V priebehu posledných päťdesiatich rokov sa na Slovensku vykonalo viac ako 1 300 000 interrupcií, čo svedčí o rozsiahlej praxi, ktorá je úzko spojená s legalizáciou potratov na žiadosť ženy. Hoci je otázka legálnosti interrupcií nesmierne dôležitá, jej konečné riešenie závisí od základnej otázky morálnej prípustnosti tohto činu. Možno rozhodnutie pre interrupciu a jeho následné vykonanie morálne ospravedlniť? Táto otázka otvára komplexnú diskusiu, ktorá zahŕňa biologické, antropologické, etické a spoločenské aspekty.
Morálna Problematika Interrupcie
Americký filozof Patrick Lee predkladá argument proti morálnosti interrupcií, ktorý stojí na troch základných bodoch:
- Úmyselné zabitie nevinnej osoby je vždy morálne zlé.
- Interrupcia je úmyselné zabitie nevinnej osoby.
- Záver: Interrupcia je morálne zlá.
Lee identifikuje tri potenciálne spôsoby, ako by sa dal tento argument spochybniť. Prvou možnosťou je spochybniť druhú premisu dokázaním, že to, čo je zabité pri interrupcii, nie je osoba, alebo dokonca ani ľudská bytosť. Druhou možnosťou je argumentovať, že hoci je interrupcia zabitím nevinnej osoby, nejde o úmyselné zabitie. A nakoniec, tretia možnosť spočíva v spochybnení prvej premisy dokázaním, že úmyselné zabitie nevinnej osoby nie je vždy morálne zlé.
Biologický a Antropologický Pohľad na Embryo
V kontexte diskusie o interrupciách zohráva kľúčovú úlohu status embrya. Argumenty často smerujú k otázke, či je embryo osoba, alebo ľudská bytosť. Z biologického hľadiska je embryo od momentu počatia živá ľudská bytosť, kompletný ľudský organizmus a jedinec ľudského druhu Homo sapiens, rovnako ako ľudské plody v neskorších štádiách tehotenstva, novorodenci, adolescenti, dospelí a starci.
Znaky Života Embrya
Embryo vykazuje všetky nevyhnutné znaky života. Každá entita môže byť zaradená do jednej z troch kategórií: živá, mŕtva (predtým živá) alebo neživá/anorganická. Dieťa vzniká splynutím dvoch živých pohlavných buniek a rodí sa živé. Ak by sme odmietli, že je pred narodením živé, znamenalo by to, že by bolo buď mŕtve, alebo anorganické.
Prečítajte si tiež: Prehľad dávok pre rodiny s deťmi
Ľudskosť Embrya
Ľudskosť embrya sa dá preukázať na biologickom fakte, že jeho pôvodcami sú dvaja ľudia, má genetickú výbavu, ktorá je typická práve pre ľudský druh a že jeho ďalší vývin prirodzene speje k ďalším štádiám v procese dospievania až k všeobecne uznanej ľudskej podobe dospelého jedinca.
Individualita Embrya
Embryo vzniká splynutím pohlavnej bunky otca, spermie, a pohlavnej bunky ženy, vajíčka. Pohlavné bunky sú bunky otca a matky, ktoré v jadre obsahujú dvadsaťtri chromozómov s genetickou informáciou otca a matky. Pri oplodnení nastane syntéza DNA otca a matky a vznikne nová bunka, zygota, ktorá obsahuje štyridsaťšesť chromozómov. Genetická výbava zygoty, odlišná od genetickej výbavy otca a matky, sa uplatní v ďalšom vývoji až do štádia dospelého jedinca. Táto nová bunka, zygota, „je prvé a najjednoduchšie vývojové štádium všetkých mnohobunkových organizmov vrátane človeka.“ Momentom počatia vzniká teda nová biologická entita, nový ľudský jedinec, svojou podstatou odlišný od pohlavných buniek ktorých splynutím vznikol. Tento nový človek má biologické charakteristiky ako všetci ostatní ľudia. Je individuálnym organizmom, ktorý zostáva tým istým organizmom počas celého svojho života až do momentu smrti. Má v sebe zakódovaný plán svojej vlastnej bytosti (finalita), ktorý sám aktívne realizuje až do štádia dospelosti. Je nezávislý voči vonkajším vplyvom pre zachovanie svojej štruktúry (samobytnosť), sám kontroluje realizáciu svojho programu (samokontrola). Hoci bude prechádzať dynamickými zmenami, tieto zmeny budú dospievaním organizmu, ktorý počas celého vývoja zostáva tým istým organizmom (kontinuita).
