Po rozchode rodičov je potrebné vyriešiť otázky starostlivosti o spoločné maloleté deti. Pokiaľ partneri rozumne komunikujú a spolupracujú v otázkach týkajúcich sa detí, nie je potrebné nič spisovať, žiadny písomný dokument - rodičovskú dohodu. Ak sa partneri dohodnúť nedokážu alebo vznikajú medzi nimi konflikty, hádky, prekážajú jeden druhému v kontakte s deťmi, či pristupujú k otázkam starostlivosti o deti nezodpovedne, a tým sú ohrozené záujmy detí, potom je namieste riešiť starostlivosť o deti rodičovskou dohodou alebo podaním návrhu na súdne konanie.
Rodičovská dohoda verzus súdne určenie
Rodičovská dohoda je Zákon o rodine vždy uprednostňuje. Dohodu si partneri môžu spísať podľa seba a nemusia ju nechať schváliť súdu. Rozdiel medzi rodičovskou dohodu a súdnym určením je najmä ten, že podmienky dohody si vyrokujú sami rodičia medzi sebou, prípade s odbornou pomocou a nemusia podávať ani návrh na súd (s výnimkou rozvodového konania), ak túto dohodu budú dodržiavať. Ak dohoda nie je súdom schválená, v prípade jej porušenia dohody však nemajú možnosti ako jej dodržiavanie vymôcť - napr. nemožno podať návrh na exekúciu, ak rodič neuhradí výživné podľa rodičovskej dohody, ktorá nie je súdom schválená. Rodičovskú dohodu možno nechať schváliť súdom i neskôr. Ak dohodu niektorý rodič nedodržiava, druhý z rodičov môže požiadať súd o jej schválenie.
Súdne určenie využívajú rodičia, ktorí sa nedohodli, jeden z nich podá návrh na súd a dokazovanie sa bude vykonávať v súdnom konaní a súd rozhodne autoritatívne podľa výsledkov dokazovania. Aj v priebehu súdneho konania však môžu rodičia uzavrieť rodičovskú dohodu a predísť tak ďalším nákladom, dlhému trvaniu konania, úhrade poplatku za znalecké dokazovanie a stresu s tým spojeným. Súd dohodu schváli ak je v súlade so záujmom maloletého.
V rodičovskej dohode či v rozhodnutí súdu vo veci výkonu rodičovských práv a povinností a/alebo v rozsudku o rozvode by mali byť upravené 4 základné aspekty výkonu tzv.
- Zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti.
- Zastupovanie dieťaťa a správa jeho majetku.
- VÝŽIVNÉ na maloleté dieťaťa - zvyčajne ho hradí ten rodič, ktorý dieťa nemá zverené do starostlivosti, resp. ktorý má vyšší životný štandard (v prípade striedavej starostlivosti).
- STYK rodiča s maloletým dieťaťom - zvyčajne je právo kontaktu s dieťaťom určené vyslovene tomu rodičovi ktorý dieťa nemá zverené do starostlivosti. Určenie styku nie je povinné, pretože vyplýva priamo zo zákona. Možno tiež požiadať ponechať styk neurčený.
Sú aj ďalšie špecifické aspekty, ktoré možno podľa okolností zahrnúť do rodičovskej dohody či súdneho rozhodnutia, napr. Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia a ich postavenie je rovnocenné. Dnes už súdy zverujú maloleté deti i do starostlivosti otcov a povinnosť hradiť výživné k rukám otca môžu určiť podľa okolností aj matkám. Doba sa mení, aj otcovia chodia na materskú či rodičovskú dovolenku. Súdy vykonávajú dokazovanie, posudzujú okolnosti a rozhodujú tak, aby to bolo hlavne v najlepšom záujme dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre tehotné
Starostlivosť o maloleté deti je teda iba jednou zo 4 súčastí alebo aspektov rodičovských práv a povinností.
- súd zverí dieťa do výlučnej starostlivosti jedného z rodičov.
