Otázka plánovania rodičovstva je v súčasnosti veľmi aktuálna a vyvoláva mnoho diskusií. Mnohí veriaci hľadajú odpovede v Biblii a učení Cirkvi, aby zistili, ako správne pristupovať k tejto dôležitej oblasti života. Tento článok sa snaží preskúmať biblický pohľad na plánovanie rodičovstva a rozdiely medzi prirodzeným plánovaním rodičovstva (PPR) a antikoncepciou.
Biblický pohľad na rodičovstvo
Neexistujú state v Biblii, ktoré by explicitne tvrdili, že plánované rodičovstvo je OK a kondóm nie. Rovnako ako nie je vo Svätom písme trebárs napísané, že otroctvo je hriech. Biblia ale nemá ambíciu odpovedať na všetky otázky. Okrem toho, že v čase, keď bola napísaná, niektoré mravné otázky neexistovali (napr. používanie kondómov), na iné potreboval dozrieť čas (napr. zrušenie otroctva). No Pán nám okrem Sv. písma dal už spomenutý rozum (keď nás stvoril) a Učiteľský úrad Cirkvi, slovami: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16, 18-19).
Byť otcom alebo matkou znamená dávať život podľa vzoru samotného Stvoriteľa. Rodiac nový život plnia muž a žena Božiu výzvu: Ploďte a množte sa! Patrí Bohu. Rodičia majú spoločne vo svedomí pred Bohom rozlíšiť, koľko detí zvládnu prijať a vychovať a na základe toho sa rozhodovať pre styk. Manželia sa majú milovať len vtedy, ak sú pripravení na možnosť, že pri pohlavnom styku môže vzniknúť dieťa.
Prečo je plánované rodičovstvo OK, a kondóm nie?
Častou otázkou je, prečo je plánované rodičovstvo považované za prijateľné, zatiaľ čo používanie kondómov alebo prerušovaný styk nie. Mnohí argumentujú tým, že ak je cieľom oboch metód zabrániť otehotneniu, prečo by mala byť jedna metóda morálne prijateľná a druhá nie. Odpoveď na túto otázku je komplexná a vyžaduje si hlbšie pochopenie teológie tela a učenia Cirkvi.
Keby sme povedali, že ak dve činnosti majú rovnaký cieľ, sú morálne totožné; znamenalo by to, že je jedno, či živiteľ rodiny peniaze pre svojich blízkych získa poctivou prácou alebo ich ukradne, pretože cieľ je ten istý. A keďže je cieľ dobrý (živobytie jeho rodiny), sú aj prostriedky dobré - čo je, samozrejme, nezmysel. Účel nesvätí prostriedky. Záleží teda na tom, čo a ako sa deje; nielen na cieli, príp. úmysle konajúceho.
Prečítajte si tiež: NPR: Zodpovedný prístup
Problém prezervatívu alebo prerušovaného styku nie je v cieli (zabrániť počatiu - k tomu smerujú aj metódy plánovaného rodičovstva), ale v tom, čo sa pri tom deje: že pohlavný styk sa uskutočňuje proti svoje prirodzenosti (čo k nemu integrálne patrí), t.j. Podobne by sme sa mohli spýtať, prečo je klamstvo hriechom. Áno, Božie slovo nám to hovorí dokonca v Desatore. Ale aj bez Božieho slova: reč bola vymyslená na to, aby človek komunikoval to, čo má v mysli. Ak teda úmyselne nehovorím pravdu o realite, ako ju vnímam, je medzi mojou mysľou a rečou rozpor, čo je zlo (hriech). Teda morálne správne (t.j. dobré) je užívať reč aj sexualitu spôsobom, ktorý im patrí z našej prirodzenosti, a ktorý im Boh dal, keď nás stvoril. Zlo nám vždy škodí. Aj v prípade, že nevieme, že je niečo zlé.
Cirkev nie je proti umelej kontrole počatia preto, že je umelá, ako panuje všeobecne rozšírený názor. Je proti nej preto, že je antikoncepčná. Antikoncepcia je voľba ľubovoľnej metódy, ktorou rušíme prokreatívny potenciál daného pohlavného styku. Inak povedané - pár používajúci antikoncepciu sa rozhodol mať styk, a pretože predpokladá možnosť otehotnenia, cielene a vedome potláča svoju plodnosť. Cirkev schvaľuje PPR (prirodzené plánovanie rodičovstva) - v prípade oprávneného dôvodu neotehotnieť - nie preto, že je „prirodzené“, ale preto, že v nijakom prípade nie je antikoncepčné. Manželský pár praktizujúci PPR nikdy neruší prokreatívny potenciál daného pohlavného styku.
