Hororový žáner v Európe, s jeho rozmanitými subžánrami a kultúrnymi špecifikami, ponúka fascinujúci pohľad na to, ako rôzne krajiny pristupujú k strachu a napätiu vo filme. Tento článok sa zameriava na európsku hororovú produkciu od roku 2000 a predstavuje prehľad najzaujímavejších a najkvalitnejších diel, ktoré sa v kinách bežne neobjavujú kvôli slovenskej distribučnej politike. Článok je rozdelený podľa krajín, pričom každá kapitola sa zameriava na dominantný hororový subžáner v danej krajine.
Francúzske gore
Francúzska hororová scéna sa v posledných rokoch preslávila svojou brutalitou a gore estetikou. Ak sériu Saw považujete za brutálnu, francúzske filmy ako Martyrs, Inside, Calvaire alebo Frontiére(s) vás prekvapia svojou surovosťou.
Frontiére(s)
Vo filme Frontiére(s) sa skupina mladých ľudí, ktorí utekajú pred políciou, zastaví v zabudnutom hostinci na okraji mesta. Majitelia hostinca sa ukážu ako šialená neonacistická rodina, ktorá sa vyžíva v mučení ľudí. Po úvodnej dvadsaťminútovke, ktorá slúži na predstavenie postáv, sledujeme boj o prežitie, ktorý je určený len pre silné žalúdky. Vo filme dochádza k trhaniu achiloviek, kanibalizmu a ďalším záľubám fanatickej rodiny.
Martyrs
Ak je pre vás Frontiére(s) príliš, pravdepodobne sa budete chcieť vyhnúť filmu Martyrs, najmä jeho druhej polovici, ktorá je chladným záznamom monotónneho mučenia mladého dievčaťa. Hlavnými hrdinkami filmu sú Anna a Lucy, ktoré už od detstva spája silné puto: obe sú obeťami násilia dospelých. Anna je navyše jediný človek, ktorému Lucy ešte dôveruje potom, čo ju unesie, väzní a týra neznámy pár. Lucy vtedy utečie, po 17 rokoch vypátra identitu svojich mučiteľov, vtrhne do ich domu a vystrieľa celú domácnosť vrátane dvoch detí. Tu sa jej príbeh končí, interiér luxusnej vily vymeníme za chladné podzemie a začína príbeh Anny, ktorý je silne podobný tomu Lucynmu spred 17 rokov. Podarí sa však utiecť aj jej? Film mal bezchybné (zrejme neplánované) PR: stal sa prvým francúzskym hororom, ktorý získal nechcený rating 18+. Nakoniec však zafungoval lobing francúzskych režisérov a filmových kritikov, komisia prehodnotila svoje rozhodnutie a rating bol znížený na 16+. Aj pre tieto prieťahy sa stal jedným z najkontroverznejších filmov francúzskej filmovej histórie - treba však povedať, že v tomto prípade nejde určite o umelú nálepku vyfabrikovanú PR agentúrami (podľa rovnice: kontroverzné = ziskovejšie), ale o skutočný dojem divákov. Jeho kvalitu však oceníte až niekoľko hodín po jeho zhliadnutí, keď strasiete ten nepríjemný znepokojivý pocit, ktorý vo vás vyvolá. Martýri totiž nie sú popcornovou zábavkou á la Saw (ktorý je v tejto kategórii absolútna jednička), ponúkajú poctivejšiu filmárčinu, a to jednak úrovňou scenára, jednak hereckými výkonmi a samotnou technickou stránkou filmu (perfektná kamera aj soundtrack). Ak by ste mali za život vidieť iba jeden francúzsky (a vôbec európsky) horor a máte predsudky ku „gornografii", zbavte sa ich. Mal by to byť totiž určite Martyrs.
