľmi neusmieval. Všetci žiaci v škole pre nepolepšiteľné deti mali niečo na rováši. Jediný, kto prišiel do tejto zvláštnej školy s čistým štítom, bol Samuel. Raz z neho vyrastie ten najslušnejší chlapec. No napriek tomu sa Samuel ocitol v čudnej škole so zvláštnymi praktikami. Jeho rodičia by ho poslali inde, ale žili v malom domčeku v Zabudnutom a široko ďaleko tam nebolo inej školy.
Zuna a Sen o Snehu
Kdesi v strede srdečnej a teplej Afriky žilo maličké dievčatko menom Zuna. Mala sotva osem rokov, ale už poznala, čo je to ťažká práca a skromný život. Každé ráno pomáhala mame obrábať drobné políčko, kde spolu sadili zeleninu. S rovnakou láskou sa starala o svoje malé kozliatko, ktorému dala krásne meno Momo. Akonáhle vykuklo zlatisté slnko, Zuna bežala k bielemu kozliatku, aby ho pohladkala a dala mu napiť mliečka z fľaše. Jedného popoludnia prišla do dediny poštárka a niesla so sebou pohľadnicu, ktorú ukazovala všetkým okolo. Na pohľadnici bol zvláštny a neznámy svet. Biele kopce pokryté snehom, ktorý sa trblietal ako diamanty. Zuna sa so zatajeným dychom pozerala na obrázok. Nikdy nevidela sneh. V jej krajine bolo horúco a sucho, za celý život tam nepadla ani vločka. Každý deň potom Zuna snívala o bielych kopcoch. Až raz prišla do dediny rodina cestovateľov z Európy, ktorá nahrávala dokument o africkej prírode. Zuna si vypočula, že v ich krajine je mnoho hôr s večným snehom. Zuna sa rozhodla, že sa o to musí aspoň pokúsiť. Vydať sa na veľkú cestu, nech je akákoľvek dlhá a ťažká. Poslednýkrát pohladila svoje malé kozliatko Momo a oznámila mame, že si chce splniť veľký sen. Mama ju spočiatku presviedčala, aby ostala doma, veď je ešte veľmi malá. No Zuna bola neoblomná. Po dobrodružnej ceste s beduínskym kmeňom sa Zuna do dostala k brehu mora. Tu Zuna stretla rybára, ktorý sa práve chystal vyplávať s loďou. Nesmelo stála na móle, zvierala v rukách malý batôžtek s jedlom a pozrela na rybára: „Prosím vás, odveziete ma do Európy? Chcem vidieť sneh.“ Rybár sa usmial a nežne povedal: „Nikdy som sneh nevidel ani ja. Ale ak ti to pomôže v naplnení tvojho sna, odveziem ťa tak blízko, ako len viem.“ A tak sa Zuna nalodila na malú rybársku loď. Po mnoho, mnoho dní plávali po rozbúrenom mori. Loď kolísali vysoké vlny, ktoré Zunu sem tam obliali. Vietor svišťal okolo malých plachiet akoby nad nimi preletelo veľké lietadlo. Zuna z toho bola na začiatku vystrašená, ale rybár jej vždy vložil do rúk teplú deku a rozprával jej príbehy z rybačiek, ktoré zažil. Spoločne sledovali západy slnka, ktoré sa strácali v morských diaľavách. Keď konečne zakotvili na pobreží Európy, Zuna sa rozlúčila s rybárom v prístave a poďakovala mu za jeho obrovskú pomoc. Potom sa ponáhľala nájsť akékoľvek hory s bielou pokrývkou. Cesta viedla cez mestá i dediny. A hoci nepoznala jazyk miestnych ľudí, srdcom pochopila ich láskavosť. Dobrí ľudia, ktorých stretla, jej vždy darovali nejaké jedlo či ju previezli kúsok autom. Dokázala to! Dievčatko z Afriky stála pred majestátnym pohorím, ktorého vrcholky sa trblietali na slnku ako obrovské drahokamy. Bolo chladno a Zuna cítila, ako jej na lícach tancujú ľadové vločky. Sneh sa víril všade okolo a dokonca zakryl jej topánky. „Taký je teda sneh,“ zašepkala so širokým úsmevom, „studený a mäkký.“ Rozbehla sa, až sa jej čierne kučeravé vlasy rozviali, a zapadla nohami do bielej pokrývky. S iskrami v očiach sa Zuna naučila jednu dôležitú vec: ak človek verí svojim snom a neprestáva sa snažiť, môže dokázať aj to, čo sa na začiatku zdá nemožné.
