Výživa je základným kameňom zdravého vývoja každého dieťaťa. Ak máte 1,5-ročné dieťa, ktoré má problémy s jedlom, je prirodzené, že ste znepokojení. Tento článok poskytuje podrobný pohľad na možné príčiny problémov s jedlom u detí v tomto veku a ponúka praktické rady a stratégie, ako túto situáciu riešiť.
Pochopenie vývoja reči u detí a jeho vplyv na stravovanie
Hoci sa tento článok zameriava na problémy s jedlom, je dôležité si uvedomiť, že vývin reči a motorické zručnosti sú úzko prepojené. Problémy s rečou môžu indikovať aj iné vývinové problémy, ktoré môžu ovplyvňovať aj stravovanie.
Vývinové míľniky: Reč sa u detí vyvíja postupne a individuálnym tempom. Okolo 12. mesiaca dieťa začína chápať význam prvých slov a reaguje na svoje meno. Prvé výrazy sprevádza gestami alebo ukazovaním. Do 18 mesiacov sa slovná zásoba rozrastá na 10-20 slov, dieťa vie pomenovať známe predmety alebo osoby. Do 2 rokov dieťa rozumie jednoduchým otázkam a kombinuje dve až tri slová, čím vytvára prvé jednoduché vety. Okolo 3 rokov sa reč rýchlo rozvíja - dieťa tvorí jednoduché súvetia a používa zámená, predložky či základné časy.
Oneskorený vývin reči: Oneskorený vývin reči môže mať rôzne príčiny - porucha sluchu, vývinová apraxia reči, znížený svalový tonus, ADHD, dedičné faktory alebo dvojjazyčné prostredie. Ak má dieťa 18 mesiacov a ešte nepovedalo prvé slová, prípadne v 2 rokoch stále hovorí len jednoslovne alebo veľmi málo, návštevu pediatra neodkladajte. Včasná odborná pomoc dokáže zachytiť prípadný problém v rannom štádiu, kedy je práca s dieťaťom najefektívnejšia.
Príčiny problémov s jedlom u 1,5-ročných detí
Existuje mnoho dôvodov, prečo 1,5-ročné dieťa môže odmietať jesť alebo mať obmedzený príjem potravy.
Prečítajte si tiež: Inšpirácie pre pletené čiapky
Obdobie vzdoru: Okolo 1,5 roka začína obdobie vzdoru, kedy si dieťa začína uvedomovať svoju nezávislosť a testuje hranice. Odmietanie jedla môže byť prejavom tohto vzdoru.
Ťažkosti so spracovaním emócií: Deti v tomto veku ešte nemajú vyvinuté exekutívne funkcie a nevedia kontrolovať svoje emócie. Ak je dieťa zahltené silnou emóciou, racionálne myslenie nefunguje.
Prestimulácia, únava, choroba: Príliš veľa podnetov, únava alebo choroba môžu znížiť chuť do jedla.
Problémy so zmyslami: Dieťa môže byť citlivé na textúru, chuť alebo vôňu určitých potravín.
Nedostatok železa: Anémia z nedostatku železa môže spôsobiť stratu chuti do jedla.
Prečítajte si tiež: Cestoviny so sviečkovou pre deti
Zlé návyky: Nútenie do jedla, rozptyľovanie pri jedle alebo ponúkanie nezdravých potravín môžu viesť k zlému vzťahu k jedlu.
Praktické stratégie na riešenie problémov s jedlom
Zachovajte pokoj: Je dôležité zachovať pokoj a nenútiť dieťa do jedla. Čím viac budete tlačiť, tým viac sa dieťa bude brániť.
Ponúkajte zdravé možnosti: Ponúkajte dieťaťu zdravé a výživné jedlá, ale nechajte ho, aby si samo vybralo, čo a koľko zje.
Vytvorte príjemné prostredie: Jedzte spolu s dieťaťom pri stole, vypnite televízor a mobilné telefóny a vytvorte príjemnú atmosféru.
Buďte trpezliví: Zmena stravovacích návykov trvá dlho. Buďte trpezliví a nevzdávajte sa.