Calvaire
Na druhom mieste v rebríčku francúzskych torture peciek je Calvaire. Je príbehom Marca Stevensa, šansónového speváka, ktorý cestuje po mestách so svojím karavanom. Z čudáckeho majiteľa opusteného hostinca v dedine, ktorej obyvatelia akoby z oka vypadli „zombie-myslivcov" z Choking Hazardu, sa, ako inak, vykľuje psychopat s mučiacimi sklonmi, ktorý si takto kompenzuje stratu svojej milovanej Glorie, zrejme poslednej ženy v dedine. Netradičné obsadenie obete mužom (aj keď polovicu filmu v ženských šatách - samozrejme, proti svojej vôli) a nie vrieskajúcou teenagerkou sa ukázal ako skvelý ťah a ešte viac zvyšuje pocit zúfalstva, beznádeje a poníženia. Rovnako ako Martyrs, aj Calvaire vyniká skvelými hereckými výkonmi a kvalitnou (miestami mimoriadne kreatívnou) prácou kamery, čím vyvažuje jednoduchší scenár. Horor je prítomný najmä v psychologickej rovine, a aj keď obsahuje aj krvavejšie scény, určite nejde o typické gorno. Dosahuje však taký vysoký „nail-biting factor", že prekonáva aj viaceré tvrdšie snímky.
Prečítajte si tiež: Pohľad na psychiku cez deti, diéty a horory
Sheitan
Podobne ladený ako Calvaire je Sheitan, ktorý sa opäť odohráva na dedine plnej zvláštnych „týpkov". Obete sú tentoraz hneď štyri a „dobráckeho" starčeka Bartela vystriedal v úlohe psychopata „ujo hospodár" Joseph. Kto do tejto roly obsadil Vincenta Cassela, má u mňa špeciálneho Oscara za najhaluznejší casting (som zvedavý, či aj vám jeho Joseph pripomenie opitého Bolka Polívku). Okrem neho však film nemá veľmi čím zaujať a patrí k tomu horšiemu, čo sa vo Francúzsku za posledné roky natočilo.
Inside
Ak ste hororový začiatočník a chcete si vychutnať kvalitný francúzsky horor bez vážnych psychických následkov, skúste Inside, čo je vlastne klasický splatter bez výraznejších torture prvkov. Do domu tehotnej Sarah sa vláme tajomná žena, ktorá chce jej nenarodené dieťa. Je vyzbrojená nožnicami (podľa mňa najhororovejšou zbraňou vôbec) a pred ničím sa nezastaví. Výsledkom je absolútne premakaný gorefest, ktoré posúva pojem „estetika brutality" na inú úroveň. „Must see" nielen pre fanúšikov hororu, ale aj pre tých, ktorí nepohrdnú výdatnou porciou kvalitného suspense-thrill-gore.
High Tension (Noc s nabrúsenou britvou)
A keď chcete nejakú poctivú jednohubku, iba ochutnávku mimoriadne krvavej francúzskej „gory" kuchyne, odporúčam High Tension (u nás ako Noc s nabrúsenou britvou). Tento horor neobišiel ani naše kiná a je vhodný pre väčšinového diváka (a nemyslím to v zlom slova zmysle), čím sa blíži hollywoodskej produkcii (ktorej sa neskôr upísal aj jeho režisér Alexander Aja svojimi neskoršími filmami Hills Have Eyes a Mirrors).
Them a Mutants
Z iného žánrového súdka sú ďalšie francúzske horory: Them a Mutants. V druhom prípade si Francúzi vyskúšali klasický apokalyptický zombie horor, ktorý je síce opäť poriadne gory, no v tomto prípade ide skôr o špecifikum samotného subžánru, v ktorom proste musí tiecť krv (či čo to vlastne tí zombíci majú) ako o francúzsku špecialitu. Pokus sa však nevydaril a od žánrových velikánov, ako sú anglický 28 Days Later či Romerove zombie masakre, má tento aj keď výborne natočený, no celkovo mdlý, nudný počin veľmi ďaleko. (Uvidíme ako dopadne najnovší francúzsky zombie survival La Horde.) O niečo lepšie je na tom Them, nízkorozpočtovka, ktorá si vystačí s dvoma hercami, jedným domom a pár podzemnými šachtami. Jednoduchší scenár nevadí, film rýchlo odsýpa a pre fanúšikov hororov v štýle Strangers môže byť skvelou žánrovou jednohubkou, ktorá je zároveň pekným dôkazom, že Francúzi vedia točiť kvalitné horory aj bez ton krvi.
Britské survival
Na druhom mieste európskeho rebríčka hororov podľa miery obsiahnutej brutality je určite Veľká Británia. Aj keď už nejde o žánrovo čisté splattery ani torture, aj v britských hororoch sa objavujú miestami silné prvky mučenia s riadnou dávkou krvi.
