V dnešnom svete plnom nedôvery, strachu a nepokoja sa často zabúda na jednoduchú, no zásadnú pravdu: byť Božím dieťaťom. Táto koncepcia nie je len náboženským pojmom, ale aj životnou filozofiou, ktorá nás učí dôvere, láske a slobode. Čo to teda znamená byť Božím dieťaťom a aký vplyv to má na náš život?
Dôvera ako základný kameň
Byť ako dieťa v kontexte Božieho kráľovstva znamená žiť v neochvejnej dôvere, že sa o nás Boh stará. Svet nás učí, že musíme byť silní a sebestační, no Božie kráľovstvo je darom pre srdcia, ktoré sa otvoria Božej láske. Znamená to odovzdať Bohu svoje starosti a nebojovať s ním o kontrolu nad vlastným životom. V Mk 10,13-16 sa píše, že Božie kráľovstvo nie je odmenou za výkon, ale darom pre srdcia, ktoré sa otvoria Božej láske.
Srdce otvorené pre lásku a vďačnosť
Byť Božím dieťaťom znamená mať srdce otvorené pre lásku, radosť a jednoduchú vďačnosť. Deti sa dokážu úprimne tešiť z maličkostí, pretože ich srdce je čisté a slobodné. Neboja sa prejaviť emócie a neťažia ich zložité špekulácie. Takýto postoj je potrebný pre vstup do Božieho kráľovstva - postoj viery, ktorá nie je zaťažená cynizmom, ale je živá a radostná.
Kto sa môže nazývať Božím dieťaťom?
Ten, pre ktorého je Boh aj jeho otcom. Nebeským otcom. Všetci máme pozemských otcov a skrze nich existujeme a žijeme. Sú počiatkom nášho počatia a zrodu, zdrojom opatery a ochrany. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.
Znovuzrodenie z Ducha
Náš Pán povedal: „Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“ Nikodém sa pýtal, ako sa môže človek narodiť, keď je starý, či môže druhý raz vojsť do lona svojej matky a narodiť sa. Ježiš odpovedal: „Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch.“
Prečítajte si tiež: Posolstvo trička "Som Božie Dieťa"
Boh je Duch a my sa potrebujeme narodiť z Ducha Svätého, z Boha, aby sme obdržali večný život a spásu. Ako? Tým, že uveríme evanjeliu - že je Bytosť, ktorá je láska a chce, aby sme jej verili, dôverovali a žili s ňou svoj život, aby sme uverili v Ježiša Krista, ktorý zomrel na kríži z lásky k nám, aby zaplatil náš dlh za hriech, aby sme neboli odsúdení, ale mali život večný.
Zmluva lásky a obety
Táto „obchodná zmluva“ medzi dobrom a zlom (Gn 3,15) stála nášho Boha a Spasiteľa smrť, aby sme my mohli žiť a bola spečatená krvou ako znak Novej a večnej Zmluvy. No smrť nemala posledné slovo. Smrť pohltilo víťazstvo! Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kde je tvoj osteň?
Uverme srdcom a vyznajme svojimi ústami: Ježiš je môj Pán! Ježiš je môj Spasiteľ. Prijímam ťa do svojho života. Odpusť mi moje hriechy, nechcem viac hrešiť, chcem žiť nový život s tebou, podľa tvojho slova. Chcem ťa nasledovať. Pretože ak svojimi ústami vyznáš Ježiša ako Pána a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme v spravodlivosť, ale ústami vyznávame spásu.