Kučeravé Tajomstvo Lesa
„Kučeravé tajomstvo lesa“ je jemný a láskavý príbeh o odvahe byť sám sebou. Terezka má krásne kučeravé vlasy, ktoré si niekedy robia, čo chcú. Raz neposlúchajú, inokedy sa zamotajú - a trápi ju, že nie sú rovné ako u ostatných dievčat. Na svojej ceste stretne kúzelné lesné tvory, ktoré ju naučia, že jej kučery v sebe nosia príbeh, silu aj krásu. Učíme deti viazať si šnúrky, čítať písmenká… Ale najdôležitejšie je naučiť ich milovať samé seba.
Šimpanz Jožko
Rozprávka zo ZOO: V jednej zoologickej záhrade býval šimpanz Jožko. Bol veľmi lenivý. Celý deň nič nerobil, iba jedol banány, priberal a vyplazoval na ľudí jazyk. Bola sobota poobede a zoologická záhrada praskala vo švíkoch. Šimpanz Jožko len tak sedel v kúte a podriemkaval. Pri jeho okienku nebolo ani nohy, až na jedno jediné dievčatko v krásnych ružových šatách, s kučeravými hnedými vlasmi a malou plyšovou opičkou v ruke. Dievčatko poznamenalo: "Mami, prečo je Jožko taký smutný?" Mama jej odpovedá: "Možno mu len chýbajú kamaráti." Šimpanz Jožko začal nečakane pobehovať hore- dole po svojej klietke ako šialený. Až vtom zrazu vbehol do svojho domčeka a už ho nebolo. Z domčeka vybehol šimpanz Jožko, v naručí držal malú chlpatú hnedú guľku. Dievčatko zvolalo: "Mami, šimpanzovi Jožkovi sa narodilo bábätko!" Zrazu sa všetci ľudia zbehli okolo klietky, aby sa potešili novému prírastku v šimpanzej rodine. A dnes sa už len spomína príhoda zo ZOO, ako sa zo šimpanza Jožka, stala šimpanzica Božka.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Príbehy a Rozprávky ako Nástroj Poznania a Pochopenia
Ľudia vždy potrebovali vytvárať príbehy a načúvať im. Príbehy sú v našom živote dôležité. Príbeh je nadradený racionálnemu poznaniu. Dieťa si zapamätá príbeh. Rozprávka je udalosť, ktorá je nezvyčajná, nečakaná, s nejakou prekážkou. Hrdina s niečím, či „chúťok“, bojuje. Príbehy ovplyvňujú jeho život. Rozprávky pomáhajú vytvoriť o zložitej udalosti zmysluplný príbeh. Príbehy pomáhajú deťom pochopiť ich vzťah nielen k rodičom, ale aj k ďalším dôležitým osobám ich života. Rozprávky pomáhajú deťom pochopiť situáciu a vyrovnať sa s ňou. Rozprávkarom môže byť rodič, vychovávateľa cez učiteľa až po náhradného rodiča. V jednej dedine neďaleko smrekovej hory žil chlapec, ktorý sa volal Peter. Mal kučeravé tmavé vlasy a zelené oči. Peter rád kreslil. Vynikal v kreslení príšer. Maľoval hrady a rytierov bojujúcich s obludami. Deti radi pozerali, ako kreslí. Peter žil v detskom domove. Býval tam už odmalička, skoro od troch rokov. Jeho najlepší kamarát sa volal Ivo. Peter aj Ivo radi hrali futbal. Ivo mal mladšieho brata Janka. Peter s Ivom zbierali obrázky futbalistov. Peter bol druhák. Mal rád písanie a výtvarnú. Po vyučovaní chodieval na ihrisko, na preliezky. Niekedy večer, kým šli deti spať, prišla teta Renata a čítala malým deťom rozprávky. Teta Renata bola najobľúbenejšia „teta“ z detského domova. Smiala sa a hrávala s deťmi rôzne hry. Nenútila ho, aby jedol, keď nechcel. Niekedy si Peter predstavoval, že teta Renata je ježibaba z perníkovej chalúpky. Peťo by bol rád, keby boli Ivo a Janko jeho bratmi. Netušil, či má nejakých skutočných bratov. Niekedy boli deti voči Petrovi hnusné. Jurko sa mu vysmieval. Tvrdil, že sú Petrovi rodičia vo väzení. Peter sa šiel schovať. Peter vedel o mieste, kde sa mohol oprieť o kmeň. Nevidel ostatné deti. Pozeral nahor do neba a myslel na svojich rodičov. Predstavoval si, že jeho mama pečie čokoládovú bábovku a pestuje na okne v kvetináčoch červené kvety. Občas prišla Iva a Janka pozrieť ich mamina. Peťo nevedel, prečo je v detskom domove. Myslel si aj, že možno mali veľa detí. A možno sa im Peťo len stratil a oni ho stále hľadajú. Peter niekedy hovoril Dedovi o svojich rodičoch. Peťo s deťmi hrali „škatule, škatule, hýbte sa“. Ten sa škeril a kričal: „Aj tak si prehral!