Krása je subjektívna a vnímanie krásy sa líši od kultúry ku kultúre a od jednotlivca k jednotlivcovi. Často sa hovorí, že pre rodiča je najkrajšie jeho dieťa, čo je prirodzené a správne. Napriek subjektívnosti existujú určité črty, ktoré sú v spoločnosti všeobecne považované za atraktívne, ako napríklad plné pery, prenikavé oči a vyvážené črty tváre. Avšak, samotné tieto atribúty nemusia stačiť na to, aby sa niekto stal známym vďaka svojej kráse. Musí z neho vyžarovať akási vnútorná mágia a osobnosť.
Deti, ktoré si podmanili Instagram
V súčasnej dobe sociálnych médií, konkrétne na Instagrame, sa objavilo niekoľko detí, ktoré si získali popularitu vďaka svojmu výnimočnému vzhľadu.
Anastasia: Hviezda z Moskvy
Jedným z príkladov je 8-ročná kráska z Moskvy s bledomodrými očami a dlhými hnedými vlasmi. Stala sa hviezdou Instagramu, kde ju sleduje viac ako pol milióna priaznivcov, ktorí obdivujú jej vzhľad bábiky. Jej mama Anna spravuje jej instagramový účet a pravidelne zásobuje fanúšikov novými fotografiami svojej rozkošnej dcérky.
Anna: Baletka z Petrohradu
Ďalším príkladom je deväťročná baletka z Petrohradu, ktorá taktiež hviezdi na Instagrame. S módnym biznisom koketuje už od troch rokov. Propaguje rôzne značky oblečenia a hračiek a objavila sa aj v módnom časopise Vogue. Okrem toho si vyskúšala aj herectvo vo videu kapely Marsel a dostala malú úlohu vo filme Water Universe.
Lauren: Dôkaz zmiešaného pôvodu
Príkladom dieťaťa obdareného neobvyklou krásou je aj Lauren, ktorej matka je Kórejčanka a otec Kanaďan. Predvádza značky detského oblečenia ako Aura Kids, MiniZara či MiniMe.
Prečítajte si tiež: Inšpirácie pre ručne pletené veci
Haileigh: Návrhárka sny
Haileigh, ktorá dovŕšila 10 rokov, sníva o tom, že sa stane slávnou návrhárkou. Vstúpila do školy pre mladých návrhárov a v ôsmich rokoch sa stala jej najmladšou študentkou. Vystupuje na módnych prehliadkach a snaží sa presadiť aj ako herečka.
Neznámy chlapec: Kráľ Instagramu
Ďalším príkladom je chlapec, ktorý sa stal známym zo dňa na deň po tom, čo oslávil 15. narodeniny.
Dvojčatá: Budúce hviezdy módneho Olympu
Sedemročná Jordyn podniká prvé kroky vo svete módy a spolupracuje s americkými značkami ako Simplicity Patterns, The Children´s Place a Kidpik. Spolu so svojím dvojčaťom majú našliapnuté na módny Olymp.
Tallia: Podobnosť s Thylane Blondeau
Instagramový účet malej krásky pripomína, že krása nie je v tvári, ale vo svetle srdca. Tallia sa podobá na francúzsku modelku Thylane Blondeau, ktorá získala titul najkrajšie dievča sveta už v šiestich rokoch.
Anastasia: Najkrajšie dievča Izraela
Анастасию volajú "najkrajšie dievča Izraela". Mnohí jej obdivovatelia s týmto titulom bezpodmienečne súhlasia.