Diablove deti verzus Božie deti
Existujú aj diablove deti? S týmto výrazom sa stretávame v evanjeliu podľa Jána, v 8 kapitole, kde Ježiš hovorí: „Ak zostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Odpovedali mu: „Sme potomkovia Abraháma a nikdy sme nikomu neslúžili. Ako to, že ty hovoríš: ‚Stanete sa slobodnými‘?“ Ježiš im odpovedal: „Amen, amen, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrokom hriechu. A otrok nezostáva v dome natrvalo. Syn zostáva navždy. Ak vás teda Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní.“
Ježiš im povedal: „Keby bol Boh váš Otec, milovali by ste ma, veď ja som vyšiel a prichádzam od Boha. Neprišiel som sám od seba, ale on ma poslal. Prečo nechápete moju reč? - Preto, že nemôžete počúvať moje slovo. Vaším otcom je diabol a chcete plniť žiadosti svojho otca. On bol od počiatku vrahom ľudí a nestál v pravde, lebo v ňom niet pravdy. Keď hovorí lož, hovorí z toho, čo mu je vlastné, pretože je klamár a otec lži.“
Prečítajte si tiež: Dôsledky Božieho synovstva
Ako rozpoznať Božie deti
Apoštol Ján vo svojom liste píše: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec, aby sme sa volali Božími deťmi. A nimi sme. Svet nás preto nepozná, lebo nepoznal jeho. Milovaní, teraz sme Božími deťmi a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme, že keď sa zjaví, budeme mu podobní, lebo ho uvidíme takého, aký je. Každý, kto má túto nádej v neho, očisťuje sám seba tak, ako je on čistý. Každý, kto pácha hriech, porušuje zákon, lebo hriech je porušenie zákona.“
Ján ďalej píše: „Kto zostáva v ňom, nehreší; kto hreší, ten ho nevidel; ani nepoznal. Deti, nech vás nik nezvedie! Kto koná spravodlivo, je spravodlivý, ako aj on sám je spravodlivý. Kto pácha hriech, je z diabla, lebo diabol hreší od počiatku. Boží Syn sa zjavil nato, aby maril diablove skutky. Kto sa narodil z Boha, nepácha hriech, lebo jeho semeno je v ňom; a nemôže hrešiť, pretože sa narodil z Boha. Podľa toho sa dajú spoznať Božie deti a deti diabla: Ten, kto nekoná spravodlivo, nie je z Boha; ani ten, kto nemiluje svojho brata.“
Ježiš hovorí, že strom poznať po ovocí (Mt 12, 33) a tiež (Lk 6,43 - 45): „Niet dobrého stromu, čo rodí zlé ovocie, a niet ani zlého stromu, čo rodí dobré ovocie. Každý strom možno poznať po jeho ovocí. Veď z tŕnia sa nenazbierajú figy ani hrozno z ostružín.“
Ovocie Ducha a skutky tela
Ako tí, čo sa narodili z Boha, z Ducha Božieho, máme sa podobať na Toho, z ktorého sme sa zrodili a niesť aj ovocie - ovocie Ducha Svätého. Tým ovocím je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie. Aké ovocie nesieme? Nie je to niekedy naopak? Alebo sú to skutky tela: smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, svár, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, roztržky, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné, čo sú skutky tela. O tomto vám vopred hovorím, ako som už skôr povedal, že tí, ktorí robia také veci, nebudú dedičmi Božieho kráľovstva. Písmo nás vyzýva: Ak žijeme Duchom, podľa Ducha aj konajme!
Ako žiť podľa Božej vôle
Ako teda žiť, aby sme konali správne, podľa Božej vôle? Sv. Pavol v liste Rimanom nám dáva povzbudenie a návod, čo robiť, ako sa postupne premieňať, premieňať našu myseľ. Lebo to, ako myslíme, čo myslíme, ovplyvňuje náš život aj naše slová.