Antropologický Aspekt
Z antropologického hľadiska možno konštatovať, že začiatok ľudskej telesnosti (vytvorenie zygoty) znamená začiatok ľudského jedinca. Človek je telesnou bytosťou, to znamená, že telesnosť nepatrí do oblasti mať, ale do oblasti byť. Človek nevlastní svoje telo (organizmus), človek je telo (organizmus). Ľudské telo sa vyvíja, mení svoju veľkosť, tvar, rastie a dospieva. Človek prechádza počas svojho života množstvom akcidentálnych zmien, to znamená, že sa mení to, aký je. Jeho identita, substancia, teda to kto je, sa však nemení. Dôležitou vlastnosťou embrya je jeho aktívna potencialita, to znamená, že akcidentálne zmeny smerujúce až k úplnému rozvoju ľudskej bytosti realizuje zygota sama od seba, nezávisle od vonkajších faktorov (samozrejme za predpokladu, že má vytvorené vhodné podmienky).
Osobný Status Embrya
Embryo, ako každá iná ľudská bytosť, je osoba. Osoba môže byť definovaná ako „inteligentný a slobodný subjekt“. Preto, aby sme nejaký subjekt označili ako osobu, je dôležité aby tento subjekt mal rozumovú povahu. Každý inteligentný a slobodný subjekt je entitou, ktorá si zaslúži rešpekt a ktorej dobro chceme pre ňu samotnú, nie len ako prostriedok. Inteligentným a slobodným subjektom nemyslíme niekoho, kto práve teraz myslí, kto sa práve teraz slobodne rozhoduje, ale toho, kto má takúto schopnosť. Napríklad niekto, kto práve spí, alebo je v kóme, je osobou, aj napriek tomu, že práve teraz nerozmýšľa a nerobí slobodné rozhodnutia. Ľudská bytosť je od momentu počatia rozumovou bytosťou, pretože má schopnosť myslieť a slobodne sa rozhodovať, aj keď ešte určitý čas potrvá, kým sa vyvinie do štádia, keď túto svoju schopnosť bude prejavovať navonok. Jedinec nie je osoba preto, lebo sa tak prejavuje, ale prejavuje sa tak, lebo je osoba (konanie závisí od bytia). To, že človek bude schopný hovoriť a konať ako rozumová bytosť je zakorenené v tom, čo je už od momentu počatia rozumovou bytosťou s aktívnym potenciálom vyvinúť sa a realizovať svoju rozumovú povahu. Telesnosť človeka (človek nevlastní svoje telo, človek je telo) nás takisto privedie k záveru, že je osobou od počatia. Organizmus, ktorý je osobou, nemôže vzniknúť alebo zaniknúť v inom čase, ako v čase keď vzniká a zaniká osoba. Keďže ľudský organizmus nie je to, čo osoba vlastní, ale to, čo osoba je, moment vzniku ľudskej osoby je ten istý, ako moment vzniku ľudského organizmu.
Morálne Dôsledky Statusu Embrya
Morálne konzekvencie vyplývajúce zo statusu embrya sú jednoznačné. Keďže embryo je osobou ako všetci ostatní ľudia, musí sa s ním zaobchádzať rovnako ako so všetkými ostatnými osobami, inak by sme sa dopustili diskriminácie voči tejto osobe. Z toho vyplýva, že rovnakou mierou, akou chránime život narodených ľudí, treba chrániť aj život dieťa pred narodením.
Prečítajte si tiež: Rodičovský príspevok a dávky
Non-Personalistické Teórie
Jeden zo spôsobov, ako by niekto mohol spochybniť nemorálnosť interrupcie, je dokázať, že embryo nie je osoba. Existuje viacero argumentov, ktoré sa uvádzajú v prospech tohto tvrdenia. Tieto argumenty nespochybňujú, že embryo je ľudská bytosť, ale tvrdia, že embryo, ktoré je ľudskou bytosťou, nie je osoba (non-personalistické teórie). Nespochybňujú teda biologický status embrya ako ľudského jedinca, ale spochybňujú jeho antropologický status osoby. A keďže embryo nie je osoba, jeho zabitie nemusí byť nemorálne.
