Preplnené jasle a materské školy, či dvojzmenné vyučovanie na prvom stupni základných škôl, boli v minulosti vnímané ako dôkaz úspešnej populačnej politiky socialistického režimu. Avšak pohľad na plánované rodičovstvo v Československu je oveľa komplexnejší a vyžaduje si hlbšie preskúmanie historických, spoločenských a politických kontextov.
Historické korene populačnej politiky
Československá republika vznikla v roku 1918 spojením území s rôznou hospodárskou, spoločenskou a kultúrnou úrovňou, čo sa odrazilo aj v odlišnom reprodukčnom správaní obyvateľstva. Táto rôznorodosť sa premietla do nejednotnej, či až výrazne protichodnej populačnej politiky štátu.
V Česku sa už na prelome 19. a 20. storočia objavili prvé odborné práce o negatívach poklesu plodnosti, ktorý naďalej pokračoval aj v 30. rokoch 20. storočia. Opatrenia na účinnú populačnú politiku preto mali v západnej časti republiky výrazne propopulačné smerovanie.
Situácia na Slovensku bola odlišná. So začínajúcimi zmenami v reprodukčnom správaní sa môžeme stretnúť na konci 19. storočia, pričom výraznejší pokles pôrodnosti a zmenu populačnej klímy badať od prvej dekády 20. storočia. Výraznejšie znižovanie manželskej plodnosti na Slovensku naďalej pokračovalo v medzivojnovom období.
Oživenie pôrodnosti po prvej svetovej vojne bolo iba dočasné a následne opäť pokračoval nastúpený trend jej kontinuálneho znižovania, čo bolo dôsledkom rôznych faktorov, ako sú hospodárske problémy nového štátu, nezamestnanosť či dôsledky hospodárskej krízy. Dôležitým aspektom, ktorý na Slovensku vplýval na zmenu populačnej klímy, bola zásadná transformácia podmienok vlastníctva pôdy súvisiaca s dedením. Analýza údajov jasne ukazuje, že dochádzalo k vedomému a zámernému obmedzovaniu plodnosti.
Prečítajte si tiež: Viac o prirodzenom plánovaní
V tom čase sa stretávame s ideovou inováciou v kontrole plodnosti prostredníctvom interpersonálnej komunikácie, ktorá sa zakladá na troch východiskách: plodnosť začína byť vnímaná ako akt vedomej voľby, redukcia plodnosti je vnímaná ako sociálne a ekonomicky prínosná a musia byť známe efektívne techniky kontroly pôrodnosti. Významnou brzdou týchto zmien boli nepochybne vysoká religiozita obyvateľstva a odmietavý postoj cirkví k antikoncepcii, nižšia gramotnosť obyvateľstva, nízky stupeň urbanizácie, ako aj pevné kontrolné mechanizmy rurálnych spoločenstiev.
V medzivojnovom období sa preto v Československu do praxe aplikoval súbor viacerých protichodných opatrení súvisiacich s kontrolou populácie a determinujúcich postavenie a každodenný život žien. Štát sa usiloval podporiť pôrodnosť v prípade sociálne zabezpečených rodín a sústredil sa na starostlivosť o matky s deťmi a mládež, skvalitnenie zdravotníctva a hygieny, s dôrazom na znižovanie detskej a dojčenskej úmrtnosti.
Dôležitým faktorom populačného správania sa stávali samotné ženy. Demokratické ovzdušie medzivojnovej republiky vytvorilo priaznivé prostredie na ich emancipáciu, možnosti vzdelávania, pracovného uplatnenia. Mnohé zamestnané vydaté ženy, ženy s kariérou či jednodetné matky boli odsudzované okolím a nepochopené. Medzi samotnými ženami, ale aj v odborných kruhoch sa však už v tomto období kládol veľký dôraz na zdravé a podnetné prostredie pre výchovu dieťaťa v rodine a jeho ekonomické a sociálne zabezpečenie. Tomu malo byť prispôsobené aj plánovanie počtu detí v rodinách, vedomé uvažovanie o početnosti potomstva a s tým súvisiace využívanie antikoncepčných praktík s cieľom regulovať svoju plodnosť.