Prirodzené plánovanie rodičovstva (PPR)
Prirodzené metódy plánovania rodičovstva vychádzajú z poznania ženského a mužského tela, vyžadujú sebakontrolu a sebaovládanie. Medzi takéto metódy patrí napríklad symptotermálna metóda - určuje plodné a neplodné dni ženy na základe viacerých príznakov, najmä hlienu a teploty, a pritom vychádza aj z ďalších parametrov, ktoré pomáhajú žene s väčšou istotou určiť svoje plodné obdobie. Metódy PPR sú aj zdravotne neškodné a pre mnohých morálne prijateľnejšie.
Billingsova ovulačná metóda
Billingsova ovulačná metóda bola rozvinutá Johnom a Evelyn Billingsovcami v spolupráci s Mauricom Catarinichom v austrálskom Melbourne. Na Slovensku bola populárna tesne po Nežnej revolúcii. Táto metóda sleduje takzvaný hlienový obraz, ktorý kombinuje s počítaním plodných a neplodných dní na základe dĺžky cyklu. Vyžaduje si presnosť, a preto sa pred začatím jej používania odporúča absolvovať kurz. V súčasnosti ho ponúkajú napríklad v Centre pre rodinu na Sigorde. Osvojenie si tejto metódy si vyžaduje približne tri mesiace a je potrebná účasť muža - nestačí, že žena bude dokonale poznať svoje telo, aj muž sa musí prispôsobiť a rešpektovať jej cyklus. Pri správnom vyhodnotení presných a kompletných záznamov a dodržiavaní pravidiel zdržanlivosti v plodných dňoch má Billingsova metóda úspešnosť 97 - 99,5 %.
Symptotermálna metóda
Symptotermálna metóda je založená na pozorovaní viacerých príznakov. Sleduje fyziologický (prirodzený) výtok hlienu krčka maternice a zmeny telesnej teploty ženy po prebudení (bazálnej teploty). Pomocnými príznakmi sú tiež meniaci sa krčok maternice a bolesť v podbrušku v období ovulácie. Manželia sa tak môžu rozhodnúť, či sa budú spoliehať len na vyhodnocovanie jedného príznaku, alebo budú sledovať dva hlavné a aspoň jeden pomocný príznak (najpresnejšie výsledky). Efektivita metódy pri perfektnom užívaní (t. j. presné záznamy, správne vyhodnotenie a zdržanlivosť) je pri predchádzaní tehotenstvu 99,4 % a pri štandardnom užívaní 98,2 %. Správne používanie tejto metódy si vyžaduje absolvovať kurz, ktorý prebieha minimálne tri mesiace (žena potrebuje na vyhodotenie aspoň tri úplné záznamové tabuľky z cyklov). Osvojenie si tejto metódy na bežnej báze trvá približne šesť mesiacov, po deviatich mesiacoch presných záznamov možno robiť najlepšie závery.
Prečítajte si tiež: Politické aspekty plánovaného rodičovstva
NaPRO Technology
NaPRO Technology, ktorá sa zameriava na celkové riešenie plodnosti, je momentálne najpresnejšia metóda spadajúca pod pojem. Najčastejšie využívaná pármi, ktoré chcú dosiahnuť počatie prirodzeným spôsobom. Kombinuje sledovanie hlienu, krvné testy a pri dosahovaní počatia vyžaduje častokrát aj zmenu životného štýlu. Pri tejto metóde sa sleduje aj plodnosť muža - robia sa odbery a sledujú sa hladiny hormónov a prípadne sa odporúča spermiogram (veriaci muži využívajú na odber vzoriek perforovaný prezervatív). U žien sa sleduje hladina estradiolu a progesterónu sedem dní po ovulácii, funkcia štítnej žľazy a ďalšie základné hormóny a niektoré vitamíny. Ultrazvukovo sleduje lekár v jednom až dvoch cykloch dozrievanie a dobrú ruptúru folikulu. Úspešnosť metódy pri dosahovaní počatia prirodzeným spôsobom je na špičkovom pracovisku 70 - 80 %, avšak na bežnom európskom pracovisku okolo 40 - 50 %. Úspešnosť je teda porovnateľná s IVF, avšak táto metóda si vyžaduje čas na liečbu.