Teória Uvedomenia a Vnímania
V rámci non-personalistických teórií sa často uvádzajú dve hlavné koncepcie. Prvá považuje za hranicu, kedy sa ľudský jedinec stáva osobou, schopnosť uvedomenia (resp. sebauvedomenia) a druhá za túto hranicu považuje schopnosť vnímania.
Ďalšie Teórie
Okrem týchto dvoch teórií treba spomenúť ešte fylogenetickú teóriu, ktorá hovorí že v prenatálnom živote dieťaťa sa zopakuje celý proces evolúcie, teda že dieťa najskôr žije životom rastliny, potom životom zvieraťa a napokon životom ľudskej bytosti. Ďalšia teória tvrdí, že embryo nie je ľudská bytosť na základe toho, že embryo nemá ľudskú podobu. Tieto dve teórie zjavne nemajú oporu v súčasných biologických poznatkoch, a preto nemá veľký význam sa im dopodrobna venovať. Do tejto kategórie patrí ďalej behavioristická teória, ktorá hovorí, že ľudská bytosť je osobou, ak sa tak správa. Niektoré sociologické teórie prisudzujú status osoby na základe spoločenského vzťahu - ľudská bytosť je osobou, ak to matka, resp. rodičia (v prípade ich dieťa), či spoločnosť (napríklad v prípade otroctva) uznávajú. Ide o arbitrárne určené kritériá, ktorých kritika implicitne vyplynie s ďalšieho textu. Ďalšia teória hovorí, že osobou je ten, kto dosahuje určitú „kvalitu života“, rasistické teórie hovoria, že osobou je ten, kto má určitú farbu pleti. Tieto dve teórie sa netýkajú len nenarodených detí, ale určitej rasy či skupiny postihnutých počas celého života. Diskusia o osobnom statuse ľudí inej rasy či ľudí s postihnutím v súčasnosti nie je natoľko aktuálna ako je to u iných teórií, preto sa jej tiež nebudem bližšie venovať.
Teória Schopnosti Uvedomenia
Predstaviteľmi tejto teórie sú napríklad Mary Ann Warren, Michael Tooley, Peter Singer alebo Ronald Dworkin. Aj keď sa ich názory v niektorých aspektoch líšia, v zásade zhodne tvrdia, že právo na život nepatrí každému ľudskému organizmu, ale iba osobám. Na to, aby bol ľudský organizmus osoba, musí mať určité psychologické črty, či schopnosti. Mary Ann Warren uvádza tieto potrebné charakteristiky: uvedomovanie, uvažovanie, konanie na základe vlastnej motivácie, schopnosť komunikovať neobmedzený počet rôznych typov správ, vnímanie seba samého.
Michael Tooley a Sebauvedomenie
Michael Tooley v článku z roku 1972 Abortion and Infanticide, uvádza požiadavku sebauvedomenia, podľa ktorej organizmus má právo na život iba vtedy, ak „si uvedomuje seba samého ako pretrvávajúci subjekt skúseností a iných duševných stavov, a verí, že on sám je touto pretrvávajúcou entitou.“ Argument v prospech tohto tvrdenia je ten, že mať na niečo právo (v našom prípade na život), je nevyhnutne spojené s túžbou po niečom (s túžbou žiť).
Prečítajte si tiež: Zvýšenie rodičovského príspevku: Analýza návrhu
Modifikácie Tooleyho Teórie
Tooley v tom istom článku modifikuje argument tak, že porušiť právo osoby na niečo (povedzme na X) možno nielen vtedy, keď si osoba X práve želá, ale aj vtedy, keď by si osoba práve teraz X želala, ak by nebola v stave duševného rozrušenia, dočasne v bezvedomí, alebo uvedená do stavu, aby po X netúžila (napríklad otrok, ktorý netúži po slobode). Tooley svoju teóriu modifikoval aj ďalej, najmä kvôli výhrade, že práva nenarodených detí by sa mali posudzovať rovnako ako práva ľudí v bezvedomí. K výraznejšej modifikácii došlo v roku 1983 (Abortion and Infanticide), kedy opustil argumentáciu, že právo je spojené s túžbou, namiesto toho dospel k záveru, že právo je spojené s tým, čo je v záujme danej osoby. Túžby však zostávajú naďalej dôležité v inom zmysle. Záujmy majú aj embryá, rovnako ako záujmy majú napríklad aj rastliny, dôležité však je, aby záujmy boli relevantné z morálneho hľadiska. Podľa novej Tooleyho teórie sú záujmy morálne relevantné vtedy, keď sú založené na schopnosti indivídua mať túžby. „Na to, aby bol niekto subjektom práv, je potrebné aby bol spôsobilý mať záujmy v zmysle, ktorý zahŕňa spôsobilosť mať túžby.“ Práva má teda ten, kto má záujmy, za predpokladu že má spôsobilosť mať túžby. Osoba už nemusí mať spôsobilosť želať si vec, na ktorú má právo (indoktrinovaný otrok). Ale v takom prípade vec môže byť v niekoho záujme iba vtedy, ak držba tejto veci umožní niekedy uspokojiť iné túžby toho istého indivídua. Na embryo sa však takáto možnosť nevzťahuje.