“ Peťo zaťal zuby a pozeral iným smerom. Mal chuť Jurka udrieť. V ten večer im teta Renata rozprávala príbeh o bračekovi a sestričke, ktorí nemali rodičov. Peter rozmýšľal, či aj jeho rodičia boli takí chudobní. Možno jeho oco stratil prácu u požiarnikov. Peťo sa opýtal tety, či nevie niečo o jeho rodičoch. Povedala, že o nich nevie nič. Povedala im, že všetky deti sa rodia ako nádherné bábätká. Niekedy nemajú kde bývať alebo sú bez práce. Niekedy sú rodičia chorí a musia byť v nemocnici. „Pokiaľ sa stane niečo také, o deti, ktoré za nič nemôžu, sa musí postarať niekto iný. Peťo ležal v posteli a rozmýšľal. Rozmýšľal o tete Renate, jej nežných očiach a o tom, ako mu odhŕňala vlasy z tváre, keď mu želala dobrú noc. V tú noc sa mu snívalo o príšere, ktorá žila v perníkovej chalúpke. Keď sa Peťo ráno zobudil, rýchlo sa obliekol a šiel sa naraňajkovať. Janko nezjedol všetok svoj chlieb, tak sa oň s Peťom rozdelil. Rýchlo si obliekli bundy, aby boli v škole o niečo skôr a stihli si povymieňať kartičky s futbalistami. Keď chlapci vybehli na čistý mrazivý vzduch, zacítili z hôr závan smrekovej vône. Slnko veselo svietilo. Peťo zacítil, ako mu zovrelo žalúdok. No zrazu si dodal odvahy. Sám pre seba si povedal: „Nezáleží na tom, čo si Jurko alebo ktokoľvek iný myslí.
Deti a Trauma: Pochopenie a Pomoc
Traumatické zážitky môžu deti poznačiť na celý život. Deti si vytvárajú príbehy, ktoré sú často jednostranné alebo negatívne. Tým môžu ublížiť vlastnému sebavedomiu. Môžu to byť zlé a nehodné lásky. Tieto pocity sa môžu prejaviť aj v správaní dieťaťa. Mnohé deti zažívajú pocity osamelosti, odlúčenia, spôsobené stresom. Všetky deti chcú byť milované, oceňované a chránené. Dospelí by mali hľadať skutočné príčiny ich správania a pomôcť im lepšie sa cítiť, ale aj lepšie pôsobiť na okolie. Deti potrebujú nielen bezpečné a milujúce prostredie, ale aj oddaných dospelých. Traumatické udalosti môžu spôsobiť štrukturálne zmeny v mozgu. Pochopenie vplyvu tráum môže im to pomôcť porozumieť správaniu detí. Deti môžu dospieť na šťastné a zdravé osobnosti, schopné fungovať v spoločnosti. Dieťa potrebuje POCHOPIŤ, čo sa stalo. Vysvetliť si ich. Hovorte pravdu. Dieťa potrebuje VYJADRIŤ pocity sebe vlastným spôsobom. Zaistite dieťaťu bezpečnosť. Kontrolujte svoje emócie. Buďte dôslední. Učte dieťa. Netrestajte ho.
Ďalšie Rozprávky a Príbehy
- O ľudskej závisti: Presvedčil sa o tom aj jeden rybár, ktorý našiel zraneného vodného vtáka žeriava a nezištne mu pomohol. Za pomoc rybára obdaroval - dal mu obrúsok, bezodnú truhličku a kapsu plnú nepríjemného prekvapenia pre všetkých závistlivcov a zlodejov.
- O dobrom rozume: Tam, kde sa s drakom nedá pretekať v sile a rýchlosti, pomôže Janovi jeho bystrá myseľ a dobré nápady. A práve vďaka tomu sa Janovi pred dračím plameňom podarí zachrániť svoju rodnú dedinu a kamarátov.