Ovulačný test
Ovulačný test slúži ako doplnková metóda - neodporúča sa vyhodnocovať plodnosť len na základe výsledkov ovulačných testov. Tento test sleduje hladinu luteinizačného hormónu (LH) v tele. Luteinizačný hormón v podstate pôsobí na vaječníky, pomáha folikulom dozrieť a keď hladina LH dosiahne maximum, dochádza k ovulácii, dozretiu vajíčok. Ak plánujete počatie, je dobré naplánovať si styk v ten večer alebo v nasledujúce ráno po pozitívnom ovulačnom teste. Ak sa, naopak, chcete počatiu vyhnúť, odporúča sa vyhnúť styku minimálne tri dni po pozitívnom teste. Nevýhodou tejto metódy je fakt, že neviete úplne presne určiť, kedy nastáva ovulácia a keď sa počatiu chcete vyhnúť, je dobré vyhnúť sa pohlavnému styk aspoň sedemdesiatdva hodín pred ovuláciou (na toľko sa odhaduje životnosť spermií v ideálnych podmienkach).
Život v pravde pred Bohom
Rozhodovanie o počte detí je náročné, pretože Cirkev stále hovorí o otvorenosti životu. Kresťanskí manželia majú použiť rozum na to, aby zvážili všetky svoje možnosti a sily na prijatie detí. Povedané po lopate: Pán Boh dal každému iné baterky, inú značku a inú výdrž. A každému dal iného manžela, manželku, iné zdravotné „balíčky“ na celoživotnú cestu, iné dary a schopnosti, iné možnosti a nemožnosti. Ako to teda rozlíšiť? V pravde, slobode a láske.
Toto sú zásadné otázky, o ktorých sa majú muž a žena baviť ešte ako snúbenci pred svadbou: Ako vidíme počet detí, ktoré vieme prijať? Sadnúť si a slobodne povedať: Mám túžbu slúžiť ako lekárka pre mnohých, ktorí potrebujú pomoc. Chcem rozdávať lásku takýmto spôsobom, je to súčasť môjho videnia darovania sa, moje duchovné materstvo. Preto vidím reálne, aj pre náročnosť povolania, aby sme prijali dve deti. Sú aj iné aspekty: financie, bytová otázka a, samozrejme - zdravie. Sú to vážne veci, hlavne ak ide o náročné diagnózy. Rovnako treba vziať do úvahy aj vek, povahové danosti a najviac to, ako to vidí, vníma ten druhý, ktorý so mnou ťahá manželskú káru. Lebo na splodenie dieťaťa treba z ľudského pohľadu dvoch (a malo by to byť v radostnom slobodnom sebadarovaní oboch) - a teda, súhlas Boha, ktorý to dieťa požehná.
Zodpovednosť a láska v rodičovstve
Túžba po materinskej a otcovskej láske je hlboko vpísaná v každom človeku. Túto lásku potrebujú najmä deti a mládež. Byť otcom alebo matkou znamená dávať život podľa vzoru samotného Stvoriteľa. Rodiac nový život plnia muž a žena Božiu výzvu: Ploďte a množte sa! Patrí Bohu. Pre mladého muža i ženu je cestou k skúsenosti rodičovstva skúsenosť detstva. Potrebná najmä vtedy, ak postoj rodičov deti zraňoval. Opustiť rodičov fyzicky aj emocionálne je nevyhnutnou podmienkou dobrého otcovstva a materstva. Toto opustenie sa však neuskutočňuje "oddelením" od rodičov, ale prostredníctvom vnútorného zmierenia sa s nimi. Odchod z rodičovského domu bez vnútorného zmierenia sa s matkou a otcom spôsobuje, že je to skôr útek ako odchod. Pre úplnú autonómiu voči rodičom je nevyhnutné oslobodenie od nich. Mnohí nie sú schopní skutočne vnútorne "opustiť otca i matku", pretože im nevedia (často len preto, že skutočne nechcú) odpustiť a zmieriť sa s nimi.