Osobná Identita
Kľúčová je v modifikovanej Tooleyho teórii totožnosť indivídua. Tá totiž nespočíva v totožnosti organizmu, ale v totožnosti subjektu vedomia. Osobná identita je konštituovaná „kauzálnymi a psychologickými prepojeniami,“ hlavne pamäťou. Keďže embryo alebo malé dieťa ešte nemá rozvinuté takéto mentálne schopnosti, nie je indivíduom totožným so subjektom uvedomenia, ktorý bude existovať neskôr. Nenarodené dieťa nemá právo na život, pretože jeho pretrvávajúca existencia nemôže umožniť uspokojenie túžob, ktoré budú existovať v budúcnosti, jednoducho preto, že vtedy to už bude iný subjekt. Alebo opačne, túžby dospelého jedinca nemôžu dať základ pre právo na život embrya, pretože embryo nie je tým istým subjektom uvedomenia, embryo je do momentu, kým nenadobudne pamäť, inou entitou. Podľa prvej verzie Tooleyho teórie ľudský jedinec nadobúdal práva v závislosti od schopnosti sebauvedomenia a podľa neskoršej verzie v závislosti od nadobudnutia vedomia. Obe tieto schopnosti je človek schopný realizovať až po narodení, preto z morálneho hľadiska bol potrat možný počas celého tehotenstva.
Peter Singer a Funkcionalizmus
Populárny austrálsky filozof Peter Singer, profesor bioetiky na Princetonskej univerzite, je takisto zástancom teórie, že ľudská bytosť sa stáva osobou až keď si dokáže uvedomovať sama seba. Zastáva doktrínu známu ako funkcionalizmus, podľa ktorej to, čo definuje ľudskú osobu, sú jej schopnosti, to čo je alebo nie je schopná robiť. Interrupcia je preto morálne prípustná. Na rozdiel od niektorých iných filozofov sa Singer nebráni dotiahnuť túto teóriu do svojich logických dôsledkov. Novorodenci, rovnako ako ľudské plody, nie sú osoby, pretože nie sú schopné vidieť seba samých ako odlišné entity existujúce v čase. Nie sú racionálne, seba si uvedomujúce bytosti s túžbou žiť. Podľa Singera má „život novorodenca menšiu hodnotu ako život prasaťa, psa, alebo šimpanza.“ Singer považuje narodenie dieťaťa za arbitrárne kritérium pre uznanie statusu osoby, ako aj pre uznanie ľudských práv deťom v počiatočných štádiách svojho vývoja. Logicky konzistentne tvrdí, že plod v neskorších štádiách tehotenstva môže byť viac vyvinutý ako predčasne narodené dieťa, preto nedáva zmysel, aby bol tento plod chránený viac ako novorodenec. Ale namiesto toho, aby sa za osobu považovalo už dieťa pred narodením, Singer nepovažuje za osobu ani novorodenca. Zabitie novorodenca je preto morálne prípustné a do určitého bodu by malo byť legálne, rovnako ako je legálny aj potrat.
Teória Vnímania
Na rozdiel od Tooleyho a Singera niektorí filozofi tvrdia, že ľudská bytosť sa stáva osobou vtedy, keď nadobúda schopnosť vnímavosti (schopnosť vnímať, cítiť veci). Na rozdiel od schopnosti uvedomovať si, ktorú človek nadobúda až po narodení, schopnosť vnímať získava človek už v prenatálnom štádiu vývoja.
