Emocionálny vývoj je kľúčovou súčasťou celkového vývinu dieťaťa. Obdobie medzi 3. a 5. rokom života je pre dieťa magické, plné tvorivosti a fantázie, ale aj intenzívnych emócií. V tomto veku deti prechádzajú významnými zmenami v oblasti emočnej inteligencie, sebakontroly a sociálneho správania. Je dôležité, aby rodičia a pedagógovia rozumeli týmto zmenám a vedeli deti podporovať v ich emocionálnom raste.
Zvedavosť, učenie a emocionalita štvorročného dieťaťa
Vo veku 4 rokov je dieťa obvykle veľmi zvedavé, má chuť sa učiť a postupne sa zlepšuje jeho pamäť a schopnosť sústrediť sa. Zároveň však v tomto období deti ľahko vybuchnú, nazlostia sa, rozplačú - ich emócie sú akoby na hojdačke. Dieťa viac začína rozvíjať svoju hru, zdokonaľuje reč a motoriku. Už v tomto období treba mať troška nastražené „radary“ a sledovať, či vaše dieťa nepotrebuje niekde posilniť v rozvoji svojich schopností. Dieťa vie rozprávať o obrázkoch - krátky príbeh, čo vidí nekreslené napr. Stále prevažuje individuálna hra dieťaťa, začiatkom 4. roku deti začínajú obľubovať hru vo dvojici, trojici. Mala by sa objavovať hra „na niečo“ - obchod, lekára ….
Rozvoj empatie - zložitá zručnosť
Empatia, teda vcítenie sa do pocitov druhých, je veľmi dôležitá zručnosť. Vyskytnú sa aj chvíle, keď máme pocit, že dieťatko koná empaticky, a preto nerozumieme, že sa tak nespráva aj v iných prípadoch. Napríklad ak sa pri plači jedného dieťatka zrazu rozplače aj druhé alebo ak sa pri smiechu jedného začne smiať aj to druhé. V skutočnosti však ide o jav, ktorý sa v psychológii nazýva citová nákaza. Dieťa tak neprežíva empatiu, jednoducho sa len nechá strhnúť aktuálnou emóciou, ktorej je vystavené. Schopnosť vedieť odhadnúť to, čo si druhý človek myslí, v útlom detstve absentuje. Objavuje sa až niekedy vo veku 3,5 až 4 roky a je to tiež považované za približné obdobie, keď dieťa začína prejavovať empatiu vo vyššej miere. Chápe, že je samostatná osobnosť s vlastnými pocitmi a myšlienkami.
Rozvoj empatie je veľmi zložitá zručnosť a jej rozvoj začína už v detstve. Pochopenie a prejavenie empatie je výsledkom mnohých sociálno-emocionálnych zručností. Je to postupný a pomalý proces, ktorý významne súvisí aj s prostredím, v ktorom dieťa vyrastá. Ak rodičia pristupujú k dieťatku s láskou a súcitom, je to pre empatiu tá najlepšia živná pôda. Nadviazanie bezpečného, pevného a láskyplného vzťahu, pocit, že ho prijímate a chápete, pomáha vášmu dieťatku postupne sa naučiť, ako prijímať a chápať aj ostatných. Približne okolo 6. mesiaca začínajú deti pozorovať rodičov (prípadne dospelú osobu, s ktorou sú v častom kontakte) a všímajú si ich reakciu na cudziu osobu. Podľa nej zisťujú, či je tento človek dobrý a bezpečný aj pre nich. To je aj veľmi dôležitý odkaz pre vás rodičov, aby ste sa pri lúčení s deťmi vyhli negatívnej emócii (aj keď je to ťažké), pretože tým dávate dieťatku najavo, že miesto, v ktorom ostáva, je bezpečné. V rozmedzí 18. až 24. mesiaca si dieťa začne postupne uvedomovať, že rovnako ako ono, majú svoje myšlienky a pocity aj iní. Zároveň rozpoznáva samo seba v zrkadle, čo signalizuje, že dieťatko už s istotou rozumie, že je samostatná osoba.
Pri rozvoji empatie zohráva dôležitú úlohu aj obdobie vzdoru: 2 - 4 roky. Tu dieťatko objavuje a učí sa pracovať s vlastnými, aj negatívnymi emóciami. V 3. roku môžeme u detí vnímať „egocentrickú empatiu“. Deti robia predovšetkým to, čo by ony samy v určitej situácii prijali. Stále však nejde o skutočnú empatiu. Mnohé štúdie dokazujú, že do dovŕšenia tretieho roka empatických reakcií a prosociálneho správania značne pribúda. Preto je úplne v poriadku, ak 3-ročné dieťatko ešte koná v štýle, že to, čo je dobré pre mňa, je to správne.
Prečítajte si tiež: Inšpirácie pre pletené čiapky
To, že sa dá empatia rozvíjať, je skvelá správa! Horšie je ale to, že ak ju nerozvíjame, môžu jej prejavy klesať. Navrhnite spôsob, akým môžu deti prejaviť empatiu iným - Pozri, Peťko si udrel kolienko, pôjdeme mu ho pofúkať?
Dieťa sa učí napodobňovaním. Buďte preto vzorom a prejavujte empatické správanie voči iným. Pomenúvajte pocity, ktoré vo vzťahu s dieťaťom aktuálne prežívate. Podporíte v ňom sebauvedomovanie - „Anička, nemám rada, keď ma udrieš. Bolí to!“ Využívajte prácu s hlasom a mimiku, pretože cez ňu viete emóciu k dieťaťu dostať oveľa bližšie a je preň uchopiteľnejšia. Prijmite aj emóciu dieťatka, keď je smutné, nahnevané alebo sklamané. Sú to pocity, s ktorými sa dieťa musí naučiť žiť, a aj tie ho formujú - „Rozumiem, že sa teraz hneváš a že si smutný, ale musíme ísť domov, je neskoro.“ Existuje množstvo kníh s príbehmi o pocitoch. Následne si ich môžete s deťmi rozobrať so zameraním na to, prečo a ako sa kto cítil. Ak už má dieťatko dobrú slovnú zásobu (3 - 4 roky), vďaka ktorej dokáže vyjadriť pocity, hovorte o pocitoch druhých - „Pozri, Evička je smutná, lebo si jej vzala bábiku. Ako by si sa cítila, ak by ju niekto vzal tebe?“ Pri starších deťoch (3 - 4 roky) môžete využiť aj rôzne emočné kartičky a hry na rozvoj EQ a empatie. Ak máte domáce zvieratko, zapájajte deti, aby sa o zvieratko postarali. Buďte naozaj trpezliví a nezúfajte, ak vaše 2-ročné dieťatko nie je dokonale empatická bytosť.
Predškolský vek - obdobie zmien a magického myslenia
Z bábätka bude škôlkar. Hoci sa zdá, že už vás dieťa nedokáže ničím prekvapiť - opak je pravdou. Začína obdobie, ktoré nazývame predškolským. Končí sa nástupom dieťaťa do školy. Čas medzi 3 - 6. rokom života dieťaťa nazývame tiež magickým obdobím - dieťa konečne začína počúvať, čo mu hovoríte a súčasne je to obdobie magického myslenia - prudko sa rozvíja tvorivosť a imaginácia dieťaťa. To však neznamená, že fyzický a emocionálny vývin stagnuje. S emocionálnym a kognitívnym vývinom sa vyvíja aj morálka. Dieťa si zvnútorňuje príkazy a zákazy dospelých v jeho okolí a prostredníctvom výchovy a vlastných skúseností si postupne vytvára a osvojuje morálne pravidlá a spoločenské konvencie. Tretí rok života je hraničným vekom, dieťa začína rozoznávať medzi morálnymi pravidlami a konvenciami. Začína sa správne rozhodovať medzi tým, čo je dobré a čo zlé - napr. vie, že niekomu ublížiť je zlé. Dokáže už čiastočne kontrolovať svoje správanie - rozvíja sa sebakontrola a znižuje sa miera impulzívnosti. Toto však súvisí s temperamentom dieťaťa. Myslenie a vnímanie je stále čiernobiele - preto deti často „žalujú“ - aby boli pochválené. Drobec podlieha náhlym impulzom a je zameraný na to, aby boli jeho potreby uspokojené takmer okamžite - je závislý a dožadujúci sa. Často veľmi negatívne reaguje na obmedzenia, zákazy a tresty. Myslenie dieťaťa je veľmi jednoduché a konkrétne. Je tiež egocentrické.
Od 3. roku života sa rýchlo rozvíja reč. Tvorí ju už viac ako 200 slov a spája ich do viet, ktoré majú viac ako 3 slová. Rovnako po 3. roku života vie vysvetliť niektoré slová. Je tiež schopné splniť 2 - 3-úrovňové inštrukcie - napr. Medzi 3. - 4. rokom života sa začnú rozvíjať komunikačné zručnosti, začne používať viacero slovies - napr. V tomto roku sa začína aj s nácvikom na nočník. Vyžaduje osvojenie si a zvládnutie rôznych zručností, a preto je to individuálne. Od 3. roku života sa začína tiež hrať s inými deťmi (už nielen vedľa nich) - predstiera v hre, spieva a začína obľubovať riekanky a básničky. Nastáva obdobie, ktoré je tiež dôležité pre emocionálny vývin dieťaťa. Začína vnímať množstvo rôznych emócií a tiež vinu a hanbu. Vníma emócie ostatných ľudí a omnoho viac ich ovplyvňuje. Učí sa ich pomenovať. V 3. roku môže dieťa nastúpiť do materskej školy, čo je preň veľká zmena. Učí sa fungovať v kolektíve, zoznamuje sa s cudzou autoritou.
Vplyv výchovy a rešpektujúce rodičovstvo
Rodičia slúžia ako vzory pre sociálne správanie a to, ako komunikujú a riešia problémy, ovplyvňuje, ako sa dieťa naučí v podobných situáciách reagovať. Naopak, kritická a negatívna výchova môže viesť k nízkemu sebavedomiu a pocitom menejcennosti. Rešpektujúce rodičovstvo vychádza z presvedčenia, že deti sú si rovné a mali by byť rešpektované, oceňované a vypočuté ako jednotlivci. Rešpektujúca výchova je výchovný prístup, ktorý vychádza z presvedčenia, že si deti zaslúžia rovnaký rešpekt a úctu ako dospelí. Táto výchova tiež podporuje pozitívne správanie. Úcta je kľúčový prvok v procese výchovy a vytvárania zdravých vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Pomôžete im tak rozvíjať zdravé sebavedomie, pretože sa cítia vypočuté a prijaté. Postupne si budujete vzájomnú dôveru, ktorá je základom každého zdravého vzťahu.
Prečítajte si tiež: Cestoviny so sviečkovou pre deti
Rešpektujúca výchova nespočíva len v tom, že sa budeme vyhýbať fyzickým trestom či kritike. Aktívne počúvanie - venujte pozornosť tomu, čo dieťa hovorí, a ukážte, že jeho pocity a názory sú dôležité. Zahŕňa to nielen počúvanie slov, ale aj vnímanie neverbálnych prejavov a emócií. Snažte sa porozumieť jeho potrebám, aj keď sa môžu zdať pre dospelého nepochopiteľné. Napríklad: „Vidím, že ťa to naozaj trápi. Empatia - snažte sa vcítiť do pocitov dieťaťa a pochopiť jeho pohľad na situáciu. Empatia pomáha budovať dôveru a vytvára bezpečné prostredie, v ktorom sa dieťa cíti pochopené a akceptované. Ak nechce jesť zeleninu a hovorí, že ju nemá rado, rodič môže povedať: „Chápem, že ti tá chuť možno nevyhovuje. Jasná komunikácia - Rozprávajte sa s dieťaťom otvorene a jasne. Vyjadrujte svoje očakávania a hranice bez kriku alebo hnevu. Používajte pozitívne výroky a vyhýbajte sa kritike, ktorá by mohla znížiť dieťaťu sebavedomie. Dôsledky správneho a nesprávneho správania by mali byť zrozumiteľne vysvetlené. Dôslednosť - dôslednosť v pravidlách a očakávaniach pomáha dieťaťu cítiť sa bezpečne a rozvíjať zmysel pre zodpovednosť. Uistite sa, že pravidlá sú jasné a primerané veku dieťaťa. Konzistencia je dôležitá, aby dieťa vedelo, čo môže očakávať. Riešenie konfliktov - pristupujte k nezhodám konštruktívne a s rešpektom. Učte dieťa, ako nájsť kompromisy a riešiť problémy bez agresie. Pomôžte mu pochopiť dôsledky jeho správania a vyvodiť z neho ponaučenie. Ak sa dve deti hádajú o hračku, rodič môže zasiahnuť slovami: „Vidím, že obaja chcete túto hračku. Pozitívne posilňovanie - oceňujte a povzbudzujte pozitívne správanie dieťaťa. Pozitívne posilňovanie pomáha podporovať žiaduce správanie a budovať zdravé sebavedomie. Rodič by mal pomáhať dieťaťu porozumieť a spracovať jeho pocity namiesto toho, aby ich ignoroval alebo potláčal. Keď si dieťa samé uloží svoje hračky bez toho, aby ho niekto musel požiadať, rodič môže povedať: „Skvelá práca, že si si upratal hračky! Predstavte si situáciu, kde napríklad 6-ročné dieťa prichádza domov zo školy a vyzerá rozrušené. Pozorovanie a otvorenosť: „Všimol som si, že dnes vyzeráš trochu smutne. Validácia pocitov: „To znie naozaj náročne.