Prečítajte si tiež: Metódy plánovaného rodičovstva
Dieťa potrebuje nie iba individuálnu lásku otca a matky, ale tiež vzájomnú lásku obidvoch rodičov. Na základe tejto lásky sa dieťa dozvedá, čo je ľudská láska, rodina, manželstvo, v úplnej rodine nachádza oporu a pocit bezpečia. Otec, ktorý si uchováva dôveru v svojho syna napriek udalostiam, ktoré ich môžu rozdeliť proti sebe navzájom, či dokonca ich môžu rozhádať, si stále zasluhuje meno otec. Rodič však môže dieťaťu veriť iba vtedy, keď - hoci v malej miere - verí sebe. Rodičia si dôveru detí nemôžu vynucovať. Musia si ju zaslúžiť. Dôvera je vzájomným darom. Dieťa spontánne dôveruje rodičom, keď cíti ich lásku a dôveru. Dôveru možno budovať na vzájomnej láske a starostlivosti o seba navzájom. Dôvera rodí dôveru.
Byť rodičom znamená dať sa rodine a deťom k dispozícii, slúžiť im a niesť za nich zodpovednosť. Iba zodpovedný rodič naučí zodpovednosti svoje deti. Autorita otca a matky nie je výsadou, ale službou. Postojom zodpovednosti, obetavosti, starostlivosti a služby rodine budujú svoju autoritu. Dieťa potrebuje silnú podporu svojich rodičov a má na ňu plné právo. Otec a matka nedávajú svojim deťom život preto, aby "niečo" za to dostali, ale preto, aby mohli vo svojich deťoch predĺžiť trvanie lásky a života. Dávanie života dieťaťu je delením sa o lásku, ktorú rodičia dostali od svojich rodičov a ktorou sa vzájomne obdarúvajú v manželstve. Osobitnou úlohou otca je naučiť deti "bojovať", v najlepšom zmysle tohto slova. Láska, z ktorej sa rodí radosť zo života, musí často tvrdo zápasiť. Atmosféra dôvery a slobody spôsobuje, že dieťa sa spontánne stotožňuje s hodnotami, ktoré reprezentujú jeho otec a matka.
Pohľady na plánované rodičovstvo v rámci Cirkvi
V súčasnosti existujú rôzne pohľady na plánované rodičovstvo v rámci Cirkvi. Niektorí veriaci manželia sú presvedčení, že to, čo spolu robia v spálni a ako to robia, je výlučne ich záležitosť. Žiadni kňazi, Cirkev, či nejaký Boh im nemá čo hovoriť do ich sexuálneho života. Do kostola síce chodia, aj nejaké tie prikázania sú schopní dodržiavať, ale aby sa im niekto staral do ich intímneho života? To nie. Či nestačí, že si dokážu byť ako manželia verní? Keď sa rozhodnú, že ďalšie dieťatko už nechcú, žena si dá predpísať antikoncepciu - však aj kamarátky tak fungujú, čo je na tom zlé? Alebo v inom prípade, začnú praktizovať chránený alebo prerušovaný styk, možno v domnienke, že volia „menšie zlo“. Náuka Cirkvi, kňazi či nejaké cirkevné dokumenty nám však neradia niečo nezmyselné, čo by malo naše životy iba zbytočne obmedzovať. Tak ako Desať prikázaní, blahoslavenstvá a iné odporučenia pre náš život, aj učenie Cirkvi o zodpovednom rodičovstve je pre nás nasmerovaním žiť svoj život dobre, v súlade s Božím plánom. Sú v rozpore s úplným darovaním sa v manželskom akte. A toto nie je sloboda, ale zotročenie, pretože ak si myslíme, že pravá sloboda spočíva v tom, že ja rozhodujem o spôsobe svojho intímneho života a volím akúkoľvek antikoncepciu, v skutočnosti iba zotročujem hriechom svoje manželstvo a nachádzam sa v zóne, ktorú možno označiť ako morálne neprípustná.