Populačná politika po roku 1948
Komunistická strana Československa postupne po roku 1945 ovládla hlavné oblasti hospodárskeho a spoločenského života a po februárovom prevrate v roku 1948 monopolizovala svoju moc, čím dovŕšila proces radikálnej transformácie spoločnosti. Už medzi rokmi 1948 a 1950 vláda veľmi rýchlo prepracovala celé rodinné právo, vytvorila systém mladomanželských pôžičiek, podporovala väčšiu zamestnanosť žien, zjednodušila rozvodovú legislatívu a prax, pokúsila sa kolektivizovať domáce práce či zakázala činnosť Československej eugenickej spoločnosti.
Veľkou výzvou pre socialistický režim bol nepriaznivý demografický vývoj. Kým v štyridsiatych rokoch sa odborníci a následne štát museli vyrovnávať najmä s problémom vysokej dojčenskej úmrtnosti, v päťdesiatych rokoch to bola najmä vysoká potratovosť a s ňou súvisiaca klesajúca pôrodnosť. Režim zaviedol vyplácanie prídavkov na deti, novomanželských pôžičiek a mimoriadnych príspevkov pri narodení dieťaťa. Postupne sa predlžovala materská dovolenka a v roku 1964 bola zavedená tzv. ďalšia materská dovolenka až do jedného roka života dieťaťa. V roku 1969 bola tzv. ďalšia materská dovolenka predĺžená na dva roky. V roku 1970 začal platiť zákon o materskom príspevku.
Prečítajte si tiež: NPR: Zodpovedný prístup
Okrem zlepšenia sociálno-ekonomického postavenia rodín s deťmi, ale aj samotných žien režim týmito opatreniami sledoval snahy „udržať“ ženy v domácnosti a pri starostlivosti o dieťa. Dôležitú úlohu v populačnej politike štátu zohrávali sociálno-zdravotné zariadenia pre deti, ako boli predškolské výchovno-vzdelávacie zariadenia (jasle, škôlky) a detské útulne (družiny, školské jedálne), ale aj dostupná a kvalitná zdravotná starostlivosť a sieť poradní (predmanželské, pre matky s deťmi, antikoncepčné, neskôr aj manželské).
Zvolené stratégie a konkrétne podoby intervencie boli vonkajšou kulisou, ktorá však výrazne ovplyvňovala aj osobné a intímne postoje mužov a žien k otázke plánovania rodiny. Socialistický režim ovplyvňoval procesy individuálneho rozhodovania o uzavretí manželstva, počatia dieťaťa či umelom prerušení tehotenstva. V odbornej literatúre, tlači a televízii sa prezentovali idealizované obrazy socialistickej rodiny a manželského života. Režim využíval aj symbolickú rovinu na dosiahnutie želaného cieľa a oceňoval materstvo, napríklad prostredníctvom inštitútu zaslúžilých matiek. Propagovanie viacdetných rodín však narážalo v spoločnosti na veľmi rozšírený názor, že malý počet detí je prejavom kultúrnosti rodičov.
V období socializmu došlo v porovnaní s predchádzajúcim obdobím k rýchlemu a intenzívnemu rastu zamestnanosti, ktorý súvisel so snahou o dosiahnutie plnej zamestnanosti ako jedného z nevyhnutných krokov k zvýšeniu životnej úrovne obyvateľstva. Intenzívna industrializácia spoločne so združstevňovaním a kolektivizáciou dediny a budovaním socialistickej poľnohospodárskej veľkovýroby boli metódami utvorenia materiálno-technickej základne socializmu, ktorá zaisťovala zamestnanie pre všetkých. Ženám sa ich pracovná mobilizácia predkladala ako spôsob na dosiahnutie rovnosti, ako prostriedok emancipácie. Súčasťou zmien sa tak stala aj tzv. kultúrna revolúcia, ktorá prinášala rozvoj oblastí súvisiacich s postavením a miestom žien v spoločnosti.
Matky malých detí chronicky absentovali v práci pre častú chorobu dieťaťa a náklady na jedno miesto pre dieťa v jasliach boli vyššie ako vyčíslená nadhodnota z práce zamestnanej ženy. Keďže sa príjmy mužov znížili natoľko, že základnú životnú úroveň si udržala len rodina, v ktorej boli zamestnaní obaja rodičia, opätovná pracovná demobilizácia žien neprichádzala do úvahy. Hľadal sa kompromis, a ten sa od polovice šesťdesiatych rokov začal otvárať v možnosti predĺženia neplatenej materskej dovolenky na dva roky.
Zamestnané manželky a matky museli zladiť platenú prácu a rodinný život, zamestnanie a kariéru s úlohou matky a gazdinky, čím režim reálneho socializmu udržiaval kontinuitu rodového usporiadania. Zamestnané ženy pri absencii efektívnych služieb a výchovno-vzdelávacích zariadení (práčovne, vývarovne, predaj polotovarov, jasle, materské školy a družiny) nemohli ani len snívať o odstránení domácej práce. Práve naopak, neustále boli vystavené obrovskému tlaku, pretože museli skĺbiť platené zamestnanie so starostlivosťou o domácnosť. V slovenskom prostredí pretrvával konzervatívny postoj niektorých žien, ako aj mužov k zamestnaniu a platenej práci žien mimo domácnosti. Jedným z následkov enormného pracovného, rodinného a spoločenského zaťaženia žien boli nepochybne aj problémy v manželskom súžití.
Prečítajte si tiež: Politické aspekty plánovaného rodičovstva
Legalizácia potratov
Ako prvý legalizoval potraty v roku 1920 Sovietsky zväz a po jeho vzore v priebehu dvadsiateho storočia aj ostatné krajiny komunistického bloku vrátane Československa. Prvým krokom na ceste k legalizácii potratov na Slovensku bolo prijatie nového Trestného zákona v roku 1950. Následne bol prijatý Zákon č. 68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotnosti, ktorý bol účinný od 30. 12. 1957 do 1. 1. 1987. V porovnaní s predchádzajúcou úpravou šlo o výraznú liberalizáciu.
Celkom nová úprava bola prijatá Zákonom č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva, ktorá je účinná od 1. 1. 1987 do súčasnosti. Súčasný zákon dovoľuje usmrtiť dieťa do 12. týždňa tehotenstva zo zdravotných dôvodov, ale aj na žiadosť ženy, pričom žena nemusí uviesť žiaden dôvod. Zrušili sa tiež interrupčné komisie.
Plánované rodičovstvo dnes
Plánované rodičovstvo už dávno nie je prežitkom. Naopak, je to prejav zodpovedného prístupu k rodine, ktorý umožňuje párom vedome a informovane rozhodovať o svojom reprodukčnom zdraví. Či už sa snažíte o bábätko alebo sa na počatie ešte nechystáte, metódy prirodzeného plánovania rodičovstva (PPR) vám môžu pomôcť lepšie porozumieť fungovaniu ženského tela a cyklu.
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definovala prirodzené plánovanie rodičovstva už v roku 1988 ako metódu plánovania a predchádzania tehotenstvu na základe sledovania prirodzene sa vyskytujúcich znakov a symptómov plodných a neplodných fáz menštruačného cyklu. Prirodzené plánovanie rodičovstva, na rozdiel od umelých metód kontroly plodnosti, pomáha žene spoznať ako funguje jej telo, a to má veľa výhod nielen pri plánovaní rodičovstva.
Medzi metódy prirodzeného plánovania rodičovstva patria metódy založené na výpočte, resp. fixnom pravidle, a metódy založené na sledovaní príznakov plodnosti. Moderné vysokospoľahlivé metódy (z pohľadu predchádzania počatia) sú založené na sledovaní aktuálnej úrovne plodnosti v cykle. Podľa toho, koľko príznakov plodnosti sledujú rozdeľujeme ich na metódy, ktoré sa riadia sledovaním iba jedného príznaku plodnosti (single index methods) a metódy, ktoré sledujú a vyhodnocujú súčasne najmenej dva príznaky (multiple index methods).
Filiálna terapia ako súčasť plánovaného rodičovstva
Filiálna terapia je na Slovensku zatiaľ málo známa, no predstavuje účinný nástroj na zlepšenie vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Využíva princípy na dieťa zameranej terapie hrou, ktorej autorkou je Virginia Axline, s tým rozdielom, že terapeutom pre dieťa sa stáva rodič. Rodičia sa učia akceptovať, empaticky prijímať a podporovať svoje deti a takisto efektívne zadávať hranice počas hrových stretnutí. Tréning filiálnej terapie spĺňa dvojitú funkciu: intervencie a prevencie problémov a naviac ponúka významné možnosti zlepšenia a posilňovania vzťahu rodiča a dieťaťa.
tags: #who #1982 #planovane #rodicovstvo