Prečítajte si tiež: Význam pokoja a radosti
Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením zmýšľania (tým, že budeme čítať a prijímať Božie slovo), aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, čo mu je príjemné, čo je dokonalé. Láska nech je nepokrytecká. Sprotivte si zlo, pridŕžajte sa dobra. Buďte si navzájom oddaní v bratskej láske, predbiehajte sa navzájom v úctivosti. Nebuďte leniví v horlivosti. Dajte sa rozohňovať Duchom. Slúžte Pánovi. Radujte sa v nádeji. V súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých. Voči cudzím buďte pohostinní. Dobrorečte tým, ktorí vás prenasledujú, dobrorečte a nezlorečte. Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi. Buďte navzájom jednej mysle. Nebuďte namyslení, ale majte porozumenie pre nízko postavených. Nebuďte múdri sami pre seba. Nikomu neodplácajte zlom za zlé. Usilujte sa o to, čo je dobré v očiach všetkých ľudí. Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi.
Poznať je jedna vec a žiť druhá.
Božie synovstvo a krst
V Liste Galaťanom apoštol Pavol zdôrazňuje, že viera v Ježiša Krista nám umožnila stať sa skutočnými Božími deťmi a tiež jeho dedičmi. Je dobré si vždy s vďačnosťou pripomínať moment, keď sme sa nimi stali - teda náš krst - aby sme s ešte väčším vedomím prežívali tento veľký dar, ktorý sme dostali. Krst je dátum, keď sme boli zachránení a stali sme sa Božími deťmi.
Skrze vieru sme Božími deťmi v Kristovi. Práve slová „v Kristovi“ robia u kresťanov rozdiel. Ježiš sa stal naším bratom a svojou smrťou a zmŕtvychvstaním nás zmieril s Otcom. Kto prijme Krista vo viere, krstom si oblieka jeho i synovskú dôstojnosť. Pre Pavla byť pokrstený znamená účinne a reálne sa podieľať na Ježišovom tajomstve. V krste sme boli s Kristom pochovaní, aby sme s ním mohli žiť.
Tí, ktorí prijímajú krst, sú hlboko premenení, v tej najintímnejšej časti svojho bytia, a majú nový život, ktorý im umožňuje obrátiť sa na Boha a vzývať ho menom Abba, teda Otče, Otecko. Identita prijatá krstom je totálne nová a prevažuje nad rozdielmi existujúcimi na etnicko-náboženskej úrovni. V Kristovi niet ani Žida, ani Gréka, ani otroka, ani slobodného, ani muža, ani ženy. Každý rozdiel sa stáva druhoradým vzhľadom na dôstojnosť faktu, že sme deťmi Boha, ktorý svojou láskou realizuje skutočnú a podstatnú rovnosť. Všetci skrze Kristovo vykúpenie a krst, ktorý sme prijali, sme si rovní: Boží synovia a dcéry.
Život v synovstve s Bohom
Sme povolaní k tomu, aby sme čo najpozitívnejším spôsobom žili nový život, ktorý nachádza svoje základné vyjadrenie v synovstve s Bohom. Sme si rovní, pretože sme Božími deťmi. Pre nás všetkých je dnes rozhodujúce znovuobjaviť krásu toho, že sme Božími deťmi, že sme si navzájom bratmi a sestrami, pretože sme začlenení do Krista, ktorý nás vykúpil. Naším povolaním je predovšetkým konkretizovať a zviditeľňovať povolanie k jednote celého ľudského rodu (porov. Lumen gentium, 1).
Veriaci Opus Dei sa snažia, aby toto presvedčenie, ktoré je podstatným prvkom kresťanskej viery, preniklo do ich spôsobu života a prejavovala sa vo všetkých oblastiach. Členovia Diela sa snažia vykonávať svoju prácu tak, aby to z nich robilo Božie deti. Znamená to usilovať sa o ľudskú dokonalosť, o správny úmysel, hľadať len Božiu slávu a slúžiť ostatným. Rovnako aj modlitba sa obracia k Bohu ako k milujúcemu Otcovi, ktorému môže človek kedykoľvek a kdekoľvek otvoriť svoje srdce. Pri odpočinku a rekreácii si Božie deti uvedomujú, že ich Nebeský otec ich vždy vidí a pozerá na ne s láskou, a preto sa vyhýbajú všetkému, čo by Ho mohlo zarmútiť. Je to vlastne boj s vlastnými chybami a vlastnom obmedzenosťou, v ktorom sa snažíme plniť si svoje osobné, spoločenské, občianske a náboženské povinnosti s radosťou, ktorá pochádza z vedomia, že sme Božíme deťmi v Kristovi.