Prečítajte si tiež: Pôrod: temné stránky
Eden Lake
Výborným príkladom je Eden Lake, ktorý využíva rovnakú premisu ako americké When She Was Out: žena uteká lesom pred partičkou chuligánov, ktorí nemajú zrejme nič lepšie na práci, ako naháňať ju. When She Was Out bol veľmi priemerný film, ktorý mohol zaujať hádam iba Kim Basinger v hlavnej úlohe. Tá sa však iba potáca lesom, kde čoskoro zistí, že najlepšou obranou je útok, a začne likvidovať svojich prenasledovateľov. My sa tak prestávame báť o jej život a celé napätie je preč. Eden Lake však dokazuje, že potenciál, ktorý v sebe má zápletka tohto typu, sa dá využiť omnoho viac. Debutujúci režisér James Watkins jednoducho natočil skvelý film, ktorého jedinou chybou je na hlavu padnuté konanie hrdinky/obete, svojou hlúposťou občas prekonávajúce teenagerov v amerických slasheroch. Ide však stále o výborne natočený a znepokojujúci masaker, ktorého napätie by sa dalo krájať. Je zároveň zástupcom žánru survival, ktorý osviežil moderný anglický (ako aj nórsky) horor. Hrdinovia sa v nich ocitajú spravidla niekde mimo bežnej civilizácie, kde bojujú o holé prežitie. V prípade Eden Lake ide navyše o tzv. backwoods-survival, ktorý stavia na kontraste mestský/vidiecky človek, pričom vidiecky tu väčšinou znamená polodementný, prípadne šialený so sadistickými sklonmi. Dobrými zástupcami sú napríklad americký Wrong Turn či aj už spomínané francúzske „tortúry" Frontiére(s), Calvaire či Sheitan, v ktorých sa mestský hrdina ocitne uprostred tej vidieckej „divočiny". Ak ste fanúšikom tohto hororového subžánru, určite si nenechajte ujsť ani austrálske Wolf Creek a Storm Warning. Prvý bol uvedený aj v našich kinách a vyniká najmä brutálnymi torture prvkami.
Storm Warning
Storm Warning režiséra Jamieho Blanksa, od ktorého poznáme slabšie slashery ako Valentine či Urban Legend, je už však čistokrvný backwoods s klasickou rodinkou neumytých, nechutných, sadistických „vidlákov", ktorí hýria šťavnatými oplzlými hláškami a neurobia ani krok bez svojej vernej brokovnice. Samozrejme, bývajú uprostred lesa a, samozrejme, kúsok od nich sa pokazí auto manželom, ktorý si po mestskom zhone odskočili na romantický výletík. Také sú už pravidlá žánru, ktoré si Jamie Blanks dokonale naštudoval. Vytvoril tak síce nie veľmi originálny, no remeselne zvládnutý prírastok do stále sa rozrastajúcej rodiny backwoods survival s perfektne napísanými aj zahranými charaktermi „villagerov".
Wilderness/Pustina
Z anglických survival žánroviek stojí okrem Eden Lake za pozornosť aj Wilderness/Pustina. V ňom je skupinka väzňov prevezená na ostrov, aby dostali lekciu za to, že nechali zomrieť svojho spoluväzňa. Princíp tejto „prevýchovy" či trestu mi ostal záhadou, zvlášť, keď väzňov stráži iba jeden človek a majú slobodu pohybu po celom ostrove, no keď prijmete túto hru, môžete sa slušne zabaviť. Rozpútava sa krvavý lov na mladistvých delikventov, v ktorom nebude núdza o besných psov či medvedie pasce.
Dog Soldiers
Podobný námet má aj Dog Soldiers, celovečerný debut Neila Marshalla. V hlavnej úlohe je opäť ostrov, na ktorom sú hrdinovia eliminovaní. Tentoraz pôjde o vojakov, ktorí budú utekať pred armádou vlkolakov. Oproti Pustine však ide o nemastné-neslané béčko, ktoré skôr spadá do kategórie „so bad it's fun", prípadne „guilty pleasure".
The Descent/Pád do tmy
Neil Marshall si renomé trochu vylepšil svojím ďalším survivolom The Descent/Pád do tmy, no ani ten nedosahuje kvalít lepších filmov žánru. Jeho výprava šiestich dievčat do jaskyne plnej „bubákov" síce obsahuje pár veľmi vydarených ľakačiek, no film je nekonzistentný, a ak sa mu spočiatku aj darí vytvoriť kvalitnú atmosféru „neznáma", s objavením prvých potvor klesá úmerne aj napätie a film sa márne snaží o niečo, čo sa neskôr s prehľadom podarilo Alexandrovi Ajovi v Hills Have Eyes. Oproti Dog Soldiers však ide určite o míľový skok dopredu a sám som zvedavý, čo nám Marshall v horore ešte ukáže.