Prečítajte si tiež: Krása a talent detí celebrít
Pamiatka všetkých svätých a Dušičky
Pamiatka všetkých svätých sa na Slovensku slávi už niekoľko storočí. Kresťania si v tento deň pripomínajú všetkých svätých vrátane tých, ktorých meno sa nedostalo do cirkevného kalendára, ako aj prvých kresťanov pochovaných v rímskych katakombách. Dátum 1. novembra stanovil v roku 835 pápež Gregor III. Dovtedy pripadal sviatok na siedmu nedeľu po Veľkej noci. Na tento sviatok nadväzuje 1. novembra Pamiatka zosnulých, ľudovo nazývaný Dušičky. Ľudia venujú spomienku svojim zosnulým. Vykonávajú sa zádušné omše, navštevujú sa hroby a zapaľujú sviečky. Zvyk, pri ktorom sa stretávajú rodiny, hroby blízkych sa zdobia kvetmi a zapaľujú sa sviečky, mal v minulosti silný duchovný rozmer. Dnes aj tento zvyk podlieha módnym trendom. Hroby sú vyzdobené veľkými a mnohými vencami a svietnikmi. V minulosti vyrábali vence ľudia doma z dostupných kvetov, čečiny a šišiek. Jednoducho, čo príroda v danom období poskytla. Sviečky sa používali voskové, bez ochranných a ozdobných svietnikov. V pohrebnom zvykosloví sa udržalo asi najviac archaických prvkov. Súvisí to s tým, že ľudia sa vždy zamýšľali nad tým, čo sa stane z ich blízkym po smrti. Vznikali rôzne predstavy o živote po smrti, ktoré sa menili úmerne so zmenami spoločnosti. V každom období však ľudia verili v dvojakú existenciu podstaty človeka - materiálnu (telo) a duchovnú (duša). V predkresťanskom období pozostalí svojich mŕtvych spaľovali. Je známe, že Slovania pripisovali ohňu veľkú silu. Mal magickú očistnú, ochrannú moc. V tomto období neexistovali cintoríny ako ich poznáme dnes. Svojich predkov pochovávali voľne do lesov a hájov. Cintoríny, ktoré neskôr vznikali v okolí kostolov, vyplývali z nariadenia prvých uhorských panovníkov. Tento zvyk sa však do rituálov ľudu pretavoval pomaly. Súviselo to predovšetkým s pomerne silnou uzavretosťou regiónov, hlavne tých v ktorých sa ťažko manuálne pracovalo v horách. Inak tomu nebolo ani na Horehroní. Keďže sa ľudia živili predovšetkým ťažkou prácou, vnímala sa aj smrť produktívneho človeka za najväčšiu stratu. V prípade starých ľudí bol odchod blízkeho vnímaný ako prirodzená nutnosť. Obrady pri umierajúcom človeku sa sústreďujú na to, aby sa duša oddelila od tela. Umierajúci prežíval svoje posledné chvíle vždy v dome a zúčastňovala sa ho celá komunita, nevynímajúc deti. Súviselo to predovšetkým s viacgeneračným súžitím pod jednou strechou a kolobeh života sa pokladal za nevyhnutný a prirodzený. Rodina, ale aj celé komunitné spoločenstvo vykonávali rôzne úkony, aby umieranie bolo rýchle. Ak chorý dlho a ťažko umieral, pomáhali mu napríklad prekrytím časti svadobného rúcha, kropením svätenou vodou, či vkladaním horiacej hromničnej. Niekedy umieranie predlžovali aj nevyriešené konflikty. Priblížme si tento zvyk spomienkou pani A. „Moj bratraňec ňemohou umreť - matku bíjau. A tak sa na smrtedelnej posťeli tri dňi metau, čo biu rukámi i nohámi a jeho matka uš ňežili. Keď umierajúci skonal, v izbe muselo ostať ticho. Zastavili sa hodiny, zrkadlo sa prekrylo bielou, neskôr čiernou látkou, vykonávali sa modlitby. Ak mu ostali otvorené oči, zatlačili mu najbližší príbuzní mihalnice mincami, vraj aby nikoho „ňevikukal“. Oblok v izbe musel byť zatvorený, aby duša neopustila telo kým je ešte v dome, ale