Oproti prvej skupine majú manželia patriaci do tejto skupiny akoby niečo navrch, no tiež nie je úplne všetko s „kostolným poriadkom“. Manželia sú spokojní, že dodržiavajú prirodzené metódy a to im celkom stačí. Viac jednoducho neriešia. Žijú v presvedčení, že zvolili dobrú cestu, takže všetko je tak, ako má byť. A tento čas bez sexu, to nie je len tak! Ono to stojí určité úsilie. Takže žiť takýto spôsob života je dostatočnou obetou, ale patriť k tým x-detným rodinám? Zas až takí blázni veru nebudú. Pekne si určia, koľko detí im vyhovuje a načasujú, kedy ich chcú mať. Najprv možno niečo odrobiť, kúpiť byt či postaviť dom, a potom pekne podľa plánu. Veď prirodzené plánovanie - tak plánujme. Takýto postoj sa však až tak nelíši od toho vyššie spomenutého. Áno, veľkým plusom je, že manželia zvolili cestu bez antikoncepčných metód, ale aké sú ich dôvody na to, aby nemali viac detí, ako si sami určili? Encyklika Humanae vitae o zodpovednom rodičovstve, ktorú napísal Pavol VI., vyvolala obrovskú vlnu diskusií, má svojich zástancov, ale stále aj mnoho odporcov. Dôležitosť témy pociťoval aj dnes už svätý pápež Ján Pavol II., ktorý sa manželstvu a rodine venoval vo viacerých dokumentoch, napríklad v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio a v prepracovanej „teológii tela“. A tu práve narážame na problém používania prirodzených metód ako formy antikoncepcie, pretože v takomto prípade síce nepopierame spojivý význam manželstva, berieme však do svojich rúk jeho plodivý význam. Je to zlé? Odpovedať na túto otázku nie je až tak jednoduché. Dokonca aj Ján Pavol II. využívanie neplodných dní na oddialenie počatia obracia z každej strany. Hovorí o rozlišovaní medzi morálnym a etickým prístupom a ak sa chcete dopracovať k odpovedi, či je to správne alebo nie, musíte doslova študovať a pátrať v kontexte jeho teologických úvah.
Poznáte také tie rodiny, kde sa okolo mamky pohybuje hlúčik detí, vyzerajú spolu ako kvočka s kuriatkami a je ich toľko, že je ťažké ich spočítať? Nie, tým nikoho nechcem uraziť, tým chcem podotknúť, že takéto rodiny si hneď každý všimne, pretože ich nie je až tak veľa. Väčšina ľudí si o nich povie buď: To sú blázni, alebo Toto sú určite dobrí kresťania. Samozrejme, sú aj také rodiny s veľkým počtom detí (a poznám také!), v ktorých sú manželia obdarení takými milosťami, že všetko v pohode zvládajú, majú vytvorené dostatočné podmienky na výchovu väčšieho počtu detí a vlastne si žijú spokojne a šťastne. Boh ich žehnaj za ich odvahu a trpezlivosť! Ale na druhej strane, poznám aj iné príbehy mnohodetných rodín. Rodičov, ktorí sú unavení, nervózni, nahnevaní a majú problém prijať svoje vlastné dieťa. Možno chceli iba štyri detičky, no zároveň chcú žiť v súlade s Božím plánom, a tak sa snažia praktizovať prirodzené metódy, len im to akosi nevychádza a znova objavia dve čiarky na tehotenskom teste. Možno sú natoľko odovzdaní Bohu, že všetko nechávajú na neho. A tak prijímajú jedno dieťatko za druhým, aj keď už nevládzu, tlačia sa deviati v jednom byte, sú unavení, večne v dlhoch, no dôverujú, že presne toto je ten správny plán pre ich život.
