Snaha o dieťa je jedným z najvýznamnejších životných rozhodnutí. Okrem biologických aspektov zahŕňa aj hlboké psychologické faktory, ktoré ovplyvňujú vzťah medzi partnermi, výchovu dieťaťa a jeho budúci vývoj. Tento článok sa zameriava na psychologické aspekty spojené s túžbou po dieťati, dynamiku vzťahu matky a dieťaťa, dôležitosť emocionálnej inteligencie a vplyv výchovy na budúcnosť dieťaťa.
Andrea Vadkerti: Od moderátorky ku koučovaniu a sebapoznaniu
Príbeh Andrey Vadkerti, bývalej moderátorky, ilustruje cestu osobného rastu a sebapoznania, ktorá je relevantná aj v kontexte rodičovstva. Počas svojej kariéry v médiách si uvedomila nerovnosti a výzvy, ktorým čelia ženy. Po narodení troch detí a prekonaní syndrómu vyhorenia sa rozhodla pre radikálnu zmenu a začala sa venovať koučingu. Jej skúsenosti ukazujú, že osobné krízy môžu viesť k hlbšiemu pochopeniu seba samého a k novým možnostiam pomáhať druhým.
Psychologické aspekty zmien a sebapoznania
Zmeny sú pre ľudský organizmus prirodzene stresujúce, pretože telo a myseľ ich vnímajú ako ohrozenie. Avšak, schopnosť adaptovať sa na zmeny je kľúčová pre osobný rast. Andrea Vadkerti je príkladom človeka, ktorého vôľa prežiť ju naučila nebrániť sa zmenám. Dôležitým faktorom úspešnej zmeny je sebapoznanie a pochopenie vlastných vzorcov správania a obmedzujúcich presvedčení. Koučing môže byť užitočným nástrojom na prehádzanie týchto vzorcov a na nájdenie zdrojového kódu k sebe.
Vzťah matky a dieťaťa ako zdroj koučingu
Podľa Andrey Vadkerti je obdobie materskej dovolenky ideálnou príležitosťou na osobný rozvoj. Biologický vzťah s dieťaťom je silným nástrojom na sebapoznanie, pretože dieťa nastavuje zrkadlo matke a umožňuje jej vyvíjať sa spolu s ním. V dynamike matka-dieťa panuje nepodmienená láska, ktorá si nekladie nároky. Každé dieťa aktivuje inú mamu, čo vyplýva z ich individuálneho charakteru a potrieb.
Počúvajte svoj jazyk: "Chcem" vs. "Mala by som"
Pri hľadaní nového smeru v živote je dôležité počúvať svoj vnútorný hlas. Ak o niečom hovoríte "Ja to chcem", vyjadrujete asertívny postoj. Naopak, formulácie ako "Mala by som", "Patrilo by sa" alebo "Aj druhí mi už hovoria" signalizujú tlak a neasertívny prístup. Je dôležité si vyčistiť myseľ a rozlíšiť, či niečo musíte alebo chcete. Ak je to zdravé volanie, treba ho počúvať, pretože vnútorný nepokoj signalizuje disproporciu medzi tým, ako žijete a ako by ste chceli žiť.
Prečítajte si tiež: Tipy pre dokonalé zábery detí
Prvé tri roky života dieťaťa: Základy budúcnosti
Vývojoví psychológovia sa zhodujú, že prvé tri roky života dieťaťa sú kritické pre jeho budúci vývoj. V tomto období rodičia určujú, ako sa dieťa bude cítiť vo svete a vo vzťahoch s ľuďmi. Kanadský lekár Gabor Maté zdôrazňuje, že najčastejšou chybou rodičov je neprítomnosť a nerozvíjanie puta s dieťaťom.
Dôležitosť puta a prítomnosti rodiča
Podľa doktora Maté rodičia často čakajú, kým dieťa vyrastie a vyrovná sa ich mentálnej kapacite, a preto nevedia, ako sa s deťmi rozprávať. To najdôležitejšie, čo deti potrebujú, je puto s rodičom. Deti dokážu cítiť energiu, pocity a nastavenie rodiča. Ak s nimi rodič netrávi čas rád, deti vycítia, že nie sú na tomto svete vítané. Pre zdravý vývoj potrebujú puto s dospelým človekom, ktorým môže byť aj otec.