- súd zverí dieťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov - či už na základe dohody, alebo tak môže rozhodnúť autoritatívne sám. V oboch prípadoch však musí mať za preukázané, že je toto riešenie záujme dieťaťa.
- súd zverí dieťa do spoločnej starostlivosti oboch rodičov iba na základe ich dohody, avšak musí mať za preukázané, že je toto riešenie záujme dieťaťa.
Nemusia byť upravené ani žiadne ďalšie aspekty ako zastupovanie dieťaťa, správa jeho majetku či výživné. Rozsudok bude krátky. Donedávna existovali iba dve formy starostlivosti o maloleté deti: osobná starostlivosť jedného z rodičov a striedavá osobná starostlivosť. Je potrebné zdôrazniť, že všetky 3 formy osobnej starostlivosti o dieťa sú rovnocenné. Rozhodujúcim kritériom je záujem dieťaťa. Spoločná starostlivosť oboch rodičov môže byť vzhľadom na potreby konkrétneho dieťaťa vhodnejšia ako ostatné dve formy starostlivosti. Túto formu starostlivosti majú už upravenú v nemeckom, českom, rakúskom či švajčiarskom právnom poriadku.
Podľa dôvodovej správy: „Spoločná osobná starostlivosť oboch rodičov je formou starostlivosti o dieťa, kde spôsob rozhodovania rodičov o starostlivosti o dieťa zostáva rovnaký ako v období pred rozvodom manželstva, ide teda o zachovanie takého režimu starostlivosti, ktorí rodičia realizujú už v čase pred rozvodom (rozchodom) alebo počas súdneho konania a majú záujem na pokračovaní takejto starostlivosti. Ukotvenie spoločnej osobnej starostlivosti rodičov o dieťa je prejavom prirodzeného výkonu rodičovských práv oboma rodičmi, t.j. Vládny návrh zákona má za cieľ podporiť zachovanie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj na čas po rozvode a rozchode, t. j. vytvoriť novú formu starostlivosti, ktorá môže byť v tomto smere pre konkrétne dieťa najvhodnejšia. rodičov) sú rovnocenné. V zmysle zákona o rodine sa výkon rodičovských práv má vykonávať v súlade s najlepším záujmom maloletého dieťaťa a tejto požiadavke musí byť podriadené rozhodovanie súdu o forme osobnej starostlivosti., t. j.
Úprava spoločnej starostlivosti rodičov o dieťa
Úprava spoločnej starostlivosti rodičov o dieťa je vyslovene obsiahnutá v ustanovení § 24 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý vymedzuje pre prípad rozvodu potrebu určenia jednej z troch foriem starostlivosti rodičov o deti: „V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, či maloleté dieťa zverí do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Obaja rodičia musia mať záujem o výchovu dieťaťa a musia byť na to plne spôsobilí. Pri oboch formách musí byť táto forma v záujme dieťaťa, musia tak byť zaistené potreby dieťaťa. Musia byť splnené praktické podmienky na výchovu - dostupné bydliská rodičov, dostupnosť školy, zdravotnej starostlivosti, zachovanie väzieb, záujmov dieťaťa, podobnosť prístupov rodičov k výchove a pod. So spoločnou starostlivosťou musia obaja rodičia súhlasiť, inak súd nemôže sám určiť rodičom túto formu starostlivosti. Súd nemôže autoritatívne rozhodnúť a ponechať neupravené presné dni striedania. Aj pri spoločnej starostlivosti rodičia môžu spísať dokument - rodičovskú dohodu, no táto nebude prenesená do výrokov rozhodnutia súdu. Túto dohodu si môžu časom sami meniť, prispôsobovať sa okolnostiam. Nemusia mať písomne špecifikované dokonca vôbec nič, dôležité je, že sa vedia jeden druhému prispôsobiť a spolupracovať. Dôležitá je istá miera stability, aby dieťa vedelo ako bude fungovať. V prípade spoločnej starostlivosti nemusí byť upravené ani výživné, ani nič iné. O výživnom zákon uvádza, že buď bude určené dohodou rodičov, alebo nebude určené vôbec. Rozsudok bude krátky. Každý z rodičov má rovnaké postavenie a nároky na dieťa. Výhodou je, že rodičia si môžu podmienky starostlivosti o deti prispôsobovať a meniť. V prípade, že medzi rodičmi vznikne konflikt, nebude možné vymáhať plnenie dohody, lebo v súdnom rozhodnutí nebude vymáhateľná špecifikácia. Ak napr. otec neuhradí výživné alebo matka neumožní otcovi prázdniny s dieťaťom, nebude možné podať návrh na exekúciu či návrh na súdny výkon rozhodnutia. Táto forma starostlivosti má najprísnejšie kritériá, pretože dohoda rodičov a priaznivé podmienky spolupráce rodičov (absencia konfliktov) sú nevyhnutnosťou.