Niekedy mám pocit, že sa snažíme svoje nevyriešené otázky tak rozpitvať, až sa nám celkom stráca podstata danej veci. V otázke počtu detí sa jeden druhého podpichujeme rôznymi narážkami typu: Tak čo, nedáte ešte jedno dieťa? V komentároch pod článkami týkajúcimi sa tejto témy sa snažíme jeden druhého presvedčiť o tom, ako to má byť. A tak mi napadlo, či sa túto otázku nezabúdame pýtať v prvom rade Boha - stvoriteľa života. Rodičia, pýtate sa Boha, aký má on na to názor? Koľko detí má on konkrétne pre vašu rodinu v pláne? Cirkev nám nepredpisuje presný počet detí. Radí nám, o čom zodpovedné rodičovstvo je a ako ho správne žiť. Ján Pavol II. vo svojej Teológii tela píše: Využívanie „neplodných období“ v rámci manželského spolužitia sa môže stať zdrojom zneužitia, ak sa manželia usilujú takto vylúčiť počatie alebo ho zredukovať pod primeraný počet detí svojej rodiny. Tento primeraný počet treba určiť nielen s ohľadom na dobro vlastnej rodiny, ako zároveň aj na stav zdravia a síl samých manželov, ale aj so zreteľom na dobro spoločnosti, do ktorej patria, ba dokonca v istom zmysle so zreteľom na celé ľudstvo. Tak čo myslíte, aký je primeraný počet pre tú vašu rodinu? Na takú dôležitú a náročnú otázku nenájdete odpoveď sami, pretože, ako píše Ján Pavol II., je to niečo, čo nás presahuje - myslieť na počet detí treba v širších súvislostiach, pretože to má dosah na celé ľudstvo. A nikto nepozná situáciu vašej rodiny a vášho rozpoloženia ako manželov lepšie ako sám Boh. On najlepšie vie, koľko detí by ste mohli mať.
Historický kontext a zmena postojov
V súčasných horúcich predvolebných diskusiách o plánovanom rodičovstve a antikoncepcii v USA je niečo nepochopiteľné. Tieto boje sa bojovali - a vyhrali - pred polstoročím. Väčšina Američanov, temer všetky náboženské organizácie a vodcovia obidvoch politických strán uznali, že antikoncepcia osoží rodine, spoločnosti a svetu. (Do písmena to platí o Slovákoch - temer všetci to uznávali a naraz sa o tom začína pochybovať aj u nás. - Pozn. Hnutie smerom k hromadnému prijatiu antikoncepcie sa začalo na začiatku 20. storočia a urýchlilo sa v 1940-tych rokoch.
Až do roku 1930 nemala cirkev oficiálny postoj k antikoncepcii. No 31. decembra 1930 vydal pápež Pius XI. encykliku Casti Connubii (neviem, prečo sa to prekladá ako Encyklika o kresťanskom manželstve, keď castus znamená čistý alebo cudný; v angličtine to znie chaste wedlock, čisté manželstvo). Medzi tými, čo protestovali proti pápežovmu dekrétu, bola Margaret Sangerová, dcéra írskych katolíckych prisťahovalcov do Ameriky. Videla, ako jej matka vo veku 50 rokov zomrela vysilená pôrodmi a výchovou 11 detí. Dcéra pripísala jej smrť ustavičnému rodeniu detí a nedostatku antikoncepcie. Druhým veľkým oponentom katolíckeho zákazu bol John Rock, pobožný katolícky lekár, vyučujúci na Harwardovej lekárskej fakulte, ktorý sa mal stať jedným z vedúcich klinických výskumníkov, zodpovedných za vývoj pilulky. Bol toho názoru, že antikoncepcia je niekedy lekársky potrebná a inokedy môže byť osobne chcená, aby sa udržalo pri živote šťastné manželstvo a dala plánovať veľkosť rodiny. Veril, že antikoncepcia je rozhodujúca pre tých, čo si nemôžu dovoliť veľa detí.
Situácia sa vyostrovala a cirkev musela uvážiť svoje stanovisko. Pápež Ján XXIII. zvolal v roku 1962 Druhý vatikánsky koncil. Jeho výsledkom bol celý rad reforiem, ktoré modernizovali cirkevné praktiky. Mnohí dúfali, že cirkev uvoľní aj svoj postoj k antikoncepcii. Tento v roku 1964 ustanovil novú poradnú komisiu pre kontrolu rodičovstva. Kým táto zasadala a zvažovala, rástli očakávania; mnohí novinári, kňazi a laickí katolíci očakávali, že cirkev zruší neobľúbený zákaz.
Na používanie antikoncepcie katolíckymi ženami malo pápežovo rozhodnutie malý účinok. Dva roky po vydaní dekrétu používali dve tretiny žien antikoncepciu. Rozdiel medzi katolíckymi a nekatolíckymi ženami sa rýchlo vytrácal až zmizol.