Diskusia o Právach Mužov v Kontext Interrupcie
V kontexte interrupcií sa často otvára diskusia o právach mužov. Zaznievajú argumenty, že by aj otec mal mať právo rozhodovať o osude dieťaťa, keďže je to spoločné dieťa a zasiahne do života oboch rodičov. Niektorí dokonca navrhujú, aby mal otec možnosť požiadať o potrat aj bez súhlasu matky. Táto téma je však veľmi kontroverzná a vyvoláva množstvo etických otázok.
Argumenty pre Rovnaké Práva
Zástancovia rovnoprávnosti argumentujú tým, že ak má žena právo rozhodnúť o potrate, mal by mať rovnaké právo aj muž. Dieťa je predsa spoločné a zasiahne do života oboch rodičov, či už priamo alebo nepriamo. Ak jeden z rodičov dieťa nechce, nemalo by sa narodiť.
Argumenty Proti Rovnakým Právam
Na druhej strane, odporcovia tohto názoru argumentujú tým, že žena je tá, ktorá dieťa nosí a prežíva tehotenstvo. Má teda právo rozhodnúť, čo sa s jej telom stane.
Kríza Diskusie a Projekt DEMDIS
Žijeme v dobe, keď inštitúciám v našej krajine verí čoraz menej ľudí. Podľa prieskumov je to menej ako polovica a viac ako dve tretiny spoločnosti nie sú spokojné s tým, kam sa uberá demokracia. O kríze demokracie sa na akademickej pôde diskutuje už desaťročia. Tento jav nekopíruje len domáce, ale aj medzinárodné trendy. Politické strany, ktoré by mali byť kostrou každej zdravej demokracie, často nenapĺňajú svoje funkcie. Na hlavných aktéroch súčasnej politickej scény vidíme, že strany fungujú ako eseročky svojich majiteľov a otcov zakladateľov. Občania potom strácajú dôveru v to, či práve toto je správny spôsob spravovania krajiny. Jednoducho tu máme demokratický deficit - isté očakávania, ktoré nie sú uvádzané do praxe. Rôzne štáty majú rôzne problémy, ale v každom z nich je prítomná kríza diskusie. Verejný diskurz dominantne prebieha na platformách, ktoré sa primárne neusilujú o jeho kultiváciu. Všetky tieto platformy teda už z povahy svojho fungovania uprednostňujú prejavy, ktoré sú radikálnejšie, polarizujúcejšie, vyhrotenejšie. Kedysi ľudia mohli sledovať diskusie len v televíziách či v rádiách, kde témy určoval režim či dramaturg, prípadne si mohli podebatovať doma, na ulici a v krčme. Anonymy končili v koši. Vtedy však nebolo možné prepojiť ľudí z rôznych oblastí sveta, bola to len lokálna záležitosť. Dnes je riziko, že debatu ovládnu trollovia. Čo je to však za demokraciu, ktorá nevie stanoviť mantinely sociálnym sieťam? Internet nám priniesol neskutočné možnosti, podstatné sú však pravidlá, podľa ktorých prebieha samotný diskurz. A súčasné pravidlá sú jednoznačne nastavené zle. Problém je aj v tom, že demokraticky zmýšľajúci politici sa nevedia zhodnúť, akým spôsobom sociálne siete regulovať. Krajiny jednoducho musia nájsť mechanizmus a dohodu, ako sociálne siete a ich obsah regulovať tak, aby fungovali spoločensky prospešne.
DEMDIS (Demokratická diskusia) je občianske združenie založené koncom roka 2021, ktorého cieľom je budovať svet otvorenej a férovej diskusie a zvýšiť pravdepodobnosť konfrontácie s názormi, s ktorými nesúhlasíme. Organizujú vlastné diskusie na rôzne polarizujúce témy a zisťujú, že sa to dá, dokonca že sa dá medzi obomi názorovými stranami nájsť konsenzus. Dôležité je, že ľudia tam majú každý problém rozmenený na drobné práve vďaka diskusným príspevkom. DEMDIS vďaka softvéru Polis vytvoril nový mechanizmus diskusií na polarizujúce témy. Tá vzniká na základe hlasovania diskutujúcich z oboch názorových skupín. Čím viac hlasov, tým väčší konsenzus, a teda aj vyššia pravdepodobnosť, že príspevok sa zobrazí na prvých priečkach. Zmena by mala spočívať minimálne v tom, že príspevky na stránke ani komentáre sa ľuďom nebudú zobrazovať na základe svojho emocionálneho náboja. Samozrejme, že tam musia existovať kontrolné mechanizmy, to je však iný problém. Kľúčom je teda zmena algoritmov. Cieľom v projekte DEMDIS je zvyšovanie pravdepodobnosti konfrontácie odlišných názorov, teda prenikanie cez informačné bubliny a zároveň nachádzanie istého konsenzu. Možno sa nikdy nikomu nepodarí odfiltrovať každý prejav porušujúci pravidlá slušnej a férovej diskusie, ale postačí, ak nenávistné a radikálne prejavy nebudú mať efektívnejší organický dosah. Algoritmus nedokáže odlíšiť rôzne typy emócií. Je možné zvýšiť pravdepodobnosť zobrazovania príspevkov, s ktorými druhá strana nesúhlasí. V dôsledku toho ľudia začínajú byť vzájomne odtrhnutí, prestávajú si vzájomne rozumieť.