Obriezka Ježiša: Príklad poslušnosti a obety
Príbeh o obriezke Ježiša Krista je dôležitou súčasťou chápania Božieho synovstva. Rovnako, ako ostatné izraelské mestá, aj mesto Betlehem malo svoju synagógu, v ktorej sa ľudia schádzali, aby sa modlili a počúvali Mojžišov Zákon.
Podľa tradície, zbožné matky verili, že dieťa je vystavené menšiemu nebezpečenstvu, pokiaľ je obrezané rukami kňaza. Mária si to však priala kvôli vznešenosti Dieťaťa. Kňaz prišiel ku vchodu jaskyne zrodenia Pána, kde vtelené Slovo odpočívalo v náručí panenskej Matky a čakalo naňho. Hrubosť tohto príbytku najprv kňaza udivila a trochu vyviedla z miery. Ale najmúdrejšia Kráľovná k nemu prehovorila a uvítala ho s takou skromnosťou a láskavosťou, že sa jeho stiesnenosť čoskoro premenila na obdiv pokoja a najušľachtilejšieho majestátu Matky, a bez toho, aby poznal príčinu, bol pohnutý k úcte a rešpektu voči tejto neobyčajnej osobe.
Keď kňaz pohliadol do tvárí Márie a Dieťaťa v jej náručí, bol naplnený veľkou zbožnosťou a nehou, pričom žasol nad kontrastom, s ktorým sa stretol uprostred takejto chudoby na takom skromnom a opovrhovanom mieste. Keď sa dotkol božského tela Dieťaťa, bol obnovený skrytou mocou, ktorá ho posvätila a zdokonalila.
Svätý Jozef zapálil dve voskové sviece, aby prejavil čo najväčšiu vonkajšiu úctu pri posvätnom obrade obriezky. Kňaz požiadal panenskú Matku, aby odovzdala Dieťa do rúk dvoch pomocníkov a nachvíľu sa vzdialila, aby sa nemusela stať svedkom tejto obeti. Mária mu povedala, že by si priala zúčastniť sa tohto obradu, pretože ho má vo veľkej úcte, a že bude mať dostatok odvahy držať Dieťa v náručí, pretože ho nechce v takejto chvíli opustiť. Všetko, čo požadovala, bolo, aby bola obriezka s ohľadom na útlosť Dieťaťa prevedená čo najšetrnejšie. Kňaz sľúbil vyhovieť jej žiadosti a dovolil, aby Dieťa mohla držať jeho Matka, čím bolo naplnené jedno tajomstvo.
Božia Matka potom rozvinula plienky, ktorými bol jej najsvätejší Syn zavinutý, a zo záňadria vyňala utierku, ľanovú tkaninu, ktorú tam predtým vložila, aby sa ohriala, pretože toho dňa bolo veľmi chladno. Zatiaľ čo držala Dieťa vo svojom náručí, podložila toto plátno tak, aby naň padli odrezaná čiastka i krv. Kňaz potom prikročil k vykonaniu svojej povinnosti a obrezal Dieťa, pravého Boha a človeka.
Tri obete Ježiša
Boží Syn tak súčasne s nesmiernou láskou priniesol večnému Otcovi tri obete takej veľkej ceny, že by každá z nich stačila k vykúpeniu tisícov svetov. Prvou obeťou bolo, že i keď bol nevinný a Syn pravého Boha, vzal na seba stav hriešnika (Flp 2,7) a podrobil sa obradu zavedenému ako liek na prvotný hriech a Zákonu, ktorým nebol viazaný (2 Kor 5,21). Druhou obeťou bola jeho ochota znášať bolesti obriezky, ktoré cítil ako pravý a dokonalý človek. Vtelené Slovo obetovalo toto prvé ovocie svojej krvi ako prísľub toho, že ju preleje všetku, aby zavŕšilo vykúpenie a splatilo dlh Adamových synov.