Maté vysvetľuje, že obyčajná prítomnosť rodiča dokáže divy. Netreba zasahovať ani participovať, stačí byť prítomný. Účasť a prítomnosť rodiča dáva dieťaťu pocit bezpečia, že sa môže hrať samé. Deti potrebujú počas prvých troch rokov vzťah, kontakt a spojenie s rodičom; bez neho neprosperujú.
Dieťa nie je majetok, ale žiak a nasledovník
Maté upozorňuje, že najväčším problémom je presvedčenie rodiča, že mu dieťa patrí, že je jeho majetok. Na deti by sme mali nahliadať ako na našich žiakov, stúpencov, prípadne nasledovníkov - ako na niekoho, kto sa nás nemá obávať, ale má nás ľúbiť a prirodzene (bez nátlaku) nasledovať. Disciplína a výchova sú pravým opakom trestu.
Reakcia na plač a vyjadrovanie emócií
Ak dieťa počas prvých troch rokov plače, hovorí nám, že niečo nie je v poriadku - niečo, čo nevie ešte vyjadriť slovami, čomu nerozumie. Ak ho rodič ignoruje, učí ho, že jeho emócie nie sú dôležité, nezáleží na nich. Ak tu nie sme pre dieťa počas prvých troch rokov, učíme ho, že vzťahy nie sú spoľahlivé, naopak sú niečím podmienené - a to najčastejšie tým, že aby bolo dieťa prijímané, musí sa podobať obrazu aký chce okolie (rodič, neskôr partneri alebo priatelia). Vyjadrujeme tým, že vzťahy sú nestabilné, nedá sa na nich spoľahnúť a aj ten najmilovanejší človek ho môže kedykoľvek ignorovať, opustiť a nezaujímať sa o jeho pocity a prežívanie.
Prečítajte si tiež: Ako postupovať pri umiestnení dieťaťa
Konanie, ktoré podkopáva puto a vzťah s dieťaťom, teda podkopáva a znemožňuje jeho vývoj, pretože ho zneisťuje. Kvôli tomu je dieťa v obrannom mechanizme bojuj alebo uteč, v ktorom nie je schopné učiť sa a prosperovať.
Deti vnímajú viac, než len slová
Štúdia univerzity Ohio potvrdila, že deti vnímajú prostredie vo svojej komplexnosti a sú všímavejšie než dospelí. Neverbálna komunikácia je pre budovanie bezpečia a istoty rovnako silným a potrebným prvkom ako slová. Vo vzťahoch je azda dôležitejšia než to, čo vyslovíme nahlas.
Vstrebávanie atmosféry domova a vzťahov
Dieťa nevedome vstrebáva atmosféru domova. Vníma, ak panuje medzi rodičmi napätie, ak vás niečo trápi, kedy sa mračíte na členov rodiny a podobne. Cíti dynamiku vzťahov v rodine, a je len na vás, či vyústia v úzkosť a strach, alebo pocit bezpečia a istoty.
Riešenie partnerských problémov a vyjadrovanie sa o druhých
Veľký počet rodičov si rieši svoje partnerské problémy cez deti, alebo aspoň pred nimi. V ich prítomnosti sa o druhom rodičovi vyjadrujú kriticky, očierňujú ho a preberajú jeho nedostatky. Je veľmi dôležité hovoriť o druhom láskavo a úctivo, bez ohľadu na váš vzťah, pretože vďaka tomu sa deti cítia bezpečne a isto. Od vzťahu rodičov sa odvíja pocit dieťaťa, že je o neho postarané.
Rovnako je to aj s vyjadrovaním sa o druhých. Dieťa počuje, ako rozprávate o iných za ich chrbtom. Vníma, ak im do tváre lichotíte, ale len čo odídu z miestnosti, kritizujete ich. Pozoruje, ako sa s ľuďmi zhovárate, ako reagujete, ako si nastavujete hranice, do akej miery viete odmietnuť, či poprosíte alebo poďakujete. Vaše chovanie nevedome napodobňuje, pretože mu tým modelujete, ako sa zaradiť do sveta, medzi ostatných.
Prečítajte si tiež: Rozvod počas tehotenstva na Slovensku
Úprimnosť a potvrdenie emócií
Deti vedia vycítiť atmosféru a náladu z vašich pohybov, výrazu a tónu hlasu. Vedia, ak ste smutná, hoci im hovoríte opak. Vnímajú, ak sa s partnerom hádate, hoci ich presviedčate, že je všetko v poriadku. Nemusíte na ne kričať, aby vedeli, že sa hneváte. Nemusíte ich hneď zahltiť vašim trápením, stačí byť k nim úprimná a potvrdiť, že sa skutočne cítite takto. Ak ich presviedčate o opaku, vytvoríte ešte silnejšiu neistotu a zmätok. V podstate deťom hovoríte, že sa mýlia a to, čo vidia, nie je v skutočnosti pravda. Následkom toho začnú o sebe pochybovať, že odhadli situáciu a neverbálne signály druhého človeka správne.
Vzťah k telu a jedlu
Aký vzťah budú mať deti k svojmu telu a jedlu, závisí od vás. Pozorujú vaše stravovacie návyky, vnímajú, ako sa vyjadrujete o konkrétnych potravinách a pokrmoch. Čo tá nevinná poznámka, že po kúsku narodeninovej torty budete musieť zabehnúť viac kilometrov alebo nasadiť prísnu diétu? Verte, že dieťa to počuje a presne tak ako vy, aj ono začne deliť potraviny na zakázané a povolené.
Podľa výskumu deti prirodzene jedia to, čo konzumujú rodičia. Deti vnímajú vašu reč tela, z ktorej dokážu vyčítať, či ste so sebou spokojná. Sledujú, ako sa na seba pozeráte v zrkadle, či sa mračíte alebo sa na seba žiarivo usmejete, či nemáte problém vyzliecť sa do plaviek, alebo akým spôsobom komentujete fotky, na ktorých ste.
Súcit k sebe a rešpektovanie súkromia
Akým spôsobom pristupuje matka či otec k vlastnej chybe, taký preberú aj deti, rovnako aj mieru súcitu k sebe. Ak sa vaše dieťa kritizuje za pochybenie či zlú známku v škole, je načase zamyslieť sa, či to nemá od vás.
Ak sa vyjadrujete o jeho súkromnom živote a prežívaniu, ktoré je pre neho silná a intímna téma, cíti zradu. Jeho dôvera vo vás klesá a vedzte, že nabudúce sa vám nezverí s tým, čo ho trápi. Ak sa vyjadrujete o ňom v tretej osobe v jeho prítomnosti, môže to mať negatívny dopad na jeho sebaúctu. Z toho, čo o ňom poviete pred ostatnými, si vytvára obrázok o sebe.
Autenticita a dôslednosť
Ak hovoríte jedno ale robíte druhé, dieťa bude prvé, kto si to všimne a upozorní na to. Ak máte problém priznať si chybu, pozrieť sa sama sebe do očí a prijať sa aj s negatívnymi stránkami, pravdepodobne budete dieťa za toto zrkadlo trestať. A to si nezaslúži. Dieťa je plnohodnotný človek, pre ktorého majú platiť rovnaké pravidlá ako pre vás. Ak žiadate, aby netrávilo toľko času na tablete, netrávte ho ani vy. Všetko, čo do vzťahu s dieťaťom dáme, sa nám raz vráti.
Strach z hmyzu u detí: Ako reagovať?
Ak sa dieťa zľakne, najvhodnejšia reakcia je ostať pokojný a dať najavo, že to vidíme, že sa bojí. Niečo ako „Zľakla si sa“. Pretože všetky naše reakcie v tej chvíli dieťa používa, aby sa naučilo, ako so svojim úľakom a strachom naložiť. Keď poviete, že sa nemá čoho báť a nech už prestane, učíte ju že svoj strach nemá počúvať a že je čudná keď ho cíti. Keď spanikárite a rýchlo oprášite skutočné, dokonca aj imaginárne mravčeky, učíte ju, že úľak je niečo hrozné, treba sa báť že sa zľaknem a zaslúži si pomaly psychické zrútenie. Keď poviete „zľakla si sa“, učíte ju, že človek sa občas zľakne, nie je to príjemné, ale zato je to normálne, že sú veci ktorých sa bojíme. A tiež že nemusíme to bagatelizovať ani sa tomu vyhýbať, ale ani si to posilňovať a "štengrovať" do paranoje. Navyše dieťa cíti, že niekto mu rozumie, a už to samotné ho upokojuje! Vie, že tam mamina stojí s ním a cíti oporu, ktorú necíti keď jej strach bagatelizujeme („ale prosímťa veď to je dobrý mravček to ti nič neurobí“) alebo posilňujeme svojou vlastnou úzkosťou. Takže v prvom rade „normalizujte“ tú emóciu.
Normalizácia emócií a podpora zvládania strachu
Strach z hmyzu je vrodený. Normalizovať emóciu znamená vyslať signál že „áno zľakla si sa, vidím to, poznám to tiež som sa minule zľakla. Ľudia sa občas zľaknú. Tak si sa zľakla, už to nechceš zažiť znova taký úľak. Je to nepríjemné keď sa tak človek zľakne, to sa tak niekedy stane.“ Dcérke to pomôže prijať svoj strach a umožní jej čeliť mu a vysporiadať sa s ním. Neodstráni ho to, ale to nie je cieľ! Cieľ je aby sa dieťa učilo so svojimi emóciami zaobchádzať, pretože tie v nás všetkých vznikajú spotnánne či chceme či nie, či nám to schvália či nie. Čím skôr sa to bude učiť, tým menej problémov bude mať v dospelosti, tým zrelší a emočne inteligentnejší dospelý z nej vyrastie. Ale prvým krokom je VŽDY uznanie emócie.
Keď bude vidieť, že vidíte, že sa zľakla a že sa bojí, máte výhodnú pozíciu. Ste s ňou a jej strachom, cíti že ste s ňou, cíti oporu. Už to ju môže trochu upokojiť. Ale teraz ide o to, ako malému dieťaťu ktoré sa prvý krát stretlo so silou vlastného prežívania úľaku pomôcť sa s týmto strachom naučiť vysporiadať. Môže Vám pomôcť otázka „A čo teraz? Čo s tým? Čo by ti pomohlo? Čo vymyslíme?“ Napríklad ak idete po ceste a nechce niekam ísť, môžete skonštatovať. „Aha, ty sa asi bojíš či tam nebudú chrobáčiky. No tak čo vymyslíme, čo by ti pomohlo aby sme to vedeli prejsť?“ Možno budete prekvapená jej riešeniami. Možno ale vedieť nebude, potom jej môžete povedať napr. že niekomu pomáha mať so sebou niečo ako amuleti či hračku ktorá mu pomáha prekonať strach. Alebo držať sa s Vami za ruku.. a opýtať čo by sa jej páčilo z toho? A skúsiť to. Hľadať riešenia.
Vlastný vzor a skúsenosť
Ďalšia možnosť je jej na nejakom chrobáčikovi ukázať, že si ho viete zobrať na ruku, že po nej lezie, povedať že to napr. trochu šteklí ale že je to milé. Proste učiť vlastným vzorom. Nie je cieľom aby dieťa potom chrobáčika zobralo, nenúkame mu to. Ani nie je cieľom dieťa presvedčiť, že chorbák je „dobrý“ a neškodný. Nenútime ho tomu uveriť. Ide len o to, aby malo skúsenosť, že niekomu chrobáčik neublížil ani keď na ňom bol a že niekto sa nebojí, ale považuje ho za milého alebo niečo podobné. Nemá zmysel presviedčať dieťa verbálne, že niečo je inak než to cíti. Každý z nás reaguje podľa vlastného vnímania a prežívania. A to žiadne vysvetlenie veľmi neovplyvní. Ale takáto skúsenosť môže pomôcť dieťaťu aby si samo vytvorilo inú skúsenosť, môže to vzbudiť zvedavosť, treba dôverovať silám ktoré dieťa má aby svoje vlastné emócie zvládlo. Pretože ich naozaj má, ako každý z nás, keď dostane priestor. Možno by sa dalo aj pozerať rozprávky, ferdo mravec, včielka maja, a ktovie čo ešte, možno nejakého obľúbeného chrobáčika má.
Zapojenie dieťaťa a podpora fantázie
Čo sa týka reakcií ktoré popisujete, treba si dať pozor aby sme nepodporovali strach dieťaťa. Keď tvrdí že sú nejaké chrobáčiky niekde, trojročné dieťa ich možno aj „vidí“ vo svojom magickom svete. Keď dospelý sám vyrieši situáciu napr. tak že povie „tak poď pôjdeme inadiaľ“ alebo „tak pyžamko dáme do práčky“, nepriamo mu potvrdzuje, že vidí správne a chrobáčiky tam sú, ba čo viac, treba sa ich ozaj obávať. Jedným východiskom môže opäť byť zapojiť dieťa. „Ty si myslíš, že tam sú nejaké chrobáčiky. Ja ale žiadne nevidím, kde sú?“ a prípadne sa opäť pýtať „no tak čo navrhuješ, čo teraz potrebuješ spraviť? …
Emocionálna inteligencia: Kľúč k zdravému vývoju dieťaťa
Emócie sú neoddeliteľnou súčasťou života nielen dospelých, ale aj detí a zohrávajú významnú rolu v ich emocionálnom a psychickom vývine. Ak by sme sa mohli od detí niečomu učiť, je to práve ich schopnosti autenticky vyjadrovať svoje emócie. Spontánne prejavy ako zvýsknutie, keď sú šťastné, zakrytie si očí od strachu alebo krik, keď sú plné hnevu, sú pre ne prirodzené a prítomné každý deň. Prejavovanie emócií je zásadné pre správne formovanie ich osobnosti a taktiež schopnosti efektívne komunikovať so svetom okolo. Pre deti, ale aj pre rodičov, sú emócie obrovskou témou.
Pomenovanie, precítenie a porozumenie emóciám
Veľa z nás bolo vychovávaných generáciami, pre ktoré boli emócie úplne tabu témou a boli neustále potláčané. Nejeden z nás určite počul frázy ako „Neplač, však to nemohlo bolieť!”, „Maminka ťa nebude mať rada takého nahnevaného” a podobne. Pre nás rodičov je to neľahká úloha, pretože detské emócie sú oproti tým našim silné a ničím neotupené. Deti prežívajú intenzívne radosť, tešia sa z maličkostí, ale rovnako silno pociťujú aj hnev a smútok. My dospelí máme vo zvyku emócie rozdeľovať medzi dobré a zlé. Tie „pozitívne” vnímame s radosťou, no pri tých „negatívnych” myslíme na to, aby rýchlo skončili a snažíme sa im nejako zabrániť. Neradi vidíme tieto emócie u detí, a tak ako sme boli učení my, učíme aj ich, aby bol problém, ktorý emóciu spôsobil, čo najskôr vyriešený, a emócia tým potlačená. Avšak TO je úplný opak toho, čo deti potrebujú. Deti potrebujú danú emóciu dokázať pomenovať, precítiť a porozumieť jej. Či je dieťa smutné, nahnevané alebo sa bojí, vždy pomôže, keď rodič s láskou a empatiou pomenuje, čo si myslí, že dieťa cíti a dá mu najavo, že nech sa cíti akokoľvek, rodič je pre neho bezpečným miestom. Avšak toto nie je čarovná formulka na vyriešenie problému, kedy si dieťa utrie slzy a pokračuje ďalej - to ani nie je našim cieľom. Deti sa potrebujú naučiť prežívať celú škálu emócií, medzi ktoré patria aj tie menej príjemné. My ich pred nimi nemôžeme donekonečna chrániť. Keď sa boja: „Vidím, že sa bojíš. Ak sú smutné: „Vidím, že si smutný, je v poriadku plakať. Ak sú nahnevané: „Vidím, že sa hneváš.
Modelovanie emócií a podpora emocionálnej inteligencie
Efektívny spôsob, kedy deťom pomáhame spracovávať ich emócie, je pomenovať v ich prítomnosti tie naše. „Som smutná, toto sa mi nepodarilo.”, „Bojím sa, že nestihneme autobus.” Rodičia veľmi často pred deťmi nevyjadrujú pocity priamo. Popierajú ich a používajú rôzne výhovorky. Aj napriek tomu, že dieťa vidí, že má rodič oči mokré od sĺz, povie, že sa nič nedeje. Takéto protikladné signály deťom v realite sťažujú pomenovanie, porozumenie a vyjadrenie vlastných emócií. Na podvedomej úrovni rodičia týmto spôsobom podávajú deťom informáciu, že sú niektoré emócie nevhodné a je potrebné potláčať ich. Skrývaním našich emócií brzdíme vývin emočnej inteligencie u našich detí. Deti sa učia vzorovaním a napodobňovaním a platí to aj v tomto smere.
Emócie ako poslovia a rozvoj emocionálnej odolnosti
Nielen detské, ale akékoľvek emócie sú ako poslovia. Poskytujú nám cenné informácie o vnútornom svete dieťaťa. Keď tieto emócie potláčame, riskujeme, že poslov umlčíme. Tak budeme brániť dieťaťu rozvíjať schopnosť pochopiť a komunikovať svoje emócie. Práca s emóciami na vedomej úrovni poskytuje nástroje na zvládanie stresu a pomáha deťom lepšie spoznávať samých seba.
Potláčanie emócií môže brániť rozvoju emocionálnej odolnosti u detí. Prijať svoje pocity a pracovať s nimi im dovoľuje naučiť sa, ako zvládať rôzne výzvy, sklamania a neúspechy. Keď deti povzbudzujeme k tomu, aby konfrontovali svoje emócie a vedeli ich ovládať, rozvíjajú si tak odolnosť potrebnú pri rôznych životných vzostupoch a pádoch.
Empatia, porozumenie a zdravé emocionálne vyjadrovanie
Vedomá práca s emóciami detí podporuje empatiu a porozumenie nielen ich vnútornému svetu a ich pocitom, ale aj pocitom iných. Rozpoznaním emócií u svojich rovesníkov a vcítením sa do nich sa deti učia vzácnym sociálnym zručnostiam, a rozvíjajú tak zmysel pre súcit. Vytvorenie vhodného prostredia, v ktorom sa deti cítia bezpečne pri vyjadrovaní svojich emócií, tvorí taktiež základ pre zdravé emocionálne vyjadrenie. Keď deti vedia, že sú ich pocity uznané a prijímané, je pravdepodobnejšie, že sa vyjadria vhodným spôsobom. Tým sa znižuje aj pravdepodobnosť emocionálnych výbuchov alebo negatívnych mechanizmov zvládania. Schopnosť zdravo vyjadrovať emócie je celoživotná zručnosť.
Chyby vo výchove a ako sa im vyhnúť
Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Nie vždy to pri výchove detí ide ľahko. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť. Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stávajú veľkým umením. Na to, aby svoje poslanie zvládli čo najlepšie, majú vždy pri sebe rady skúsených odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú denne už dlhé roky.
Vyčítanie zlého správania
Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
Otázky: „Prečo?“
Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „ Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.
Prosenie a prosíkanie
Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre. Autorka knihy nemá nič proti priateľskej prosbe. V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť“. Annette Kast-Zahn však upozorňuje rodičov, že pokiaľ svoju bezmocnosť a smútok otvorene ukážu raz, môže to na ich dieťa zapôsobiť a uviesť do chodu proces zmeny v správaní. Tento prostriedok však treba používať naozaj veľmi zriedkavo. Predstavte si, že by ste svoje dieťa v slzách o niečo prosili každý týždeň alebo dokonca každý deň. Ako vás potom môže brať vážne? V najlepšom prípade vás poľutuje. Takže, keď svoje dieťa o niečo prosíte, musíte počítať aj s odmietnutím.
Výzvy bez následkov
Určite poznáte aj túto situáciu. Svoje dieťa vyzvete raz alebo niekoľkokrát, aby niečo urobilo alebo, aby s niečím prestalo. Vaše dieťa však nereaguje. Čo sa stane potom? Nič! Vaše napomenutie, či výzva skončia vo vzduchoprázdne. Priebeh je vždy rovnaký. Rodičia dieťaťu jasne oznámia, čo od neho žiadajú. nevykoná. Rodičia teda záležitosť nechajú tak, ďalej nič neriešia. Svoju výzvu si nepresadia. Čo sa z toho dieťa naučí? „To, čo odo mňa rodičia chcú, nie je dôležité. Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé.
Hrozby bez realizácie
Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“ Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič! S vysloveným AK-TAK chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti. Potajme dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie. Dúfajú, že nebude nutné konať. Väčšina rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne. Napriek tomu zas a znova často robia tú istú chybu. Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, detí vás prestanú počúvať úplne. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.
#