Výzvy rešpektujúcej výchovy
Jednou z hlavných výziev môže byť nedostatok jasných hraníc. Keď nevystupujete ako jasná autorita a správate sa skôr ako rovnocenní partneri, dieťa môže mať problém s rešpektovaním autorít mimo domova, napríklad v škole. Ak si zmýlite rešpekt s prílišnou voľnosťou, dieťa môže mať pocit, že nemusí dodržiavať žiadne pravidlá. Rodičia, ktorí vychovávajú rešpektujúco, môžu narážať na kritiku od rodiny či známych, ktorí uprednostňujú tradičnejšie metódy. Napríklad ak dieťa nechce chodiť do školy a rodič mu stále ustupuje, aby rešpektoval jeho pocity, môže to viesť k zanedbávaniu vzdelania. Pri riešení problémov zapojte dieťa do procesu hľadania riešení. Diskutuje spoločne o možnostiach, ktoré vám pomôžu problém zdolať a povzbuďte ich, aby prišli s vlastnými návrhmi. Ukážte im, ako vyzerá rešpektujúce správanie v bežnom živote. Keďže deti sa učia najmä pozorovaním, je dôležité, aby videli úctu nielen voči nim, ale aj k ostatným. Jeden z častých argumentov proti rešpektujúcej výchove je obava, že vychovávame príliš krehkú generáciu detí, ktorá nie je schopná čeliť výzvam alebo sa vyrovnať s neúspechmi. Tento prístup môže vzbudzovať obavy, že bez dôrazu na empatiu a sociálnu zodpovednosť vyrastie generácia zameraná len na seba. Jedným z častých argumentov proti rešpektujúcej výchove je riziko sebectva.
Rešpektujúca výchova vs. nevýchova
Rešpektujúca výchova a tzv. Zameranie na vzťahy - kladie dôraz na vzájomný rešpekt medzi rodičmi a deťmi. Komunikácia je otvorená a empatická, pričom sa berú do úvahy pocity a potreby oboch strán. Zahŕňa jasne stanovené hranice a pravidlá, ktoré sú konzistentné a spravodlivé. Deti sa učia dôsledkom svojich činov v bezpečnom a podporujúcom prostredí. Príklad: Ak dieťa odmieta ísť spať v určenom čase, rodič v rešpektujúcej výchove by sa snažil pochopiť, prečo dieťa nechce spať, a vysvetlil by mu význam odpočinku. Minimalizácia pravidiel - nevýchova sa vyhýba tradičným pravidlám a obmedzeniam. Deti majú veľkú slobodu a rodičia zasahujú minimálne. Tento prístup verí, že deti sa najlepšie rozvíjajú, keď sú ponechané, aby sa učili z vlastných skúseností bez výrazného zásahu dospelých. Oba prístupy majú svoje silné aj slabé stránky a ich účinnosť môže závisieť od povahy dieťaťa a rodinného prostredia.
Ako zvládať hnev u detí - emočný koučing
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu?
Dieťa sa učí zvládať hnev od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu , čím mu vlastne ukazuje- hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „ si zlý“… „ reveš ako malé decko“…nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“…“ viem, že si z toho smutný“…“vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Prečítajte si tiež: Bezpečné náušnice pre malé deti
Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. ( nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom. Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť. Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne. Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.