až pri pohrebe. Umrelého poumývali a pekne obriadili. V dávnejších časoch sa za smútočnú farbu považovala biela, preto aj odev do truhly bol väčšinou biely, jednoduchý. Keď už bol vystrojený, prišla na rad rozlúčka so zosnulým. Tento rituál vykonávali predovšetkým ženy, ktoré sa modlili. Medzi modlitbami blízka žena „vikladá“. Obsahom vykladania je vymenovávanie dobrých vlastností a skutkov zosnulého, ale aj smútok pozostalých, okolnosti jeho smrti. Nie vždy sa však ostalo iba pri pozitívnych vlastnostiach. Improvizačné schopnosti zdatnejších vykladačiek niekedy spôsobili aj úsmevnú situáciu. Na druhý deň uložili mŕtveho do truhly a v sprievode, ktorého súčasťou bola celá komunita ho preniesli na miesto pochovania, kde bol uložený do zeme. Na Horehroní sa dlho mŕtvi pochovávali do hájov pod stromy. Súviselo to s predstavou Slovanov, že ľudská duša má podobu vtáka. Aj preto ľudia praktizovali vysádzanie stromov na cintorínoch. Pretože strom symbolizoval sídlo duší. Strom je jeden z najstarších pomníkov na hrobe. V predkresťanskom období sa pohreb nespájal s pietou. Práve naopak, na hroboch sa hodovalo a tancovalo. Nástupom kresťanskej cirkvi sa tento zvyk zakázal a pretransformoval. Pozostatkom ostali hostiny zvané kary, ktoré sa praktizujú dodnes. V tomto pandemickom období, sme mnohí zostali bez možnosti navštíviť hroby svojich predkov, zapáliť im sviečku, zasústrediť na nich myšlienky, či venovať modlitbu. Ale nakoniec, môžeme to urobiť aj doma. Na Dušičky, zajtra, pozajtra ….
Papua-Nová Guinea: Krajina kontrastov
Ide o rozlohou druhý najväčší ostrov sveta (785 753 km2), ktorý je rozdelený na dve časti. Východnú zaberá Papua-Nová Guinea (PNG), v jeho západnej časti leží „iba“ Papua, ešte časť Indonézie. Ide o zvláštny fenomén, keď je jeden ostrov súčasťou dvoch kontinentov. Hranicu týchto dvoch krajín tvorí 141. poludník a ďalšiu časť aj rieka Fly. Väčšinu ostrova zaberá džungľa a na jeho severovýchode sa ťahajú takzvané Highlands. Pohorie, ktoré sa týči do výšky viac ako 1 500 m n.m. Ľudia tu žijú už tisíce rokov, ale veľa o nich nevieme. Nemali po ruke Grékov, ktorí by o nich napísali, a sami si svoje zvyky nepoznačili. To, čo dnes v PNG môžeme vidieť, sú snahy o zachovanie tradičnej kultúry tradovaním. Viac ako 850 kmeňov, a rovnaký počet jazykov, predstavujú lákadlo pre tých, ktorí chcú zažiť niečo výnimočné. Priznajme si otvorene, že PNG nie je jednoduchá krajina na cestovanie. Priletíte do hlavného mesta Port Moresby, ktoré je na zozname top 10 najnebezpečnejších miest na svete. Tu sa naozaj neoplatí prechádzka pri Mesiačiku. Na to, aby ste Papuu spoznali bezpečne, potrebujete skúsenosti. Naše malé BUBO skupiny sú však v bezpečí. Máme v Port Moresby zabezpečený luxusný hotel Airways kúsok od letiska. Sprievodca aj cestovná kancelária sa môžu v PNG aj na mihalnice postaviť, no lety v tejto krajine sú ešte „stará dobrá” nefunkčná klasika. Keď som rozprával kamarátovi v Manile o tom, ako fungujú lety v PNG, povedal, že takto to fungovalo aj v Manile ešte 20 rokov dozadu. A vedzte, že pri počte spevnených ciest na ostrove, povedzme cca 4 (slovom štyri), je veľmi žiaduce používať lietadlo. Akurát na to treba trpezlivosť, trochu šťastia zopár skúseností. Späť však k lietaniu a, aby som vás uviedol do obrazu, použijem konkrétny príklad. S BUBO klientmi