Prečítajte si tiež: Hororové zobrazenie pôrodu
28 Days Later
Ak hovoríme o britskom survival, nesmieme zabudnúť na 28 Days Later, najlepší zombie survival, aký bol kedy (nielen v UK) natočený. Film bol, našťastie, uvedený aj v našich kinách a dnes už ide o svetovú hororovú klasiku. Jeho pokračovanie 28 Weeks Later nebola síce už taká bomba, ako by možno niektorí po bezchybnej jednotke očakávali, no stále ide o vysoký nadpriemer žánru.
Shrooms a Red Mist
Menej známe (a kvalitné) je už britské experimentovanie s inými žánrami. Shrooms režiséra Paddyho Breathnacht je pokusom o slasher, v ktorom si partička amerických teenagerov vyrazí do Írska, aby sa tam nafetovala z halucinogénnych húb. Dôjde na strašidelné historky pri ohni, stratené mobily, pokazené auto,… Jednoducho, znôška klišé bez jediného nápadu, ktorú ste už dávno videli v iných produkciách. Ďalší Breathnachtov film má názov Red Mist a je už o trochu menšie fiasko, no stále sa pohybujeme hlboko pod priemerom. Tentoraz sa presunieme z lesov do nemocničných chodieb, kde straší zlý pacient v kóme. Ten sa rozhodne pomstiť študentom, ktorí ho tej kómy dostali. Tu však príbeh naráža na takmer neprekonateľnú bariéru: pacient má vraždiť, no nemôže sa hýbať. Dostane teda akúsi drogu, ktorú mu v dobrej viere namieša študentka medicíny potom, ako si prelistuje pár kníh o kóme (!!!). Droga ho z jeho stavu síce nedostane, no zato mu dá špeciálne transcendentálne schopnosti, vďaka ktorým vie ovládať iných ľudí. (Ufff!) Je to nelogické a hlúpe presne ako celý film. Upozorňujem, že je zákerne uvádzaný aj pod názvom Freakdog - vyhnite sa mu, ak sa bude snažiť votrieť do vašej pozornosti.
The Bunny Game
Po úvode pripomínajúcom nízkorozpočtový horor sa na obrazovke zjaví chlapík vyzerajúci prinajlepšom ako Tom Cruise a prinajhoršom ako William Defoe, ktorý nám povie, že premazal pôvodný film, ktorý sme si chceli pozrieť, a nahradil ho skutočným hororom, kde nám ukáže, ako mučí a zabíja ľudí. „Chceli ste sa báť, nie?" hovorí, no vo výsledku je jeho „horor" väčšinou iba nudným záznamom jeho každodenného života, ktorým ho sprevádza jeho „asistent" s kamerou. Občas síce niekoho zabije, no udeje sa to príliš rýchlo a náhodne, aby sme tomu venovali väčšiu pozornosť či sa dokonca „báli". Slabý odvar Amerického psycha, od ktorého nečakajte žiadne gore (násilie sa deje väčšinou mimo kamery), jeho brutalita má tkvieť vo zvolenej realistickej forme (hre na realitu). Blair Witch efekt ostáva však v tomto prípade iba zbožným želaním.