Prečítajte si tiež: Bezpečné náušnice pre malé deti
Spolupracujte: Dieťa potrebuje dve veci: lásku a limity. Potrebuje cítiť, že ho máte radi, ale zároveň potrebuje mať hranice. Ak potrebujete dať dieťaťu nejaký limit, nemali by ste sa vzdať len preto, že dieťa bude protestovať. Treba pamätať na to, že zmeny prichádzajú veľmi pomaly. Keď dieťaťu dáme hranicu, je celkom prirodzené, že protestuje. To je pre nás signál, aby sme zachytili jeho emóciu a empatizovali s ním.
Pomenúvajte emócie: Ak je dieťa v silnej emócii, že nepočúva a nevidí, vtedy je asi najlepšie byť pri ňom a nejako to prečkať. Ak sa silná emócia len blíži, treba ju osloviť tak, aby mi dieťa porozumelo. Emóciu možno osloviť tým, že ju uznáme: „Tá hračka je fakt super, strašne sa ti páči a strašne by si ju chcel.“ Dieťa cíti, že jeho emócie sa zhmotnili do slov. Toto treba rozvíjať.
Rutina: Večerné zaspávanie je pre mnohé rodiny náročné. Právom. Rodič aj dieťa sú po celom dni unavení. Dieťa by chcelo byť s rodičom a robiť s ním zábavné veci, no cíti, že spojenie sa prerušuje a musí ísť spať. Je to preň ťažké. Deti v tom veku často neznášajú také zmeny dobre. Preto treba pracovať na tom, aby bola zo zaspávania rutina a veci prebiehali v predvídateľnom poradí.
Ponúknite pomoc: Robí ráno scény, pretože nechce ísť do škôlky bez svojho obľúbeného autíčka? Dovoľte mu, aby si ho vzalo, ale dôrazne mu povedzte, že ak ho stratí, nové mu nekúpite. Keď potom pôjdete zo škôlky domov, ľahšie predídete záchvatom zúrivosti, keď dieťa uvidí vo výklade autíčka - to svoje bude mať v ruke alebo vo vrecku.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
Ak máte vážne obavy o stravovanie svojho dieťaťa, neváhajte vyhľadať odbornú pomoc. Pediatra, detského psychológa, neurológa alebo foniatra. Títo odborníci vám môžu pomôcť identifikovať príčinu problémov a navrhnúť vhodnú liečbu.
Pediatra: Posúdi celkový zdravotný stav dieťaťa a vylúči prípadné zdravotné problémy.
Detského psychológa: Posúdi celkový vývin dieťaťa - vrátane myslenia, pozornosti, správania a sociálnych zručností.
Neurológa: Skúma, či rečové ťažkosti nesúvisia s fungovaním nervového systému (napr. vývinová dyspraxia, epilepsia, hypotónia).
Foniatra: Špecializuje sa na vyšetrenie sluchu a rečových funkcií.
Dôležitosť výchovy a stanovenia hraníc
Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu?
Zvládať hnev: Zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje - hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu.
Empatia: Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „ si zlý“… „ reveš ako malé decko“…nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“…“ viem, že si z toho smutný“…“vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Priestor: Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. ( nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.
Objatie: Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
Hranice: Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.
Zvládanie agresívneho správania
Dieťa si zvyčajne približne od druhého roku života plne uvedomuje vlastnú osobnosť a jeho prejavy voči okoliu začínajú byť čoraz výraznejšie. V tomto veku sa začína naplno rozvíjať jeho túžba po samostatnosti a potreba byť vnímaný ako človek s rovnocennými požiadavkami. Dieťa sa učí vysloviť prvé slová a postupne z nich tvorí vety. Začína rozumieť aj komplikovanejším rozhovorom. Ešte stále však nie je schopné ovládať svoje emócie a potrebuje k tomu pomoc rodičov. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím.
Reakcia rodiča: Zvyčajne, keď rodič spozoruje nežiadúce správanie u dieťaťa, v tomto prípade udieranie sa alebo bitie rodiča, reaguje strachom. Jeho jedinou snahou je, aby s tým dieťa okamžite prestalo. Pre dieťa je však veľmi ťažké v tejto chvíli poslúchnuť a prestať. Dieťa je práve vo víre silných emócií, ktoré ním zmietajú, a nevie ich samo ovládnuť. Rodič preto mnohokrát zasiahne nevhodne, a to trestom. Začne po dieťati kričať, aby prestalo, alebo ho tiež zbije, aby vedelo, aké to je, keď ono bije rodiča.