sme mali mať odlet z Port Moresby do Goroky (mesto v horách) okolo 8.00 h. Po príchode na letisko ráno nás vítal dlhočizný rad pred vchodom. Hala je plná, nepúšťajú dnu. Lety sú overbookované. Zamestnanec v krikľavej veste má v ruke zdrap papiera a tvrdí, že náš let je presunutý na 14.00 h. Dúfam, ale pre istotu neverím. Idem si to ešte overiť do druhej haly na check-in. Pani na check-ine mi dá síce iný čas, ale sama si nie je istá a keď si to chce overiť, tak sa nedovolá a povie mi, že si mám zavolať sám neskôr a potvrdiť čas odletu. Takže letíme dnes a máme šajnu, že to nebude doobeda. Je len zopár minút transferom od letiska, ako som už spomínal, a práve toto je v PNG najväčší luxus. Ja som sa v krátkom čase otočil na letisko už asi trikrát, takže viem, o čom hovorím. Vrátime sa na hotel a stíhame ešte raňajky, kávičku a ja vybavujem telefonát z recepcie na letisko, či mi vedia potvrdiť čas odletu. V tomto momente už ma pani na check-ine aj pani na transferoch zdraví ako starého známeho. Podarilo sa mi potvrdiť čas odletu. Je o 14.00 h, a tak si pýtam nové boarding pasy s upravenými časmi. Prídeme s klientmi na letisko o dvanástej, pokus číslo dva. Tentokrát sa vieme dostať do haly pre vnútroštátne lety. Je plná a vo vzduchu cítiť závany z podpazuší. Snažíme sa identifikovať, ku ktorému check-inu sa oplatí snažiť približovať. Pani je milá a nápomocná, ale úplne hladko to nepôjde, lebo klienti majú príliš ťažké kufre, čo znamená, že ich treba zaplatiť na druhej strane haly. Tam, našťastie, nie je veľká rada. „Chcete platiť kartou alebo cash? Cash je s príplatkom,“ dozvedáme sa. Áno, je to naopak ako všade inde. V tomto prípade neberú percento za platbu kartou, ale za hotovosť. Vraciame sa k check-inu so zaplatenou batožinou a konečne si vybavíme vstup ku gate-u. Hala pri gate-och je taktiež plná. Ťažko sa nám verí, že nápis na tabuli s našim letom do Goroky je pravdivý, a tak si nájdeme miesto na sedenie a dúfame. Počas čakania sa opäť stretávame s realitou vnútroštátnych letov. Rozprávame sa s nešťastným párom, ktorý čaká na svoj let už tretí deň. Pani nešťastne vzdychá, že toto nie je dovolenka a jej priateľ už len rezignovane pozerá do prázdna a mlčí. Hold, takto to je, treba s tým rátať a dúfať, že veci vyjdú. My to robíme, lebo ak odletíme, potrebujeme sa ešte vrátiť späť a stihnúť lety z ostrova. Letíme do Goroky. Posunutý let už ide načas a my stíhame ešte časť programu. Za hodinku sme na mieste a odbavenie po prílete trvá len zopár minút. Príletovú halu tvorí dvojo dverí, jeden pás na batožinu a WC. Je na ceste za nami, a tak čakáme v prázdnej letiskovej hale. Našťastie nie dlho. Nasadneme do autobusu a vyrážame smerom do našej lodge. V autobuse však nie sme sami. Okrem partnera tam sedia aj iní lokálci. Ochranka alebo len kamaráti, ktorí nemajú čo robiť, a tak sa prišli pozrieť na bielych turistov? Pravdepodobne jedno s druhým. Prechádzame Gorokou a partner sa nám snaží predstaviť mesto. Nemá to ľahké. Naokolo sú len tehlové a plechové búdy a odpadky. Niektoré sa dajú aj identifikovať, lebo je na nich napísané „bottles”, teda fľaše. Tam sa predáva alkohol. Nedá sa nevšimnúť si, že pri ceste je mnoho bilbordov a väčšina z nich je reklamou na alkohol. A ešte je na nich napísané, čo tá alko-firma pomohla vybudovať - napríklad školu alebo nejaké služby. Presúvame sa za Goroku po jednej zo spevnených ciest, míňame husté porasty a výhľady na džungľu. Sú tu banány, káva, avokáda, ale kokosy tu nehľadajte. Tie sa nachádzajú na pobreží, kde rastie aj všadeprítomný betelový orech. Legálna droga, ktorá sa zmiešava s drvenými mušľami a tabakom, aby sa to všetko žulo a vytváralo pocit uvoľnenia, červené sliny, pocit sýtosti a občas nejakú rakovinu. Je to silne karcinogénna zábava, ale to sú koniec koncov aj cigarety, fast foody a solárium, takže nesúdim, každý nech „fetuje“ podľa svojich možností. Odbáčame z cesty na otvorený priestor, kde je zopár skromných obydlí a naše ubytovanie. Ľudia tu sedia na zemi, hrajú karty, fajčia, alebo len tak sedia a usmievajú sa na nás. Tu je naša luxusná lodge. Prechádzame cez drevenú bránu do pekne upraveného priestoru s drevenými chatkami, kde budeme spať nasledovné dve noci. Dvere na izbe majú petlicu a visiaci zámok, ja však nezamykám, cítim sa tu bezpečne. Dnu sú postele, matrace, deky a krásna kúpeľňa s kamennou podlahou. Kamennou myslím voľne položené okruhliaky ako v Chorvátsku na pláži. A, aby toho nebolo málo, večer nám zapnú generátor, aby sme mali dostatok svetla a vedeli si dobiť zariadenia. Partner urobil pre nás maximum a je vidno, že kolegovia v BUBO office vedia, čo robia a snažia sa nám poskytnúť na zájazde najvyšší možný komfort. Partner si pre nás na tento deň pripravil prvé vystúpenia kmeňov. Najprv sa ideme pozrieť na rituálny tanec Moko-Moko. Lokálec sa nám snaží vysvetliť, o čo ide: „To je ako keď máš ženu, ale bez ženy”. „Aký je to strom?” pýtame sa. Dočkáme sa odpovede: „To je lesný strom/lesný kvet”. A vôbec, prečo sa ich pýtame otázky, na ktoré sú jasné odpovede. No, späť k Moko-Moko. So ženou, ale bez ženy znamená, že po boji bolo treba rozšíriť rady o nových budúcich bojovníkov, a tak sa nám naskytne pohľad na zamaskovaných chlapov s umelými penismi vytvorenými z prírodných materiálov, ako hýbu panvou dopredu a dozadu a do toho spievajú „Moko-Moko”. Každopádne, je to presne to, prečo sme sem prišli. Pomaľovaní domorodci, staré rituály, ktoré, mimochodom, aj my svojou prítomnosťou pomáhame udržať pri živote, lebo existuje motivácia ich predvádzať, a autenticita. Nachádzame sa v povodí rieky Asaro, kde sídli jeden z najznámejších kmeňov. Mudmen, alebo aj bahenní ľudia, sú známi svojimi veľkými ťažkými maskami vyrobenými z bielej nepálenej hliny. Hovorí sa, že v minulosti boli zahnaní k rieke nepriateľským kmeňom. Tam sa natreli bielym bahnom a nasadili si hlinené masky. Maska je veľmi ťažká, a preto sa v nej hýbe nie veľmi dobre. Pohyb s maskou musí byť pomalý a plynulý, čo vytvára dojem, akoby z lesa prichádzal démon. Takto ľudia z kmeňa Asaro podľa legendy zahnali nepriateľa. Dnes svojím signifikantným zjavom hviezdia na kmeňových festivaloch a sú veľmi fotogenickí. Ideme do lesa, kde sa k nám zo závoja dymu a hustého porastu pomaly a veľmi plynulo blížia démoni. V rukách držia oštepy alebo vetvičky s lístkami. „Prečo mávajú tými vetvičkami?“ pýta sa ma klient. No, nech to vyzerá akokoľvek magicky, dôvod je, ako to už býva, veľmi prostý - muchy. PNG je raj pre fotografov. A nie iba kvôli množstvu rôznych kmeňov a masiek. Čo nevidno na prvý pohľad, je, že fotogenickí sú tu absolútne všetci. Ľudia sú tu väčšinou jednoduchí poľnohospodári. To my sme mimozemšťania, ktorí sú ochotní zaplatiť nezmyselné peniaze za to, aby sme sa pozreli na (z ich pohľadu) obyčajný nezaujímavý život. Oni veľakrát ani neopustili ostrov. Môžeme si len predstavovať, čo sa im melie hlavou, keď ich fotíme, a oni radi pózujú, usmejú sa, pozrú sa do objektívu a následne s rohlíkom na perách poďakujú. Majú radosť z pozornosti, ktorú im venujeme a keď im ukážem fotku, cítim, ako sa z toho úprimne tešia. Toto je luxus, aký som inde zatiaľ nezažil. Začíname ďalší deň skoro ráno výstupom na horu Gurupoka. Nič náročné, ak vám praje počasie. Tentokrát nám svieti slnko a blatový kopec je relatívne suchý. V opačnom prípade, za dažďa, by sa šmýkalo a nestálo by to za to. Po ceste na horu nám kamoš Nathan hovorí, ako im zhoreli domy na kopci kvôli babke, ktorá si neustrážila vypaľovanie záhrady. To sa tu robí bežne. V kopci míňame divoké banány a avokáda. Čudujeme sa nad obrovskými divo rastúcimi avokádami a Nathan len krúti hlavou a vysvetľuje nám, že majú avokád plné zuby. Sú tu veľmi lacné, v prepočte 0,025 eura za jedno. Sporné ovocie, super potravina, ktorú si dávame na hrianky ako symbol luxusu, tu hádžu sviniam. Pod vrcholom Gurupoky leží pekná jaskyňa. Nathan zoberie listy paprade a rozdá každému jeden. Toto je vchod do jaskyne, a toto je kľúč. Povie a zamáva papraďou. Pred vstupom sa papraď položí na kopu ako symbol odomknutia. Následne môžeme vstúpiť cez úzky otvor. Za druhej svetovej vojny ju používali Japonci a ich spojenci ako prirodzený úkryt. Áno, bojovalo sa aj tu. PNG bolo strategické územie, o ktoré sa bili Japonci a Austrálčania ako súčasť spojeneckých vojsk. Najznámejším miestom spájaným s II. svetovou vojnou je Kokoda trail. Z jaskyne je to na vrchol už len kúsoček. Nachádza sa tam kresťanský kríž, aký nájdeme aj u nás a pekné výhľady na povodie rieky Asaro. Vidíme odtiaľto aj čínsku cementáreň. Mňa už ani neprekvapuje, že Číňania sú prítomní všade, kde nie sú peniaze (viď Afrika, ktorú de facto vlastnia). Na začiatku som písal, že sú tu štyri asfaltové cesty, ale pribúdajú. A vzťah Číňanov k lokálcom? Nuž, ako to už býva, vraj ich považujú za menejcenných, a tak sa k nim aj správajú. Číňania vedia byť veľmi kritickí a tu majú jasnú vzdelanostnú aj technologickú prevahu. Kto z toho nebenefituje a nie je zapojený do ich biznisu, samozrejme, sa mu to nepáči. Nasledovný program je jasný. Ďalšie kmene a predstavenia. Presúvame sa medzi poľami, usmievame sa na ľudí a oni na nás. Stretáme chlapcov s prakom, ktorý majú na lovenie vtákov. Neodpustil som si možnosť túto zbraň vyskúšať a bola veľmi presná. Majiteľ dokázal trafiť tenký konár na 10 metrov. Taká schopnosť sa zíde, keď treba uloviť večeru. Ďalšia zastávka - ľudožrúti. Pre veľa ľudí prvá vec, ktorá im napadne, keď sa povie Papua-Nová Guinea. Boli tu, a určite niekde v džungli ešte sú. Mäso je vzácny zdroj proteínu a v džungli sa zdrojmi neplytvá. Dnes už je to však inak. Viete prečo? Všade tu zanechali stopu a spôsobili, že 96 % populácie sa hlási k nejakej vetve kresťanstva. Súčasťou predstavení býva aj spev a hudobné nástroje. Používajú jeden nástroj, ktorý znie ako naša slovenská drumbľa, s tým rozdielom, že lokálna drumbľa nie je z kovu ale z bambusu. Asi 20-30 cm kus bambusu sa rozreže tak, aby v strede zostala dlhá časť spojená so zvyškom nástroja len na jednom mieste. Na konci nástroja je šnúra, ktorú hudobník drží v prstoch a snaží sa narážaním šnúry rozvibrovať strednú časť. Ústa slúžia ako ozvučnica pre vibrácie a vytvárajú finálny tón. Samozrejme, chceli sme sa dozvedieť, ako sa nástroj volá. V mene filozofie „lesný strom” sme sa dostali k názvu „bambusová flauta”. Ďalším nástrojom, ktorý sme mali možnosť vyskúšať, je niečo, čo reálne aj vyzerá ako bambusová flauta. Kus bambusu s dierou v tele, do ktorej sa fúka. Diera je len jedna, takže skúsený hudobník dokáže vyladiť aj dva tóny. Prvá pieseň bola pre nás novinka, ale vďaka obmedzenému počtu tónov sa im repertoár rýchlo minul. Žiadosť „ešte jednu na záver”, keď viete, že záverečná bude rovnaká ako prvá, má v sebe krásny situačný humor a úprimnú snahu zabaviť náročných Európanov. Z našej luxusnej lodge pod kopcom Gurupoka sa presúvame do obce Mindima. Po ceste sa stavíme na pivo popri ceste a sme najväčšou atrakciou. Ľudia na ulici nám kývajú, usmievajú sa a chcú sa rozprávať. „Ako zarábate peniaze? Z čoho žijete?“ Odpoveď: „Predávame, čo vypestujeme. Tu konkrétne najviac kávu.” Nazbierané kávové plody domáci predávajú do továrne, kde sa káva spracováva. Kilogram bôbov sa tu hodnotí na 9-10 kina. Vedeli ste o tom, že táto káva patrí medzi najdrahšie na svete? „Navštívil som fabriku na výrobu kávy na Papua Nová Guinea v meste Goroka a tá káva mala riadnu cenovku. Ale, poviem vám, bola to sila. Keď sme si dali dúšok, tak nás táto káva vystrelila do tanca,“ spomína na jej ochutnávku šéf BUBO Ľuboš Fellner. V Mindima už na nás čakajú a vrelo nás vítajú v ďalšej lodge. Tentokrát s témou miestneho najznámejšieho kmeňa - Skeleton. Ubytovanie je opäť v drevených chatkách a k dispozícií máme postele s dekami, čistý splachovací záchod a sprchu, ktorá ide podľa toho, akú má práve náladu. My sme pripravení na žiadnu sprchu a čokoľvek navyše nám zdvihne morálku. Opäť nadštandard. Dlho sa v lodži aj tak nezdržíme a ideme sa pozrieť na lokálne kmene. Prvý kmeň si hovorí Dust Shakers. Prejdeme na pekné miesto, trošku z kopca na kraji lesa pri rieke. Po ceste mi náš partner Kawage ukazuje voľne rastúcu rastlinu konope. Rastie tu naozaj všade. Kawage mi oznámil, že pomenoval svoju dcéru po mojej kolegyni, BUBO sprievodkyni Dominike. To na margo toho, že si fakt nerobím srandu, keď hovorím, že ľudia sú tu super milí a naozaj si vážia, keď ich prídeme podporiť. BUBO sem nosí najviac turistov aj charity, čo mi potvrdili aj partneri. Dominiku, o ktorej píšem, premaľovali na nevestu. Dust Shakers, v preklade Tí, čo striasajú prach, je kmeň vyznačujúci sa rituálom, kedy si doslova sypú popol na hlavu. Následne spievajú a tancujú, pričom tento prach striasajú z hlavy a z ramien. Pripomínajú si tým cyklus života, kedy je dôležité uctiť si minulosť, no zároveň vedieť sa postaviť a posunúť sa v živote vpred. Kto pozná slávny citát z filmu Rocky, možno mu táto múdrosť príde veľmi povedomá. Provincia Simbu v Mindima je domovom aj môjho najobľúbenejšieho kmeňa, Skeleton. Tradícia maľovania si tela tak, aby vyzeralo ako kostlivec, je spojená s legendou o bájnom monštre. Niekedy dávno išli ľudia z kmeňa do pralesa na lov, ale už sa nevrátili. Bystrým súkmeňovcom sa však monštrum podarilo preka…
Prečítajte si tiež: Poklady starovekého Egypta
tags: #najkrajsie #dieta #s #velkymi #mihalnicami