Nórske woods
O ďalší Blair Witch sa zrejme snažil aj nórsky režisér Pål Øie (jedno z tých ľahko zapamätateľných nórskych mien). Jeho Villmark sa nás síce už nesnaží dostať diváckou hrou na realitu a presvedčiť nás, že „skutok sa stal", no zvolená ručná kamera a prostredie temného lesa, ktorý vydáva rôzne, väčšinou strašidelné zvuky, jasne odkazuje na svoj inšpiračný zdroj. Len partičku stratených teenagerov vystrieda päťčlenná posádka, ktorá má spolu nakrúcať novú reality show pod vedením až prehnane namotivovaného producenta, ktorý sa rozhodne túto skupinku trošku zoceliť na spoločnom teambuildingu. V rybníku však nájdu mŕtvolu a potom… čo sa vlastne stane potom? Väčšinu filmu absolútne nič, ak nerátame pár lacných ľakačiek bez pointy (ten typ, keď sledujeme, ako niekto päť minút ostražito kráča lesom, v ktorom niečo začul, aby sme nakoniec zistili, že to bola mačka). Budete skutočne prekvapený, koľko sa toho dá vo filme „neudiať". Ak vydržíte až do konca, čaká vás odmena vo forme rozuzlenia - akoby bolo vôbec čo rozuzľovať alebo akoby to ešte niek…
"Piata loď" ako príklad filmu s tematikou dospelého človeka vydávajúceho sa za dieťa
"Dojímavý, poetický, hravý i napínavý film vznikol podľa knižnej predlohy od Moniky Kompaníkovej. TASR, 17. marca 2017 12:00Film Piata loď ocenili na festivale Berlinale. Foto: FB: Piata loď/Little HarbourOd štvrtka 16. marca je v kinách nová slovensko-česká snímka Piata loď ocenená na Berlinale Krištáľovým medveďom za najlepší film sekcie Generation Kplus. Rodinnú drámu, ktorú na berlínskom festivale ocenili deti, nakrútila Iveta Grófová. Nielen detského diváka má ambíciu osloviť jej príbeh 12-ročného dievčaťa, ktoré sa pokúša napraviť nie práve ideálny svet dospelých - ukradne dve batoľatá a v opustenej záhradnej chatke sa hrá na rodinu, akú by chcela mať. V prípade snímky Piata loď sa Grófová rozhodla sfilmovať silný príbeh z úspešného rovnomenného románu Moniky Kompaníkovej. "Aj dieťa, ktoré možno nemá ideálnu rodinu a nemá dostatok lásky v rodine, práve tým, že je dieťaťom, vie si nájsť inú cestu ako niektoré veci nasýtiť. To, ako to urobí hlavná hrdinka je veľmi pekné a dojemné," zdôvodnila výber knižnej predlohy. Do príbehu inšpirovaného skutočnou udalosťou obsadila v hlavných úlohách nehercov. Postavu malej Jarky zverila nadanej Bratislavčanke Vanesse Szamuhelovej. Jej kamaráta Kristiána stvárnil Matúš Bačišin z Vranova nad Topľou a Jarkinu mamu mladá speváčka z Košíc Katarína Kamencová. Za obsadením filmu bolo podľa režisérky dlhé hľadanie. "Hlavné detské postavy som hľadal vyše roka. Vanesska jednoznačne má herecký talent. U 10-ročných detí nie je obvyklé, aby dokázali zvládnuť herecky, psychologicky náročnejšie polohy. V dojímavom, poetickom, hravom i napínavom filme, ktorý môžu vidieť diváci v jednosálových kinách, kluboch i všetkých multiplexoch, si zahrala aj skúsená herečka. Postavu babky zosobňujúcej problém medzigeneračných vzťahov, stvárňuje 71-ročná Johanna Tesařová. "Cítila som, že je to ten správny človek, zodpovedala aj predstave, akú som mala z knižky. Johanna Tesařová je profesionálna česká herečka známa hlavne z pražského Národného divadla, ale hrala aj vo filme Díra u Hanušovic. Bola to pre mňa úžasná skúsenosť, tak ľahkú réžiu som ešte nezažila. Veľkou trpezlivosťou sa museli filmári vyzbrojiť pri snímaní scén s batoľatami, o ktoré sa Jarka s Kristiánom starajú. "Čakali sme na tie správne momenty," smeje sa režisérka pri spomienke na nakrúcanie, do ktorého išla pôvodne s inou predstavou. "Myslela som si, že budem mať viac bábätiek na pľaci a budeme ich striedať podľa toho, ktoré bude mať kedy akú náladu. To sa však neosvedčilo, lebo kým sme si nachystali záber, už dávno