Božie Dieťa, verné svojej ľudskej prirodzenosti, plakalo rovnako ako iné deti. Aj keď bola bolesť spôsobená zranením veľmi krutá, a to ako v dôsledku citlivosti jeho tela, tak aj kvôli hrubosti noža, ktorý bol zhotovený z pazúrika, jeho slzy nevyvolávala ani tak prirodzená bolesť, ako skôr nadprirodzený smútok, ktorý v ňom vyvolávala znalosť tvrdosti sŕdc smrteľníkov. Aj citlivá a milujúca Matka plakala ako úprimná ovečka, ktorá pozdvihla svoj hlas v súzvuku s nevinným Baránkom. Dieťa sa vo vzájomnej láske a súcite túlilo k svojej Matke, zatiaľ čo ho ona láskavo hladila pri svojich panenských prsiach a zachytávala posvätný ostatok a stekajúcu krv do plátna. Potom to zverila svätému Jozefovi, aby mohla ošetriť Dieťa a znovu ho zavinúť do plienok.
Meno Ježiš
Kňaz sa spýtal rodičov, aké meno si pri obriezke prajú dať Dieťaťu. Mária požiadala svätého Jozefa, aby oznámil meno. Svätý Jozef sa však k nej obrátil a s podobnou úctou jej dal najavo, že pokladá za vhodné, aby toto nežné meno vyšlo najprv z jej úst. Preto obaja, Mária a Jozef, vplyvom božského pôsobenia v rovnakú chvíľu povedali: „JEŽIŠ je jeho meno.“ Kňaz odpovedal: „Rodičia sa jednohlasne zhodujú a veľké je to meno, ktoré Dieťaťu dali.“ Potom zapísal meno do tabuľky či zoznamu ostatných detí. Keď ho kňaz zapisoval, cítil úžasné vnútorné pohnutie, takže prelial mnoho sĺz. Čudoval sa tomu, čo cítil, a nebol schopný vysvetliť prečo. Povedal: „Som si istý, že toto dieťa bude veľkým prorokom Pána.“
Po obriezke a stanovení mena, Mária a Jozef slávili tajomstvo obriezky, ospevovali ľúbeznými chválospevmi so slzami radosti sväté meno JEŽIŠ. Počas hojenia rany, Mária nechcela sa ani na okamih vzdialiť od Dieťaťa a vo dne v noci ho pestovala vo svojom náručí.
Božia adopcia
O Božej adopcii sa napísalo len veľmi málo. Pravdepodobným dôvodom je fakt, že biblická myšlienka Božieho Otcovstva sa zmenila na akúsi formu univerzalizmu. Ak sme všetci Božími synmi, načo je potom adopcia? Pavol výraz synovstvo používa v Liste Galaťanom 4:5; v Liste Efezanom 1:5, a v Liste Rimanom 8:15, 23; v Rimanom 9:4. Táto myšlienka je však prítomná aj zakaždým, keď čítame o Božom Otcovstve. On má tú obnovujúcu moc, ktorá vkladá do našich sŕdc Božie semeno (1Jn 3:9). Adopcia v Novej zmluve pravdepodobne vychádza skôr z rímskeho práva, ktoré bolo apoštolovi Pavlovi známe. V rímskej spoločnosti, na rozdiel od našej, zmyslom právnej adopcie nebolo chrániť práva a výsady dieťaťa, ale išlo v nej výlučne o výhody a požehnania, ktoré získaval ten, ktorý si dieťa adoptoval. Pavol používa myšlienku adopcie iba v listoch adresovaných oblastiam spadajúcim pod rímske právo (Galácia, Efez a samotný Rím). Rímske zázemie nám slúži na pripomenutie, že ani tie najvyššie výsady kresťanskej skúsenosti nemajú za cieľ svoje vlastné šťastie. Všetky majú slúžiť ku cti a sláve Božej.