Následky: Daná reakcia síce môže zastaviť správanie dieťaťa, avšak z dlhodobého hľadiska je nevhodná z viacerých dôvodov. Emócie dieťaťa sú zastavené, nemôže im dať voľný priebeh, a preto sa epizóda hnevu bude čoskoro opakovať, či už voči rodičovi, súrodencovi, domácemu zvieraťu alebo inému dieťaťu na ihrisku. Rodič, ktorý zastaví udieranie dieťaťa svojou vlastnou silou mu ukazuje, že silnejší môže udierať slabšieho. Dieťa bude tento model opakovať voči niekomu slabšiemu. Dieťa nadobudne pocit, že je zlé a zlé deti môžu robiť zlé veci. Dieťa sa utvrdí v tom, že prejaviť emócie je nebezpečné a ono samo je nebezpečné pre svoje okolie. Dieťa získa pocit, že ho rodič miluje iba vtedy, ak sa správa podľa neho a nie tak, ako sa cíti. Nesprávne zvládnuté agresívne správanie môže v prípade senzitívneho dieťaťa neskôr vyústiť do sebapoškodzovania. Dieťa sa môže začať udierať schválne, aby upútalo pozornosť rodiča, pretože hocijaká pozornosť, aj negatívna, je preň lepšia ako žiadna. Dieťa môže neskôr prestať biť rodiča, ale začne biť samo seba. Časté je búchanie sa do hlavy, búchanie hlavou o stenu alebo o zem, hryzenie sa. Nie je vhodné dieťa násilím zovrieť a držať ho nehybné, kým neprestane. O dieťati nikdy na verejnosti nehovoríme, že hryzie alebo sa bije. Správanie, na ktoré upozorňujeme a ktoré spájame s dieťaťom v ňom podvedome upevňujeme.
Prečo dieťa hryzie?: Nedostatok jazykových zručností, ktoré dieťa potrebuje na vyjadrenie svojich potrieb a silných pocitov, ako sú hnev, frustrácia, radosť. Dieťa hryzením komunikuje, hovorí napríklad: Hnevám sa na teba; Si pri mne príliš blízko; Veľmi sa teším; Chcem sa s tebou hrať. Dieťa je prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou. Dieťa experimentuje so zubami a zaujímajú ho reakcie. Dieťa sa nudí a potrebuje viac hry. Dieťa je unavené. Dieťaťu rastú zuby.
Vhodná reakcia rodiča: Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspať. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí. Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich, hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv. Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu. Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložiíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko. Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote. Dieťaťu, až keď je pokojné vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré. Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie. Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce. Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané. Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie. Bitie zvykne vymiznúť, keď sa dieťa naučí dôkladnejšie verbalizovať svoje potreby a tie sú vypočuté.
Obavy rodičov z agresívneho správania
Mnohí rodičia majú obavy, ak ich na verejnosti vlastné dieťa začne biť, alebo začne biť samo seba. Avšak sú to obavy z toho, čo povie okolie. Či si nebudú cudzí ľudia myslieť, že oni bijú svoje dieťa, keď ono reaguje plačom, krikom a udieraním okolo seba. Najdôležitejšie je pochopiť, že dieťa bitkou alebo hryzením nereaguje schválne. Dieťa nie je schopné dôsledne porozumieť, že jeho prejavy sú nevhodné a nebezpečné. Ak je rodič schopný špecifikovať, kedy sa dieťa začalo udierať, je jednoduchšie eliminovať vyvolávajúce stresory v jeho živote. Napríklad, ak sa dieťa hnevalo a rodič ho za prejavené emócie potrestal, slovne alebo fyzicky, dieťa získalo pocit, že nie je hodné lásky a musí sa za výbuch hnevu udrieť. Ak rodič odsleduje správanie dieťaťa a citlivo ho navedie k vhodnejším prejavom silných emócií, hryzenie a bitie sa by malo časom prestať.
Emočný koučing
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.