malo bábätko úplne inú náladu. Emócie sa im menia veľmi rýchlo. Nakoniec sa nám osvedčilo dobre bábätká spoznať, vedieť, aký majú režim a jednoducho čakať," priblížila "bábätkovské scény", vďaka ktorým môžu mladé mamičky vnímať film Piata loď ako napínavý horor. Snímky Otec Terezy Nvotovej a Zbormajster Ondřeja Provazníka získali po šesť nominácií na Ceny českej filmovej kritiky 2025. Dve nominácie má aj debut Kataríny Gramatovej Hore je nebo, v doline som ja, ktorý zvíťazil aj v hodnotení slovenských filmov filmsk.sk za uplynulý rok. Držiteľov Cien českej filmovej kritiky vyhlásia v sobotu 7. februára. V kategórii najlepší film získal popri Otcovi a Zbormajstrovi nomináciu aj Karavan režisérky Zuzany Kirchnerovej. Všetky tri snímky nominovali takisto v režijnej kategórii. Otec je majoritne slovenská produkcia, Zbormajster a Karavan vznikli v slovenskej koprodukcii. Dve minoritné slovenské koprodukci sa o cenu uchádzajú v kategórii dokumentov. Spolu so snímkami Tá druhá (r. Marie-Magdalena Kochová) a Veľký vlastenecký výlet (r. Robin Kvapil) je nominovaný aj film Tomáša Hlaváčka Dům bez východu. O cenu za najlepší scenár zabojujú Otec (Tereza Nvotová, Dušan Budzak), Zbormajster (Ondřej Provazník) a Letná škola, 2001 (Dužan Duong, Jan Smutný, Lukáš Kokeš), ktorá je takisto koprodukčne slovenská. Na cenu pre najlepšieho herca nominovali Davida Vodstrčila (Karavan), Milana Ondríka (Otec) a Juraja Loja (Zbormajster). V kategórii herečiek si českí kritici a kritičky všimli výkony Ane Geislerovej (Karavan), Dominiky Morávkovej (Otec) a Kateřiny Falbrovej (Zbormajster). Kameraman filmu Hore je nebo, v doline som ja Tomáš Kotas, ktorý vlani získal cenu KAMERA 2025, je nominovaný…
Prípad Natalie Grace: Keď sa dospelý vydáva za dieťa v skutočnom živote
Tento bizarný pribeh by mohol byť pokojne námetom na film, ktorý by ste určite necheli zažiť na vlastnej koži. Mamu troch deti obvinili zo zanedbávania svojej dcéry, to by nebolo nič nezvyčajné. Tá však tvrdí, že vtedy údajne deväťročná Natalia bola v skutočnosti 22-ročná sociopatka, ktorá sa ju niekoľkokrát pokúšala zabiť. 45-ročná Kristine je preto presvedčená, že obeťou je jej celá rodina a nie Natalia. Kristine Barnettová, ktorá v napísala knihy o rodičovstve, a jej vtedajší manžel Michael si adoptovali Natáliu narodenú v Spojenom kráľovstve v máji 2010. Kristine sa k danej téme vyjadrila takto: „Kreslila obrázky, na ktorých znázornila to, že chce zabiť rodinných príslušníkov a zakopať na záhrade. Natalia je podľa nej dospelá žena, pretože nikdy nevyrástla ani o jeden centimeter a mala dospelý chrup. Lekári navyše potvrdili, že trpí vážnym psychickým ochorením, ktoré sa dá diagnostikovať iba u dospelých ľudí. Kristine povedala, že Natáliu prijala z adopčnej kliniky a vždy ju považovala za riadneho člena rodiny. Nikdy netlačili na úrady, prečo existuje o dievčine toľko málo dokumentácie. Postupne si však začali všímať, že niečo naozaj nie je v poriadku. „Keď som ju kúpala, všimla som si, že má ochlpenie. Bola som šokovaná. Rodičia začali mať podozrenie. Potom, čo ich lekár vykonal testy sa ukázalo, že Natalia mala najmenej 14 rokov. Duševné zdravie Natálie sa zhoršilo do takej miery, že bola umiestnená do psychiatrickej liečebne. Tam sa údajne priznala, že je staršia a tiež opísala bez akéhokoľvek náznaku výčitiek svedomia pokus o zabitie členov rodiny, ktorá ju medzi seba prijala. Došlo to napokon do takého štádia, že sudkyňa opravila jej rok narodenia na 1989. Začali ju oficiálne vnímať ako dospelú osobu. Rodina sa presťahovala do Kanady bez Natalie a tá sa znova začala chovať ako dieťa. Sudca nariadil nové vypočutie týkajúce sa jej veku. Rodinu Barnetti tak znovu obvinili, no tí sa