Pri adopcii nastali dve základné veci. Stará autorita, pod ktorou človek bol, musela byť zlomená. Potom bol formálne privedený pod novú autoritu. Bolo treba prelomiť právne ustanovené panstvo hriechu. Silou hriechu je zákon (1Kor 15:56). Hriech si robí právny nárok na vládu nad človekom, pretože ten svojou neposlušnosťou stratil slobodu. Aby bola trvalá adopcia vôbec možná, treba autoritu mocností tmy zlomiť. Toto urobil Boh v Kristovi (pozri Rim 6:1-14). Boh nás povyšuje do nového vzťahu so sebou samým tým, že nás adoptuje do svojej rodiny a dáva nám práva a výsady skutočných detí Boha.
Synovstvo a Duch Svätý
Medzi prísľubom v Starej zmluve a jeho naplnením v Kristovi nie je iba kontinuita, ale aj nevyčísliteľný nárast požehnania. Hlavný rozdiel však spočíva v charaktere spoločenstva s Bohom. Ani v tých najlepších prípadoch sa svätci Starej zmluvy netešili ustálenému osobnému vzťahu k Bohu v zmysle individuálneho synovstva a osobného Otcovstva. Práve toto charakterizuje pokrok v prežívaní v tejto novej ére a vedie k vrcholu duchovnej skúsenosti. Len si predstavte tú výsadu môcť volať Stvoriteľa končín zeme „Abba, Otče“. Je to nad naše pochopenie a nad všetky kalkulácie.
Keď Ježiš hovorí o „prúdoch živej vody,“ Ján dodáva: „To povedal o Duchu, ktorého mali prijať tí, čo v neho uveria. Duch Svätý totiž ešte nebol daný, lebo Ježiš ešte nebol oslávený“ (Jn 7:39). Podľa toho usudzujú, že keď Boží Duch príde, zjaví sa v plnej sláve samotného Ježiša. A navyše im vnesie do vedomia skutočnosť, že v nebi majú Otca, ktorý sa o nich stará. To, čo Ježiš učil o Otcovstve Boha v kázni na hore, spoznajú teraz sami; budú mať skúsenosť skrze službu Ducha (pozri Mt 6:5-14, Mt 6:25-32).
Pavol hovorí na dvoch miestach o zvláštnom vzťahu medzi Duchom a našou skúsenosťou adopcie. V Liste Galaťanom 4:1-7 opisuje tú novú vec, ktorú Boh vykonal, keď naplnil novú zmluvu. Lebo všetci, ktorých vedie Duch Boží, sú Boží synovia. Veď ste neprijali ducha otroctva, aby ste opäť žili v strachu, ale prijali ste Ducha synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče.
Vedenie Duchom a nový postoj k hriechu
Vedie nás Duch Boží (Rim 8:14). Tak ako otec poskytuje smerovanie svojim deťom, tak v oveľa hlbšom zmysle je Duch Boží vodcom Božích detí: „všetci, ktorých vedie Duch Boží, sú Boží synovia“ (Rim 8:14). Vedenie, o ktorom tu Pavol hovorí, je úzko späté s pomocou, o ktorej sa vo verši 13 píše, že nám ju Duch poskytuje na „umŕtvovanie skutkov tela“. Vedenie, ktoré Duch dáva, je jednoznačne namierené proti hriechu. Tvrdiť, že zažívame službu Ducha adopcie, a napriek tomu koketovať s hriechom, znamená, že sme hlboko oklamaní. Jeho prítomnosť prináša nový postoj k hriechu.