PPR a "amerikanistická heréza"
Amerikanistická heréza bol súbor teologických presvedčení a praktík populárnych v 90-tych rokoch 19. storočia, ktoré odsúdil pápež Lev XIII. Amerikanizmus zdôrazňoval jedinečnosť amerického národa a tým aj americkej Cirkvi. Jemný vplyv tohto prístupu vidíme v katolíckej spisbe či v učení, ktoré zdôrazňujú, ako poslušnosť katolíckej viere spôsobí, že „všetko bude lepšie“. Takéto myslenie predpokladá, že ak je niečo správne a dobré, musí to byť nevyhnutne i „ľahšie“, „šťastnejšie“ či „väčšmi napĺňajúce“. Istá časť literatúry o PPR ako aj katolíckej sexuálnej literatúry padá presne do tejto pasce. Napríklad Holy Sex!: A Catholic Guide to Toe-Curling, Mind-Blowing, Infallible Loving (Svätý sex! Katolícky sprievodca slastným, extatickým a neomylným milovaním) od Dr. Gregoryho Popcaka (v zásade pravoverného mysliteľa) tvrdí, ako naznačuje už jeho názov, že keď sa budú páry riadiť katolíckym učením o sexualite, bude ich skúsenosť v spálni šťastnejšia a vzrušujúcejšia. Podľa iných organizácií venujúcich sa PPR táto metodológia zlepší nielen sexuálny život, ale prakticky aj všetko ostatné v manželskom živote.
Všetci, čo sa pokúšali praktizovať PPR - zvlášť s inými podobne zmýšľajúcimi ľuďmi, ktorí sa snažia poslúchať učenie Cirkvi - vedia, že je to nezmysel. PPR funguje pri prevencii tehotnosti vtedy, ak má žena jasný, konzistentný cyklus. Mnohé ženy ho nemajú. Čo je však zásadnejšie, táto myšlienka, že nasledovať Krista a jeho Cirkev by malo byť „lepšie“, „šťastnejšie“ či „ľahšie“, nie je náukou evanjelia. Je to materialistická, utilitaristická ideológia v katolíckom rúchu. Snažil sa sv. Pavol obrátiť ľudí ku Kristovi sľubom lepšieho sexuálneho života? Nie, miesto toho vyhlásil: „Varujte sa smilstva! Každý hriech, ktorého by sa človek dopustil, je mimo tela; kto však smilní, hreší proti vlastnému telu. A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? Draho ste boli kúpení. Práve katolicizmus v posteli s amerikanizmom by chcel zjednotiť učenie Cirkvi so svetským úspechom.
Osobná skúsenosť s PPR
Po 5 rokoch manželstva a potácania sa cez prirodzené plánovanie rodičovstva môžem dosvedčiť, že má skutočné výhody pre vzťah s mojou ženou a pre môj duchovný rast. Tým samozrejme nechcem povedať, že PPR v skutočnosti nemá pre manželstvo dôležité výhody. Mnohé z nich predstavuje stránka Konferencie katolíckych biskupov USA, okrem iného budovanie silnejšej dôvery a spolupráce medzi manželmi, vštepovanie cnosti a sebaovládania, ako i lepšie chápanie tela a cyklu ženy. Tento mesiac budem oslavovať piate výročie manželstva - a päť rokov potácania sa cez PPR. Môžem dosvedčiť, že PPR má skutočné výhody pre vzťah s mojou ženou a pre môj duchovný rast. No ako bývalý protestant, ktorý si myslel, že bude celý život používať antikoncepciu, som nikdy neveril propagande PPR, ktorú do nás hustili počas manželskej prípravy. Naše manželstvo to potvrdilo: v roku 2016 sa vírus Zika rozšíril do Thajska, kde bývame. Krátko predtým sme boli tehotní s naším tretím dieťaťom. Každý, vrátanie niektorých našich milých protestantských priateľov, na nás naliehal, aby sme radšej používali antikoncepciu než abstinovali. Rozhodli sme sa pre to druhé a bolo to ťažké.
Sme poslušní, lebo milujeme. V tejto poslušnosti nachádzame opravdivejšiu a väčšiu radosť, ktorá presahuje tento svet a zjednocuje nás s našou najväčšou láskou, Ježišom, živým Bohom. „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná“ (Ján 15, 10-11).
tags: #planovane #rodicovstvo #cirkev