odmietajú vzdať, pretože Natália je, nielen podľa ich názoru, dospelá osoba a vždy aj bola. „Celý čas spolupracujem. Celú dobu som úprimná. Po vznesení obvinení sa manželia Barnettovci podelili o svoju verziu príbehu. Tvrdili, že Natalia bola dospelá osoba, ktorá sa vydávala za dieťa. Natalii dali právne zmeniť rok narodenia z 2003 na 1989, čo by znamenalo, že mala 22 rokov. Barnettovci tiež tvrdili, že Natalia chcela ublížiť ich rodine. Otec Michael podrobnejšie opísal vyhrážky, ktorým on a jeho bývalá manželka údajne čelili zo strany Natalie, v trojdielnom dokumentárnom seriáli Podivný prípad Natalie Grace. Natalia, ktorá všetky obvinenia Barnettovcov popiera, sa vyjadrila vo svojom vlastnom dokumente: Podivný prípad Natalie Grace: Natalia hovorí. 6-hodinový dokumentárny seriál mal premiéru 1. „V každom klamstve sa skrýva pravda, ale musíte dosť kopať, aby ste ju mohli vidieť,“ povedala Natalia . „Toto im len tak neprejde. Toto je moja strana príbehu. Natalie Grace sa nakoniec ujali manželia Antwon a Cynthia Mansovci. Natalia sa údajne zoznámila so Cynthiou po tom, čo ju Barnettovci presťahovali do bytu v Lafayette. Cynthia jej navrhla, aby sa k nim nasťahovala, len niekoľko dní po ich prvom stretnutí. To, čo sa zdalo ako šťastný koniec však zvrátil šokujúci dejový zvrat na konci poslednej epizódy seriálu Podivný prípad Natalie Grace: Natalia hovorí. V relácii sa ukázalo, že producenti relácie obdržali znepokojujúci telefonát od rodičov Mansovcov. Natalia údajne oslávila svoje 20-te narodeniny 4. septembra 2023 (podľa roku narodenia pôvodne uvedeného v Nataliinom ukrajinskom rodnom liste). Podľa aktualizovaného dátumu narodenia 4. „Na mnohé otázky nedostaneme odpoveď,“ hovorí Michael.
Ďalšie hororové filmy s mrazivými a desivými úmrtiami
Mrazivé a desivé úmrtia nie sú v hororoch ničím prekvapivým. Článok o nich sme ti priniesli pred niekoľkými mesiacmi aj na EMEFKA. Občas sa ale tvorcom podarí natočiť scénu smrti nejakej postavy, ktorá je maximálne znepokojivá, často šokujúca, brutálna a emocionálne silná. V tomto článku sme pre teba vybrali 10 ďalších takýchto hororových úmrtí, ktoré sme z hlavy nedokázali dostať dodnes.
Prekliate dedičstvo
Fantastický horor Prekliate dedičstvo natočil Ari Aster a pre milovníkov náročnejších žánroviek išlo o naozaj silný zážitok. Mrazivý príbeh sa točí okolo Annie (Toni Collette), ktorej práve zomrie jej tajnostkárska matka, čo spôsobí, že sa okolo nej začnú diať naozaj podivné veci. Jednou z najšokujúcejších scén filmu je určite smrť Charlie (Milly Shapiro), dcéry Annie. Tú jej brat Peter (Alex Wolff) vezme na školskú párty, kde si Charlie dá tortu s orechmi, na ktoré je alergická. Keď dostane záchvat, Peter sa ju snaží dostať do nemocnice. Charlie vystrčí hlavu z auta, aby sa nadýchla a… narazí do stĺpa. Aster scénu natočil majstrovsky, samotný náraz nám ukázal len v zlomku sekundy a následne vidíme len šokovanú Peterovu tvár, ktorý sa bojí pozrieť, čo sa vlastne stalo. Asi nie sme jediní, ktorých táto scéna v kine bez dychu zarazila do sedačky.
Suspiria
Klasický hororový kúsok Suspiria natočil Dario Argento v roku 1977. Príbeh sa točí okolo mladej Suzy (Jessica Harper), ktorá prichádza do Nemecka študovať na prestížnej baletnej akadémii. Čoskoro ale zistí, že v nej vládnu temné sily. Snímka ponúkla hneď niekoľko ukážkovo desivých scén, ale tou najsilnejšou bola určite smrť študentky Pat Hingle (Eva Axén). Tá počas jednej noci z akadémie ujde, ale zlu, ktoré tam sídli, aj tak neutečie. Najprv vidíme, že ju sledujú akési záhadné oči, a hneď nato ju napadne maniak s nožom, ktorým jej prebodne srdce. To ale nie je všetko. Okrem toho ju ešte obesí a nechá ju visieť priamo zo stropu budovy.
#