Ako podstatné sa ukazuje aj to, ako rámcujeme spoločenské fenomény. Jedna téma sa totiž dá nastoliť rôznymi spôsobmi - radikálnejšími aj umiernenejšími. Napríklad, pri diskusii o krotení hoaxov, jedna z formulácii znela, že nikto by nemal cenzurovať prejav v slobodnej diskusii. Pri druhej formulácii sa ukázala oveľa väčšia miera súhlasu ako pri prvej.
Hľadanie Konsenzu a Jeho Význam
Vzorec vyhodnocovania konsenzuality bol dizajnovaný s dátovým analytikom Michalom Odlerom. Každá téma má predsa rôzne aspekty. Cieľom je zhodnúť sa na základných hodnotách, ktoré chceme v spoločnosti chrániť. Pri téme povinného očkovania na covid-19 sa teda nenašiel konsenzus v tom, či ho zaviesť alebo nie, ale v tom, že ľudia nechcú rušiť doterajšie povinné očkovania. Našiel sa aj v tom, že nie je dobré, ak sa v téme očkovania viac verí politikom ako odborníkom. Nejde teda o konsenzus o samotnej téme, ale o parciálne konsenzy, ktoré s ňou súvisia. Inými slovami, ide o nachádzanie styčných plôch medzi dvomi názorovými tábormi. Celý vzorec je pritom postavený tak, aby väčšina nemohla zvalcovať menšinu. Keby jednu názorovú stranu zastávalo 200 ľudí a druhú len 20, nemôžeme hovoriť o konsenze. Partikulárnych konsenzov v rámci jednej témy je teda vždy viac. DEMDIS funguje na princípe darov od podporovateľov. Dnes máme overené, že je možné kultivovať diskusiu ako takú. Pomocou moderných technológií potom vieme názory pretavovať v normy, podľa ktorých by sme mali spravovať našu spoločnosť. Inšpiráciu sme našli v podobnom projekte vTaiwan, ktorý dodnes funguje na Taiwane. Jeho cieľom je práve vytvorenie robustného procesu, ktorý je však zároveň otvorený, transparentný a výhodný aj pre občanov, lebo cezeň vedia zmysluplne participovať na veciach verejných. Celé je to vlastne o vytvorení múdrosti davov pri riešení rôznych spoločenských otázok, čiže názorovej mozaiky, z ktorej vyplynie pre politikov potreba niečo upraviť, vylepšiť, zmeniť. Nemá to mieriť priamo na predsedov strán, skôr na ich programové tímy, ľudí, ktorí riešia medzirezortné pripomienkové konania a podobne.
Spolupráca s Médiami a Zapojenie Verejnosti
Pri výbere témy musí byť zrejmé, že ľudia aktuálne chcú o nej diskutovať, že je nejako prítomná vo verejnom priestore a existuje pri nej konflikt. Najskôr vždy pripravíme text, v ktorom sa snažíme zhrnúť základné argumenty za a proti, a pridáme aj prvé komentáre, ktorými reflektujeme dominantné názory vo verejnom diskurze. Následne sa diskusný rámček zdieľa v článkoch na príslušných weboch. Čitateľ vidí jednotlivé komentáre s tým, že pri každom môže označiť, či s nimi súhlasí, nesúhlasí, prípadne ich preskakuje. Ak v diskusii chýba jeho názor či argument, môže ho pridať.
tags: #diskusny #prispevok #interupcia