Nároky a dávky pri zverení dieťaťa do starostlivosti
Skutočnosť zverenia dieťaťa do niektorej z foriem osobnej starostlivosti o dieťa vplýva aj na nárok na vyplácanie dávok či na uplatnenie daňového bonusu. V prípade zverenia dieťaťa jednému z rodičov tomuto budú patriť i nároky. Rodičovský príspevok (do dovŕšenia 3.roku veku dieťaťa alebo 6. Podľa zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa platí: „Ak súd rozhodne o zverení maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, prídavok a príplatok k prídavku sa vypláca oprávnenej osobe podľa písomnej dohody rodičov. Zároveň zákon uvádza, že sa začne vyplácať tomu rodičovi, ktorý má určený väčší rozsah striedavej osobnej starostlivosti. Rodičia sa teda môžu dohodnúť, ktorý z nich bude poberať rodinné prídavky a súd to následne uvedie i v rozsudku. Podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov je daňový bonus suma daňového zvýhodnenia na vyživované dieťa žijúce s daňovníkom v domácnosti. Daňový bonus si môže uplatniť len jeden z rodičov, ak títo žijú spolu.
Prečítajte si tiež: Tipy pre rodičov: povinnosti detí
Faktický stav osobnej starostlivosti v rozpore s rozhodnutím súdu ako zmena pomerov; výživné
Pri rozhodovaní o výživnom v súvislosti s rozhodnutím o zmene skoršieho rozhodnutia o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa možno rodičovi, ktorý podľa novej úpravy dieťa v osobnej starostlivosti mať nebude, uložiť povinnosť zaplatiť výživné aj spätne za čas pred vydaním (a teda aj pred právoplatnosťou) rozhodnutia meniaceho výchovné pomery, pokiaľ to odôvodňujú okolnosti zakladajúce zmenu pomerov, ku ktorým prišlo po vydaní skoršieho rozhodnutia. Zmenou pomerov je tu aj faktický stav osobnej starostlivosti druhého rodiča o dieťa nezodpovedajúci rozhodnutiu majúcemu sa zmeniť, ktorý rodič s právom osobnej starostlivosti nezvrátil.
Strata účinnosti úpravy obsiahnutej v rozsudku o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu
Úprava obsiahnutá v rozsudku o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu stratí účinnosť právoplatnosťou výrokov týkajúcich sa výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode. Zánik účinnosti tejto úpravy nemožno viazať na právoplatnosť výroku o rozvode manželstva, keďže výrok o rozvode manželstva a výrok o úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode majú samostatný skutkový základ, v opravnom konaní sa preskúmavajú samostatne, takže nemožno vyvodiť, že by museli nadobudnúť právoplatnosť súčasne.