- O vážnosti a veselosti: Kto je stále vážny a smiech, či žart berie ako zbytočnosť, má viac starostí ako ten, kto sa dokáže veseliť. Veselý brat spevom a hrou na husle dokonca roztancoval aj ozrutánskeho medveďa a ten mu za odmenu pomohol s ťažkou prácou.
- O prvom rozprávkarovi: Slepý chlapec vedel rozprávať prekrásne príhody z džungle, pri ktorých ľudia radi zabúdali na svoju biedu.
- O Veľkom čínskom múre: Rozprávočka prezradí tajomstvo - prečo je múr na jednom mieste prasknutý a nedostavaný. Za všetkým sa skrýva príbeh jednej veľkej lásky.
- O starčekovi o kvitnúcich stromoch: Psíček však aj po svojej smrti starčekovi a starenka verne slúžil a pomáhal. Zjavoval sa im v snoch a dobre im radil, ako sa v každej situácii správne zachovať a získať tak dobré meno i postavenie…
- O kohútikovi Zlatohláskovi: Každé ráno ich budil spev kohútika Zlatohláska, a práve jeho pesnička bola impulzom na konanie dobra. To sa však nepáčilo zlej čarodejnici Hašterici, a tak sa rozhodla, že konanie dobra zarazí.
- O deduškovi Mrázikovi: Odhalíme vám celkom nové súvislosti tohto príbehu - a totiž: prečo nechcela Baba Jaga od seba pustiť krásavca Iľju za žiadnu cenu, prečo sa Macocha a Marmucha pohádali, ako aj to, čo prinieslo skazu zbojníckej bande v službách Baby Jagy.
- O Plavčíkovi: Tri dobré sudičky mu pri kolíske zaželali dobrodružný život, v tom živote ťažké prekážky a kráľovskú dcéru za ženu.
- O Ľudmilke: Ľudmilka z našej rozprávočky bola šikovné dievča, len pradenie na kolovrátku jej nešlo. Bola do pradenia úplne ľavá.
- O odvážnej dievčine: Príbeh odvážnej a vytrvalej dievčiny, ktorá za svojou láskou musí podniknúť neľahkú púť. Musí sa dostať severnejšie ako na sever a južnejšie ako na juh, kam ešte nikdy nikto nedošiel a podstúpiť boj s neporaziteľnou Polárnou žiarou.
- O Líške a Medveďovi: Líška a medveď sú priatelia, putujúci po laponských pláňach. Zima je krutá, medveď starý a chorý. Preto navrhne líške, aby ho zabila, stiahla z neho kožu, mäso uvarila a zjedla a kosti predala.
- O Vianočnom škriatkovi: Chlapček Matti nájde vyplašeného Vianočného škriatka, ktorý ušiel od Vianočného deda. Matti je k nemu spočiatku zlý, nedostal totiž na Vianoce to, čo si želal, no napokon si škriatka vezme domov a zažije s ním veľa dobrodružstiev.
- O Jankovi a čarovnom koníkovi: Janko jej však vďaka čarovnému koníkovi - tátošíkovi poľahky unikol a vzácne veci si nechal.
- O Popoluške: Našťastie sa našli kamaráti, ktorí jej so všetkým pomohli. Napríklad aj vytriediť rozsypanú šošovicu z popola, aby Popoluška stihla v krásnych šatách z orieška očariť na plese mladého princa.
- O kráľovi zo Zlatého vrchu: Hlavným hrdinom je múdry a odvážny mládenec, ktorý svojou pevnou vôľou porazí zlého namosúreného kráľa a vyslobodí zo zakliatia kráľovstvo.
- O Popolvárovi: Všetci si o ňom mysleli, že nikdy z pece nezlezie. Ale Popolvár, hoci vyzeral ako povaľač, mal veľkú odvahu a dobré srdce.
- O kniežati Erikovi: Až keď Erik dopadne na toto existenčné dno, začne si uvedomovať skutočné hodnoty. Pochopí, koľko majetku navnivoč prehajdákal a je odhodlaný statočne niesť svoj kríž.
- O Jankovi Hraškovi: A že bol Janko Hraško veru poriadny chlapík, vybral sa hneď a zaraz s obedom za novým tatkom na roľu.
- O Zlatej priadke: Miškovi sa Hanka zapáči, a tak si ju odvedie domov, kde ju už čakajú kopy nespradeného ľanu.
- O trojruži: Ľudská láska a šľachetné srdce sú tisíckrát mocnejšie ako všetky záhady a čary sveta.
#
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM