Považovali ste sa predtým za vyrovnanú osobnosť a teraz máte o sebe čoraz viac pochybností? Začínate vo svojom vnútri pochybovať o svojich schopnostiach, odborných vedomostiach alebo danostiach, vlastnostiach alebo profesijných kvalitách? Ste pod neustálym tlakom a v strese? Získavate dojem, že nedokážete vhodne komunikovať? Začínajú sa u vás objavovať aj rôznorodé fyzické problémy, napríklad poruchy spánku, búšenie srdca, dýchacie ťažkosti, bolesti hlavy, žalúdka, zvýšený krvný tlak, kŕče, závraty, kožné problémy alebo sa dokonca dostavujú i depresívne stavy? Tento článok sa zameriava na to, ako rozpoznať manipuláciu u detí a ako riešiť agresívne správanie, aby ste mohli budovať zdravšie vzťahy so svojimi ratolesťami.
Čo je to Manipulácia?
Rozpoznať manipulátora je niekedy náročné. Manipulátor sa snaží vnútiť inej osobe myšlienky a názory, ktoré nie sú obeti vlastné a ktoré by dobrovoľne neprijala a získava výhodu voči nej bez toho, aby mala voľbu, či mu vyhovie, alebo nie. Manipulácia je využívanie nevedomosti, neistoty, dobromyseľnosti, naivity, strachu, slušnosti a ďalších viac pozitívnych než negatívnych citov a vlastností iných osôb s cieľom realizovať svoje vlastné, väčšinou utajené a skryté zámery, ciele a plány. Manipulátor môže mať viacero podôb, môže pôsobiť ako dobrý altruista, tvrdý diktátor alebo obeť potrebujúca vašu pomoc. Zaliečaním, chválami, prípadne vzbudzovaním pocitu viny sa vás snaží získať, hrá sa na kamaráta, na ktorého sa možno vždy spoľahnúť alebo úbožiatko, o ktoré sa treba starať. K správaniu ho motivuje zvnútornený obranný mechanizmus, ktorý využíva ako prostriedok na prežitie.
I keď manipulátori tvoria len 3 percentá populácie, možno ich stretnúť na každom kroku. Medzi typy manipulátorov patria:
- Fascinujúci tajnostkár: Tento typ manipulátora využíva celý register spôsobov, ako sa zapáčiť ľuďom a očarovať ich. Fascinácia jeho osobou je najnebezpečnejším prvkom a výsledkom jeho manipulatívneho konania. Pocit fascinácie vyvolávaný rôznorodými postupmi je oveľa rafinovanejší a nebezpečnejší než obyčajný obdiv prípadne nadšenie či úcta. Očarovať ľudí sa mu darí dosiahnuť napríklad príťažlivým zovňajškom, šarmom, charizmatickým vyžarovaním, oblečením, doplnkami, šperkami, autom, perfektným vonkajším dojmom, príjemným a ľubozvučným hlasom, peknými a ladnými pohybmi, vonkajšou krásou, galantnosťou, milým chovaním, inteligenciou… Pozerá sa ostatným vždy do očí, neuhne pohľadom ani pri najväčšom klamstve. Kladie otázky, ktoré iných môžu zaskočiť. Sám odpovedá vyhýbavo a vytvára okolo seba dojem tajomnosti a záhadnosti.
- Altruistický veriteľ: Jeho pascou je láskavé dávanie až rozdávanie sa, ktoré však nie je vôbec také nezištné, ako na prvý pohľad vyzerá. Manipulovaným jedincom venuje veľa času, dáva im darčeky, podporuje ich, radí im, zahrňuje ich priazňou, predkladá im podnetné návrhy a riešenia. Všetko im kúpi, požičia, urobí pre nich čokoľvek a oni o to ani nemusia žiadať. Očakáva však, že poznajú zákon reciprocity. Snaží sa vyťažiť čo najviac z pocitu dlhu. Čas a spôsob splácania si určuje sám, pričom mu v podstate nie je možné nič odmietnuť. Ak sa o to niekto pokúsi, okamžite mu naznačí, čo všetko kedy urobil a obetoval. Dokáže tak vyvolať v iných pocit , že sú mu niečo dlžní.
- Vzdelanec: Jeho vplyv na osoby vo svojom okolí môže vzdelanec aplikovať len preto, že je vedecky dokázané, že väčšina ľudí automaticky reaguje priaznivo na uznávané autority. Manipulátor, ktorý svoju moc presadzuje určitou formou autority, je schopný ovládať jednotlivcov i skupiny a donútiť ich prijať to, čo chce on sám. Niekedy dokonca postačí i niektorý zo symbolov autority (titul, vedomosti, oblečenie, doplnky a pod.), na ktoré ľudia reagujú rovnako ako na autority skutočné. Vzdelanec ťaží z neznalosti ostatných. Uplatňuje prvky zvyšujúce jeho zdanlivú alebo skutočnú autoritu. Správanie, tón reči, intonácia, vystupovanie vyvolávajú dojem veľmi vzdelaného a skúseného človeka. Často pohŕda tými, ktorí nemajú rovnako hlboké poznatky ako on. Ak stretne niekoho múdrejšieho, ako je on, tak predstiera prekvapenie, rozhorčenie, podráždenosť alebo sa komunikácii vyhýba. Keď sa vo vybranej téme vyzná, zmocní sa slova na dlhú dobu. Cituje mená, dátumy, fakty, miesta, odborné výrazy a poučky. Tvári sa, že je samozrejmosťou toto všetko ovládať.
- Tichá voda: Tento typ manipulátora je taký nenápadný, že si ho buď nevšimnete, prehliadnete, nerozoznáte, alebo na neho zabudnete. Pôsobí často nesmelo, mĺkvo, utiahnuto. Na verejnosti sa prejavuje nenápadne, občas až neisto. V záujme uskutočnenia svojich cieľov berie na seba podobu slabých, zraniteľných, podriadených, zakríknutých ľudí, zdanlivo volajúcich po ochrane a záštite. Najmenej zo všetkých manipulátorov si uvedomuje svoje manipulatívne sklony. Posudzuje a doslova súdi svoje okolie mlčaním a pohľadmi. V momentoch, keď potrebujete, aby vyjadril svoj názor, sa k ničomu nevyslovuje. K presadeniu vlastného postoja alebo ku kritike využíva skoro vždy inú osobu. Vlastné náhľady o niekom inom rozširuje nepriamo. Rozosieva nedôveru a nevidí, do akej miery spôsobuje nepríjemnú atmosféru a konflikty on sám.
- Autokrat: Patrí do skupiny manipulátorov, ktorých najjednoduchšie odhalíte. Autokrat sa svojimi spôsobmi veľmi netají, hoci sa za manipulátora výslovne nepovažuje. Rozpoznáte ho podľa prudkosti, častej a ostrej kritiky na adresu druhých, slovného napádania osôb vo svojom okolí, agresívneho správania a autoritatívnosti. Pozitívne sociálne správanie ako milý záujem, pozdrav, poďakovanie, pochvalu u neho často nevidíte. Občas je schopný povedať neúprimnú lichôtku, ale to len vtedy, ak mu ide o dosiahnutie vlastného egoistického cieľa. Obvykle má z neho okolie strach. Ten je príčinou, prečo sa mu napriek charakteru jeho správania podarí dosiahnuť vždy čo chce. Vyjsť sa s ním dá len ťažko a súžitie s ním je menšie či väčšie peklo. Ani mu nenapadne, že by z jeho strany išlo o manipuláciu, uvedomuje si však svoje zámery a autoritu. Nemá žiadne morálne zábrany ani výčitky svedomia či pocity viny. City sú preňho zbytočnou záťažou a prekážkou pracovnej výkonnosti. Nie od seba, ale od ostatných vyžaduje prísnu disciplínu.
- Sympaťák: Pôsobí dojmom milého, láskavého, usmievavého, prívetivého, pracovitého, schopného, inteligentného, vynaliezavého, zručného, napohľad výborného človeka, ktorý rád pomáha. Často si ho berieme za vzor, túžime sa mu podobať, snažíme sa dokonca získať jeho náklonnosť. Známosti a kontakty nadväzuje rýchlo a ľahko. Je verbálne zdatný a výrečný. Jeho manipulácia je nenápadná. Účelom je dobre zapôsobiť. Osoby, ktoré nemajú úplne jasno vo svojich vlastných citoch, prežívaní a potrebách, prípadne sú viac pasívne a naivné, ho nikdy neodhalia. Svoje hry a ovládacie metódy dokáže dokonale skryť spoločensky, morálne a eticky prijateľným správaním v akomkoľvek type vzťahu.
Ako Rozpoznať Manipuláciu u Detí?
Rodičovstvo je náročné. Často sa ocitáme v situáciách, keď nevieme, či dieťa prejavuje skutočné potreby alebo nami nenápadne manipuluje, aby si presadilo svoju vôľu. Psychológia z portálu Hack Spirit poskytli cenné rady, ktoré vám môžu pomôcť rozpoznať manipuláciu a vytvoriť lepšie a zdravšie vzťahy s deťmi:
- Stáť si za svojím slovom: Povedali ste nie ďalšej hodine pri počítači alebo pri hraní hier, no po chvíli plaču či výbuchu hnevu ste nakoniec povolili a predsa len súhlasili? Riešenie: Naučte sa stáť si za svojím slovom.
- Dodržiavanie pravidiel: Ospravedlniť sa, keď urobíte chybu, je správne. Riešenie: Učte svoje deti, že pravidlá sú súčasťou života a že ich dodržiavanie je normálne.
- Zvládanie sklamania: Každý rodič chce svoje dieťa ochrániť pred smútkom. Riešenie: Naučte svoje dieťa zvládať menšie sklamania a nepohodlie.
- Čas pre seba: Rodičovstvo často znamená obetavosť. Riešenie: Stanovte si čas pre seba.
- Dôslednosť: Riešenie: Buďte dôslední.
- Učenie o sklamaní: Dieťa chce drahý darček alebo výlet, ktorý si nemôžete dovoliť, a vy sa cítite vinní za to, že mu poviete nie? Deti môžu niekedy klásť nereálne požiadavky, a keď sa rodičia neustále cítia vinní za to, že ich nespĺňajú, môže to vytvoriť cyklus, v ktorom dieťa bude naďalej tlačiť na ďalšie. Riešenie: Učte deti, že nemusia mať všetko, čo chcú, a že je v poriadku byť sklamaný.
- Zvládanie emócií: Riešenie: Nebojte sa povedať nie a učte dieťa zvládať svoje emócie.
Rodičovstvo býva náročné, no žiadny rodič nie je dokonalý. Každý z nás občas pochybí, no dôležité je mať záujem o zlepšenie vzťahu so svojimi ratolesťami. Pamätajte, že nie je nesprávne nastavovať hranice.
Prečítajte si tiež: Šarišská Poruba 34 - Materská škola
Toxické Rodičovstvo
Toxické rodičovstvo je také, ktoré vedie k veľmi narušeným vzťahom medzi dospelým a dieťaťom. Deti „toxických“ rodičov následne nemajú zručnosti pri vytváraní kvalitných a zdravých vzťahov nielen v rodine, ale ani v okruhu kamarátov, známych, vlastných životných partnerov a dokonca ani u vlastných detí. Ako toxické rodičovstvo môžeme vnímať napríklad formovanie detí podľa vlastných (napríklad nenaplnených) prianí a očakávaní. Prejavuje sa aj zvykom rodiča využívať pri spätnej väzbe u detí znevažujúce komentáre, negatívne postoje a obviňovanie: „Nikdy z teba nič nebude. Všetko iba pokazíš.“ V toxickom rodičovstve často chýba akceptácia akýchkoľvek kompromisov či preberanie zodpovednosti za deti. Ľudia, ktorí majú takúto skúsenosť, rozprávajú o tom, že u nich doma chýbala stabilita, porozumenie aj láska: „Nevedel som, čo sa stane, čo mám čakať.“ Tieto deti zažili žalostne málo dobrých vecí a mnohé boli aj obeťou fyzického, psychického alebo sexuálneho násilia. V žiadnom prípade nedovoľuje svojim deťom, aby sa od neho vzdialili. Jeho prejavy sa môžu líšiť v závislosti od prostredia, v ktorom sa pohybuje. Jeho veľmi dobrá argumentačná zručnosť a racionalizácia mu pomáhajú odôvodniť svoje činy. Jeho sebavedomie sa zvyšuje s poklesom sebavedomia jeho dieťaťa. Nikdy nespochybňuje svoje rozhodnutia a prejavy.
Je nutné dodať, že každý rodič môže mať zlý deň alebo urobiť neefektívne rozhodnutie. Manipulatívny rodič dokáže narábať so svojimi slovami a prejavmi správania tak, že jeho dieťa sa správa presne podľa jeho želaní a neuvedomuje si to. Narcistický rodič je málo empatický a veľmi ťažko (ak vôbec) dokáže svoje dieťa pochopiť. Od ostatných očakáva uznanie, i keď nespravil nič oceneniahodné. Neprejavujú emócie a pocity - majú napríklad úsmev na tvári, aj keď si rozbijú kolená. Skeptické a opatrné - mohli si napríklad vypočuť, že ich ďalší týždeň vezme rodič na dovolenku a budú mať celý týždeň pre seba. V skutočnosti sa nič z toho nestane. Zdanlivo necitlivé - deti MPN rodičov ani „nehnú brvou“ v prípade úrazov, sklamaní, posmeškov od ostatných a podobne. Zľahčujú svoju situáciu - podobným princípom, ako si môžu vypočuť od svojho rodiča. Napríklad: „To, že som ťa udrel, nie je dôvodom na plač. Je to prianie Boha a ak sa chceš dostať do neba, budeš mi za to ďakovať.“ Takéto deti môžu v reálnom živote povedať: „Nič sa nestalo. Takto to malo byť. Prejavujú strach zo samoty - dieťa toxického rodiča potrebuje, aby mu ostatní odsúhlasili to, čo robí.
Vyrastať s toxickým rodičom, či už s manipulátorom, narcistom, alebo tým, kto opakovane prekračuje hranice, zanecháva stopy. Možno ste si ich dlho neuvedomovali. Možno ste si hovorili, že „takto to predsa bolo všade“. Dobrou správou je, že vplyv toxického rodičovstva sa dá liečiť. Prvým krokom je uvedomiť si, čo sa skutočne dialo. Dôležité je tiež vedieť, že máte právo na hranice, aj keď ide o rodičov. Máte právo rozhodnúť sa, čo ešte prijímate a čo už nie. Toxické dedičstvo sa nemusí prenášať ďalej.
Strach Rodičov z Detí
Čoraz častejšie počúvame o nezvládateľnosti detí: Ach tie dnešné deti, za našich čias… Je to tak? Sú deti dnes iné? Ak áno - čím je to spôsobené? Ako zvládnuť deti, aby si nerobili čo chcú? Aby akceptovali naše rozhodnutia? Aký ten "strach" z vlastných detí vlastne je?
Ako sa dá chápať tvrdenie, že sa rodičia boja detí? Strach z detí nemusí byť tým najsprávnejším označením, aj keď sa tak na prvý pohľad môže javiť. Povedala by som, že či už vedome, alebo nevedome, rodičia sa obávajú skôr toho, že vo výchove zlyhajú. Často sa možno stretnúť s obavami rodičov, že svojim správaním k dieťaťu a svojimi požiadavkami voči nemu môžu „dobabrať“ jeho detstvo a tým spôsobom aj celý život. Môžu byť tiež presvedčení, že niečo od dieťaťa žiadať znamená byť naňho tvrdý. Všetky tieto obavy môžu vyústiť do toho, že rodičia radšej od detí nežiadajú vôbec nič. Povedala by som, že táto nečinnosť rodičov pri nevhodnom správaní dieťaťa môže vyznieť ako strach z dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Kreslenie kruhu u detí
To, akým spôsobom rodič vychováva svoje dieťa, pramení z jeho životného príbehu, súvisí s tým, ako bol sám vychovávaný, so spokojnosťou s partnerským vzťahom i s mierou, do akej sa stará o napĺňanie svojich vlastných potrieb. Tento strach môže ďalej prameniť z toho, že rodičia často predpokladajú, že ak ich dieťa koná spôsobom, ktorý nie je na prvý pohľad primeraný, inými slovami - nenormálne, napr. že sa na ulici hodí s krikom o zem, že to znamená ich rodičovské zlyhanie. Predstava rodičov o nutnosti byť dokonalí, mať idylickú rodinu a nemať s deťmi konflikty však môže vyústiť do toho, že zo strachu, že ako rodičia spravia niečo nesprávne, neurobia radšej nič. Prestanú mať voči svojim deťom požiadavky, prestanú im klásť medze. A tak prestanú zastávať rolu pevného rodiča, ktorú dieťa vo svojom vývine potrebuje.
Vplyvom poznatkov o emocionálnych potrebách detí a snahe ich napĺňať narástol aj strach z poškodenia detskej psychiky. V posledných desaťročiach sa rozmohla filozofia poskytovania čo najväčšej slobody deťom pri ich výchove za účelom toho, aby objavili samé seba a mohli sa rozvíjať smerom, na aký sami preukážu svoje vlohy. Pojmy ako režim a disciplína začali naberať vo vnímaní ľudí už skôr negatívny význam a začali byť považované vo výchove za nebezpečné, za prostriedok, ktorým možno poškodiť nežnú a zraniteľnú psychiku detí. Deti ale potrebujú v tejto poskytovanej slobode aj určité hranice.
Hranice sú pre dieťa niečím, čo potrebuje, pretože mu poskytujú istotu. Keď je vpustené do sveta, nemá skúsenosť, akú má dospelý človek a nevie, čo všetko si môže alebo nemôže dovoliť. Nato sú tu rodičia, aby mu toto usmernenie dali. Tým, že sa dieťa môže spoľahnúť na platnosť zaužívaných pravidiel, že vie, ako sa bude rodič správať a aké vyvodí následky z jeho správania, poskytujú mu hranice istotu a bezpečie a odstraňujú zmätenosť. Naopak, keď rodič poskytuje dieťaťu bezhraničnú slobodu, deti postupne získavajú pocit, že majú právo na všetko, že si môžu dovoliť všetko a že ostatní ľudia sú tu na to, aby napĺňali ich potreby. Stávajú sa tak nevďačnými, náročnými a egocentrickými. Nenaučia sa rešpektovať druhých ako takých, ktorí majú taktiež svoje potreby, ale sú orientovaní iba na svoje požiadavky. Vo svojej absolútnej slobode tak narúšajú a nerešpektujú slobodu druhých.
Hranice dávajú deťom najavo, kam môžu a kam už nesmú zájsť v správaní sa voči iným ľuďom a svojim spôsobom umožňujú deťom rozlišovať medzi dobrom a zlom a usmerňovať ho. Sloboda a hranice sa navzájom nevylučujú, skôr by som povedala, že spolu tvoria určitú rovnováhu, umožňujúci zdravý proces zrenia osobnosti.
Ako Stanoviť Hranice?
Dieťaťu je na jednej strane potrebné ponechať priestor pre slobodu, pre samostatné objavovanie sveta. Dať mu možnosť byť iniciátorom svojich vlastných aktivít, no na druhej strane dať mu priestor aj oboznámiť sa so zmysluplne stanovenými hranicami a obmedzeniami. Slovo zmysluplné je tu veľmi dôležité - hranice, ktoré mu rodiča dajú, majú mať svoje opodstatnenie a neobmedzovať slobodu dieťaťa, na ktorú má nárok.
Prečítajte si tiež: Vzdelávanie detí v predškolskom veku
Zmysluplné majú byť hranice aj pre porozumenie dieťaťa. Závisí to samozrejme od veku, avšak nie je celkom v poriadku dieťaťu niečo zakazovať alebo prikazovať bez vysvetlenia toho, prečo alebo ako mu zakazované môže uškodiť, alebo prečo má požadované správanie praktizovať. Prirodzene, že ak tomu nerozumie, môže sa brániť a aj prejavmi, ktoré sú ťažko zvládnuteľné. Preto musí byť neoddeliteľnou súčasťou stanovovania hraníc a slobody pre dieťa komunikácia. Aj tu môže byť koreň tohto tak častého javu, nedostatok komunikácie, ochoty, či síl dieťaťu vysvetľovať svoje postoje a radšej len snaha presadiť svoju vôľu bez toho, aby bola pre dieťa opodstatnená. Pri stanovovaní hraníc je tiež dôležité vysvetliť dieťaťu jasne a vopred dôsledky jeho konania a učiť ho preberať za nich zodpovednosť. Napr., že ak si neuprace izbu, nebude sa môcť hrať na počítači. Keď budú s dieťaťom vykomunikované požiadavky vopred, dáva sa mu priestor na to, aby sa samé rozhodlo, ako sa zachová, ale zároveň muselo za toto svoje rozhodnutie prebrať zodpovednosť, pretože dopredu vedelo, čo bude nasledovať. Ak si teda neuprace izbu, je potrebné vysvetliť mu, že nie je vina rodiča, že sa nemôže hrať na počítači, ale ono samé sa rozhodlo, že si neuprace, aj keď mu bolo jasne povedané, aký to bude mať následok.
Najdôležitejšie zo všetkého ale je, tieto dôsledky dodržať - pretaviť pravidlá do praxe. Ak si neurobí poriadok, už sa jednoducho hrať nebude. Rodič ho za to nebude fyzicky trestať, ani krik nie je dobrá cesta. Skôr by mu mal láskavo vysvetliť, že sa takto vopred dohodli, prejaviť poľutovanie, no neustúpiť. Dieťa musí vidieť, že tieto pravidlá majú zmysel a nie sú len bezduchým strašiakom, ktorý rodičia aj tak neuplatnia. Dieťa vždy musí vedieť, že ho rodič ľúbi, ale to neznamená, že bude svoje požiadavky a rozhodnutia iba tak meniť. Netreba ale zabúdať pri stanovovaní hraníc dieťa aj veľa odmeňovať a chváliť za každý úspech. Tým sa žiadané správanie posilní. A to nám otvára možnosť deťom isté výsady rozšíriť. Pochopia tak, že za svoju spoľahlivosť a dodržiavanie pravidiel, dostávajú aj viac slobody.
Chyby Rodičov pri Výchove
Prirodzene sa väčšina rodičov snaží dať svojim deťom len to najlepšie a robia to spôsobom, aký poznajú a ktorý považujú za správny. Preto aj ich prehnané poskytovanie slobody je často nevedomé, motivované dobrým úmyslom voči dieťaťu. Zoberme si takého rodiča, ktorý prešiel rozvodom, alebo finančnou krízou a má pocity viny za ťažkosti, ktoré tým svojmu dieťaťu spôsobil. Aby túto svoju vinu zmiernil, snaží sa to dieťaťu vykompenzovať v podobe poskytnutia bezhraničnej slobody bez obmedzení. Príkladom môže byť aj prehnane úzkostlivý rodič, trpiaci nutkavou potrebou ochrany a neustálej kontroly dieťaťa, ktorý svojim nadmerným dozorom nad ním vysiela k nemu signál nedôvery a pochybností o jeho vlastných schopnostiach. Takéto správanie u dieťaťa taktiež môže podnietiť hnev a odpor voči rodičovi.
Deti prirodzene vždy testujú rodičov a ich trpezlivosť. Ak dieťa nemá stanovené hranice jasne, pri svojom neustálom testovaní nájde slabé miesta, v ktorých rodičia nie sú jednotní, jasní alebo dôslední a začne ich zneužívať k svojmu vlastnému prospechu. Pri nejasných hraniciach môže práve dôjsť k postupnému tyranizovaniu rodiča zo strany dieťaťa. Stále častejšie tak možno vidieť rodičov, ktorí sú výchovou svojich detí celkom vyčerpaní, ktorí kapitulovali v snahe presadiť svoju vôľu pri výchove dieťaťa a tak už nerobia nič. Paradoxne pri snahe dať svojim deťom čo najväčšiu slobodu sa nimi nechali sami zotročiť.
Hranice teda vlastne nestanovujeme len dieťaťu, ale aj sebe. Obe strany ich musia dodržiavať. Spomínané primerané testovanie hraníc dieťaťom sa zvykne vyznačovať sťažovaním sa detí na požiadavky rodičov, odfrkovaním, podráždením, či podpichovaním. To sú skôr neškodné formy skúšania toho, čo si môžu dovoliť a či rodič myslí svoje požiadavky vážne. Na rozdiel od toho je tyranizovanie agresívne a nepriateľské, vyznačujúce sa taktiež verbálnymi útokmi, fyzickou agresivitou a zneužívaním a spôsobuje rodičom, najmä na verejnosti, doslova nočné mory. Nezastavia sa pred ničím, kým nedostanú to, čo chcú. Chýba im empatia, pretože nepríjemné psychické vypätie, ktoré týmto správaním spôsobujú svojim rodičom, pre nich nie je podstatné pri orientácii na svoj vlastný prospech. Budú sa vyhrážať, vydierať a terorizovať, kým sa rodič nevzdá.
Ako Reagovať na Záchvaty Zlosti na Verejnosti?
Spôsob, ako najlepšie zvládnuť takúto situáciu nie je univerzálny a závisí tak od veku dieťaťa, ako aj od príčin jeho frustrácie. Povedala by som ale, že základom je nereagovať reaktívne, ale zachovať pokoj a snažiť sa lokalizovať zdroj úzkosti dieťaťa, nekričať a nevyhrážať sa. Toto správanie zvykne skôr tento vzorec správania len podporiť a hostilitu dieťaťa vystupňovať.
Ak ide o opodstatnenú požiadavku dieťaťa a úzkosť prejavuje zo zmysluplných príčin, akými môže byť neprimeraný stres, či strach, je na mieste rodičovsky intervenovať. Ak však ide o záchvat zúrivosti z dôvodu neochoty rodiča kúpiť mu najdrahšiu hračku v obchode, ide o správanie, ktorým testuje rodičovské medze a ich výdrž. Tu je veľmi dôležité a veľmi náročné tomuto nátlaku odolať. Ak sa rodič podvolí, aby bol konečne pokoj a krik ustal, môže si byť istý, že sa s týmto spôsobom detského tyranizovania stretne čoskoro opäť. Dieťa sa veľmi rýchlo naučí, že toto správanie mu pomohlo dosiahnuť svoj cieľ a tak ho prirodzene bude pri ďalších svojich požiadavkách, ktorým rodičia nebudú chcieť vyhovieť, opakovať.
Dôležité je však robiť to, čo je najlepšie pre zrenie a emočný vývin dieťaťa aj za cenu nepríjemných reakcií okolia. Rodičia majú byť empatickí voči svojim deťom, ale rovnako tak predstavovať určité jasné hranice a piliere správania. Vyjadriť dieťaťu svoje porozumenie, ale i stáť si za svojim: Viem, že túžiš po tej hračke, ale dnes ti ju nekúpime. Bodka. A keď dieťa pokračuje v žobronení, prípadne plači, musia opustiť obchod. Samozrejme sa rodičia stretnú s odsudzujúcimi pohľadmi. Ale je potrebné urobiť, čo je dobré pre ich dieťa, aj keď to znamená pošramotenie ich imidžu v očiach okolia.
Pre takýchto rodičov je dôležité uvedomiť si, že povedať svojim deťom “nie” ich deti nezlomí, nepoškodí. Aj keď sa v aktuálnej situácii návalu detského hnevu či smútku môže zdať, že tomu tak je, z dlhodobého hľadiska ich to posilní a zocelí. Aj skúsenosť odmietnutia a nevyhovenia každej, najmä neopodstatnenej a sebeckej požiadavke dieťaťa, je cennou skúsenosťou do života, ktorá dáva priestor naučiť sa v živote popasovať aj s odlišnými názormi a byť schopnejší prispôsobovať sa ťažkým situáciám a ťažkostiam, inými slovami - byť v živote nezdolnejším. Tiež učí rešpektovať, že rovnako ako deti majú svoje želania a požiadavky, taktiež ich majú aj rodičia a iné ľudské bytosti, ktoré sú im rovnocenné a nemusia im v každom smere za každých okolností v živote vyhovieť.
Čo robiť, keď sa veci vymknú kontrole?
Rovnako ako v mnohých oblastiach v živote pri snahe dosiahnuť zmenu, aj tu platí, že najlepšie je začať od seba. V tomto smere je preto dobré predovšetkým preskúmať svoje vlastné postavenie rodiča a to, do akej miery rodič zastáva rolu „kapitána lode“, do akej miery svojim správaním podporuje, či vyvoláva tyranizovanie zo strany svojho dieťaťa. Častou odpoveďou, ktorú po tomto bádaní môžu rodičia nájsť je práve to, že správanie ich detí má hlboký súvis s ich vlastnou neistotou v rodičovskej pozícii a s nejasne vymedzeným rodičovským správaním voči dieťaťu.
Vo výchove je základom rodičovský vzor. Ak rodič reaguje krikom, vyhrážkami, dospeje k tomu, že takéhoto správania sa čoraz častejšie dočká aj od svojho dieťaťa. Zásadnú rolu samozrejme zohráva aj podpora partnera a najmä jednotnosť vo výchovných hodnotách a princípoch. Na jednotnosti rodičov či iných osôb, ktoré priamo dieťa vychovávajú, stojí i padá snaha o zmenu. Nejednotnosť vo výchovnom štýle i praktikách je často aj pôvodcom celej tejto situácie, spôsobujúcej u detí zmätok.
V prípade pretrvávania problému je potrebné prelomiť tabu tejto témy a nebrať konfliktné vzťahy so svojimi deťmi ako niečo, za čo je potrebné sa hanbiť. Naopak, priznať si svoje rodičovské nedostatky a pre dobro svojho dieťaťa odvážiť sa požiadať o pomoc.
#