Vyhodnocovanie a zdôvodňovanie záujmu maloletého dieťaťa
Objektívnym explicitne stanoveným zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci maloletého je „záujem maloletého dieťaťa“, čo korešponduje s podstatou a účelom základného práva maloletého dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť a tomuto právu zodpovedajúcemu základnému právu obidvoch rodičov na starostlivosť a výchovu o svoje dieťa. Obsah týchto práv je homogenizovaný nielen v práve, ale súčasne aj v povinnosti na sústavnú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj dieťaťa v zmysle ustanovenia § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). Pokiaľ teda ide o záujem maloletého dieťaťa, súd musí tento vyhodnocovať a zdôvodniť nielen mechanicky a formálne, ale s ohľadom na in concreto okolnosti spočívajúce v danosti prípadne v absencii nielen „technických“ podmienok na výchovu, starostlivosť a všestranný vývoj maloletého (bytové predpoklady, dochádzka do školy alebo na voľnočasové aktivity, lekárska starostlivosť a pod.), ale aj vzhľadom na emocionálne (či už pozitívne alebo negatívne) väzby maloletého ku každému z rodičov, tobôž ak o kvalite týchto väzieb vypovedá nestranné znalecké posúdenie.
Zmena súdom schválenej dohody rodičov o výživnom samotnou dohodou rodičov
Ak súd schváli dohodu rodičov o výživnom pre maloleté dieťa, nemožno túto dohodu účinne meniť inak než rozhodnutím súdu, t. j. rozsudkom, ktorým súd určí novú výšku výživného alebo rozsudkom, ktorým súd schváli novú dohodu o výške výživného.
Striedavá osobná starostlivosť, zisťovanie názorov dieťaťa
Z ustanovenia § 24 ods. 2 zákona o rodine, ktoré je hmotno-právnej povahy, vyplýva, že na jeho základe možno rozhodnúť o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak skutkové okolnosti prípadu možno subsumovať pod toto zákonné ustanovenie. V opačnom prípade prichádza do úvahy právne posúdenie podľa § 24 ods. 1 zákona o rodine (ktoré je takisto hmotno-právnej povahy), teda zverenie dieťaťa, resp. Hoci základom pre hmotno-právne posúdenie otázky, či má byť dieťa zverené do výlučnej starostlivosti jednej osoby (podľa § 24 ods. 1 zákona o rodine) alebo do striedavej starostlivosti dvoch osôb (podľa § 24 ods. 2 zákona o rodine), sú spoľahlivé skutkové zistenia o tom, čo je v záujme dieťaťa, samotný myšlienkový proces subsumovania zisteného skutkového stavu pod niektoré z citovaných hmotno-právnych ustanovení treba považovať za právne posúdenie veci. Súd je povinný v zmysle čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, § 43 ods. 1 zákona o rodine, resp. § 100 ods. Podľa niektorých názorov by sa za striedavú výchovu nemali považovať dlhšie cykly než tri týždne, t. j. mesiac, pol roka a rok, pretože strácajú charakter striedavej starostlivosti. Striedavá starostlivosť by podľa niektorých odborníkov rovnako nemala znamenať striedanie školského kolektívu, výchova či presnejšie povedané rozšírený styk by mal prebiehať tak, že celá školská dochádzka prebehne v jednej krajine, letné a zimné prázdniny v druhej. Školáci sú už omnoho viac fixovaní na svoj kolektív vrstovníkov a je škodlivé tento kolektív striedať v akomkoľvek cykle. Aj týždenné, aj polročné striedanie vytrháva dieťa z jeho detského kolektívu a robí z neho outsidera, pretože s kamarátmi nezdieľa spoločný osud. Ku všetkým týmto hľadiskám je treba pri rozhodovaní o striedavej starostlivosti prihliadať a skúmať, ako bude ten ktorý typ výchovy ovplyvňovať osobnosť konkrétnych maloletých detí. Žiadny názor či predpoklad však nemožno v otázkach výchovy maloletých detí zovšeobecňovať (Střídavá výchova a styk s dítětem po rozchodu, PhDr. Mgr. Jeroným Klimeš, Ph.D., 2009).
Prečítajte si tiež: Príslušnosť súdu v konaní o výživnom
Predpoklady pre zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti
Zverenie dieťaťa do striedavej výchovy rodičov nesmie byť ústupkom ich vzájomnej rivalite, ale vyjadrením kvalitného a pozitívneho vzťahu rodičov k dieťaťu; to predpokladá toleranciu, vyspelosť a dobrú vôľu všetkých zúčastnených. Rozhodnutie o striedavej výchove maloletého dieťaťa by malo vychádzať z ich spoločnej vôle a dohody, schopnosti spolu komunikovať a spolupracovať a nezapájať dieťa do svojich vzájomných problémov.
Neúčinnosť rozhodnutia súdu o úprave výkonu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu
Rozhodovacia prax súdov pripúšťa, že vydané rozhodnutie súdu o úprave výkonu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (§ 36 ZR) sa za istých okolností stane neúčinným. K neúčinnosti tohto rozhodnutia dochádza na základe právne významných skutočností, ako sú napríklad rozvod manželstva alebo obnovenie spolužitia rodičmi maloletého (viď R 31/1968 a R 8/1982). Rozvod manželstva rodičov maloletého dieťaťa je skutočnosť, s ktorou zákon spája obligatórnu úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode (§ 24 ods. ZR), a to bez ohľadu na to, či prípadne už práva a povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu (ne)boli upravené skorším rozhodnutím súdu alebo ich dohodou. Eventuálna skoršia úprava práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (podľa § 36 ods. 1 ZR) stráca účinnosť právoplatnosťou rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov. Rozhodnutie sa v tomto prípade stáva neúčinným od momentu, kedy nastala právna skutočnosť spôsobujúca neúčinnosť tohto rozhodnutia.
Zmena pomerov a požiadavka stálosti výchovného prostredia
Zmena pomerov odôvodňuje zmenu rozhodnutia o výchove maloletého dieťaťa, prípadne súdom schválenej dohody rodičov o výchove maloletého dieťaťa len vtedy, ak iné okolnosti prevažujú nad požiadavkou stálosti výchovného prostredia. Nesúhlas matky so striedavou starostlivosťou môže byť relevantný len vtedy, ak je vybudovaný na dôvodoch, ktoré sú spôsobilé intenzívnym spôsobom negatívne zasahovať do záujmu dieťaťa. Súd nemusí takéto dokazovanie vykonávať, ak je nesúhlas rodiča založený len na zjavne iracionálnom alebo nepreskúmateľnom dôvode. Ak pôjde o tento iracionálny či nepreskúmateľný dôvod alebo bude v konaní preukázané, že ide o nesúhlas spočívajúci na dôvode, ktorý preukázateľne nemá negatívny vplyv na záujem dieťaťa, nemôžu súdy na tomto nesúhlase postaviť rozhodnutie, ktorým návrhu na zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti nevyhovejú. Opačný postup je totiž v rozpore so základným právom druhého rodiča na spravodlivý proces podľa čl. 36 Listiny a súčasne zásahom nielen do jeho základného práva vychovávať a starať sa o svoje dieťa podľa článku 32 ods. 4 Listiny, ale aj do základného práva dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa toho istého článku Listiny.
Kritériá pre zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti
Pravidelnú dochádzku dieťaťa do predškolského zariadenia nemožno preceňovať. Rozhodne ju nemožno uprednostňovať pred časom tráveným s otcom. Nemožno vylúčiť, že práve medzi rodičmi, ktoré nie celkom dobre komunikujú, je striedavá starostlivosť podnetom a motiváciou k tomu, aby sa snažili čo najviac kooperovať. Striedavá starostlivosť núti rodiča, ktorý nebol tejto forme naklonený a na ktorého strane chýba ochota ku komunikácii, aby svoje správanie zmenil. Na psychiku dieťaťa veľmi pôsobí nekomunikatívnosť rodičov pri jeho odovzdávaní. Jedná sa o výrazne nežiaduci jav pre osobnostný vývoj aj duševné zdravie maloletého. Je preto treba v záujme dieťaťa tento negatívny stav zmeniť. Akokoľvek striedavá osobná starostlivosť predpokladá zo strany rodičov predovšetkým toleranciu, spoločnú vôľu a schopnosť spolu komunikovať a spolupracovať (a najmä nezapájať dieťa do svojich vzájomných problémov), nesmie súd na spôsob tejto výchovy rezignovať už vtedy, keď jeden z rodičov s týmto spôsobom výchovy pro forma nesúhlasí. Ak je takýto nesúhlas len obštrukčný, ničím neodôvodnený, resp. V súlade s § 24 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine platí, že “ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Zákon výslovne neuvádza intervaly ani pomer dní, ako dlho dieťa môže byť u jedného z rodičov. V prípade striedavej starostlivosti súd nezvykne priznávať výživné, nakoľko sa predpokladá, že rodičia si budú svoju vyživovaciu povinnosť plniť v rámci osobnej striedavej starostlivosti. Ak by však príjem jedného z rodičov bol značne vyšší oproti druhému, súd môže rozhodnúť o výživnom. Dôvodom je najmä zabezpečenie rovnakej životnej úrovne dieťaťa u oboch rodičov pri striedavej starostlivosti. V prvom rade je dôležité uvedomiť si, že v každom súdnom konaní, v ktorom sa rozhoduje o starostlivosti o maloletého, nie je prvoradým záujem či predstava toho-ktorého rodiča o „osude“ jeho dieťaťa, ale práve najlepší záujem maloletého (Čl. Uvedená zásada je premietnutá aj do § 24 ods. 3 ZR, podľa ktorého: „Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené potreby dieťaťa. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že aj v prípade, ak by matka trvala na tom, že dieťa bude zverené výlučne do jej osobnej starostlivosti, stačí, že otec vyjadrí vôľu, aby bolo dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, aby sa súd touto možnosťou zaoberal. Kľúčovým tu - opäť - nebude prianie matky, ale „záujem dieťaťa„. Podľa záveru Krajského súdu Nitra, sp. zn. 9CoP/33/2019: „Dohovor o právach dieťaťa ustanovuje, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí. Záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti obidvoch rodičov, a ak to nie je možné, tak u toho z rodičov, ktorý má na to lepšie predpoklady, okrem iného, uznáva úlohu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa a je presvedčený, že aj ten druhý je dobrým rodičom. Nesúhlas matky so striedavou osobnou starostlivosťou môže byť relevantný len vtedy, ak je založený na dôvodoch, ktoré sú spôsobilé intenzívnym spôsobom negatívne zasahovať do záujmu dieťaťa. Uvedený právny názor sa opiera o relevantné uznesenie Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 1206/09 zo dňa 05.01.2010, v ktorom súd vyslovil nasledovné: „Ústavný súd upozornil, že v prípade, ak je nesúhlas rodiča obštrukčný, neodôvodnený alebo postráda relevanciu vo vzťahu k výchove dieťaťa, nemôže súd z týchto dôvodov rezignovať na striedavú starostlivosť. V prejednávanom prípade bolo podstatné zistiť, prečo matka nie je ochotná spolupracovať s otcom na výchove v záujme maloletého dieťaťa. Ústavný súd zhrnul, že z hľadiska záujmu dieťaťa sa všeobecné súdy tým, že sa dostatočne nezamerali na dokazovanie, respektíve pripustili vplyv samotného tvrdenia matky na rozhodnutie vo veci, bez toho, aby jeho dôvody podrobili testu spôsobilosti zasiahnuť do záujmu dieťaťa, nemohli zistiť, ktorý z rodičov otvára v záujme dieťaťa väčší priestor na výchovu druhému rodičovi. Právnym základom na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti je § 24 ods. V žiadosti (návrhu) na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov je navrhovateľ (jeden alebo obaja rodičia) povinný uviesť dôvody, ktoré svedčia jednak o spôsobilosti oboch rodičov dieťa vychovávať, jednak o ich záujme striedať sa v starostlivosti o maloletého. V návrhu je ďalej potrebné špecifikovať režim striedavej osobnej starostlivosti, t. j. V návrhu nie je potrebné riešiť otázku výživného, keďže podľa § 62 ods. Ako vysvetlil aj Krajský súd Trenčín vo svojom rozsudku 5CoP/45/2022 zo dňa 2. novembra 2022, „(…) pokiaľ matka, ktorej boli zverené deti do osobnej starostlivosti, prejaví záujem presťahovať sa na nové pôsobisko, na takýto krok nepotrebuje súhlas otca. V praxi je pomerne časté využívanie inštitútu tzv. neodkladného opatrenia, ktorým sa jeden rodič proti druhému alebo obaja navzájom proti sebe môžu domáhať, aby súd udelil napr. Podľa § 388 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Neodkladné opatrenia v konaniach týkajúcich sa maloletého
Podmienkam pre nariadenie neodkladného opatrenia v konaniach týkajúcich sa maloletého sa podrobne zaoberal Krajský súd Trnava vo svojom rozsudku 14CoP/53/2023 zo dňa 18. augusta 2023: „Účelom neodkladných opatrení vo veciach maloletých detí je poskytnutie preventívnej ochrany ich právam a záujmom ešte pred ich porušením či ohrozením. Všeobecné zásady charakterizujúce inštitút neodkladného opatrenia sa vzťahujú aj na konanie vo veciach maloletých, v ktorom sú súdy povinné prioritne chrániť záujmy maloletých detí a prioritne poskytnúť zvýšenú ochranu ich právam. V konaní starostlivosti súdu o maloleté deti pri nariadení neodkladného opatrenia je súd v záujme maloletého dieťaťa povinný starostlivo uvážiť, či sú pre také opatrenie splnené všetky zákonné podmienky. Pre súd je prioritou záujem maloletého dieťaťa a vytvorenie stavu spravodlivej rovnováhy medzi záujmom dieťaťa a jeho rodičmi, pričom zvláštny význam sa kladie na záujem dieťaťa, ktorý má mať prednosť pred záujmom rodiča a neumožňuje rodičovi vynútiť si také opatrenia, ktoré by ohrozovali zdravie a rozvoj dieťaťa. Neodkladné opatrenie však zásadne nemôže prejudikovať práva a záujmy účastníkov a súd môže pristúpiť k nariadeniu neodkladného opatrenia v závislosti od konkrétnych okolností, pričom musí starostlivo uvážiť, či sú pre také opatrenie splnené všetky zákonné podmienky. Neodkladné opatrenie môže byť teda nariadené vtedy, ak má súd za preukázané, že riešenie situácie maloletého dieťaťa neznesie odklad. Takýmto rozhodnutím je možné urýchlene a pružne riešiť situácie, keď je potrebný okamžitý zásah súdu. Zo zákonnej úpravy neodkladného opatrenia je tiež zrejmé, že súd pri rozhodovaní o ňom nezisťuje všetky skutočnosti, ktoré by musel zisťovať v prípade konečného rozhodnutia vo veci samej, a obmedzí sa len na osvedčenie najzákladnejších skutočností, z ktorých možno vyvodiť nutnosť dočasnej úpravy pomerov, pričom je vždy potrebné posúdiť, či touto dočasnou úpravou pomerov nedochádza k zásahu do základných práv jednotlivých účastníkov nad nevyhnutnú mieru a či dočasná úprava pomerov sleduje legitímny cieľ. Neodkladné opatrenia upravujú nielen faktické pomery účastníkov, ale upravujú i právne pomery, i keď len dočasne. Súd musí v konaní predovšetkým skúmať, či je nárok navrhovateľa osvedčený a či je neodkladné opatrenie potrebné vydať, teda naliehavosť situácie.