Voláme „Abba, Otče“ (Rim 8:15). Pavol tu hovorí o kresťanovi, ktorý kričí „Abba, Otče!“. Použité sloveso je krazein a v Novej zmluve označuje hlasný krik, často zvolanie v úzkosti. Tento obraz neukazuje veriaceho, pokojne a v detskej dôvere spočívajúceho v Otcovom náručí, ale ukazuje skôr obraz dieťaťa, ktoré sa potklo a spadlo, a v bolesti volá „Oci, oci“.
Svedectvo Ducha a vzdychy veriaceho
Svedectvo Ducha (Rim 8:16) sa objavuje v našich skúsenostiach s inými prejavmi synovstva, konkrétne s umŕtvovaním hriechu, ktorý by zarmucoval Otca, a s utiekaním sa k jeho otcovskej starostlivosti v čase núdze. Duch adopcie v nás spôsobuje, že veriaci v tomto živote vzdychá (Rim 8:23)! Veriaci vzdychá po ešte plnšom prežívaní spásy. Túto úžasnú spásu vychutnávame skrze Ducha už teraz. Ale Duch „je závdavkom nášho dedičstva, aby sme ako jeho vlastníctvo boli vykúpení na chválu jeho slávy“ (Ef 1:14, pozri Rim 8:23). Tu a teraz neprežívame plnú spásu. Iba do tej miery, pokiaľ sme niečo také zažili, čiže poznáme to z vlastnej skúsenosti, sme schopní žiť vo vedomí toho, že sme deti Boha, a tešiť sa službe „Ducha adopcie“.
Nové postavenie a zodpovednosť
Teraz patríme k Božej rodine; k rodine, ktorú tvoria všetky národy. V ľudskej spoločnosti sa tomuto spoločenstvu nič nevyrovná. Dostali sme nové meno ako synovia Boha, a už nie sme synovia diabla (1Jn 3:10), ani neposlušní synovia (Ef 5:6), či deti hnevu (Ef 2:3). Naopak, nadobudli sme privilégiá a radosti domu nášho Otca - smieme k nemu kedykoľvek prísť, zdôveriť sa mu, smieme bez strachu a obavy pristupovať k nemu vo vedomí, že otcovská ruka je záruka, že všetko bude každému z detí slúžiť na jeho dobro. Keďže patríme k Božej rodine, máme aj zodpovednosť, máme sa usilovať podobať sa Otcovi v láskavosti ku všetkým jeho deťom, napodobňovať ho v tom s láskavým srdcom a s úprimnou oddanosť Uvedomenie si toho, že máme bratov a sestry v Kristovi, také isté objekty jeho lásky, akými sme my, by v nás malo vyvolať hlboký záujem o nich.
Nové vnímanie Božej starostlivosti a určenia
Príliš málo sa zamýšľame nad hlbokou pravdou, ktorú Ježiš vyjadril veľmi jednoducho: „Váš otec vie, čo potrebujete, skôr, ako ho prosíte“ (Mt 6:8). Odložme teda všetky úzkosti. Naša najväčšia výsada je v budúcnosti, lebo aj keď už zažívame to, čo máme ako Kristovi spoludedičia, čaká nás ešte viac! Pavol napája myšlienku prijatia do Božej rodiny na reťaz Božej spásonosnej činnosti, ktorá bude zavŕšená až v sláve (Ef 1:5, 11, 14). Naša zodpovednosť, vyplývajúca z takejto perspektívy, je jasne vymedzená: „Každý, kto má túto nádej v neho, sa očisťuje ako aj on (Kristus) sám je čistý“ (1Jn 3:3). Vedomie, že sme Božie deti, nás zaväzuje k tomu, aby sme odrážali jeho prijatú podstatu, pretože raz budeme navždy bývať v jeho dome. Ak je to tak, potom by sme sa mali usilovať prijať spôsob života Krista - nášho staršieho brata, lebo: „Ak sme deti, sme aj dedičia, dedičia Boží a spoludedičia Kristovi, aby sme, ak spolu trpíme, boli spolu aj oslávení“ (Rim 8:17).